IV. ÚS 301/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 301/2026-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , zastúpených Viktória Hellenbart, advokátska kancelária s.r.o., Martina Rázusa 146/23, Lučenec, proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 15C/1/2022-526 z 29. januára 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

II. Argumentácia sťažovateľov

6. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že spôsob, akým okresný súd dospel k záveru o priznaní náhrady trov konania žalovaným, je nesprávny. Napadnuté uznesenie okresného súdu je založené na neodôvodnených záveroch, vykazuje vnútorné rozpory a neposkytuje odpoveď na podstatné námietky sťažovateľov, čím sa stáva nepreskúmateľným. 7. Okresný súd pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania nerešpektoval obsah právoplatných výrokov rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, z ktorých mal vychádzať. Výrok rozsudku okresného súdu neobsahoval záväzok na solidárne plnenie sťažovateľov ani individualizáciu nárokov, napriek tomu z neho okresný súd odvodil existenciu spoločného nároku žalovaných. Zároveň nereflektoval, že krajský súd založil pasívnu solidaritu sťažovateľov len vo vzťahu k trovám odvolacieho konania. Takýto postup predstavuje situáciu, keď súd doplnil obsah právoplatného rozhodnutia o nové právne závery, ktoré z neho nevyplývajú, čím prekročil rámec svojej právomoci. 8. Okresný súd prezentuje výpočet odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), avšak do samotného výpočtu zahrnul aj tarifné zložky, ktoré sú odvoditeľné len z peňažne určiteľnej tarifnej hodnoty podľa § 10 ods. 1 vyhlášky. Tento rozpor medzi deklarovaným právnym základom a reálnou metódou výpočtu nebol vysvetlený ani právne kvalifikovaný a neumožňuje preskúmať správnosť výpočtu. Okresný súd sa zároveň nevysporiadal s kľúčovou otázkou, či je predmet konania oceniteľný peniazmi, hoci ide o otázku, ktorá má zásadný vplyv na výšku odmeny. 9. Sťažovateľom nebolo doručené vyčíslenie trov právneho zastúpenia advokátom žalovaných ani vyjadrenie žalovaných k ich sťažnosti.

11. Ústavný súd pri posudzovaní ústavných sťažností týkajúcich sa rozhodnutí o trovách konania stabilne zastáva názor, že rozhodovanie o trovách konania na všeobecných súdoch prislúcha zásadne týmto súdom, preto ich preskúmava iba celkom výnimočne. Rozhodovanie o trovách by mohlo dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich túto časť konania, napríklad interpretáciou a aplikáciou právnych noriem, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Na druhej strane je rozhodovanie o náhrade trov konania integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

12. Aplikujúc uvedené východiská, sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu v kontexte sťažnostných námietok spochybňujúcich správnosť výroku o spôsobe platenia trov prvoinštančného konania, ktorý nebol obsiahnutý vo výroku okresného súdu, správnosť výpočtu priznanej tarifnej odmeny a procesný postup okresného súdu pred rozhodnutím o ich sťažnosti.

uznesenia. Tu stručne odkázal na druhý výrok rozsudku krajského súdu o trovách konania, ktorým boli žalobcovia zaviazaní zaplatiť žalobcom trovy konania spoločne a nerozdielne, a skonštatoval, že vyšší súdny úradník postupoval správne. Aj keď odpoveď okresného súdu na námietku sťažovateľov mohla byť podrobnejšia, jeho záveru z pohľadu ústavnej udržateľnosti nie je čo

Len pre úplnosť ústavný súd dodáva, že predmet konania o určenie neplatnosti právneho úkonu je nedeliteľný (výrok o určení neplatnosti kúpnej zmluvy má rovnaké účinky voči všetkým spoluvlastníkom), preto záver súdu, že pri nerozlučnom spoločenstve vzniká solidárna zodpovednosť za trovy konania, je v súlade s povahou sporu týkajúceho sa spoluvlastníckeho práva

14. K námietke o nesprávnosti vyčíslenia trov konania ústavný súd odkazuje na body 23, 24 a 27 napadnutého uznesenia, kde okresný súd jasne ustálil procesné úkony, za ktoré priznal náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj spôsob určenia tarifnej odmeny pre výpočet trov konania, keď žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy považoval za neoceniteľný predmet konania s určením tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Zároveň s ohľadom na ďalšie samostatné výroky (nahradenie prejavu vôle) smerujúce k nahradeniu prejavu vôle, z ktorých každý tvoril samostatný predmet konania, bola suma odmeny upravená v súlade s § 13 ods. 3 tejto vyhlášky.

15. K námietke nedoručenia vyjadrenia protistrany k sťažnosti sťažovateľov ústavný súd poukazuje na uznesenie ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 155/2020, v ktorom vysvetlil, že právo na vyjadrenie protistrany nemá absolútny charakter a je potrebné ho posudzovať v spojení s vplyvom vyjadrenia na výsledok konania, ako aj s ohľadom na jeho obsah. Ústavný súd vyslovil, že aj v sťažnostnom konaní sa uplatňuje princíp kontradiktórnosti (IV. ÚS 3/2021).

Potreba oboznámiť protistranu s obsahom podania spravidla nie je daná, ak ide o opakovanie skoršej argumentácie, ku ktorej sa už protistrana mala možnosť vyjadriť. 16. V prejednávanej veci sťažovatelia namietali nedoručenie vyčíslenia trov konania advokáta a vyjadrenia protistrany k nimi podanej sťažnosti. Nedoručenie podania s vyčíslením trov konania z pohľadu ústavného súdu sťažovateľov neznevýhodnilo v takej intenzite, že by bolo možné uvažovať o porušení kontradiktórnosti konania. Obsah vyčíslenia sa premietol do uznesenia vyššieho súdneho úradníka a sťažovatelia na jeho obsah mali možnosť v neobmedzenom rozsahu reagovať podaním sťažnosti, čo aj využili.

18. Sumarizujúc ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.