IV. ÚS 297/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 297/2026-29

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 3T/85/2020 z 26. januára 2022, uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23To/31/2022-969 z 10. mája 2022, uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tdo/70/2023 z 22. novembra 2023, uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k. 26Nt/15/2024-72 zo 7. apríla 2025 a uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3Tos/75/2025-107 zo 7. októbra 2025 takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e . 2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 3T/85/2020 z 26. januára 2022 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 23To/31/2022-969 z 10. mája 2022 uznaný vinným zo spáchania zločinu nedovolenej výroby

3. Okresný súd Prievidza na pracovisku v Partizánskom uznesením č. k. 26Nt/15/2024-72 zo 7. apríla 2025 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. BN-3T/85/2020, pretože nezistil podmienky podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

súdu. 4. Krajský súd po rekapitulácii obsahu pôvodného rozsudku, uznesenia okresného súdu a sťažnosti sťažovateľa zhrnul, že v návrhu na povolenie obnovy sťažovateľ poukazoval na informáciu od svedka , že v pôvodnom konaní mala svedkyňa z pomsty nepravdivo vypovedať v jeho neprospech. Z podaní sťažovateľa ale nevyplýva, aké konkrétne informácie neznáme v pôvodnom konaní by mala priniesť výpoveď tejto svedkyne, ak by vypovedala pravdivo. Krajský súd po preskúmaní spisu konštatoval, že táto svedkyňa v prípravnom konaní a v konaní pred súdom uviedla, že sťažovateľ jej poskytol nejakú látku v priesvitnom vrecku, čo sťažovateľ potvrdil s tým, že látka nebola pervitínom. Rozdiel medzi výpoveďami svedkyne je, že v prípravnom konaní hovorila o pervitíne a pred súdom v zhode s obranou sťažovateľa pripustila, že to nemusel byť pervitín, ale iná, z hľadiska legálnosti držby nezávadná látka.

Trestného poriadku. Keďže krajský súd uvedené skutočnosti považoval za rozhodné pre posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania z tohto pôvodne uplatneného dôvodu, vyhovenie návrhom sťažovateľa na vykonanie dokazovania vrátane znaleckého dokazovania by zjavne neprinieslo výsledky, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť pre túto vec rozhodný záver, že súdy oboch stupňov mali k dispozícii verziu výpovede svedkyne súladnú s obranou sťažovateľa z pôvodného konania.

V prípade záverov rozsudku Súdneho dvora vo veci C-544/23 však zjavne nejde o právne závery k výkladu čl. 49 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 charty, ktoré by mohli byť aplikovateľné na tento prípad. Súdny dvor v ňom poskytuje výklad pojmu „právoplatný odsudzujúci rozsudok (final conviction)“ v štádiu konania správneho súdu o kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu o správnej žalobe vo veci

že právoplatný odsudzujúci rozsudok súdu podľa § 183 Trestného poriadku je podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru „exekučným titulom“ pre obmedzenie osobnej slobody (zákonné uväznenie po konečnom odsúdení). Krajský súd tak vyvodil záver, že rozsudok všeobecného súdu v pôvodnom konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáha, je konečným právoplatným a vykonateľným odsudzujúcim rozsudkom podľa § 183 ods. 1, 2 písm. b) bodu 3 Trestného poriadku, teda právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu. Táto právna skutočnosť podľa bodu 96 rozsudku C-544/23 bráni uplatneniu pravidla retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia Trestného zákona podľa čl. 49 ods. 1 poslednej vety charty na tento prípad sťažovateľa. Nemohol sa preto stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej závery rozsudku C-544/23 by boli v tomto prípade spôsobilé založiť ústavne konformný zákonný dôvod na povolenie obnovy pôvodného konania.

6. V konaní o obnove konania boli porušené zákony a ústava v neprospech sťažovateľa. Krajský súd sa neprípustne vyjadril, že nebola osvedčená vôľa svedkyne vypovedať o skutkových okolnostiach úplne inak, ako vypovedala v pôvodnom konaní, hoci nebola ani predvolaná a psychiater sa vyjadril, že je schopná výsluchu pred súdom. Sťažovateľovi nie je zrejmé, ako krajský súd vie, že by táto svedkyňa nevypovedala úplne inak ako v pôvodnom konaní, resp. že by sa priznala, že v prípravnom konaní klamala, resp. že by vypovedala, že sa priznala svedkovi a , že v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní klamala z pomsty. Sú to nové dôkazy v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku (dva listy od , výpoveď , diagnostikovaná duševná choroba svedkyne ) skôr neznáme, ktoré v spojení s vykonanými dôkazmi môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, a preto sa sťažovateľ nestotožňuje so zamietnutím jeho sťažnosti proti zamietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania, ale s tým, že krajský súd jeho uznesením poukázal na pochybenia súdov v neprospech sťažovateľa v pôvodnom konaní (zisťovanie skutkového stavu, výklad hmotného práva, porušenie procesných noriem, nevysporiadanie sa so všetkými okolnosťami). 7. K porušeniu čl. 49 ods. 1, čl. 51 ods. 1 charty a čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 2 ústavy došlo aj zamietnutím sťažnosti v časti požadovaného uplatnenia retroaktivity, aby sa uplatnila priaznivejšia právna úprava účinná po vyhlásení súdneho rozhodnutia. Krajský súd sa opiera iba o bod 96 rozsudku Súdneho dvora vo veci C-544/23 s odvodnením, že sťažovateľova vec je trestnoprávnej povahy a právoplatný rozsudok je právoplatný, ale toto označený rozsudok vyvracia (body 60 až 105) a zaväzuje slovenské súdy, aby v trestných veciach právoplatne odsúdených páchateľov uplatňovali na základe čl. 49 ods. 1 charty proti odsúdeným priaznivejšiu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť po právoplatnom odsúdení. Po novelizácii Trestného zákona sa skutok, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, považuje za prečin podľa § 173 ods. 1 s rozpätím od 1 do 5 rokov odňatia slobody. 8. Sťažovateľ namieta aj odmietnutie dovolania najvyšším súdom (nebola jemu ani obhajkyni v pôvodnom konaní známa okolnosť, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou čítaním výpovedí svedkýň a z prípravného konania porušil zákon), opakuje nedostatky v konaní Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, resp. krajského súdu (nerozhodnutie o návrhoch na vykonanie dôkazov, uznanie viny na základe výpovede svedkyne z prípravného konania, a nie výpovede z hlavného pojednávania, neuvedenie, že svedkyňa je klamárka, odmietnutie návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania obhajkyne).

11. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne. Na zákonnej úrovni je princíp subsidiarity vyjadrený v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. 12. Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou z 26. januára 2022, uzneseniu krajského súdu z 10. mája 2022, ako aj vo vzťahu k uzneseniu Okresného súdu Prievidza, pracoviska Partizánske č. k. 26Nt/15/2024-72 zo 7. apríla 2025 je ústavná sťažnosť neprípustná podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Dôvodom na tento záver je, že o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo vzťahu k rozsudku okresného súdu bol príslušný rozhodovať krajský súd (ako súd odvolací, ktorý rozhodol uznesením z 10. mája 2022) a vo vzťahu k tomuto uzneseniu krajského súdu bol príslušný rozhodovať dovolací súd (čo na základe dovolania sťažovateľa aj urobil s výsledkom v podobe uznesenia sp. zn. 5Tdo/70/2023 z 22. novembra 2023). Dovolanie predstavovalo účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa. 13. Vo vzťahu k uzneseniu Okresného súdu Prievidza, pracoviska Partizánske č. k. 26Nt/15/2024- 72 zo 7. apríla 2025 o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa rozhodoval krajský súd ako sťažnostný súd (rozhodol uznesením č. k. 3Tos/75/2025-107 zo 7. októbra 2025). V tejto časti sú naplnené dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.

14. Sťažovateľ pri námietke o porušení ním označených článkov či identifikovaných práv uvádza veľmi stručné až žiadne právne dôvody súvisiace s jednotlivými právami. Prevažne opakuje nedostatky v konaní označených porušovateľov, cituje časti odôvodnení rozhodnutí a vyjadruje nesúhlas so závermi súdov. Skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd, predstavujú najdôležitejšiu osobitnú náležitosť ústavnej sťažnosti, od ktorej splnenia sa odvíja aj možnosť ústavného súdu pristúpiť k prieskumu. Jej nesplnenie

Vo vzťahu k rozhodnutiam uvedeným v bodoch III.1 a III.2 už ústavný súd zistil, že nie sú splnené procesné podmienky na vecné prejednanie sťažnosti. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu uplatnil materiálny prístup k ochrane ústavnosti a posudzoval, či nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Nedostatok súvislosti medzi konaním členského štátu (rozhodovanie súdov o povolení obnovy pôvodného konania) a právom Únie má za následok záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v tejto časti a zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99). V konaní o povolení obnovy ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal). Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno domáhať až v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným súdom právoplatne rozhodnuté o povolení obnovy konania (II. ÚS 196/2019). Medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením čl. 6 ods. 3 dohovoru preto neexistuje príčinná súvislosť, aj v tejto časti je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo zakladá dôvod na odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, III. ÚS 180/02). 18. Ústavný súd po oboznámení sa s uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim uznesením okresného súdu, ktoré posudzoval vo vzájomnej súvislosti (IV. ÚS 350/09), konštatuje, že obe rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by v nich obsiahnuté závery boli vo výsledku odchýlením od aplikovanej právnej normy a popretím jej účelu a významu alebo zjavne nedôvodné a ústavne neudržateľné.

Nie je v právomoci ústavného súdu posudzovať súlad výkladu poskytnutého všeobecným súdom so zákonom a priestor pre zásah ústavného súdu sa otvára len v prípade zistenia aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecným súdom, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

že „za skutočnosť súdu skôr neznámu nemožno považovať prípadné zmeny hmotného práva… v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku, keďže táto v čase vyhlásenia pôvodného rozhodnutia objektívne neexistovala“, a teda nemohla byť zohľadňovaná, prípadne aplikovaná pri procese rozhodovania. V rovnakej línii pokračuje aktuálna judikatúra ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov o návrhoch na obnovu konania z dôvodu zmeny Trestného zákona účinnej od 6. augusta 2024 (uznesenie sp. zn. IV. ÚS 449/2025 z 26. augusta 2025, podobne k použitiu lex mitius uznesenie sp. zn. IV. ÚS 503/2025 z 30. septembra 2025, č. 30/2025 ZNaU).

22. Vychádzajúc z uvedených dôvodov, ústavný súd aj v tejto časti sťažnosti pri nezistení žiadnej spojitosti medzi uznesením krajského súdu a námietkami o porušení označeného práva na spravodlivý súdny proces (resp. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy či čl. 1 ods. 2 ústavy) konštatuje existenciu dôvodov na jej odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.