IV. ÚS 328/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) , ako aj svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplývajú tieto skutkové okolnosti: 3. Sťažovateľka bola v postavení žalovanej stranou konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4C/265/2015, v ktorom sa žalobca – Urbariát Závadka, pozemkové spoločenstvo „v likvidácii“ (ďalej len „žalobca“) domáhal od sťažovateľky zaplatenia sumy 15 576,48 eur a príslušenstva. 4. V poradí druhým rozsudkom okresný súd 22. februára 2024 rozhodol tak, že I. výrokom žalobu zamietol a II. výrokom priznal sťažovateľke plnú náhradu trov konania proti žalobcovi. 5. Proti tomto rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 1Co/38/2024-744 z 9. decembra 2025 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 15 576,48 eur s úrokom z omeškania a tiež ju zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.

7. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť. 8. Okresný súd napadnutým uznesením č. k. 4C/265/2015-873 z 15. apríla 2026 sťažnosť sťažovateľky zamietol.

10. K sťažnostným námietkam sťažovateľky týkajúcim sa priznania odmeny za viaceré porady žalobcu s advokátom, ktoré sťažovateľka považovala za neúčelné, resp. za také, ktorých účelnosť nebola preukázaná, okresný súd v napadnutom uznesení uviedol, že „Vyhláška účelnosť týchto porád podľa názoru súdu priamo predpokladá, keď v § 13a ods. 3 doslova hovorí, že ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou nasleduje ďalšia porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, ak nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, tak odmena za túto ďalšiu poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí. Inými slovami, vyhláška predpokladá, že pred iným úkonom právnej služby sa takáto porada môže uskutočniť a patrí za ňu advokátovi odmena, keďže Je logické, že sa advokát so svojím klientom musí častokrát pred spísaním určitého podania alebo pred pojednávaním vo veci stretnúť, aby disponoval relevantnými informáciami, Účelnosť viacerých porád nasledujúcich po sebe. teda bez iných úkonov právnych služieb po nich bezprostredne nasledujúcich, už je potrebné skúmať ad hoc a posúdiť prípady hodné osobitného

či predchádzajúca porada nebola celkom zrejme neúčelná. V prípade vylúčenia zrejmej neúčelnosti takejto porady je súd nútený konštatovať jej účelnosť, pretože, ako už bolo povedané, náležité preskúmanie účelnosti je objektívne nemožné.

II. Argumentácia sťažovateľky 12. Sťažovateľka sa v podstate pridržiava svojej sťažnostnej argumentácie uplatnenej v konaní pred okresným súdom. Sťažovateľka jednak namieta, že nebolo možné priznať náhradu trov konania za úkon právnej služby spočívajúci v nahliadnutí do súdneho spisu, keďže vyhláška takýto úkon nepozná, ako aj to, že okresný súd žiadnym spôsobom nereflektoval námietku, „čo sa týka sumy 4 € za náklady na vyhotovenie nosičov, ktoré považujeme ako náklad zahrnutý v režijnom paušále advokáta, ktorý tvorí prevádzkové výdavky advokáta.“. Kľúčová časť argumentácie sťažovateľky v ústavnej sťažnosti sa týka nesprávnosti priznania náhrady trov konania za viaceré porady žalobcu s právnym zástupcom, keďže sa okresný súd nevysporiadal s viacerými námietkami sťažovateľky. V zásade sťažovateľka zastáva názor, že pri daných poradách nešlo o úkony nevyhnutné (účelné), ktoré by mala byť povinná znášať sťažovateľka. 13. Napokon sťažovateľka namieta, že nemohlo zo strany okresného súdu dôjsť k riadnemu kontrolnému prieskumu jej veci, keďže o ňou podanej sťažnosti bolo rozhodnuté ani nie za deň od jej doručenia okresnému súdu.

15. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ústavy proti rozhodnutiu či zásahom všeobecných súdov je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom boli alebo neboli dotknuté chránené práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,

17. Sťažovateľka v časti II ústavnej sťažnosti, v ktorej je obsiahnutá jej sťažnostná argumentácia v rámci konania o ústavnej sťažnosti, vôbec nekonkretizuje svoje námietky a len všeobecne konštatuje, že okresný súd sa v odôvodnení sťažnosti nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky proti jednotlivým namietaným úkonom právnej pomoci.

18. V časti I sťažovateľka zhrňuje svoje argumenty týkajúce sa jednotlivých úkonov právnej služby, ktoré uviedla v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka vrátane namietania úkonu nahliadnutia do spisu – vyhláška taký úkon nepozná.

Sťažovateľka nepolemizuje ani so záverom okresného súdu o tom, že v predložených záznamoch z týchto porád bolo uvedené, čo bolo predmetom porady, a obsah týchto záznamov dával vždy logický súvis so stavom súdneho konania v tom čase.

23. Okrem toho má vyhláška aj § 13a ods. 5, podľa ktorého za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 a 2, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. 24.

25. K poslednej námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesplnenia prieskumnej povinnosti okresného súdu z dôvodu rýchleho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka ústavný súd uvádza, že rovnako aj ústavný súd rozhodol o ústavnej sťažnosti sťažovateľky krátko po jej doručení ústavnému súdu, keďže po oboznámení sa s vecou bolo jednoznačné, že ústavná sťažnosť nie je dôvodná, čo platí predovšetkým v rovine ústavnej udržateľnosti záverov napadnutého uznesenia. 26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). 27. Z už uvedených dôvodov musel ústavný súd postupom podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. 28. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o jej ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.