IV. ÚS 296/2014

1. Základné práva Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 27/2012 a jeho rozsudkom z 19. februára 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 27/2012 z 19. februára 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014 doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 304/2011 a jeho rozsudkom zo 14. marca 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 27/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 19. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Žalobca odvádzal svoj nárok od toho, že v dôsledku uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Banskej Bystrici ČVS: KÚV­48/OVVK­2002 z 1. júla 2002, ktorým mu bolo vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“), ktorého sa mal dopustiť ako vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica v súvislosti s ním vyšetrovanou trestnou vecou, bol prepustený personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky z 23. júla 2002 (ďalej len „personálny rozkaz“) zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Predmetná trestná vec žalobcu bola právoplatne skončená oslobodzujúcim rozsudkom. Žalobca preto považuje uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie a zastáva v tejto súvislosti názor, že týmto rozhodnutím mu vznikla škoda pozostávajúca z náhrady nákladov na vzdelanie, náhrady odchodného, náhrady za stratu na zárobku a náhrady trov obhajoby v trestnom konaní.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C 46/2010 z 20. septembra 2011 zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 47 488, 26 € a náhradu trov konania v sume 4 882,04 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie sumy 5 824,87 € okresný súd konanie zastavil. Proti označenému rozsudku okresného súdu (vo výroku o povinnosti zaplatiť istinu s príslušenstvom) podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 304/2011 zo 14. marca 2012 označený rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a zmenil ho vo výroku o náhrade trov konania tak, že žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 527,12 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: „. . . Takto zistený a ustálený skutkový stav nebol v konaní sporným a nenamietal ho ani generálny prokurátor. Jednoznačne z neho vyplýva, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru (personálnym rozkazom z 23. júla 2002) potom, čo bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie (uznesením z 1. júla 2002), potom, čo bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (uznesením z 8. júla 2002) a potom, čo bola na neho podaná obžaloba (17. júla 2002) z dôvodov (ako z odôvodnenia personálneho rozkazu vyplýva) korešpondujúcich a zhodných s dôvodmi, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a aj podaná obžaloba. Tak ako zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje jej rozsah, z ktorého dôvodu treba aplikovať ustanovenia všeobecnej úpravy t. j. citovaný § 442 Občianskeho zákonníka, nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou.

Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, lebo každá príčina je niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho), a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 126/2009, sp. zn. 3 Cdo 130/2010). Zo sledu relevantných skutočností, vyplývajúcich zo zisteného skutkového stavu, podľa názoru dovolacieho súdu možno dospieť k záveru, že bola preukázaná priama vecná súvislosť príčiny a následku t. j. začatia trestného stíhania a prepustenia zo služobného pomeru so zmenšením majetku žalobcu (spočívajúce v úhrade nákladov na vzdelanie, v nevyplatenom odchodnom a strate na zárobku).

nenamietal. Dovolací súd ani nepovažuje za sporné, že žalobcovi prepustením zo služobného pomeru a to z dôvodu, pre ktorý bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a podaná obžaloba, vznikla škoda t. j. majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch.

Vo vzťahu k námietke generálneho prokurátora týkajúcej sa nevyužitia opravných prostriedkov proti personálnemu rozkazu najvyšší súd v napadnutom rozsudku uvádza, že «... nepodanie správnej žaloby, považuje dovolací súd za irelevantnú. Treba totiž zdôrazniť, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru na základe skutkových okolností, pre ktoré bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a následne podaná obžaloba. Z týchto skutkových okolností by vychádzal aj príslušný súd v správnom konaní, čo konštatoval aj generálny prokurátor, keď citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2006, sp. zn. 1 Sž 15/2004... „konanie o prepustení zo služobného pomeru policajta nemožno zameniť s trestným konaním a toto konanie nezávisí od výsledku trestného konania, ak sú pre účely takého konania využité dôkazy z trestného konania, lebo tieto podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.“ Vychádzajúc z uvedeného až oslobodením žalobcu spod obžaloby (rozsudkom okresného súdu z 5. septembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. januára 2008) vyšla najavo nezákonnosť trestného stíhania žalobcu, ktorého dôsledkom (napriek tomu, že podľa zákonnej úpravy, na ktorú generálny prokurátor poukazuje, „len“ začatie trestného stíhania nie je dôvodom pre prepustenie zo služobného pomeru) bolo prepustenie zo služobného pomeru, v príčinnej súvislosti až s ktorým si žalobca mohol uplatniť nárok titulom náhrady škody. Z uvedeného vyplýva, že námietky generálneho prokurátora smerujúce k záveru súdov o preukázaní predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu uplatnenú žalobcom, vrátane príčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia a prepustením zo služobného pomeru nemajú oporu v skutkových zisteniach, ktoré z vykonaných dôkazov súdy nižšieho stupňa vyvodili, a na základe ktorých dospeli aj k (správnemu) právnemu záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím v priznanom a (mimoriadnym dovolaním) napadnutom rozsahu.».

Vznesenie obvinenia žalobcovi nebolo podľa názoru sťažovateľky predpokladom ani dôvodom ukončenia služobného pomeru so žalobcom, a teda neexistuje bezprostredný súvis medzi vznesením obvinenia a skončením služobného pomeru žalobcu. „Osoba voči ktorej bolo vznesené obvinenie požíva prezumpciu neviny, ak sa zamestnávateľ alebo služobný úrad rozhodne ukončiť pracovný alebo služobný pomer pre zhodné skutkové dôvody, pre ktoré bolo vznesené obvinenie, musí byť schopný tieto skutkové dôvody preukázať. Platnosť skončenia pracovného alebo služobného pomeru môže byť predmetom súdneho konania, kde súd nie je viazaný rozhodnutím o vznesení obvinenia. Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je totožná s okolnosťami tvoriacimi podklad pre personálne opatrenie, ktoré je nezávislé od rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní. Dôvody prepustenia policajta zo služobného pomeru musia byť dané a existovať v čase prepustenia policajta, bez ohľadu na výsledky samotného trestného konania. Pri prepustení zo služobného pomeru sa totiž neskúma naplnenie znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, ale celkom iné zákonné dôvody tohto personálneho opatrenia.“

Sťažovateľka argumentuje vo vzťahu k existencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou aj rozsudkom najvyššieho súdu „sp. zn. 2 Cdo 292/2006 (publikovaný pod č. 2 ZSP 1/2008), podľa ktorého atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný...“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veci konajúce všeobecné súdy sa odchýlili od ustálenej judikatúry všeobecných súdov k problému, ktorý bol podstatou napadnutého súdneho konania, pričom v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 3/04 z 21. októbra 2004.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľku a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Sťažovateľka a predsedníčka občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia sťažovateľky a predsedníčky občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP 3/2014 z 11. augusta 2014 uviedla, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu „obsahuje dostatok skutkových aj právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu... Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené a má oporu v zistenom skutkovom stave. Keďže nemožno súhlasiť s námietkami sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti navrhujem, aby jej ústavný súd nevyhovel.“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Kľúčová námietka sťažovateľky z hľadiska rozsahu ústavného prieskumu vymedzeného uznesením ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie len vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu spočíva v tom, že podľa presvedčenia sťažovateľky najvyšší súd (a pred ním krajský súd) nesprávne posúdil príčinnú súvislosť medzi uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím a skončením služobného pomeru žalobcu. Sťažovateľka argumentuje tým, že rozhodnutím, na základe ktorého bol ukončený služobný pomer žalobcu, bol personálny rozkaz vydaný v správnom konaní, ktorý síce žalobca napadol rozkladom, avšak po zamietnutí rozkladu už nepodal proti rozhodnutiam správnych orgánov žalobu v správnom súdnictve.

II.1 Skutkový stav

Ústavný súd v nadväznosti na kľúčovú námietku sťažovateľky rekapituloval skutkový stav predmetnej veci, z tejto rekapitulácie vyplývajú tieto skutočnosti: 1. Žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov polície“) personálnym rozkazom.

3. Z personálneho rozkazu vyplýva, že skutkový stav v personálnom konaní bol zistený a preukázaný šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy použil výsledky vlastného šetrenia, ako aj dôkazy obsiahnuté vo vyšetrovacom spise Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Banskej Bystrici ČVS: KUV­48/OVVK­2002.

4. Personálny rozkaz napadol žalobca rozkladom, ktorý bol rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. Čp: K­166/PK­2002 zo 7. októbra 2002 zamietnutý a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo potvrdené.

5. Žalobca bol uznesením o vznesení obvinenia ako vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica obvinený z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť v súvislosti s ním vyšetrovanou trestnou vecou proti obvinenému (ide o rovnaký skutkový základ ako v prípade personálneho konania o prepustenie zo služobného pomeru).

6. Rozsudkom Okresného súdu Brezno sp. zn. 1 T 17/2004 z 5. septembra 2007 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pretože skutok, pre ktorý bol stíhaný, nebol podľa označeného rozsudku trestným činom. V odôvodnení označeného rozsudku Okresný súd Brezno poukázal na vykonané dokazovanie, na základe ktorého, rešpektujúc zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného, dospel k záveru, že nemohol rozhodnúť v neprospech žalobcu. Konštatoval, že nie je vylúčené, že obžalovaný sa dopustil uvedeného skutku, avšak jeho spáchanie nebolo nepochybne a s úplnou istotou preukázané (poukázal okrem iného na nepreukázanie úmyslu žalobcu zadovážiť sebe alebo inému prospech, ani jeho úmysel prijať, žiadať alebo dať si sľúbiť úplatok, či úmysel za úplatok konať alebo sa zdržať konania, a tak porušiť svoje povinnosti).

Podľa § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov polície policajt je povinný a) plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, b) vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas, c) oznámiť bezprostredne nadriadenému poruchy a nedostatky, ktoré ohrozujú alebo sťažujú výkon štátnej služby, a hroziacu škodu, d) zakročiť, ak hrozí škoda a na jej odvrátenie je potrebný neodkladný zákrok; nemusí tak urobiť, ak mu v tom bráni dôležitá okolnosť alebo ak by tým seba alebo iné osoby vystavil vážnemu ohrozeniu, e) pri výkone štátnej služby dodržiavať pravidlá služobnej zdvorilosti a správať sa slušne k štátnym zamestnancom a v služobnom styku aj k ostatným občanom, f) zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného, g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, h) dodržiavať služobnú disciplínu, i) vykonávať štátnu službu nestranne, j) poskytnúť Policajnému zboru osobné údaje,8) ktoré sú nevyhnutné na realizáciu práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, k) plne využívať čas služby a dodržiavať ustanovený základný čas služby v týždni, prípadne kratší čas služby v týždni; to neplatí v prípade, že mu bolo udelené služobné voľno alebo dovolenka, l) byť pri výkone štátnej služby ustrojený a dbať o náležitú úpravu svojho zovňajšku, m) oznámiť bezodkladne bezprostredne nadriadenému príbuzenské vzťahy podľa § 18, ktoré vznikli počas trvania služobného pomeru, n) plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k tomuto právnemu záveru okrem iného uviedol: „Treba totiž zdôrazniť, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru na základe skutkových okolností, pre ktoré bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a následne podaná obžaloba. Z týchto skutkových okolností by vychádzal aj príslušný súd v správnom konaní, čo konštatoval aj generálny prokurátor, keď citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2006, sp. zn. 1 Sž 15/2004... až oslobodením žalobcu spod obžaloby (rozsudkom okresného súdu z 5. septembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. januára 2008) vyšla najavo nezákonnosť trestného stíhania žalobcu, ktorého dôsledkom (napriek tomu, že podľa zákonnej úpravy, na ktorú generálny prokurátor poukazuje, „len“ začatie trestného stíhania nie je dôvodom pre prepustenie zo služobného pomeru) bolo prepustenie zo služobného pomeru, v príčinnej súvislosti až s ktorým si žalobca mohol uplatniť nárok titulom náhrady škody.“

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním predmetnej veci v prvom rade konštatuje, že v prípade prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie služobnej prísahy nemusí dosiahnuť intenzitu trestného činu a dôvody prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru môžu byť napriek tomu splnené. V rámci personálneho konania sa konanie príslušníka Policajného zboru neposudzuje z hľadiska vykazovania znakov trestného činu, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou. Nie každé porušenie zákona musí byť trestným činom alebo priestupkom.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04). Aj keď z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri uplatňovaní svojej právomoci vyplývajúcej z čl. 127 ústavy do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov zasahuje v zásade len výnimočne, v posudzovanom prípade to považuje za potrebné, keďže právne závery, na ktorých je založený napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné. Z dosiaľ uvedeného totiž zjavne vyplýva, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nerešpektoval ustálenú súdnu prax, ktorá dôsledne rozlišuje medzi stíhaním príslušníka Policajného zboru za to isté konanie (za ten istý skutok) v trestnom konaní a v personálnom konaní o prepustenie zo služobného pomeru. Judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že prípadné oslobodenie príslušníka Policajného zboru v trestnom konaní ešte neznamená, že tento sa identickým konaním nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, ktoré by zakladalo dôvod na prepustenie zo služobného pomeru.

Výsledkom personálneho konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutie (personálny rozkaz) o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, z ktorého vyplýva, že konaním, ktoré sa mu kládlo za vinu, žalobca porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Dôvodnosť prepustenia žalobcu zo služobného pomeru nebola nikdy podrobená súdnemu prieskumu v na to určenom konaní (správne súdnictvo) a rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru (personálny rozkaz) nebolo nikdy zrušené. Fakt, že predmetný skutok nie je trestným činom, ešte bez ďalšieho podľa názoru ústavného súdu nemôže viesť k záveru (aj s poukazom na citovanú judikatúru najvyššieho súdu), že predmetný skutok nemôže byť kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom ide o konanie, za ktoré možno príslušníka Policajného zboru prepustiť zo služobného pomeru.

II.3 Závery

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právny záver obsiahnutý v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu o existencii príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorej náhradu si žalobca uplatňoval v napadnutom konaní v súvislosti so svojím prepustením zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, a obvinením, ktoré mu bolo vznesené v jeho trestnej veci, je nielen v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, ale zároveň ho možno považovať za arbitrárny a z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015