IV. ÚS 322/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkové okolnosti prípadu

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 6. mája 2026 domáha vyslovenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3T/21/2019 zo 16. septembra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu“) a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5To/1/2020 z 25. júna 2020 (ďalej len „napadnuté odvolacie uznesenie“) a sp. zn. 1TdoV/10/2023 z 10. februára 2026 (ďalej len „napadnuté dovolacie uznesenie“). Navrhol vec vrátiť Špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom Špecializovaného trestného súdu uznaný vinným z prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona, pretože mal ponúknuť presne nezistený úplatok odbornému referentovi špecialistovi Výcvikového zariadenia vodičov oddelenia autodopravy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky za to, že mu vystavil povolenie na vedenie služobných cestných vozidiel bez toho, aby riadne absolvoval zdokonaľovacie odborné školenie a úspešne vykonal testy. Špecializovaný trestný súd sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorého výkon podmienečne odložil za súčasného určenia skúšobnej doby 18 mesiacov. Sťažovateľovi zároveň uložil trest zákazu činnosti spočívajúci vo výkone zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie orgánu verejnej moci na 5 rokov. 3. Napadnutým odvolacím uznesením bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku Špecializovaného trestného súdu. 4. Napadnutým dovolacím uznesením bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľom podané dovolanie odmietnuté.

6. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa ústavy a jeho práv podľa dohovoru napadnutým rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, napadnutým odvolacím uznesením a napadnutým dovolacím uznesením, ktoré boli vydané v jeho trestnej veci. 7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

III.1. K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom Špecializovaného trestného súdu a napadnutým odvolacím uznesením:

12. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že ústavná sťažnosť ako celok pôsobí zmätočne, keď sťažovateľ v rôznych častiach ústavnej sťažnosti označil rôzne práva podľa ústavy a dohovoru, a to iba označením samotného článku, pričom tieto sa nepremietli do petitu jeho ústavnej sťažnosti. K rôznym takto označeným právam podľa ústavy a dohovoru sťažovateľ neuviedol žiadnu konkrétnejšiu argumentáciu nad rámec tvrdeného nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí. Petit ústavnej sťažnosti, ktorý odkazuje na pôvodný zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním v znení neskorších predpisov a ktorý bol nahradený zákonom o ústavnom súde (z roku 2018), obsahuje viaceré pisárske chyby a taktiež chybné označenie napadnutých rozhodnutí. Napriek uvedenému dospel k záveru, že ústavná sťažnosť smerujúca proti napadnutému dovolaciemu uzneseniu je meritórne preskúmateľná, a to s ohľadom na tvrdené nedostatočné odôvodnenie. 13. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy; III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06, II. ÚS 442/2014).

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06). 15. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou pripomína, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov.

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo.

I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07). 16. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že v prípade tohto práva nejde o právo absolútne.

Je však potrebné prihliadnuť na to, či námietka, na ktorú súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal odpoveď, bola pre daný prípad relevantná, a či mohla mať vplyv na výsledok konania (rozsudok vo veci Luka proti Rumunsku z 21. 7. 2009, sťažnosť č. 34197/02, bod 52). Ak je námietka pre výsledok konania rozhodujúca, vyžaduje si konkrétnu a jasnú odpoveď (rozsudok vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 30).

Z pohľadu záruk spravodlivého konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je akceptovateľné, aby nariadený súd iba potvrdil odôvodnenie nižšieho súdu. Článok 6 ods. 1 dohovoru však vyžaduje, aby sa vnútroštátny súd, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil iba stručne, či už z dôvodu, že prevzal odôvodnenie rozhodnutia nižšieho súdu, alebo z iných príčin, skutočne vysporiadal s podstatnými otázkami, ktoré mu boli predložené, a nie iba bez ďalšieho potvrdil závery nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle proti Fínsku z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, bod 60).

Pri vyhotovovaní predmetného záznamu skutočne došlo k poruche, avšak v iné dni, a teda v celkom odlišný čas od skutku sťažovateľa. Skutok sťažovateľa bol zaznamenaný v celom rozsahu a bez akejkoľvek poruchy, pričom ani sám sťažovateľ netvrdil, že by chýbali určité sekvencie, ktoré by boli relevantné pre posúdenie jeho viny. Porucha ako táka teda nemala žiaden vzťah k relevantnému času z pohľadu spáchania skutku zo strany sťažovateľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že sťažovateľom spochybňovaný obrazovo-zvukový záznam bol na hlavnom pojednávaní vykonaný priamo jeho prehratím, nie oboznámením súvisiaceho prepisu, v ktorom sa uvádza, že dôvodom nepresnosti a neúplnosti prepisu sú interiérové a situačné podmienky, za ktorých sa záznam

Najvyšší súd nad rámec uvedeného osobitne poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku Špecializovaného trestného súdu, z ktorého vyplýva, že úplatkom v danej veci bol individuálny hmotný predmet, ktorý mal sťažovateľ pri sebe a ktorý vybral zo svojej príručnej tašky a ktorý bol pôvodne vyhodnotený ako fľaša alkoholu.

20. Pokiaľ sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti podrobným spôsobom opisuje celý priebeh trestného konania, ako aj praktické skúsenosti s podávaním žiadosti o povolenie na vedenie služobných cestných vozidiel, tieto predstavujú od základov iné skutkové a právne vyhodnotenie danej trestnej veci sťažovateľom, ktoré si ústavný súd nemá s odkazom na už citovanú judikatúru dôvod osvojovať. Úlohou ústavného súdu bolo presvedčiť sa, že najvyšší súd poskytol sťažovateľovi relevantné a dostatočné odpovede na ním vznesené námietky, čo, ako už bolo uvedené, bolo zo strany najvyššieho súdu naplnené.