IV. ÚS 287/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 287/2026-19

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej advokátom doc. JUDr. Štefan Kočanom, PhD., Nitrianska 5, Piešťany, proti uzneseniu vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej služby Stred ČVS: UIS-311/1-OISS-2025 z 29. októbra 2025, uzneseniu prokurátora Krajskej prokuratúry v Trenčíne č. k. 4Kn 79/25/3300-15 z 8. decembra 2025 a upovedomeniu prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/3 Gn 871/25/1000-9 z 18. februára 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby

V petite podanej ústavnej sťažnosti sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy upovedomením prokurátora generálnej prokuratúry č. k. IV/3 Gn 871/25/1000-9 z 18. februára 2026, ktoré žiada zrušiť spolu s napadnutým uznesením prokurátora krajskej prokuratúry a napadnutým uznesením policajta a vrátiť vec krajskej prokuratúre na ďalšie konanie a priznať jej náhradu trov konania.

služobne zaradený ako vedúci oddelenia logistiky a služobne zaradená ako zástupca vedúceho oddelenia logistiky Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Trenčín tým, že 16. septembra 2022 mali nariadiť sťažovateľke, v tom čase im služobne podriadenej, nastúpiť do výkonu štátnej služby napriek tomu, že mali vedomosť o tom, že má predpísanú liečbu, ktorá môže ovplyvňovať jej pozornosť, a že užíva liečivo, ktoré obsahuje omamné alebo psychotropné látky, v dôsledku čoho (i) sťažovateľka 16. septembra 2022 skolabovala počas výkonu štátnej služby a následne (ii) v čase od 21. novembra 2022 mala vykonávať štátnu službu po dobu niekoľkých mesiacov pod vplyvom liekov

ČVS: UIS-311/1-OISS-2025 z 29. októbra 2025. Sťažovateľka sa v ďalšom postupe domáhala preskúmania zákonnosti postupu prokurátora krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 4Kn 79/25/3300 a policajta úradu inšpekčnej služby v konaní vedenom pod ČVS: UIS-311/1-OISS-2025 na generálnej prokuratúre, ktorá sťažovateľku listom č. k. IV/3 Gn 871/25/1000-9 z 18. februára 2026 upovedomila, že jej podanie v intenciách príkazu generálneho prokurátora č. 9/2025 z 27. októbra 2025 odložila bez prijatia prokurátorských

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), keď ich rozhodnutia mali byť založené na „neúplnom právnom posúdení veci“, (ii) nimi prijaté závery nahrádzajú právne posúdenie veci „medicínskym hodnotením, ktoré nemá oporu v právnom poriadku“, a výkladom, ktorý „fakticky vytvára neexistujúcu výnimku zo zákona“, čím sa (iii) „nevysporiadali s rozhodujúcimi skutkovými okolnosťami prípadu, a to najmä so zodpovednosťou nadriadených osôb, ktoré mali o existencii prekážky výkonu štátnej služby vedomosť a napriek tomu umožnili výkon štátnej služby“, čo sa negatívne odrazilo

Takéto právne posúdenie skutkových zistení nemá podľa sťažovateľky oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. a nemôže nahrádzať zákonné podmienky výkonu štátnej služby, ktoré striktne vylučujú možnosť vykonávať štátnu službu pod vplyvom omamných a psychotropných látok. Práve taká úvaha sťažovateľke chýba v obsahu napádaných rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sa s touto zásadnou a kľúčovou otázkou nevysporiadali ústavne konformným spôsobom, ale, naopak, „prípustnosť výkonu štátnej služby“ bola posudzovaná len na podklade jej zdravotného stavu a odborného názoru lekára.

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

4. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami a upovedomením policajta a prokurátorov konajúcich o podanom trestnom oznámení sťažovateľky, ktoré podala pre podozrenie zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, pričom skutku sa mali dopustiť jej nadriadení príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže v čase, keď bola príslušníčkou predmetného ozbrojeného zboru, tým, že jej nariadili výkon štátnej služby aj počas doby užívania medikamentóznej liečby obsahujúcej omamné a návykové látky, čo malo byť/ bolo v rozpore s podmienkami výkonu štátnej služby podľa zákona č. 73/1998 Z. z. 5. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.2. K porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami policajta úradu inšpekčnej služby a prokurátora krajskej prokuratúry:

13. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie. 14. Ústavný súd, vychádzajúc z podmienok konania (body 7 a 8), konštatuje zmätočne formulovaný petit podanej ústavnej sťažnosti, keď sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy len vo vzťahu k napadnutému upovedomeniu prokurátora generálnej prokuratúry, pričom v ďalšom bode petitu sa okrem jeho zrušenia domáha zrušenia aj napadnutého uznesenia prokurátora krajskej prokuratúry a napadnutého uznesenia policajta úradu inšpekčnej služby, vo vzťahu ku ktorým sa vyslovenia porušenia označeného práva nedomáha. Napriek tomu ústavný súd ustálil, že sťažovateľka mieni preskúmať obsah všetkých rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, ktoré boli vydané v súvislosti s ňou podaným trestným oznámením. V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu policajta sťažnosť podľa § 197 ods. 3 Trestného poriadku, o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým uznesením prokurátora, a následne sa domáhala prieskumu zákonnosti napadnutého uznesenia prokurátora a policajta postupom podľa príkazu generálneho prokurátora č. 9/2025 z 27. októbra 2025, pričom o tomto prostriedku nápravy rozhodol prokurátor generálnej prokuratúry napadnutým upovedomením. Z uvedeného je teda zrejmé, že právomoci ústavného súdu preskúmať napadnuté uznesenia policajta úradu inšpekčnej služby a prokurátora krajskej prokuratúry predchádzala právomoc kompetenčne nadriadených orgánov prokuratúry, v dôsledku čoho odmieta podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

15. Pokiaľ ide o napadnuté upovedomenie prokurátora generálnej prokuratúry, na inštitút upovedomenia nemožno klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu, resp. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) kladené na odôvodnenia právoplatných súdnych rozhodnutí (IV. ÚS 534/2012, III. ÚS 384/2015, I. ÚS 434/2022, IV. ÚS 524/2023).

prokuratúry. Také oprávnenie má osobitnú povahu vo vzťahu k ostatným inštitútom zákona o prokuratúre, a keďže je príkaz pre prokurátorov záväzný, postup podľa neho (čl. 6 ods. 4 príkazu spolu s nadväzujúcimi ustanoveniami zákona o prokuratúre) je právnym prostriedkom na ochranu základných práv a slobôd podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde (IV. ÚS 132/2020, IV. ÚS 420/2020, IV. ÚS 311/2021 a predovšetkým v štádiu predprípravného konania IV. ÚS 29/2025).

označených osôb ako príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže pri plnení ich služobných oprávnení vo vzťahu k sťažovateľke ako ich služobne podriadenej k naplneniu skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona.

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ako aj prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Pri posúdení konania podozrivých ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona vychádzal zo skutkových zistení podporených odbornými lekárskymi závermi, podľa ktorých sťažovateľka neutrpela žiadnu ujmu na zdraví v príčinnej súvislosti s nariadením výkonu služby, čo vyplýva z jej zdravotnej dokumentácie a záverov lekárskej posudkovej komisie.

V nadväznosti na to potom výkonom právomoci orgánu verejnej moci nie je akákoľvek činnosť orgánu verejnej moci vrátane tej, ktorá nevedie k vydaniu individuálneho právneho aktu, ktorý je „formou právneho konania kompetentného orgánu verejnej moci, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, pripadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a právne povinnosti individuálnej určených právnych subjektov.“. V posudzovanom prípade tak konanie podozrivých „v rámci riadenia činnosti podriadeného pracovníka nie je možné považovať za výkon právomoci, nakoľko jeho výsledkom nie je akt aplikácie práva a jeho realizácia nie je determinovaná jeho kompetenciou.“. V závere tak prokurátor krajskej prokuratúry uzavrel, že v postupe podozrivých

o jej danosti. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať iba ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch, a to z pohľadu, či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a s právnymi okolnosťami dotknutej veci. Ústavný súd teda nie je možné vnímať ako tzv. skutkový súd, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí ďalším súdom, resp. orgánom verejnej moci rozhodujúcim o v kompetenčnom reťazci nasledujúcom/ďalšom opravnom prostriedku sťažovateľa.

21. Vo vzťahu k ústavnou sťažnosťou napadnutému upovedomeniu prokurátora generálnej prokuratúry ústavný súd generálne po jeho preskúmaní vrátane súvisiaceho obsahu napadnutých uznesení (predovšetkým prokurátora krajskej prokuratúry) konštatuje, že toto nevykazuje známky arbitrárnosti, obsahuje dostatočné odôvodnenie a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného zákona pri posudzovaní právnych a skutkových okolností sťažovateľkou oznámeného podozrenia z trestnej činnosti, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Taká optika má svoju aplikovateľnosť aj v rámci posudzovania postupov orgánov činných v trestnom konaní v inštančnej hierarchii ich rozhodnutí majúcich meritórnu povahu (IV. ÚS 61/2025), resp. sprostredkovane na posudzovaný prípad prieskumu generálnou prokuratúrou s možnosťou zákonnými prostriedkami zvrátiť priebeh trestného konania v jeho príslušnom štádiu. 22. Ústavný súd musí skonštatovať primeranosť odôvodnenia napadnutého uznesenia prokurátora krajskej prokuratúry, ktorý, vychádzajúc z absencie následku trestného činu spôsobeného v priamej príčinnej súvislosti s nástupom výkonu služby (a to v odborných aspektoch vychádzajúcich z lekárskeho posúdenia), predostrel záver o absencii trestnej zodpovednosti vo vzťahu ku skutkovej podstate prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona.

23. Pri posúdení konania podozrivých osôb ako príslušníkov ozbrojeného zboru konajúcich vo vzťahu k sťažovateľke ako ich služobne podriadenej bolo určujúce, že pre naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa vyžaduje, aby úradné osoby (i) nielen konali v rámci svojej právomoci, ale (ii) aby výsledkom výkonu tejto právomoci bol individuálny právny akt ako akt aplikácie práva zakladajúci práva a povinnosti adresáta výkonu právomoci alebo autoritatívne zisťujúci oprávnenia a právne povinnosti individuálne určených právnych subjektov, ktorý nebol

24. Doplnkovo je možné poukázať aj na to, že (až) v prípade konštatácie výkonu právomoci posudzovaným konaním (postupom) sťažovateľkiných služobne nadriadených by prišlo na rad nevyhnutné posudzovanie subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, keďže predpokladom jej naplnenia je nielen konanie verejného činiteľa v súvislosti s jeho právomocou

Napokon ako kľúčový skutkový záver bolo vyhodnotené skutkové zistenie o tom, že nástupu sťažovateľky do služby predchádzalo ukončenie jej práceneschopnosti lekárom, pretože nie služobne nadriadený príslušník ozbrojeného zboru, ale len „služobný lekár je oprávnený ukončiť dočasnú neschopnosť na výkon štátnej služby, a to v zmysle § 12a ods. 1 písm. a) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“.

§ 10 ods. 2 Trestného zákona. Opäť však ide o zástupné účinky, keď prvotná je otázka výkonu právomoci verejného činiteľa oznamovateľom označenou osobou, ktorá bola prokuratúrou uchopená ústavne udržateľne.

sťažovateľky. Tá sa polemikou na úrovni zákona a skutkového stavu (štylizujúc ústavný súd do pozície ďalšej nadriadenej zložky prokuratúry) pokúša dosiahnuť opačný výsledok trestného konania, čo však nie je z pozície konania o ústavnej sťažnosti a už prezentovaných záverov možné. Ústavný súd, naopak, akcentuje, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných

ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe.

26. Právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní nevyplýva ani z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na trestnom oznámení proti tretej osobe [porov. Dziedzic proti Poľsku, č. 50 428/99, rozhodnutie ESĽP z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers proti Švédsku, č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991, bod 29; Kusmierek proti Poľsku, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2026

Libor Duľa predseda senátu