IV. ÚS 338/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 338/2026-37

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

, zastúpeného Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 5, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tdo/11/2024 z 13. februára 2025 takto

rozhodol:

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. júla 2025 domáha vyslovenia porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru, čl. 6 ods. 2 dohovoru v spojení s čl. 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 7 dohovoru v spojení s čl. 49 ods. 1 charty a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje zrušiť toto rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie, ako aj uložiť povinnosť nahradiť trovy konania. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 3Tk/2/2021 z 18. januára 2023 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania alebo obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), f) a i) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v tomto rozsudku. Za to bol sťažovateľovi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, trest prepadnutia majetku a ochranný dohľad v trvaní 2 rokov. Krajský súd v Nitre na odvolanie sťažovateľa a prokurátora rozsudkom sp. zn. 2To/32/2023 z 26. júna 2023 podľa § 321 ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu a s poukazom na § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám uznal sťažovateľa vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania alebo obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), f) a i) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v tomto rozsudku. Za to krajský súd uložil sťažovateľovi nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, trest prepadnutia majetku a ochranný dohľad v trvaní 2 rokov. 3. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu založené na dovolacích dôvodoch podľa § 371 ods. 1 písm. b), c), e), g), h) a i) Trestného poriadku najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

4. Súdy porušili čl. 6 ods. 1 v spojení s ods. 3 písm. d) dohovoru tým, že neumožnili sťažovateľovi výsluch ním navrhovaných svedkov, preto ich rozhodnutia nemožno považovať za postačujúce a legitímne. Sťažovateľ bližšie odôvodňuje nesplnenie kritérií na posúdenie, či nevykonanie výsluchu svedka je zlučiteľné s týmito článkami dohovoru, podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Murtazaliyeva proti Rusku z 18. 12. 2018, č. 36658/05. 5. Pri kritériu odôvodnenosti a relevantnosti návrhov na vypočutie svedkov sťažovateľ označuje za výpovede kľúčových svedkov , ktorí sa mohli vyjadriť k účasti sťažovateľa na skutku (či sa s nimi stýkal v Mexiku), k tomu, či sťažovateľ je osobou označenou ako „ “ v šifrovanej komunikácii a či bol zapojený do nelegálneho dovozu drog a plnil úlohy v rámci organizovanej skupiny. Svedkovia mali mať vrcholné postavenie v organizovanej skupine a mali mať vedomosť o tom, že skutok spáchali so sťažovateľom. Svedok mal schvaľovať finančné odmeňovanie (z týchto financií mal byť odmeňovaný aj sťažovateľ), mal byť zodpovedný za rozpočet dovozu drog a mal komunikovať s v Encrochate. Svedkyňa mala mať vedomosť o účasti sťažovateľa na stíhanom skutku, podľa dokazovania sa zúčastňovala rokovaní so svojím nebohým manželom. Svedok , ktorý mal cestovať do Grécka s na účely pašovania drog bez toho, aby mal vedomosť o zapojení do drogovej činnosti, sa môže vyjadriť k modu operandi a jednoznačne vyvrátiť jeho dôveryhodnosť. Výsluchom svedkov sa môže preukázať, že sťažovateľ poskytoval služby pri zakladaní iných spoločností v iných krajinách, a to bez súvisu s drogovou trestnou činnosťou, bezodplatne ako priateľskú pomoc. Výpoveď znalca k posúdeniu dôveryhodnosti je kľúčovým dôkazom, pretože ide o očitého svedka, na ktorom je založený odsudzujúci verdikt, pričom tento svedok sa snažil získať výhody od orgánov činných v trestnom konaní a bol aj užívateľom drog. Relevantná je aj výpoveď prokurátora Spišáka, a to k dôvodu nepodania odvolania proti odsudzujúcemu rozsudku z dôvodu neuloženia trestu prepadnutia majetku, ktorého uloženie ani nežiadal v záverečnej reči (čo je diametrálne odlišný prístup oproti sťažovateľovi, ktorý nie je možné vysvetliť inak ako poskytnutie nezákonnej výhody spolupracujúcemu obvinenému).

svedkov. Tieto orgány sa však jednotlivo nevenovali konkrétnym argumentom sťažovateľa, na základe ktorých žiadal vypočuť svedkov. Krajský súd uviedol jeden dôvod zamietnutia vypočutia svedkov obhajoby a svedkov rozdelil na i) tých, ktorých pobyt nie je známy, a preto ich nie je možné vypočuť, a ii) tých, ktorých pobyt je známy, avšak nebolo možné zabezpečiť ich účasť na hlavnom pojednávaní. Závery krajského súdu sú v prípade druhej kategórie svedkov v extrémnom rozpore s obsahom spisu, keďže nie je pravdivé tvrdenie, že ich účasť nebolo možné zabezpečiť. Okresný súd ani krajský súd totiž žiadnych svedkov nepredvolali, nie je preto zrejmé, na základe čoho konštatoval ich nedostupnosť, a neuviedol ani to, o ktorých svedkov malo ísť. Svedok sa podľa predpokladu sťažovateľa nachádza v Holandskom kráľovstve a v priebehu konania pred okresným súdom bol podľa informácií prokurátora zadržaný v Spojených arabských emirátoch, a teda dostupný i pre slovenské justičné orgány. Súdy však nevykonali pokus o jeho zabezpečenie a vypočutie prostredníctvom medzinárodnej právnej pomoci. Ústavne

Spišáka. V prípade prvej kategórie svedkov súdy nevykonali žiadne úkony na zistenie stavu realizácie vydaných príkazov na zatknutie (aj informácia o zatknutí bola prokurátorom oznámená len na základe žiadosti obhajcu). Súdy v priebehu konania nežiadali ďalšiu aktualizáciu príkazov napriek tomu, že sťažovateľ sa sústavne dožadoval vypočutia týchto svedkov.

Záver najvyššieho súdu nemôže obstáť, keď okresný súd a krajský súd nevyvinuli žiadnu aktivitu k zisťovaniu dostupnosti svedkov navrhnutých sťažovateľom, a tak nemohli mať žiadnu informáciu o ich dostupnosti. Najvyšší súd neprijal žiadne opatrenia a svoje postupy riadne neodôvodnil ani pri kategórii dostupných svedkov, preto je napadnuté uznesenie ústavne neudržateľné a arbitrárne. Vyjadril sa len k nevypočutiu prokurátora Spišáka, a to len s poukazom na to, že nepodanie odvolania nie je možné považovať za nezákonnú výhodu. S tým sťažovateľ nesúhlasí a za nepochybné považuje poskytnutie procesnej výhody v podobe neuloženia trestu prepadnutia majetku obvinenému . Porušením označených práv je aj nevypočutie znalca Adamika, ktorého znalecké posudky prokurátor predložil súdu bez digitálnych príloh a tieto neboli ani prístupné v čase výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní. Obhajca nemohol preto pokračovať vo výsluchu znalca. Okresný súd vypočul znalca bez digitálnej prílohy, a teda bez reálnej možnosti znalca vypočúvať, čo je porušením čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, pretože sťažovateľ nemal čas na prípravu obhajoby a nemohol ju realizovať.

Trestného poriadku. 8. Pri kritériu narušenia celkovej spravodlivosti konania nevypočutím svedkov sťažovateľ uvádza, že súdny proces sa uskutočnil v podstate na základe dôkazov obžaloby a nič nenaznačovalo, že by súdy vykonali akýkoľvek dôkaz navrhnutý obhajobou (s výnimkou výsluchu otca sťažovateľa). Celková dôkazná situácia je tak založená len na výpovedi spolupracujúceho obvineného , nejde však o nestranného svedka a jeho nedôveryhodnosť je umocnená získaním nezákonnej výhody od orgánov činných v trestnom konaní (neuloženie trestu prepadnutia majetku).

Výsledky dokazovania nasvedčovali tomu, že tento kľúčový svedok bol zapojený do inej rozsiahlej drogovej činnosti a sám bol užívateľom drog, čo má vplyv na jeho dôveryhodnosť. 9. Okresný súd rozhodnutím o ponechaní pút na dolných končatinách sťažovateľa počas hlavných pojednávaní porušil čl. 6 ods. 2 dohovoru a nie je tak ďalej nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1

okresného súdu. Samostatným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru je opatrenie okresného súdu z 21. decembra 2022 o nekonaní o námietke zaujatosti, ktoré vykazuje známky arbitrárnosti Oneskorenosť námietky môže súd konštatovať, len ak je založená na prípustných dôvodoch

K porušeniu práva na verejné pojednávanie a práva na nestranný súd sťažovateľ namieta nezákonné vylúčenie verejnosti z časti hlavného pojednávania, na ktorom bol vypočutý kľúčový svedok i sťažovateľ, v rozpore s § 249 ods. 4 Trestného poriadku.

Je nesporné, že sťažovateľovi nehrozila žiadna hrozba.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

15. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstránenie závažných procesných a hmotnoprávnych chýb v právoplatných rozhodnutiach súdov. Podľa Trestného poriadku nejde o ďalší „úplný“ prieskum napadnutého meritórneho rozhodnutia (jeho vecnej správnosti) a ďalšie posudzovanie otázky viny či trestu. Podmienky prípustnosti dovolania sú limitované a sú ustanovené zákonom, čo je v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje s postavením a úlohami, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Negatívne posúdenie otázky prípustnosti dovolania nemôže viesť k záveru o porušení základných práv sťažovateľa, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa. K záveru o porušení môže viesť len ústavne neudržateľný výklad zákona najvyšším súdom v otázke posúdenia prípustnosti dovolania.

či skutočnosti tvrdené sťažovateľom v ústavnej sťažnosti majú oporu v spise a sú svojou povahou a intenzitou spôsobilé odobriť záver o porušení ľudských práv sťažovateľa a následne privodiť kasačný zásah zo strany ústavného súdu.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

III.1. K porušeniu práva na zákonného sudcu (nezákonné zloženie senátu okresného súdu):

uviedol, že priznanie práva na zákonného sudcu bez rozdielu medzi sudcom a prísediacim ešte neznamená, že títo majú rovnaké postavenie či že sa na nich vzťahuje rovnaký režim kreovania (4Tdo/82/2015). Podľa najvyššieho súdu bola vec, ktorá napadla okresnému súdu 23. septembra 2021, pridelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov na prejednanie a rozhodnutie predsedovi senátu 3Tk JUDr. Jánovi Kanásovi, ktorý dotvoril senát ďalšími dvomi prísediacimi sudcami zo zoznamu prísediacich na trestnom úseku vyhradených pre senát 3T, ktorý v tom čase tvoril prílohu č. 4 rozvrhu práce okresného súdu na rok 2021.

oprávnený a povinný dotvoriť senát na prejednanie a rozhodnutie trestnej veci sťažovateľa z prísediacich určených rozvrhom a pridelených do senátu 3T. Tými boli v danom prípade prísediaci zaradení v zmysle rozvrhu práce v znení jeho dodatku č. 6 do zoznamu prísediacich vyhradených pre senát 3T. Je preto nepochybné, že ak rozvrh práce popísaným spôsobom upravoval kreovanie senátu po pridelení veci konkrétnemu sudcovi (predsedovi senátu) trestnoprávneho oddelenia, iba postup v rozpore s ním by znamenal porušenie práva nebyť odňatý zákonnému

Najvyšší súd preto vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa k uvedenému dovolaciemu dôvodu ako nedôvodnú. 21. K nálezu sp. zn. III. ÚS 287/2020 z 28. januára 2021 najvyšší súd uviedol, že popisoval nedostatok transparentnosti pri prideľovaní sudcov a zložení senátu na najvyššom súde z radov profesionálnych sudcov.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru musí byť súd vždy „zriadený na základe zákona“, čo zahŕňa nielen legislatívu upravujúcu zriadenie a právomoc súdnych orgánov (Lavents proti Lotyšsku, č. 58442/00, ods. 114, 28. 11. 2002), ale akékoľvek ďalšie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré v prípade ich porušenia môžu účasť jedného alebo viacerých sudcov pri posudzovaní prípadu učiniť protiprávnou (pozri Gorguiladzé proti Gruzínsku, č. 4313/04, ods. 68, 20. 10. 2009; Pandjikidzé a ďalší proti Gruzínsku, č. 30323/02, ods. 104, 27. 10. 2009). Uvedené zahŕňa osobitne ustanovenia týkajúce sa nezávislosti členov senátu, dĺžky ich funkčného obdobia, nestrannosti a existencie procesných záruk (Coëme a ďalší proti Belgicku, č. 32492/96 a iné, ods. 99, ECHR 2000-VII; Gurov proti Moldavsku, č. 36455/02, ods. 36, 11. 7. 2006).

Vtedy preto musí posúdiť, či bolo v tomto ohľade rešpektované vnútroštátne právo, hoci berie do úvahy, že je na prvom mieste vecou vnútroštátnych súdov, aby interpretovali ustanovenia vnútroštátneho práva. ESĽP nemôže spochybniť ich interpretáciu okrem prípadu flagrantného porušenia vnútroštátneho práva (m. m. Coëme a ďalší, ods. 98 in fine; Lavents, ods. 114).

okresného súdu namietal len preto, lebo prísediaci boli vybraní zo zoznamu bez vopred stanoveného algoritmu a ani z rozvrhu práce nevyplýva jasný a transparentný spôsob výberu. Sťažovateľ tiež netvrdil, že by v priebehu konania dochádzalo k zmene zloženia senátu (v osobách prísediacich). 26. Ústavný súd kontext najvyšším súdom uvedenej judikatúry (4Tdo/82/2015) dopĺňa aj o závery z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3Tdo/68/2023 z 2. októbra 2024 [„Ak rozvrh práce a spôsob kreovania senátu obstáli z pohľadu náhodnosti pridelenia veci senátu (konkrétnemu profesijnému sudcovi - v postavení predsedu senátu) a pokiaľ v ďalšom predseda senátu realizoval svoju kompetenciu určenia prísediacich z vopred stanoveného zoznamu prísediacich a raz takto kreovaný senát jeho zásahom nebol v priebehu konania z pohľadu jeho zloženia zmenený, nemožno dospieť k záveru, že by došlo k porušeniu práva obvineného na zákonného sudcu len preto, že prísediaci neboli určení prostredníctvom náhodného výberu (resp. algoritmus takého ich výberu rozvrh práce neobsahoval), resp. nie je povinnosťou predsedu súdu (ako tvorcu rozvrhu práce) zakotviť priamo

Najvyšší súd uviedol aj rozdielne „kreovanie do funkcie“ prísediacich, ktoré nemusí byť rovnaké ako pri profesionálnych sudcoch vzhľadom na praktický dôvod v podobe ich zamestnania, prípadne že sú dôchodcami. Aj ESĽP vo svojom prípadovom práve pri skúmaní požiadavky nestrannosti súdu rozlišuje medzi laickými sudcami a profesionálnymi sudcami, konkrétne pri posudzovaní ich schopnosti vytvoriť si odstup od vonkajších okolností či svojich osobných a profesijných skúseností (v prípade, ak sa predtým zúčastnili rozhodovania v súvisiacom konaní týkajúcom sa spolupáchateľov sťažovateľa) a preskúmať vec stojacu pred ním s požadovanou objektivitou (Saakashvili proti Gruzínsku z 23. 5. 2024, ods. 128, Meng proti Nemecku zo 16. 2. 2021, ods. 51).

Podľa ústavného súdu ide o ústavne prijateľnú odpoveď na dovolaciu námietku sťažovateľa. Ústavný súd dodáva, že predseda senátu nekonal pri výbere prísediacich ako zástupca výkonnej moci, vykonávajúc štátnu správu súdov (nemožno jeho oprávnenie prirovnať k právomoci predsedu súdu vyplývajúcej

29. Záver o ústavne prijateľnom rozlíšení sudcov a prísediacich v napadnutom uznesení predstavuje dostatočný základ pre ústavnú udržateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia aj v kontexte nepoužiteľnosti záverov nálezov sp. zn. III. ÚS 287/2020 a I. ÚS 475/2022. Z hľadiska záruky na súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je napadnuté uznesenie ústavne udržateľné. Sťažovateľom doplnené oznámenie sťažnosti č. 28092/23 iného sťažovateľa adresovanej ESĽP nepovažuje ústavný súd samo osebe za smerodajné pre vyvodenie iného záveru, k akému už dospel.

III.2. K namietanému porušeniu práv v kontexte posúdenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku:

III.2.1. Práva na verejné pojednávanie a na nestranný súd:

31. K námietke o porušení práva na verejné pojednávanie a práva na nestranný súd vylúčením verejnosti z časti hlavného pojednávania, na ktorom bol vypočúvaný sťažovateľ a kľúčový svedok , najvyšší súd najprv odkázal na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa stotožnil (namietané porušenie nebolo dôvodom na konštatovanie nesprávneho procesného postupu, keďže z dôkazov v spise vyplývalo, že ostatní spolupáchatelia, ktorí neboli dovtedy zadržaní, sa najmä svedkovi opakovane vyhrážali a bolo preukázané vedenie trestného stíhania na území Holandska vo veci prípravy jeho vraždy, pričom naďalej existuje reálna obava z jeho fyzickej likvidácie; bola tak daná reálna dôvodnosť vylúčenia verejnosti v uvedených častiach hlavného pojednávania). Najvyšší súd prisvedčil sťažovateľovi, že podľa zápisníc okresný súd vylúčil verejnosť bez vypočutia strán k svojmu rozhodnutiu. Na druhej strane zo zápisníc vyplýva, že uznesenie o vylúčení verejnosti bolo v oboch prípadoch riadne vyhlásené. Keďže proti uzneseniu zákon nepripúšťa opravný prostriedok, pochybenie súdu nemožno hodnotiť ako zásadné. Zo zápisníc tiež nevyplýva, že by sa sťažovateľ v konaní pred okresným súdom domáhal prítomnosti dôverníka, preto nie je dôvodné jeho tvrdenie o znemožnení účasti jeho dôverníka.

III.2.2. K nevykonaniu dôkazov, založeniu odsúdenia len na výpovedi spolupracujúceho svedka a nezaoberaniu sa jemu poskytnutými výhodami:

formuloval aj trojkrokový test na posúdenie toho, či právo predvolať svedkov obhajoby podľa označeného článku dohovoru bolo dodržané: (a) či bola žiadosť o vypočutie svedka dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty obvinenia, či (b) súdy posúdili relevanciu svedectva a či poskytli dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania, a napokon (c) či toto rozhodnutie nevypočuť svedka nenarušilo celkovú spravodlivosť konania. 35. Čo sa týka povinnosti zabezpečiť prítomnosť svedkov, vnútroštátne orgány sú podľa ESĽP povinné vyvinúť primerané úsilie na zabezpečenie ich prítomnosti (rozsudok vo veci Karpenko proti Rusku z 13. 3. 2012, sťažnosť č. 5605/04, bod 62). Avšak aj v tomto ohľade platí impossibilium nulla est obligatio, teda nemožné nezakladá povinnosť (rozsudok vo veci Gossa proti Poľsku z 9. 1. 2007, sťažnosť č. 47986/99, bod 55).

Je na úvahe súdu, aby v okolnostiach prípadu rozhodol, ktoré dôkazy na zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, vykoná bez ohľadu na to, ktorá strana ich navrhla, a preto k námietke o porušení práva na obhajobu najvyšší súd uzavrel, že okresný súd uznesením na hlavnom pojednávaní zamietol dôkazné návrhy sťažovateľa, a keďže potom ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania neboli, vyhlásil dokazovanie za skončené.

37. Posúdenie dostatočnosti odpovede najvyššieho súdu na dovolacie námietky o nedostatočnom vysporiadaní s návrhmi na vypočutie svedkov odvolacím súdom [podriadené pod § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] vyžaduje, aby napadnuté uznesenie bolo posudzované vo vzájomnej súvislosti s predchádzajúcimi rozhodnutiami. Ústavný súd po oboznámení sa aj s rozsudkom okresného súdu dospel k záveru, že námietka sťažovateľa o nevykonaní ďalších dôkazov (vypočutí svedkov ), ktorí sa mali vyjadriť k (vedomosti o) účasti sťažovateľa na skutku a k tomu, či sťažovateľ je osobou „ “ podľa šifrovanej komunikácie, nie je dostatočná na založenie záveru o neudržateľnosti napadnutého uznesenia z hľadiska práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru. Okresný súd poskytol pri odôvodnení nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o výsluch dostatočné dôvody (nadbytočnosť a neodôvodnenosť vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy, týkali sa okolností, ktoré možno zistiť už skôr vykonanými dôkazmi, keď vinu sťažovateľa preukazuje reťaz dôkazov). Krajský súd rovnako prijal záver, že doplnenie

známy. V prípade osôb, ktorých pobyt by mal byť známy, nebolo možné zabezpečiť ich účasť na hlavnom pojednávaní. Podľa krajského súdu bolo v trestnej veci vykonané množstvo dôkazov, na základe ktorých bolo možné dospieť k správnym skutkovým a právnym záverom, preto doplnenie dokazovania smerom uvádzaným sťažovateľom by bolo nadbytočné.

38. Okrem toho okresný súd na s. 36 (ako aj krajský súd na s. 27) jasne odkazoval na šifrovanú encrochatovú komunikáciu ako nepriamy dôkaz viny sťažovateľa (aj s odkazom na obsah konkrétnych správ), pričom z tejto komunikácie medzi členmi organizovanej skupiny podľa súdov vyplýva vedomosť členov o , ktorý má byť priateľom svedka a má mu pomáhať s nelegálnou prepravou drog a ktorý ich chcel s oklamať na účely obohatenia sa, i keď okrem ho ostatní členovia skupiny nevideli a nik z nich nepozná jeho pravú totožnosť. Svedok uviedol, že vymyslel krycie meno pre sťažovateľa na účely ochrany jeho identity a používal ho aj na stretnutiach s členmi kartelu v Mexiku, pričom sťažovateľ nemal svoj encrochatový telefón a s ostatnými členmi skupiny nekomunikoval.

Súdy zjavne vedomosť odvodili z identifikovaného nepriameho dôkazu, ktorého obsah bol podrobne priblížený okresným súdom, resp. z výpovede svedka . Za nedôvodnú je preto možné považovať aj súvisiacu námietku o nevykonaní úkonov na zabezpečenie účasti týchto svedkov. Nemožno tiež najvyššiemu súdu rozumne dávať za vinu, že nevytkol nečinnosť okresného súdu a krajského súdu pre zabezpečenie prítomnosti takýchto svedkov zo zahraničia, ak sa v rámci medzinárodnej právnej pomoci nepodarilo zistiť ich miesto pobytu napriek vydaným príkazom

40. Aj vo vzťahu k ostatným svedkom ( ) okresný súd uviedol ako dôvod ich nevypočutia nadbytočnosť, k čomu krajský súd dodal, že doplnenie dokazovania by neviedlo k iným záverom a že nebolo možné zabezpečiť účasť osôb zo zahraničia, ktorých pobyt je známy. Ústavný súd považuje za problematické takéto súhrnné odôvodnenie nevykonania dôkazov smerujúce k viacerým osobám, keďže z neho izolovane nie je zrejmé, na ktoré z osôb sa vzťahujú ktoré z viacerých kumulatívne uvedených dôvodov. Zo širšieho kontextu rozsudkov okresného súdu a krajského súdu (na svedkov boli vydané zatýkacie rozkazy a posledný z nich mal byť podľa vyjadrenia prokurátora z júla 2022 zadržaný v Dubaji) vyplýva, že ide o už uvedených svedkov, ktorých pobyt nebol známy (svedok mal byť podľa vyjadrenia prokurátora z 25. júla 2022 niekedy v predchádzajúcich mesiacoch zadržaný). Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že o dôveryhodnosti svedka nemal zásadné pochybnosti (nepovažoval za potrebné znalecky skúmať jeho vierohodnosť, jeho výpovede považoval v podstate za zhodné a skutočnosti, o ktorých vypovedal, za podporené ďalšími

Súdy preto po odôvodnení týchto svojich záverov podľa názoru ústavného súdu rozumne mohli považovať za nepotrebné ďalej viesť dokazovanie v smere, či sťažovateľ mal bezodplatne poskytovať služby zakladania spoločností aj v iných krajinách bez súvislosti so stíhanou trestnou činnosťou. Ústavný súd napriek všeobecnejšiemu odôvodneniu nepovažoval napadnuté uznesenie za nesúladné s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie, keďže súdy zrozumiteľne uviedli, že vina sťažovateľa je preukázaná reťazou vykonaných dôkazov (ktoré jednotlivo priblížili) a navrhované dôkazy sa týkali okolností, ktoré možno zistiť už skôr vykonanými závermi, resp. vzhľadom na zabezpečené dôkazy by to bolo nadbytočné a neviedlo by to k iným záverom. 41. Ústavný súd nezistil medzi odôvodnením návrhu sťažovateľa na vypočutie svedkov a odôvodnením odmietnutia návrhov zo strany súdov taký nepomer, ktorý by viedol k záveru o ústavnej neudržateľnosti či arbitrárnosti. Neobstojí potom ani námietka o neprijatí opatrení na zabezpečenie týchto svedkov. Rozhodnutie súdov o nevypočutí svedkov ústavný súd

bremeno, aby vyvrátila prezumpciu neviny obžalovaného) spravodlivosť trestného konania za narušenú, a tak vedúcu k záveru o porušení čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru. Ako sťažovateľ uvádza, boli vykonávané aj dôkazy navrhnuté obhajobou (výsluch otca sťažovateľa).

uznesenia, v ktorej najvyšší súd reagoval na požiadavku na vypočutie svedkov , je ústavne udržateľná, nepovažuje ústavný súd námietky o možnosti najvyššieho súdu napraviť pochybenie súdov za dôvodné. 43. K porušeniu práva na obhajobu v trestnom konaní vo vzťahu k čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru ústavný súd ďalej uvádza, že odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahuje priamu odpoveď sa námietku sťažovateľa o absencii elektronickej prílohy znaleckých posudkov pri výsluchu znalca Ing. Adamika a o neumožnení jeho dodatočného vypočutia.

Najvyšší súd zreteľne identifikoval námietku a podradil ju pod relevantný dovolací dôvod. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje námietku o nemožnosti uviesť otázky znalcovi, pretože nemal k dispozícii digitálnu prílohu posudku, na ktorú dostal od najvyššieho súdu zrozumiteľnú odpoveď o neuvedení konkrétnych otázok na znalca, čo nevyplýva ani zo zápisníc z hlavného pojednávania. Ústavný súd dodáva, že ani v ústavnej sťažnosti sťažovateľ konkrétne neuviedol, aké otázky mu bolo znemožnené položiť znalcovi v dôsledku namietaného postupu súdu.

45. Z okolností vyplýva, že obhajoba mala v zásade zachovanú možnosť prístupu k elektronickému dôkazu, ako aj možnosť overiť si jeho integritu a spoľahlivosť. Samotná skutočnosť, že k úplnému sprístupneniu došlo až po výpovedi znalca, podľa ústavného súdu nerobí napadnuté uznesenie (odobrujúce postup okresného súdu) neústavným, keďže k tomu nepochybne došlo pred rozhodnutím okresného súdu o vine a sťažovateľ mal možnosť predložiť konkrétne otázky znalcovi, čo však neučinil. Ústavný súd preto pri uvedenom odôvodnení žiadosti o vykonanie dôkazu považoval odôvodnenie napadnutého uznesenia za obsahujúce dostatočné dôvody na nedopočutie znalca a vcelku považoval za dodržanú požiadavku spravodlivej rovnováhy medzi stranami.

dohovoru. Najvyšším súdom odkazované časti rozsudku krajského súdu, resp. detailnejšie rozsudok okresného súdu vskutku obsahujú výpočet jednotlivých dôkazov, na ktoré súdy odkazovali pri výroku o vine sťažovateľa. Súdy jednoznačne uviedli skutočnosti, ktoré z jednotlivých dôkazov vyplývajú, zohľadňujúc, že kľúčovou bola výpoveď svedka , ktorú ďalšie vykonané dôkazy podporujú a ktorá je vnútorne konzistentná. Za takejto situácie ústavný súd nezistil dôvod na označenie posúdenia dôkazov najvyšším súdom v napadnutom uznesení na svojvoľné.

48. Judikatúra ESĽP v otázke tzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou za beztrestnosť alebo iné výhody upozorňuje na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití takýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (Atanasov proti Bulharsku, rozhodnutie z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve na výpovedi takéhoto svedka (Cornelis proti Holandsku, rozhodnutie z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku, rozhodnutie z 27. 1. 2004, č. 44484/98; Verhoek proti Holandsku, rozhodnutie z 27. 1. 2004, č. 54445/00).

In: Justičná revue. roč. 72. 2020, č. 3. s. 379 – 388, m. m. III. ÚS 343/2022). 50. V minulosti ESĽP dospel k záveru o vplyve svedectva spolupracujúcej osoby na spravodlivosť súdneho konania, v súvislosti s ktorým v jednotlivých svojich rozhodnutiach inter alia zohľadnil rôzne skutočnosti: obhajoba poznala totožnosť svedka (rozsudok Habran a Dalem proti Belgicku); obhajoba vedela o existencii dohody s prokuratúrou (X proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie zo 6. 10. 1976, č. 7306/75); vnútroštátny súd preskúmal dohodu (Adamčo proti Slovenskej republike, bod 70); vnútroštátny súd venoval pozornosť všetkým možným výhodám, ktoré svedok získal (tamže, bod 65 – 66); dohoda bola prediskutovaná na súde (X proti Spojenému kráľovstvu); obhajoba mala možnosť namietať svedka (Cornelis proti Holandsku); obhajoba mala možnosť namietať členov zainteresovaného tímu prokuratúry (Verhoek proti Holandsku, rozhodnutie z 27. 1. 2004, č. 54445/00); vnútroštátny súd si bol vedomý rizika spoliehania sa na svedectvo spolupáchateľa (Cornelis proti Holandsku); vnútroštátny súd pristupoval k svedectvu obozretne

Možno tiež dodať, že intenzita prieskumu vyžadovaného vo vzťahu k dôkazu poskytnutému komplicom je priamo úmerná významu výhody, ktorú tento komplic získa výmenou za dôkaz, ktorý poskytne (Erdem proti Nemecku, rozhodnutie z 9. 12. 1999, č. 38321/97; Adamčo proti Slovenskej republike, Fajstavr proti Českej republike zo 16. 10. 2025, č. 48303/21).

výhodu. Na druhej strane svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu, a, naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať

53. Sťažovateľ považoval postup prokurátora za neoprávnenú výhodu bývalého spoluobvineného , pretože súd mu neuložil inak obligatórne v obdobných veciach ukladaný trest prepadnutia majetku a prokurátor nepodal proti tomuto rozsudku odvolanie, resp. nežiadal v záverečnej reči taký vysoký trest, ako pri sťažovateľovi pri rovnakej trestnej činnosti.

54. Postup prokurátora spočívajúci v nepožadovaní určitého druhu trestu, resp. nepodaní odvolania proti rozhodnutiu o treste je viazaný na úvahu tohto orgánu previazanú s okolnosťami konkrétneho prípadu (prokurátor v odvolacom konaní na námietku o odlišnosti prístupu voči sťažovateľovi priznal, že pri treste to považoval za logické a zákonné vzhľadom na spoluprácu odsúdeného s orgánmi činnými v trestnom konaní, a to aj pod reálnou hrozbou fyzickej likvidácie). Všeobecné porovnávanie trestu uloženého sťažovateľovi s trestom iného (spolu)obvineného z rovnakej trestnej činnosti a následné odvodzovanie záveru o neoprávnenej výhode opomína práve tento individualizačný prvok, ktorý sa prejavuje v postupe orgánu činného v trestnom konaní, ako aj v postupe a rozhodovaní súdu (o vine a treste). Už okresný súd uviedol, z akého trestného činu bol svedok uznaný za vinného rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1Tk/1/2021 z 22. apríla 2021 a aký trest mu bol uložený (trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov a ochranný dohľad na 2 roky). Sťažovateľ opomína podstatné okolnosti prípadu spoluobvineného

55. Ústavnému súdu nie je zrejmý skutkový základ, z ktorého sťažovateľ vyvodzuje závery o miernom treste odňatia slobody pre ako vrcholného predstaviteľa organizovanej skupiny. Osobitne ak sa jeho záver konfrontuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľ bol posledným článkom organizovanej skupiny, ktorý mal väzby na a s ktorým aktívne spolupracoval (pôsobil ako jeho pomocník) pri vykonávaní úloh zadávaných ostatnými členmi organizovanej skupiny.

Tieto okolnosti výrazne odlišujú prípad sťažovateľa napríklad od okolností v rozsudku ESĽP Adamčo proti Slovensku z 12. novembra 2019, kde išlo o praktickú beztrestnosť za trestný čin vraždy. Okrem toho výhrady sťažovateľa k motivácii svedka krivo svedčiť proti sťažovateľovi nezohľadňujú, že rovnako ako proti sťažovateľovi svedčil aj proti ostatným členom skupiny, ktorí mali byť voči nim dvom na hierarchicky vyššom stupni.

Hoci možno vytknúť najvyššiemu súdu konkrétnejšie neodôvodnenie dopadu výpovede na spravodlivosť konania a vyhodnotenie námietky o tendenčnosti výpovede, nemožno vyhodnotiť, že by napadnutým uznesením odobril nedostatočne kritické vysporiadanie sa s vierohodnosťou výpovede krajským súdom. Uvedené opatrenia považoval ústavný súd v súhrne za dostačujúce pre záver, že uznanie jeho viny bolo založené na dôkazoch, vo vzťahu ku ktorým mohol vykonávať obhajobné práva, a v dôsledku spoliehania sa súdov na výpoveď svedka nebola narušená celková spravodlivosť konania. 57. Ústavný súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že v nadväznosti na nález sp. zn. PL. ÚS 1/2021 z 27. septembra 2023 okresný súd uznesením sp. zn. 21Nt/1/2024 z 1. októbra 2025 povolil obnovu konania v trestnej veci sťažovateľa a zrušil celý výrok o treste rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal výhrady, ak intenzita a príčinná súvislosť medzi namietaným porušením základného práva a jeho dôsledkami nemala ľudskoprávny dosah na spravodlivosť procesu v jeho celistvosti.

58. Prezumpcia neviny je dôležitým ústavnoprávnym princípom, ktorý vládne trestnému konaniu a ktorý z ústavnoprávneho hľadiska tiež znamená, že s obvineným sa koná ako so subjektom, a nie ako s objektom. Mocenské autority nemajú sugerovať myšlienku, že obvinená osoba je vinná, bez toho, aby jej predchádzalo zákonné zistenie jej zavinenia (SUDRE, F. Mezinárodní a evropské právo lidských práv.

59. Z hľadiska prezumpcie neviny môže ponechanie pút v priebehu hlavného pojednávania byť problematickým opatrením. Obžalovaný viditeľne vystupujúci pred súdom s putami sa prítomnej verejnosti (ako aj tej časti verejnosti, ktorej je prístup sprostredkovaný prostredníctvom médií) môže javiť do istej miery ako zločinec. Nie je vylúčené, že takéto jeho prezentovanie verejnosti môže mať vplyv aj na svedkov či členov senátu, a preto je dôvodné považovať ponechanie donucovacích prostriedkov v priebehu hlavného pojednávania za výnimočné opatrenie, ktoré je potrebné odôvodniť inými prevažujúcimi záujmami, ktoré bez tohto obmedzenia nemožno spoľahlivo chrániť (KÜHN, Z., KRATOCHVÍL, J., KMEC, J., KOSAŘ, D. a kol.

Nestrannosť nemá význam len z hľadiska vysluhovanej spravodlivosti pre konkrétny prípad, ale má aj širšie súvislosti. Prostredníctvom nestrannosti sudcov sa napĺňajú postuláty právneho štátu, akými sú rovnosť, legitímne očakávania, právna istota, dôvera v právo, jeho neutralita či spravodlivosť

62. Najvyšší súd na námietku o arbitrárnosti a nevysporiadaní sa s porušením princípu prezumpcie neviny v súvislosti s ponechaním okov na nohách predsedom senátu uplatnenú ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odkázal a stotožnil sa s odôvodnením rozsudku krajského súdu ako s podrobným a argumentačne správnym. Pri námietke, že predseda senátu rozhodol o ponechaní pút na dolných končatinách sťažovateľa počas hlavného pojednávania, a preto mal byť vylúčený, podriadenej pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku najvyšší súd popri odkaze na správne vysporiadanie sa s ňou krajským súdom uviedol, že zo zápisníc o konaní hlavného pojednávania na okresnom súde neplynie až do 21. decembra 2022 (keď okresný súd rozhodol, že o takejto námietke nebude konať), že by sťažovateľ dovtedy namietal porušovanie princípu prezumpcie neviny v dôsledku preventívneho osadenia pút na nohách či rukách.

Najvyšší súd tiež nezistil nezákonný postup okresného súdu, ktorý o námietkach nerozhodoval postupom podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku, keďže išlo o námietky proti procesnému postupu súdu. 63. K námietke o porušení prezumpcie neviny nesňatím pút z dolných končatín sťažovateľa počas hlavného pojednávania pred okresným súdom krajský súd uviedol, že predvádzanie obžalovaných za použitia pút je preventívno-bezpečnostné opatrenie, o ktorom rozhoduje príslušný útvar Zboru

64. Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd na hlavnom pojednávaní 21. decembra 2022 po vznesení námietky zaujatosti obhajcom sťažovateľa (namietal predvádzanie za použitia pút a iných obmedzujúcich opatrení s odkazom na právo Európskej únie a čl. 6 ods. 2 dohovoru a žiadal, aby sa rozhodlo o opravnom prostriedku podľa čl. 10 smernice č. 2016/343 a čl. 47 charty) oznámil procesným stranám opatrenie, že podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku súd o námietke konať nebude, pretože táto námietka nebola podaná bezodkladne, a keďže nie je založená na dôvodoch podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku, súd nebude rozhodovať ani o návrhu na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 Trestného poriadku, pretože je založený len na procesne neúčinnej námietke zaujatosti smerujúcej proti súdu. Uvedené vyplýva zo zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 37/2021. Z tohto dôvodu nevyhodnocoval ani námietky týkajúce sa porušovania prezumpcie neviny vo vzťahu k predvádzaniu sťažovateľa

65. Pri prvej časti námietky o ponechaní pút na dolných končatinách počas hlavného pojednávania ústavný súd zistil, že sťažovateľ nenamieta, ako sa s ňou vysporiadal najvyšší súd v napadnutom uznesení (ako by bolo žiaduce v súlade so zásadou subsidiarity pre založenie prieskumnej právomoci ústavného súdu), ale námietka vecne smeruje proti samotnému opatreniu okresného súdu z 21. decembra 2022. Takýmto spôsobom však nemôže dosiahnuť prieskum napadnutého

66. Napriek uvedenému záveru ústavný súd nad jeho rámec uvádza, že nepovažoval spôsob vysporiadania sa najvyššieho súdu s námietkou o ponechaní pút (či už z hľadiska rozsahu vysporiadania sa s ňou, alebo z hľadiska dôvodov jej nevyhovenia) za ústavne neudržateľný s ohľadom na označené referenčné normy (čl. 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 dohovoru, čl. 48 ods. 1 charty).

poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Nie je vylúčené, že v priebehu konania dôjde k zmene okolností a že neskôr konajúci sudca vydá vzhľadom na aktuálne informácie iný (opačný) pokyn ako sudca, ktorý viedol pojednávanie v počiatočnom štádiu trestného konania.

Do úvahy vzal aj všeobecne známu skutočnosť, že prezentovanie dolných končatín (obžalovaného či prokurátora, ale aj sudcov) nie je bežnou súčasťou súdnej fázy trestného konania, v ktorom sa počas hlavného pojednávania zásadne prezentuje horná polovica tela. Dolná polovica tela uvedených osôb vzhľadom na štandardné vybavenie súdnych siení zostáva spravidla zakrytá nábytkom, čo znemožňuje vizuálny kontakt, a tak aj prípadné negatívne pôsobenie existencie nasadených pút na verejnosť.

Najvyšší súd jednoznačne uviedol, že išlo o námietku proti procesnému postupu, preto sťažovateľove námietky o chaotickosti či arbitrárnosti (z dôvodu, že okresný súd mal konštatovať aj oneskorenosť námietky a uplatnenie návrhu na odňatie a prikázanie veci) podľa názoru ústavného súdu neobstoja na ústavnoprávne spochybnenie napadnutého uznesenia. Najvyšší súd postup okresného súdu považoval za súladný so zákonom, teda uviedol vecnú odpoveď na námietku sťažovateľa, ktorú zrozumiteľným a, čo sa týka rozsahu, primeraným spôsobom odôvodnil a posúdil z hľadiska možnosti naplnenia dovolacieho dôvodu. Z pohľadu ústavného súdu je v tejto súvislosti významné, že sťažovateľ záver, podľa ktorého vo vzťahu k predsedovi senátu bola námietka zaujatosti založená na jeho procesnom postupe (rozhodol o ponechaní pút na nohách sťažovateľa, a tak porušil prezumpciu neviny), v podanej ústavnej sťažnosti nenapáda, a teda netvrdí, že vyčítané pochybenie predsedu senátu pri rozhodovaní netreba považovať za procesný postup v konaní. Pritom je zrejmé, že na postup podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku postačuje existencia čo i len jedného z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení. Ak preto sťažovateľ nespochybňuje záver dovolacieho súdu, že predmetom námietky zaujatosti bol len procesný postup súdu v konaní, potom ústavný súd nemá k dispozícii žiaden relevantný argumentačný podklad, v ktorého rámci by mohol skúmať vecnú správnosť záveru dovolacieho súdu o správnosti jeho postupu podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku (II. ÚS 50/2021). Nedostatok v podobe ozrejmenia, že sťažovateľ súčasne uplatnil návrh na prikázanie a odňatie veci, nie je podľa ústavného súdu takej intenzity, že by mohol založiť porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. 69. Tento okruh sťažnostných námietok ústavný súd preto uzatvára so záverom, že námietky nemôžu viesť k vysloveniu o porušení práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 dohovoru v príčinnej súvislosti s napadnutým uznesením po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

70. Najvyšší súd priblížil východiská tohto dovolacieho dôvodu (zo spisu musí byť zrejmá skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, nesprávny procesný postup pri vykonávaní dôkazov má mať negatívny dopad na práva obvineného) v kontexte čl. 6 dohovoru (porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou dosahovať porušenie práva na spravodlivý proces). Pri nepreukázaní uvedených účinkov takéhoto postupu pri vykonávaní dôkazov nedôjde k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu aj so zreteľom na skutočnosť, že k porušeniu práva na spravodlivý proces by mohlo dôjsť, len ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo. K argumentačnej línii sťažovateľa o nezákonnosti encrochatovej komunikácie z dôvodu zabezpečenia dôkazu na základe EVP, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok (s odkazom na rozsudok Gavanozov II), najvyšší súd uviedol, že v danom kontexte je nevyhnutné vykladať potrebu existencie opravných prostriedkov podľa čl. 14 ods. 1 a 2

71. Podľa ústavného súdu sa najvyšší súd s argumentáciou sťažovateľa namietajúcou nezákonné získanie dôkazov zabezpečených na základe EVP vysporiadal ústavne konformným spôsobom. Argument sťažovateľa o neprípustnosti dôkazov z dôvodu ich získania v rozpore s rozsudkom Gavanozov II najvyšší súd posúdil v celej jeho šírke. Sťažovateľ neprezentuje žiadnu konkrétnu polemiku s časťou odôvodnenia napadnutého uznesenia, že sa nevyžaduje existencia formálneho opravného prostriedku, iba ju označuje za arbitrárnu a rozpornú s rozsudkom Gavanozov II. Najvyšší súd dal odpoveď na námietku sťažovateľa o nemožnosti vydať EVP z dôvodu rozsudku Gavanozov II (že vnútroštátny poriadok neupravuje žiadny opravný prostriedok proti EVP), pretože odkázal na opravný prostriedok podľa čl. 14 smernice č. 2014/41/EU vo vnútroštátnom práve, čím vyvrátil predpoklad o neexistencii opravného prostriedku, z ktorého vychádzal sťažovateľ s odkazom na rozsudok Gavanozov II (vychádzajúci z okolností daných predloženou prejudiciálnou otázkou, keď neexistoval opravný prostriedok vo vnútroštátnej úprave Bulharska).

72. Nepriama ujma spôsobená sťažovateľovi v dôsledku použitia skutočností zistených vyšetrovacími úkonmi z výpovede svedka a vyžiadanej encrochatovej komunikácie na založenie rozsudku súdu o vine zo stíhaného trestného činu mohla byť preskúmaná súdom v ďalšom priebehu trestného konania, v ktorom mal sťažovateľ priznané plné obhajobné práva.

inú námietku k nemožnosti vydania EVP (napr. o nedostatku vecných dôvodov EVP) neuplatnil. 73. Ústavný súd preto v napadnutom uznesení uvedenú odpoveď na dovolaciu námietku sťažovateľa nepovažuje za prejav arbitrárnosti či zjavného rozporu s rozsudkom Gavanozov II, keďže je rozumným premietnutím jeho významu v okolnostiach prípadu sťažovateľa.

74. Najvyšší súd v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku zhrnul, že sťažovateľ v doplnení dovolania podaním z 12. februára 2025 poukazoval na závery generálneho advokáta Súdneho dvora vo veci C-544/23 zo 4. februára 2025, že len všeobecne uviedol, že dovolací súd by mal aplikovať miernejšiu úpravu, avšak absolútne opomenul konkretizovať, v čom vidí miernejšiu právnu úpravu v súčasnosti platného Trestného zákona vo vzťahu k pôvodnej úprave vo vzťahu ku skutku, z ktorého bol obvinený, a že už vôbec neuviedol, ako sa uložený 10-ročný trest odňatia slobody vymyká zákonom ustanovenej trestnej sadzbe miernejšej úpravy podľa nového Trestného zákona. Najvyšší súd poukázal na viazanosť rozsahom a obsahom uplatnených námietok a na adresné atakovanie pochybení nižších súdov pre umožnenie ich podrobenia dovolaciemu prieskumu. To sa podľa dovolacieho súdu nedá konštatovať pri tejto dovolacej námietke. Najvyšší súd vo vzťahu k takejto námietke nie je oprávnený ani povinný dotvárať obsah dovolacej námietky formulovanej takto paušalizovane.

76. Podľa zistenia ústavného súdu napadnuté uznesenie sa v časti, kde sa najvyšší súd vysporiadal s námietkou sťažovateľa a posudzoval obsah dovolania, zjavne minulo s obsahom predloženého doplnenia dovolania, v ktorom sťažovateľ v bode 7 stručne, ale jasne uvádza, v čom vidí miernejšiu právnu úpravu (uloženie ochranného dohľadu neprichádza do úvahy). Najvyšší súd teda zjavne v rozpore s obsahom doplnenia dovolania uviedol, že sťažovateľ opomenul a nekonkretizoval, v čom vidí miernejšiu právnu úpravu. Na tomto mylnom skutkovom zistení založil svoj právny záver o nepreskúmateľnosti a nedôvodnosti dovolacej námietky. Pritom nad rámec uviedol trestnú sadzbu za konanie sťažovateľa podľa súčasného Trestného zákona, v ktorej bol podľa najvyššieho súdu tiež uložený trest odňatia slobody. K sťažovateľom výslovne uvedenej námietke o miernejšej úprave v otázke ochranného dohľadu sa vecne (ani nad rámec) najvyšší súd nevyjadril, hoci mala relevanciu pre rozhodnutie (mohla viesť k inému rozhodnutiu, ak by bola správna).

poskytnutá.

Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný Moreira Ferreira, bod 85; tiež rozsudok vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119). V tomto prípade podľa ústavného súdu nevedie zistenie o uvedenom nedostatku hneď ku konštatovaniu o porušení označených práv sťažovateľa, keďže nedosahuje potrebnú intenzitu arbitrárnosti, resp. nevedie k záveru o odopretí spravodlivosti. 79. Ústavný súd vzhľadom na a) už uvedené zistenie o povolení obnovy konania uznesením okresného súdu sp. zn. 21Nt/1/2024 z 1. októbra 2025 a zrušení celého výroku o treste rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu, ako aj ďalších rozhodnutí obsahovo nadväzujúcich na zrušené výroky, ako aj vzhľadom na b) následne vydaný rozsudok okresného súdu

80. Vzhľadom na ústavným súdom zistený ďalší priebeh konania ide o otázku bez bezprostredného vplyvu na postavenie sťažovateľa, keďže stratila relevanciu pre prípad sťažovateľa tým, že odpadla v ďalšom priebehu konania (ochranný dohľad uložený rozsudkom krajského súdu bol zrušený). Najvyšší súd vzhľadom na zrušenie výroku o treste rozsudku krajského súdu, ako aj naň obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí (medzi ktoré je možné zaradiť aj napadnuté uznesenie v časti, v ktorej sa zaoberá otázkou trestu a nadväzujúceho ochranného dohľadu) by svojím rozhodnutím o uvedenej dovolacej námietke nemohol sťažovateľovi priniesť akékoľvek zlepšenie jeho postavenia. Ďalšie posudzovanie tejto otázky najvyšším súdom by bolo iba rozhodovaním s jediným účelom rozhodnúť otázku bez presahu na účinnú ochranu práv sťažovateľa. Ústavný súd preto nasledoval princíp racionality v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorý v okolnostiach individuálnych vecí prehodnocuje reálne dopady porušenia procesných práv na postavenie sťažovateľa a ochranu jeho základných práv a slobôd (m. m.

82. Ústavný súd uvádza, že so zreteľom na závery uvedené v tomto uznesení chýba relevantná súvislosť medzi napadnutým uznesením a dôvodmi ústavnej sťažnosti, a preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k zisteniu, že napadnuté uznesenie nesignalizuje možnosť porušenia sťažovateľom (v bode 1) označených práv, z čoho rezultuje, že ani dôvodnosť tejto časti ústavnej sťažnosti nie je potrebné preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie. 83. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa preto ústavný súd odmietol v rozsahu cielenom proti napadnutému uzneseniu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a sčasti pre nedostatok zákonných náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde (bod 65 dôvodov tohto uznesenia). Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2026

Libor Duľa predseda senátu