IV. ÚS 290/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 290/2026-11

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky DEVAK, s.r.o., Bartókova 2D, Bratislava, zastúpenej ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA SLIVKA & LEČKOVÁ, s.r.o., Turčianska 16, Bratislava, proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-35Cb/100/2020-1526 z 22. apríla 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením mestského súdu označeným v záhlaví. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie, priznal jej finančné zadosťučinenie 500 eur a náhradu trov právneho zastúpenia.

3. Mestský súd uznesením zo 16. marca 2026 vydaným vyššou súdnou úradníčkou uložil sťažovateľke, aby zaplatila súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 14 102 eur. 4. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť. V uznesení vydanom vyššou súdnou úradníčkou bola vyčíslená výška súdneho poplatku v nesprávnej výške, keď ju súd vyčíslil v sadzbe 6 % zo základu poplatku (žalovanej sumy) a následne znížil o 50 eur. Podľa názoru sťažovateľky mal súd vyčísliť súdny poplatok v polovičnej sadzbe v zmysle § 6 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), to znamená v sadzbe 3 % zo základu poplatku (žalovanej sumy), a následne znížiť najviac o 50 eur, keďže súdne konanie sa začalo na návrh podaný elektronicky a odvolanie sťažovateľky bolo tiež podané elektronicky.

7. Zákonná úprava súdnych poplatkov podľa § 11c zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje len na súdne poplatky platené v upomínacom konaní. Uvedené potvrdil aj ústavný súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 283/2020 z 9. júna 2020, z ktorého vyplýva: „Vyberanie súdnych poplatkov je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva prípustným obmedzením práva na prístup k súdu. To, že výška súdneho poplatku za odvolanie nie je rovnaká ako výška súdneho poplatku zaplateného žalobcom pri podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, teda za špecifických podmienok stanovených zákonodarcom, ešte neznamená zásah do označených práv sťažovateľa, pretože prístup k súdnej ochrane ako taký sa mu tým neodopiera.

II. Argumentácia sťažovateľky 8. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne, avšak pod hrozbou núteného výkonu rozhodnutia súdny poplatok uhradila vo výške určenej uznesením vydaným vyššou súdnou úradníčkou. Vyhnúť sa exekúcii je možné podľa jej názoru jedine zaplatením poplatku alebo späťvzatím odvolania, čo považuje za neprípustný nátlak zo strany súdu. Podľa jej názoru ide o ohrozenie práva na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie, ako aj na narušenie pravidla rovnosti sporových strán. 9. Podľa jej názoru nebol správne vyčíslený súdny poplatok za podanie odvolania, pričom výška poplatku bola určená v sume takmer trojnásobne vyššej, než mala byť. Rozdiel predstavuje viac ako 10 000 eur. Vo svojej sťažnosti namietala nielen použitie nesprávnej sadzby, ale aj nesprávne stanovenie základu poplatku, k čomu sa mestský súd v napadnutom uznesení žiadnym spôsobom nevyjadril. Odvolanie podala proti rozsudku mestského súdu z 10. februára 2026, keďže je presvedčená, že výrok I tohto rozsudku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť žalobkyni 109 927,28 eur, nie nie je vecne správny. Ostatné dva výroky rozsudku, ktoré sú priamo závislé od výroku I, napadla z opatrnosti, pretože v prípade ňou požadovanej zmeny výroku I by museli byť tieto taktiež zmenené.

spoločne. 12. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porovnaj napr. aj v IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09, I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, z novšej judikatúry II. ÚS 153/2016, II. ÚS 681/2016, IV. ÚS 498/2018, II. ÚS 100/2020).

14. Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, ústavný súd hodnotí, že mestský súd pri rozhodovaní o poplatkovej povinnosti sťažovateľky za podanie odvolania vo veci, ktorá na mestskom súde pokračovala nadviazaním na upomínacie konanie, aplikoval a interpretoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch spôsobom, ktorý je ústavne

16. Žalobkyňa si svoj peňažný nárok uplatnila v upomínacom konaní, za čo mala zaplatiť zvýhodnený súdny poplatok podľa § 11c zákona o súdnych poplatkoch. Konanie pokračovalo na súde prvej inštancie a skončilo sa vydaním meritórneho rozhodnutia, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené. Podaním odvolania zo strany sťažovateľky (žalovanej) sa začalo konanie na súde druhej inštancie a zároveň jej vznikla ako odvolateľke poplatková povinnosť [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch]. Mestský súd vyrubil sťažovateľke súdny poplatok vo výške 6 % z predmetu odvolacieho konania, a to s poukazom na § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch v spojení s položkou 1 písm. a) a § 6 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch (jeho znížením o 50 eur, keďže podanie bolo urobené elektronickými prostriedkami).

18. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu vo veci samej (rozsudku) odvolanie v celom rozsahu. Odvolacie konanie prebieha už podľa pravidiel riadneho civilného sporového procesu, a nie v režime upravenom zákonom o upomínacom konaní, a preto mestský súd pri vyrubovaní súdneho poplatku za odvolanie (vo veci samej) správne aplikoval všeobecné ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch a vylúčil použitie § 11c zákona o súdnych poplatkoch na odvolacie konanie.

20. Po preskúmaní stručného odôvodnenia napadnutého uznesenia mestského súdu ústavný súd konštatuje, že mestský súd reagoval na podstatný argument sťažovateľky vo vzťahu k jej návrhu na aplikáciu § 11c zákona o súdnych poplatkoch. Avšak námietka sťažovateľky vznesená v sťažnosti proti rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky (ktorú sťažovateľka predložila ústavnému súdu) a týkajúca sa základu, z ktorého bol súdny poplatok za odvolanie vyrubený, ostal mestským súdom v napadnutom uznesení nepovšimnutý (nepremietol sa ani do časti, v ktorej zhrnul námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti).

racionality. Zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal výhrady. V súlade s princípom racionality nepovažuje za hospodárne rušiť napadnuté uznesenie všeobecného súdu len na účely jeho doplnenia v prípadoch, keď by odstránenie tohto procesného nedostatku nebolo spôsobilé ovplyvniť situáciu sťažovateľky v jej prospech. Nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný

Vychádzajúc z uvedeného, pri predbežnom prerokovaní ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

(III. ÚS 349/2015). Zákon o ústavnom súde v ustanoveniach upravujúcich osobitné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 123 ods. 1) stanovuje, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen uvedením príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, akým konkrétnym postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Nedostatok ústavnoprávne relevantného odôvodnenia ústavnej sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-ktorého základného práva alebo slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani nemôže rozhodovať (napr. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 279/07, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 357/2010,

26. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ich ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.