IV. ÚS 327/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 327/2026-17

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Advokátska kancelária Michaľov, s.r.o., Tajovského 17, Košice, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Ndt/19/2025 z 29. januára 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného súdu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3Ndt/19/2025 z 29. januára 2026.

Sťažovateľ taktiež predložil ústavnému súdu návrh na vydanie dočasného opatrenia spočívajúceho v príkaze Okresnému súdu Námestovo, aby sa v konaní vedenom pod sp. zn. 4T/23/2026 (predtým vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 48T/40/2025) zdržal vykonávania úkonov až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Na podklade tejto skutočnosti predsedníčka senátu mestského súdu 12. augusta 2025 predložila vec krajskému súdu na rozhodnutie o ňou oznámenej zaujatosti, pričom návrh následne doplnila aj o návrh na odňatie a prikázanie veci inému súdu toho istého druhu a stupňa (delegáciu veci), keďže u všetkých sudcov trestného úseku mestského súdu konštatovala z rovnakého dôvodu existujúce pochybnosti o ich nezaujatosti vzhľadom na ich písomné vyjadrenia.

3. Najvyšší súd na podklade návrhov na delegáciu veci predložených mestským súdom a predovšetkým krajským súdom rozhodol uznesením sp. zn. 3Ndt/19/2025 z 29. januára 2026 tak, že trestnú vec a spol. (vrátane sťažovateľa) vedenú na mestskom súde pod sp. zn. 48T/40/2025 podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku odňal mestskému súdu a prikázal ju na rozhodnutie Okresnému súdu Námestovo.

5. V prvej rovine sťažovateľ zvýrazňuje, tak ako na to poukázal aj najvyšší súd, že odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému, inak nepríslušnému súdu predstavuje výnimočný inštitút, resp. opatrenie, ktoré zasahuje do ústavou garantovaného zákazu odňatia veci zákonnému sudcovi, a preto musia byť na takýto zásah „veľmi vážne a presvedčivé dôvody, ktoré sú dôležitejšie než dodržanie bežného postupu - v tomto prípade prejednania veci zákonným sudcom“.

III. US 173/2023, IV. US 124/2010).“. Pokiaľ teda predsedníčka senátu mestského súdu odôvodňovala návrh na odňatie predmetnej trestnej veci celému mestskému súdu z dôvodu kolegiálnych vzťahov k sudcovi krajského súdu (ktorý je bratom jedného zo spoluobžalovaných), tieto okolnosti „nie sú povahy vybočujúcej z rámca bežných, korektných pracovných vzťahov osôb pôsobiacich na rovnakom mieste.“. Naopak, to, že „sa kolegovia navzájom osobne poznajú, tykajú si, stretávajú sa v práci a majú normálne vzťahy, je na štandardnom pracovisku bežná vec.“, rovnako tak aj skutočnosť, že „viaceré orgány verejnej moci (v danom prípade súdy) sídlia v rovnakej budove, nie je v slovenských podmienkach nijak výnimočná.“. Sťažovateľ je tak toho názoru, že posudzovanie otázky nestrannosti sudcu sa nemôže obmedzovať iba/len na vnútorný pocit sudcu, „ale v záujme rešpektovania základného práva na zákonného sudcu zahŕňa aj objektívne hľadisko - teda posúdenie, či existujú okolnosti, ktoré by mohli u nezávislého pozorovateľa vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu.“. Sťažovateľ tak nachádza dôvod

Taktiež neobstojí argument najvyššieho súdu o prekročení rámca profesionálnej neutrality z dôvodu, že obvinený je brat sudcu krajského súdu a sudcovia trestných úsekov mestského súdu a krajského súdu hromadne oznámili zaujatosť, pričom z oznámení sudcov mestského súdu a krajského súdu „ani nevyplýva existencia priateľských, a už vôbec nie nadštandardných priateľských vzťahov každého sudcu mestského súdu a krajského súdu (dokonca žiadneho sudcu) s bratom obvineného - sudcom JUDr.

v Žiline. Sťažovateľ zároveň rozporuje aj argument najvyššieho súdu o tom, že Okresný súd Námestovo nie je natoľko vzdialený od Košíc, aby „prejednanie veci pred nim významnejšie kolidovalo so zásadami rýchlosti a hospodárnosti konania“, pretože (i) samotná vzdialenosť medzi Košicami a Námestovom je približne 208 kilometrov, (ii) motorovým vozidlom trvá cesta 3 hodiny, (iii) a to aj z dôvodu neexistencie priameho diaľničného prepojenia a (iv) vytvárania zápch v úseku

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

7. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu arbitrárneho posúdenia dôvodov na delegáciu veci z Mestského súdu Košice Okresnému súdu Námestovo, čím tak v sekundárnej rovine došlo aj k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.

10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. 11. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 12. Ústavný súd vo vzťahu k prípustnosti tejto ústavnej sťažnosti konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je síce svojou povahou rýdzo procesným rozhodnutím, vychádzal však zo svojich sťažovateľom označených rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 643/2025 a IV. ÚS 44/2023 pri riešení rovnorodej otázky. Zároveň však podotýka, že z titulu inštančných súvzťažností je aktuálnym rozhodnutím ústavného súdu táto otázka/námietka vo vzťahu k jej reáliám už pre ďalší priebeh konania autoritatívne vyriešená až po elimináciu eventuálneho dôvodu dovolania podľa

Z dikcie § 31 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že dôvodom na vylúčenie sudcu môže byť len pochybnosť o jeho nezaujatosti, a to pre pomer k veci alebo pre pomer k účastníkovi konania. Všeobecný súd je teda pri úvahách o možnom vylúčení povinný riadne zhodnotiť možnú zaujatosť sudcu (sudcov) zo všetkých hľadísk tak, aby bolo v konaní a rozhodovaní danej veci zaručené právo účastníka súdneho konania na nestranný súd.

14. Ako mnoho inštitútov v ústavnom práve aj nestrannosť sa testuje – overuje sa, či na základe stabilizovanej metodológie bol alebo nebol sudca nestranný. Ústavný súd v tomto nasleduje Európsky súd pre ľudské práva a jeho testovaciu metodológiu. Podľa nej je nestrannosť potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska, čo znamená, že je potrebné zistiť osobnú nezaujatosť sudcu prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti v danom smere.

Medzi takéto dôvody patrí podľa najvyššieho súdu „aj situácia, v ktorej sú všetci sudcovia miestne príslušného súdu vylúčení z rozhodovania. Tento postup je nevyhnutný v prípadoch, keď na pôvodnom súde nie je možné objektívne zabezpečiť zákonné a nestranné rozhodovanie, pričom je však vždy potrebné rešpektovať význam zákonných ustanovení upravujúcich príslušnosť súdov a sudcov (R 7/1984, R 101/2000, R 6/1996).“. V dôsledku toho potom „Ak je návrh na odňatie a prikázanie veci založený na tvrdení o vylúčení všetkých sudcov príslušného súdu, dôvodom na postup podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku môže byť výlučne existencia niektorého zo zákonných dôvodov vylúčenia podľa § 31 Trestného poriadku. Nevyhnutnou podmienkou však je, aby takýto dôvod existoval u všetkých sudcov príslušného súdu.“. Pri skúmaní opodstatnenosti dôvodov podľa § 31 Trestného poriadku sa podľa najvyššieho súdu nevyžaduje preukázanie, resp. potvrdenie skutočnej zaujatosti sudcu, ale postačuje už existencia dôvodných pochybností o jeho nestrannosti.

16. Najvyšší súd v ďalšom poskytuje výklad pojmu nestrannosti sudcu, ktorá sa skúma v dvoch rovinách, v subjektívnej rovine a objektívnej rovine. Subjektívne hľadisko sa viaže na vnútorný postoj sudcu k prejednávanej veci a účastníkom konania a pri jeho hodnotení sa vychádza z vyvrátiteľnej domnienky jeho nestrannosti, ktorá platí, pokiaľ nie je preukázaný opak.

priateľských vzťahov s bratom obvineného (svojim kolegom) udržiavaných aj mimo pracovného prostredia.“. Aj keď je síce profesionálnou povinnosťou každého sudcu schopnosť sa odosobniť od vonkajších vplyvov a rozhodovať výlučne na základe zákona, v posudzovanom prípade „nemožno opomenúť kvalitatívnu stránku ich vlastných vyjadrení, z obsahu ktorej (v popise a intenzite vzťahu) sú spôsobilé vyvolať u strán konania aj u verejnosti oprávnené pochybnosti o zachovaní potrebného profesionálneho odstupu a nestrannosti pri rozhodovaní veci.“. Pochybnosti o nestrannosti sú podporne naplnené tým, že „obvinený je bratom sudcu pôsobiaceho na Krajskom súde v Košiciach, ktorý je vo vzťahu k príslušnému Mestskému súdu Košice súdom nadriadeným a rozhoduje o riadnych opravných prostriedkoch smerujúcich proti jeho rozhodnutiam.“, čo v osobitnej rovine „prehlbuje pochybnosti o nestrannosti, keďže rozhodovacia činnosť sudcov súdu nižšieho stupňa (Mestského súdu Košice) môže byť následne preskúmavaná práve súdom, na ktorom pôsobí blízka osoba obvineného. Ak je teda obvinený blízkym rodinným príslušníkom sudcu pôsobiaceho na súde

17. Pri prikázaní predmetnej veci Okresnému súdu Námestovo najvyšší súd vychádzal zo skutočnosti, že Trestný poriadok neurčuje, ktorému konkrétnemu súdu má byť vec po jej odňatí prikázaná, pričom musí ísť o súd toho istého druhu a stupňa. Pri úvahách o vhodnosti konkrétneho iného okresného súdu najvyšší súd (i) prihliadol na povahu dôvodov, pre ktoré vec odňal mestskému súdu a krajskému súdu, (ii) aby zvolený súd bol mimo obvodu krajského súdu a (iii) aby pri ňom na jednej strane z geografického hľadiska nebol predpoklad na bližšie prepojenie s justičným prostredím súdov v Košickom kraji a (iv) na strane druhej nešlo o súd natoľko vzdialený, aby prejednanie veci pred ním významnejšie kolidovalo so zásadami rýchlosti a hospodárnosti konania.

Najvyšší súd zvolil taký výklad § 23 Trestného poriadku, ktorý eliminuje pochybnosť o transparentnom a nestrannom výkone spravodlivosti, opierajúc sa o vlastnú rozhodovaciu prax, a to s náležitým odôvodnením. Nezohľadňoval len vlastné vnútorné presvedčenia namietajúcich sudcov, ale objektívnym testom nestrannosti uprednostnil prijateľný výklad § 23 Trestného poriadku, ktorý odstráni akékoľvek pochybnosti o možnej nestrannosti výkonu súdnej moci smerom nielen k samotným obžalovaným, ale aj smerom k vnímaniu nestrannosti výkonu súdnej moci verejnosťou

konaní predmetný rezultát obmedziť alebo poškodiť (prikázanie veci inému súdu bude posudzované v nasledujúcej časti tohto odôvodnenia). 21. Vzhľadom na už predostreté dôvody nepovažuje ústavný súd tú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorou rozhodol o odňatí trestnej veci mestskému súdu a krajskému súdu, za ústavne neudržateľnú vo vzťahu k žiadnemu zo sťažovateľom označených základných práv, resp. tzv. referenčných ustanovení.

Už uvedené dôvody sa ústavnému súdu javia ako racionálne a ako vyjadrenie snahy najvyššieho súdu zabezpečiť také súdne teleso vrátane odvolacieho rozhodovacieho telesa, ktoré nebude susediť s územným obvodom krajského súdu, čo aj ústavný súd vníma ako ďalší krok na dôsledné zabezpečenie transparentnosti výkonu súdnej moci v danom prípade. Argumenty sťažovateľa

23. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. 24. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

Keďže sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny v priamej vecnej súvislosti s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie nezistil, odmieta (zároveň na spoločnej obsahovej platforme) aj túto časť sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2026

Libor Duľa predseda senátu