IV. ÚS 323/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 323/2026-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej AK Kovácsik s.r.o., Plynárenská 7/A, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. 4Tp/22/2026 z 15. apríla 2026 a proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4Tpo/16/2026 z 23. apríla 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

II. Argumentácia sťažovateľky

6. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými jej námietkami. Tvrdí, že skutok v danej fáze konania nie je objasnený do tej miery, aby bolo možné vychádzať z jedinej skutkovej verzie, že jej prvotná výpoveď vznikla v psychicky a toxikologicky sporných podmienkach, že susedom poskytnutý videozáznam nezachytáva samotný skutok, že výpoveď svedkyne je vecne a zdrojovo problematická a že nebola preukázaná kvalifikácia skutku ako činu na blízkej osobe, pretože súdy neskúmali dĺžku a stabilitu jej vzťahu s poškodeným. V danej veci nie je zrejmé ani len to, z čoho súdy vyvodili jej úmysel usmrtiť poškodeného. Sťažovateľka sama vypovedala, že skutok neplánovala a ani nechcela poškodeného bodnúť. Pri jej prvotnom výsluchu bol síce prítomný obhajca, avšak ona sama mala výpadky pamäte, bola pod vplyvom alkoholu a nedokázala ucelene vnímať význam úkonu. Navyše, obhajca nebol prítomný už pri jej zadržaní. Bezprostredne po zadržaní nemohla sťažovateľka kontaktovať blízku osobu a ani si autonómne zabezpečiť obranu podľa vlastnej voľby. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že sťažovateľka mala byť podľa lekárskych správ ovplyvnená metadónom, marihuanou a alkoholom, avšak zo spisového materiálu (odbery a testy) prítomnosť metadónu v jej tele nevyplýva. Súdy sa taktiež nezaoberali zákonnosťou videozáznamu vyhotoveného susedom. Súdy o nej bez dôkazov vytvorili obraz agresívnej, útočnej a nevyspytateľnej osoby, avšak to len na podklade osamotenej výpovede svedkyne .

9. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu, ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. 10. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv. 11. V predmetnej veci je zrejmé, že sťažovateľka mala možnosť podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým uznesením krajského súdu, v ktorého právomoci bolo preskúmanie všetkých jej námietok. 12. V tejto časti bolo vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť potrebné odmietnuť ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

III.2. K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením krajského súdu:

Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (I. ÚS 187/09, rozsudok vo veci Toth proti Rakúsku z 12. 12. 1991, sťažnosť č. 11894/85, bod 67).

15. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ďalej vyplýva, že súd rozhodujúci o pozbavení slobody nemusí dať odpoveď na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94). Každé pozbavenie osobnej slobody totiž musí sledovať účel ochrany jednotlivca pred svojvôľou (pozri rozsudok Veľkej komory vo veci S., V. a A. proti Dánsku z 22. 10. 2018, sťažnosti č. 35553/12, č. 36678/12 a č. 36711/12, bod 74). 16.

Existencia dôvodného podozrenia predpokladá danosť skutočností a informácií, ktorými možno nezávislého a objektívneho pozorovateľa presvedčiť o tom, že dotyčná osoba sa mohla dopustiť trestného činu. Skutočnosti zakladajúce podozrenie však nemusia byť na úrovni dôkazov potrebných na odôvodnenie odsúdenia alebo na podanie obžaloby (rozsudok vo veci Ilgar Mammadov proti Azerbajdžanu z 22. 5. 2014, sťažnosť č. 15172/13, bod 88; I. ÚS 347/2022, II. ÚS 355/2024).

Vo svojej sťažnosti krajskému súdu sťažovateľka namietala iba to, že závažnosť trestného činu a hroziaci trest nemôžu byť jediným dôvodom tzv. preventívnej väzby, a to obzvlášť v situácii, keď pred údajným spáchaním skutku viedla riadny život a neexistuje u nej žiaden motív či pohnútka v trestnej činnosti

20. Vzhľadom na uvedené nemožno akceptovať takú procesnú taktiku obvineného, ktorý si niektoré svoje námietky „ponechá v zálohe“ na účel ich uplatnenia až pred ústavným súdom, resp. ktorý po neúspechu pred všeobecnými súdmi svoju vec „inak uchopí“, aby tak dosiahol zrušenie rozhodnutia všeobecného súdu. Sťažovateľka mala reálnu možnosť namietať všetky ňou vnímané pochybenia najneskôr pred krajským súdom ako súdom sťažnostným, ktorého povinnosťou by následne bolo poskytnúť jej na tieto námietky relevantnú odpoveď, a v prípade, že by sa tieto námietky ukázali ako dôvodné, zjednať nápravu. Zjednodušene povedané, sťažovateľka nemôže pred ústavným súdom namietať, že krajský súd sa nevysporiadal s jej námietkami, keď ona sama predmetné námietky pred krajským súdom ani len neuplatnila.

22. Krajský súd pri existencii dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej činnosti zo strany sťažovateľky [väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] odkázal nielen na samotnú povahu skutku (obzvlášť násilný spôsob jeho vykonania s nožom, ktorý mal dĺžku čepele 20 cm), ale aj na osobnú charakteristiku sťažovateľky a ďalšie relevantné okolnosti prípadu. Samotná sťažovateľka vo svojej výpovedi potvrdila, že bola osem rokov užívateľkou pervitínu a v súčasnosti užíva marihuanu, ako aj to, že sa v minulosti liečila z drogovej závislosti. Sťažovateľka taktiež sama potvrdila, že v rozhodný deň sa s poškodeným hádala a že sa spoločne opili (sťažovateľka mala vypiť 10 x 0,4 dcl vodky, tri malé pivá a užiť marihuanu, pričom nulová hladina alkoholu jej bola nameraná až približne 14 hodín po skutku, pozn.). Na zvukovom zázname, ktorý vyhotovil svedok – sused, je zachytené, ako sťažovateľka bezprostredne po skutku kričala „ja som ho bodla, ja som nechcela“, ako aj jej nadávky a agresívne správanie voči privolanej policajnej hliadke. Krajský súd ďalej poukázal na výpoveď svedkyne , ktorá uviedla, že keď sťažovateľka pila, boli s ňou problémy, vyvolávala hádky aj s cudzími ľuďmi a spoločne s poškodeným boli tiež napomenutí starostom obce, ktorý riešil sťažnosti iných nájomníkov na ich správanie. 23. Z už citovaných záverov podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že krajský súd sa dostatočným a presvedčivým spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení tzv. preventívnej väzby. Krajský súd pri svojom posudzovaní zohľadnil nielen povahu údajne spáchaného skutku, ale aj osobnú charakteristiku sťažovateľky, konkrétne jej problémy s užívaním návykových látok a s tým súvisiace agresívne a iba ťažko kontrolovateľné správanie, ktoré sa v danej veci malo preklopiť až do spáchania predmetného skutku. Závery krajského súdu vyjadrené v jeho napadnutom uznesení tak možno považovať za dostatočne presvedčivé, a teda aj ústavnoprávne akceptovateľné. 24. Napokon, pokiaľ sťažovateľka namietla aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2, 3 a 4 ústavy, resp. svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že premetom rozhodovania krajského súdu bolo obmedzenie osobnej slobody sťažovateľky väzbou, na ktorú sa vzťahujú osobitné záruky čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru (I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07, II. ÚS 499/2024, III. ÚS 22/2025), nie všeobecné záruky podľa čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy, resp. záruky v zmysle čl. 6 dohovoru. 25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ako aj podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. 26. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky stratilo svoje opodstatnenie.