IV. ÚS 283/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 283/2026-17

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Jesenná 8, Prešov, proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Cdo 53/2022 a sp. zn. 6 Cdo 218/2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Cdo 53/2022 a sp. zn. 6 Cdo 218/2025. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu konať v konaní sp. zn. 6 Cdo 218/2025 bez zbytočných prieťahov. Zároveň žiada o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 eur a náhrady trov konania. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v spore vedenom na Okresnom súde Prešov sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáhal proti žalovanému mestu Prešov zaplatenia náhrady za užívanie nehnuteľnosti. Okresný súd rozsudkom č. k. 29C/229/2015-1612 z 9. decembra 2020 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi 159 320,47 eur s príslušným úrokom z omeškania (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a výrokmi III a IV rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov konania. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 12Co/21/2021 z 30. septembra 2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v II. zamietavom výroku (výrok I), zmenil rozsudok v I. vyhovujúcom výroku tak, že žalobu zamietol (výrok II), a žalovanému priznal proti sťažovateľovi nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (výrok III). 3. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2Cdo/53/2022 z 30. mája 2024 dovolanie odmietol a žalovanému priznal proti sťažovateľovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Na podklade sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 432/2025-57 z 5. novembra 2025 rozhodol, že najvyšší súd uvedeným uznesením porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Dovolacie konanie je v súčasnosti vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 6Cdo/218/2025, pričom do dňa podania ústavnej sťažnosti v ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. 4. Sťažnostná argumentácia je založená na tvrdenom porušení označených práv zbytočnými prieťahmi najvyššieho súdu v označených dovolacích konaniach. Sťažovateľ zrekapituloval priebeh celého konania pred všeobecnými súdmi, pričom osobitne uviedol, že o dovolaní nie je rozhodnuté ani po uplynutí skoro 4 rokov a 2 mesiacov od jeho podania. Ide pritom o štandardnú rozhodovaciu agendu a sťažovateľ si nie je vedomý toho, že by jeho správanie malo vplyv na doterajšiu dĺžku dovolacieho konania. Podľa sťažovateľa má na dĺžku dovolacieho konania dopad neefektívna a nesústredená činnosť najvyššieho súdu.

5. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zbytočnými prieťahmi najvyššieho súdu v označených dovolacích konaniach. 6. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, pretože v ich obsahu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.

8. Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou spravidla zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Uplatňovanie prostriedkov na ochranu jeho ústavných práv mu nemožno vyčítať, zároveň však štát nenesie zodpovednosť za čas potrebný na vysporiadanie sa s takými prostriedkami (podobne rozsudok ESĽP z 25. 5. 2004, č. 52859/99, Dostál proti Českej republike). 11. Ústavný súd preskúmal postup najvyššieho súdu v označených dovolacích konaniach a skúmal, či na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti, obsahu označených práv a postupu najvyššieho súdu možno v súčasnosti hovoriť o existencii zbytočných prieťahov zo strany najvyššieho súdu. Ústavný súd pri posúdení opodstatnenosti ústavnej sťažnosti nemohol neprihliadať na samotný charakter dovolacieho konania, kde najvyšší súd nevykonáva priebežne procesné úkony s účasťou sporových strán, čo môže nesprávne vyvolávať dojem „nečinnosti“. Navyše z miesta, ktoré zastáva najvyšší súd v hierarchii všeobecných súdov, rezultuje, že najvyšší súd rozhoduje iba v najzásadnejších, spoločensky najvýznamnejších a právne najnáročnejších prípadoch, čo tiež môže znamenať, že časový rámec, ktorý najvyšší súd na vydanie rozhodnutia

Dĺžku časového úseku od podania ústavnej sťažnosti (25. septembra 2024) do právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 432/2025 (12. novembra 2025) celkom jednoznačne nemohol najvyšší súd akokoľvek

13. Dovolacie konanie aktuálne prebieha pod sp. zn. 6Cdo/218/2025, pričom vec pripadla najvyššiemu súdu 1. decembra 2025, čo v súčasnosti predstavuje dobu 6 mesiacov od nápadu veci, ktorú ústavný súd hodnotí ako akceptovateľnú.

15. Napokon ústavný súd uzatvára, že ak by ďalší priebeh dovolacieho konania signalizoval vznik prieťahov, toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni sťažovateľovi, aby po splnení všetkých zákonných podmienok predložil ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.