IV. ÚS 292/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 292/2026-5

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 6To/8/2026-958 z 24. februára 2026 takto

rozhodol:

1. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e . 2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti, ktorú opiera „predovšetkým o čl. 48 ods. 1 Ústavy SR“, rozčleňuje svoju argumentáciu do troch rovín. V prvej rovine namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie nachádza vo viacerých zmenách senátu krajského súdu, ktorý rozhodoval o viacerých jeho návrhoch vždy v inom zložení. Sťažovateľ je toho názoru, že senát krajského súdu, ktorý vydal uznesenie č. k. 6To/8/2026-958 z 24. februára 2026, ktorým bolo podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuté jeho odvolanie podané proti rozsudku mestského súdu sp. zn. 2T/69/2024 z 18. júla 2025, bol kreovaný svojvoľne, jeho zmena bola vykonaná bez toho, aby bol o tejto zmene vopred upovedomený, a bez toho, aby ju krajský súd akokoľvek odôvodnil, a to aj oproti ďalším zmenám senátu, ku ktorým došlo v predchádzajúcom období. 4. V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ rozporuje závery vyplývajúce z napadnutého uznesenia krajského súdu, keď im primárne vyčíta aprobáciu mestským súdom uloženej výšky trestu odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov upravenej aplikáciou ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného zákona, ale bez ďalšej aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. V kontexte riešenia dotknutej otázky napadnuté uznesenie krajského súdu trpí „znakmi arbitrárnosti a nedostatočnej alebo žiadnej odôvodnenosti rozhodnutia súdu“. 5. Napokon v trestnej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na porušenie práva na nahliadnutie do spisu podľa § 69 Trestného poriadku, pretože nebolo do času podanej ústavnej sťažnosti rozhodnuté o jeho žiadosti z 28. novembra 2025, ktorá bola odignorovaná.

7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. 8. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 11. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť.

poskytuje. 12. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných

13. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum.

Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie. 14. Ústavný súd generálne k obsahu sťažovateľom vznesených námietok a v súvislosti s ním namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy poukazuje na to, že z obsahu týchto práv vyplýva, že sú „výsledkové“, čo znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, III. ÚS 421/2016, III. ÚS 855/2016, I. ÚS 517/2022), v dôsledku čoho je možné právne účinným spôsobom namietať ich porušenie v konaní pred ústavným súdom až po právoplatnom skončení daného konania, resp. uplatnení všetkých opravných prostriedkov v trestnom konaní vrátane tých pochybení, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu. V nadväznosti na to ústavný súd stabilne

Túto povinnosť majú, a to prednostne, napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti, prípadne iné orgány verejnej moci na to určené. 15. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, ústavný súd v generálnej rovine akcentuje skutočnosť, že (v intenciách sťažnostnej argumentácie sťažovateľa v podanej v ústavnej sťažnosti) dovolanie môže smerovať aj proti odôvodneniu rozhodnutia (v súhrne rozhodnutí oboch konajúcich súdov, v konečnom dôsledku rozhodnutia krajského súdu) z hľadiska požiadaviek na odôvodnenie zodpovedajúce kritériám spravodlivého procesu (vo vzťahu k všetkým okolnostiam podstatným pre rozhodnutie), ktorého súčasťou je právo na obhajobu [dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], čo vyplýva aj z novšej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nezodpovedá právo na obhajobu len vo formulačnom rozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy (primeraný čas na prípravu obhajoby a možnosť obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu), ale aj obhajobné práva v kontexte spravodlivého

čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (aj to nie neobmedzený) nárok z pohľadu ustanovení, ktoré môžu byť tzv. referenčnou normou v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (konanie o dovolaní ani konanie o ústavnej sťažnosti nie sú opätovným odvolacím konaním a prieskum v ich rámci už môže byť obmedzený na vybrané aspekty rozhodovania, nejde teda o plošný prieskum vrátane skutkového prieskumu).

16. Z judikovaných premís ústavno-konformného uchopenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vychádzal ústavný súd aj pri svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 64/2025 z 11. februára 2025 publikovanom v ZNaU pod č. 9/2025, ktorý (primárne vychádzajúci z nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 546/2020 publikovaného v ZNaU pod č. 18/2021) pripustil možnosť subsumovania pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj námietky o dôvodnosti výšky uloženého trestu z dôvodu zmätočnosti podkladového základu, z ktorého obsahu súd pri určení výšky trestu (prípadne druhu trestu)

17. V nadväznosti na uvedené ústavný súd uzatvára, že sťažovateľ môže ohľadne svojej námietky o porušení základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy z dôvodu ignorovania jeho žiadosti o nahliadnutie do súdneho spisu z 28. novembra 2025 podať dovolanie z dôvodu zásadného porušenia práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

V konečnom dôsledku nezákonné zloženie senátu krajského súdu (a porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) môže sťažovateľ namietať podaním dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného

Rovnako platí, že prieskum predmetných otázok v dovolacom konaní nemusí byť (podľa charakteru jednotlivých námietok) dimenzovaný rovnako ako odvolací prieskum, čo je zásadne prítomné v prípade (eventuálne nasledujúceho) prieskumu v konaní o ústavnej sťažnosti.

20. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd uvádza, že takýmto žiadostiam vyhovie v prípade súčasného (kumulatívneho) splnenia podmienok vyplývajúcich z § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde a jeho ustálenej doterajšej judikatúry v tejto oblasti, t. j. ak ustanovenie právneho zástupcu odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa (ak vzhľadom na svoje majetkové pomery nedisponuje dostatočnými zdrojmi na úhradu trov právneho zastúpenia) a ak zároveň nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.