IV. ÚS 337/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkové okolnosti prípadu

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 29. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a tiež porušenia svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4Tpo/16/2026 z 10. marca 2026 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhol napadnuté zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a prikázať jeho prepustenie z väzby na slobodu. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona a s poukazom na § 127 ods. 12 Trestného zákona. Sťažovateľ je stíhaný väzobne z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom lehota jeho väzby začala plynúť 24. októbra 2025 o 17.15 h.

3. Sťažovateľ podaním zo 6. februára 2026 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. O jeho žiadosti rozhodol Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 0Tp/503/2025 zo 16. februára 2026 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) tak, že ju zamietol, neprijal písomný sľub sťažovateľa ani ním ponúkanú peňažnú záruku a jeho väzbu nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka. 4. Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

5. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s nezákonnosťou domových prehliadok, na ktorých je založené jeho obvinenie. Pokiaľ išlo o domovú prehliadku v obci 24. októbra 2025, táto bola nezákonná z dôvodu nedostatočného poučenia sťažovateľa o tom, že má právo nevypovedať a neprispievať k sebaobviňovaniu. Následná domová prehliadka v meste 25. októbra 2025, ktorá vychádzala a nadväzovala na domovú prehliadku v obci bola už zo svojej podstaty nezákonná. Navyše, pri jej vykonaní nebola prítomná ustanovená obhajkyňa. Z vyšetrovacieho spisu nie je zrejmé, či a ako bola o výkone domovej prehliadky upovedomená, avšak podľa všetkého sa o svojom ustanovení dozvedela až 26. októbra 2025, teda deň nasledujúci po dni vykonania domovej prehliadky. 6. Krajský súd vo svojom napadnutom uznesení nedostatočným spôsobom zohľadnil zdroje sťažovateľových príjmov a umelo navýšil hodnotu jeho osobných motorových vozidiel a nehnuteľností. Okresný súd a ani krajský súd v skutočnosti neporozumeli podnikateľskej činnosti sťažovateľa, ktorý kupuje na úver alebo z prostriedkov od investora lacnú nehnuteľnosť a tú následne prenajme alebo výhodne predá. Nadobúdanie nehnuteľností sťažovateľom koreluje s poskytnutými úvermi, ktoré pred okresným súdom a krajským súdom aj písomne dokladoval. Navyše, sťažovateľ majetok nadobúdal už dlhšie obdobie, nie iba v roku 2025. 7. Pokiaľ ide o obavu z pokračovania v trestnej činnosti, sťažovateľ by nemal žiaden dôvod v nej pokračovať, keďže má príjem z prenájmu nehnuteľností a taktiež predal koncom roka 2025 rodinný dom za 109 000 eur. On sám ponúkol okresnému súdu aj peňažnú zábezpeku, čo ešte väčšmi svedčí v prospech záveru, že disponuje peňažnými prostriedkami. Navyše, doteraz neboli produkované žiadne dôkazy o tom, že by mal marihuanu niekomu predávať. 8. Vo vzťahu k tvrdenej existencii tzv. útekovej väzby sťažovateľ tvrdí, že v rámci obchodných aktivít cestuje po Slovensku. Tvrdenie, že nemá stále bydlisko nezodpovedá realite, pretože sám na výsluchu uviedol, kde by sa zdržiaval a zároveň bol ochotný prijať uloženie zákazu vycestovania a taktiež zavedenie monitorovania jeho pohybu elektronickými prostriedkami. Okresný súd a ani krajský súd nepreukázali svoj záver, že vlastní nehnuteľnosť aj v Českej republike. Navyše, ak by sa mal skrývať v zahraničí, tak by sa pravdepodobne neskrýval vo vlastnej nehnuteľnosti.

11. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením vydaným v súvislosti s ním podanou žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ namieta (i) arbitrárnosť napadnutého uznesenia a taktiež (ii) nerešpektovanie požiadavky na urýchlenosť rozhodovania o jeho osobnej slobode. 12. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (I. ÚS 187/09, rozsudok vo veci Toth proti Rakúsku z 12. 12. 1991, sťažnosť č. 11894/85, bod 67).

15. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ďalej vyplýva, že súd rozhodujúci o pozbavení slobody nemusí odpoveď na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94). Každé pozbavenie osobnej slobody totiž musí sledovať účel ochrany jednotlivca pred svojvôľou (pozri rozsudok Veľkej komory vo veci S., V. a A. proti Dánsku z 22. 10. 2018, sťažnosti č. 35553/12, č. 36678/12 a č. 36711/12, bod 74). 16.

Existencia dôvodného podozrenia predpokladá danosť skutočností a informácií, ktorými možno nezávislého a objektívneho pozorovateľa presvedčiť o tom, že dotyčná osoba sa mohla dopustiť trestného činu. Skutočnosti zakladajúce podozrenie však nemusia byť na úrovni dôkazov potrebných na odôvodnenie odsúdenia alebo na podanie obžaloby (rozsudok vo veci Ilgar Mammadov proti Azerbajdžanu z 22. 5. 2014, sťažnosť č. 15172/13, bod 88; I. ÚS 347/2022, II. ÚS 355/2024).

Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca (III. ÚS 255/03, III. ÚS 636/2017, II. ÚS 127/2020, II. ÚS 11/2022). 19. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že v situácii, keď dĺžka rozhodovania všeobecného súdu vo väzobnej veci už na prvý pohľad nespĺňa požiadavky urýchlenosti (na jednom stupni nie viac ako jeden mesiac), je úlohou príslušného súdu vysvetliť dôvody oneskorenia alebo poukázať na výnimočné okolnosti ospravedlňujúce takéto oneskorenie (porov. rozsudok Veľkej komory vo veci Musiał proti Poľsku z 25. 3. 1999, sťažnosť č. 24557/94, bod 44; tiež rozsudok vo veci Koendjbiharie proti Holandsku z 25. 10. 1990, sťažnosť č. 11487/85, bod 29; I. ÚS 423/2020, I. ÚS 564/2020).

Skutočnosť, že sťažovateľ pred samotným výkonom prehliadky vydal určité veci na výzvu policajta podľa § 104 Trestného poriadku, ešte sama osebe neznamená, že získané dôkazy sú automaticky procesne nepoužiteľné. Sťažovateľom tvrdená absencia konkrétnej formulácie poučenia v zápisnici o vydaní veci nepredstavuje podľa krajského súdu už na prvý pohľad taký procesný nedostatok, ktorý by v tomto štádiu konania odôvodňoval záver o nezákonnosti celého dôkazného postupu orgánov činných v trestnom konaní. Z obsahu vyšetrovacieho spisu navyše podľa krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ bol v priebehu úkonov poučený o svojich právach ako podozrivý, pričom následne veci vydal dobrovoľne.

Pokiaľ išlo o väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, krajský súd zdôraznil závažnosť (rozsah) drogovej trestnej činnosti, ktorú mal sťažovateľ páchať a ktorou si mal zabezpečovať príjem na pokrytie vyššieho životného štandardu (vo forme vlastníctva viacerých nehnuteľností a osobných motorových vozidiel, pozn.). Krajský súd zdôraznil, že sťažovateľ je nezamestnaný, nie je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a svoj príjem pred okresným súdom a krajským súdom ničím nedeklaroval, keď iba predložil zmluvu o splátkovom kalendári, úverovú zmluvu a zmluvy s investormi. Z uznesenia okresného súdu, na ktoré krajský súd v plnej miere odkázal, vyplýva, že sťažovateľ síce „kvetnato“ opísal zdroj svojich príjmov, avšak vo veci nebolo preukázané, že by finančné prostriedky u neho zaistené bolo možné oddeliť od trestnej činnosti, ktorú mal páchať. Vzhľadom na štádium konania bude zo strany orgánov činných v trestnom konaní potrebné dôsledne preveriť spôsob nadobúdania majetku zo strany sťažovateľa, a to s ohľadom na časové súvislosti údajného páchania trestnej činnosti a nadobúdania väčšieho

25. Z už uvedeného sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd sa primeraným, a teda aj ústavnoprávne akceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa. Krajský súd upriamil pozornosť sťažovateľa na skutočnosť, že komplexné posudzovanie zákonnosti vykonaných domových prehliadok bude predmetom konania vo veci

Tento jeho spôsob života vrátane skutočnosti, že je nezamestnaný a vlastní viaceré nehnuteľnosti a osobné motorové vozidlá, pričom svoje príjmy hodnoverne nezdokladoval, založili aj existenciu dôvodu tzv. preventívnej väzby. 26. Ak sťažovateľ pred ústavným súdom poukázal na skutočnosť, že vyšetrovateľ v predmetnej trestnej veci vypočul jeho nájomcov, ktorí mali vysvetliť zdroj jeho príjmov, túto námietku má sťažovateľ konkrétnym spôsobom uplatniť pred samotným okresným súdom a krajským súdom, nie všeobecným odkazom (až) pred ústavným súdom. Z predložených dokumentov vyplýva, že sťažovateľ mal dostatočnú možnosť konkrétnym spôsobom objasniť a zdokladovať zdroje svojich príjmov v konaní o ním podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej dĺžke rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu je v prvom rade potrebné konštatovať, že sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti nenamieta postup okresného súdu a ani krajského súdu v príslušnom konaní. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti v skutočnosti neoznačil ani samotné napadnuté uznesenie, avšak z obsahu ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že ňou namieta porušenie svojich práv práve týmto napadnutým uznesením, preto ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné osobitne sa venovať splneniu tejto zákonnej náležitosti ústavnej sťažnosti. 28. Ústavný súd k tvrdenej nedostatočnej urýchlenosti rozhodovania okresného súdu a krajského súdu konštatuje, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola príslušnému prokurátorovi doručená 9. februára 2026. Po nevyhovení žiadosti zo strany prokurátora bola žiadosť sťažovateľa predložená okresnému súdu 11. februára 2026 a tento o nej rozhodol svojím uznesením zo 16. februára 2026.

Z už opísaných časových súvislostí nevyplýva neprimerane dlhá celková doba rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu (viac ako mesiac na jednom stupni) a ani prípadná týždne trvajúca nečinnosť okresného súdu, resp. krajského súdu.

31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. 32. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa stratilo svoje opodstatnenie.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2026

Libor Duľa predseda senátu