IV. ÚS 346/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

Súčasne sa domáha, aby ústavný súd v súlade s § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o jej ústavnej sťažnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 4Sžr/3/2019 zo 4. novembra 2020 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) zmenil rozsudok krajského súdu tak, že potvrdil rozhodnutie okresného úradu. Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 23. decembra 2020. Na základe rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím okresného úradu okresný úrad v katastrálnom operáte 8. januára 2021 vykonal záznamom pod č. zápis zmeny priebehu katastrálnej hranice (ďalej len „sporné územie“) tak, že všetky nehnuteľnosti nachádzajúce sa v spornom území zapísal do katastrálneho územia obce .

4. Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 342/2021-72 z 28. októbra 2021 (ďalej len „nález ústavného súdu“) zrušil rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v dôsledku čoho došlo k opätovnej zmene priebehu katastrálnej hranice sporného územia tak, že sporné územie opätovne patrilo do katastrálneho územia , kde správu daní vykonáva mesto .

. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom sp. zn. 5Sf/2/2023 zo 4. júna 2024 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) zrušil rozhodnutie finančného riaditeľstva a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. Finančné riaditeľstvo napadnutým rozhodnutím z vlastného podnetu posúdilo rozhodnutie č. 8 obce , ktorým obec vyrubila sťažovateľke daň z nehnuteľnosti na zdaňovacie obdobie roka 2021 vo výške 49 082,84 eur, ako nulitné.

Finančné riaditeľstvo za miestne príslušného správcu dane v prípade sporného územia považovalo mesto , a to na základe údajov vyplývajúcich z katastra nehnuteľností, z ktorého vyplýva, že sporné územie bolo k rozhodujúcemu dátumu, t. j. k 1. januáru 2021 súčasťou územia mesta .

II. Argumentácia sťažovateľky

Podľa názoru sťažovateľky je jediným miestne príslušným správcom na vyrubenie dane z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie roka 2021 vo vzťahu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na spornom území práve obec . K rozhodujúcemu dátumu pre riadne určenie a vyrubenie dane z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie roka 2021 (teda k 1. januáru 2021) bolo tzv. sporné územie formálne zapísané v katastrálnom operáte pod k. ú. , kde správu daní vykonáva mesto , avšak v tom čase (k 1. januáru 2021) už bol právoplatný rozsudok najvyššieho súdu, na základe ktorého bolo v spojení s rozhodnutím okresného úradu právoplatne a meritórne rozhodnuté, že sporné územie patrí do katastrálneho územia obce .

8.1. Sťažovateľka s poukazom na § 18 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku“) tvrdí, že pre vyrubenie dane z nehnuteľností je rozhodujúci skutočný stav k 1. januáru príslušného zdaňovacieho obdobia, pričom akákoľvek zmena priebehu katastrálnej hranice, ktorá nastala počas roka 2021, už nemá vplyv na skutočný stav k 1. januáru 2021, a teda nie je rozhodujúca pre určenie miestne príslušného správcu dane na zdaňovacie obdobie roka 2021. To v danom prípade platí aj vo vzťahu k nálezu ústavného súdu, ktorý má podľa názoru sťažovateľky s prihliadnutím na zachovanie princípu právnej istoty a prezumpcie správnosti rozhodnutí správnych orgánov účinky iba do budúcna –

Rozsudok

najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím okresného úradu je v zmysle § 8 ods. 1 písm. c) katastrálneho zákona verejnou listinou, pričom platí, že akákoľvek verejná listina, ktorá je sama osebe spôsobilá na vykonanie zápisu zmeny v katastri nehnuteľností, je postačujúca aj na vyvrátenie hodnovernosti údajov katastra nehnuteľností dokázaním opaku verejnými listinami. S poukazom na uvedené sťažovateľka tvrdí, že k preukázaniu opaku hodnovernosti údajov katastra nehnuteľností nie je rozhodujúce, kedy došlo k vykonaniu zmeny zápisu katastrálneho územia záznamom na základe rozsudku najvyššieho súdu (zmena zapísaná záznamom 8. januára 2021, pozn.), ale rozhodujúci je skutočný – právny stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia, keďže záznam ako úkon okresného úradu plní výlučne evidenčnú funkciu a má iba deklaratórne účinky.

Finančné riaditeľstvo vydalo rozhodnutie až na základe kritiky najvyššieho správneho súdu vyjadrenej v bode č. 53 rozsudku najvyššieho správneho súdu, pretože v opačnom prípade by bolo rozhodnutie finančného riaditeľstva vystavené riziku opätovného zrušenia s poukazom na opakované porušovanie právnej istoty daňového subjektu. Je zrejmé, že práve napadnuté rozhodnutie a jeho následky výrazným spôsobom narušili právnu istotu sťažovateľky, keďže daňová duplicita bola predmetným rozhodnutím odstránenia len dočasne a formálne, a to s poukazom na rozhodnutie č. 343 obce , ktorým obec opätovne vyrubila sťažovateľke daň z nehnuteľnosti na zdaňovacie obdobie roka 2021 v totožnej výške ako rozhodnutím č. 8, ktoré finančné riaditeľstvo napadnutým rozhodnutím vyhlásilo za nulitné.

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že je vystavená dvojitému daňovému zaťaženiu voči viacerým správcom dane, čo spôsobuje opakované škody na jej majetku. V závere zdôrazňuje, že zásah do jej majetkovej sféry, ktorý vyplýva z takto nepredvídateľného konania správcu dane, predstavuje zásah do jej práva na ochranu majetku.

10.1. Tvrdí, že dostupné právne prostriedky nápravy nie sú v danom prípade efektívne ani spôsobilé poskytnúť jej reálnu ochranu jej základných práv. Konanie o správnej žalobe by vzhľadom na jeho dĺžku a „konkurujúce“ právne názory a postoje obce a finančného riaditeľstva spôsobilo iba prehlbovanie zásahu do jej práv a jej uvedenie do ďalšej niekoľkoročnej právnej neistoty, v ktorej by bola akýmsi „rukojemníkom“ sporu správcov dane o miestu príslušnosť. 10.2. Ďalej v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že predmetom sporu nie je len individuálne pochybenie pri aplikácii jednoduchého práva, ale zásadná otázka s celospoločenským významom. Tvrdí, že táto otázka sa netýka iba sťažovateľky a jedného daňového konania, keďže v danom čase obec evidovala 37 subjektov, ktorý v roku 2021 vlastnili nehnuteľnosti v spornom

11. K návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia sťažovateľka uvádza, že zo strany finančného riaditeľstva je vystavená neustálemu tlaku, ktorý spočíva v akceptovaní skutočného stavu dvojitej daňovej povinnosti, čo značným spôsobom narušilo princíp právnej

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

12. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím finančného riaditeľstva, ktoré podľa tvrdení sťažovateľky bolo vydané v rozpore so zákonom, odporuje princípu právnej istoty a neprimerane zaťažuje sťažovateľku ako daňový subjekt. 13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je založená na princípe subsidiarity. Samotná ústava tak rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd; zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010), a ako nástroj ochrany základných práv a slobôd nastupuje až po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov na ochranu práv uplatniteľných v zhode zo zákonom v systéme orgánov verejnej moci. 14. Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných (procesných) predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom [§ 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde]. V prípade nesplnenia tejto podmienky platí, že ústavný súd na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietne ústavnú sťažnosť ako neprípustnú.

15. Za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd na účely § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa považuje taký, ktorý je potenciálne spôsobilý sťažovateľke privodiť zmenu jej právneho postavenia a zároveň jej ponúka šancu na úspech v konaní. Privodenie zmeny sťažovateľky je determinované tým, že orgán verejnej moci, ktorý rozhoduje o právnom prostriedku, má právomoc rozhodnutie či iný zásah do práva alebo slobody zrušiť alebo zmeniť a zároveň odstrániť protiústavný alebo protizákonný stav.

16. V danom prípade sťažovateľka tvrdí, že dostupné právne prostriedky nápravy nevyčerpala z dôvodu, že nie sú v jej prípade efektívne ani spôsobilé poskytnúť reálnu ochranu jej základným právam. Podľa názoru sťažovateľky konanie o správnej žalobe by vzhľadom na jeho dĺžku a „konkurujúce“ právne názory a postoje obce a finančného riaditeľstva vo vzťahu k otázke, kto je miestne príslušným správcom na vyrubenie dane z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie roka 2021 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na spornom území, spôsobilo iba prehlbovanie zásahu do jej práv a jej uvedenie do ďalšej niekoľkoročnej právnej neistoty, v ktorej by bola akýmsi „rukojemníkom“ sporu správcov dane o miestu príslušnosť.

V závere argumentuje, že právny názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Sfk/49/2024 z 29. októbra 2025 je záväzný pre správne súdy, ako aj orgány verejnej správy a je možné dôvodne predpokladať, že ak by sťažovateľka využila dostupné opravné prostriedky a iniciovala konanie o správnej žalobe pred správnym súdom, tento by bol viazaný uvedeným právnym názorom, a teda výsledok takéhoto konania by bol predvídateľný a pre sťažovateľku nepriaznivý.

sťažnosti. Takáto situácia by potenciálne mohla nastať aj v prípade preukázania neúčinnosti zákonného prostriedku nápravy, ktorý ako dôvod hodný osobitého zreteľa podmieňujúci aplikáciu § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde uviedla aj sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti.

práv a slobôd. 19. Argument sťažovateľky, v zmysle ktorého správnu žalobu považuje za neúčinný prostriedok ochrany jej základných práv z dôvodu dĺžky konania o správnej žalobe a existencie rozdielnych právnych názorov na posúdenie otázky, kto je miestne príslušným správcom na vyrubenie dane z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie roka 2021 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na spornom území medzi obcou (názor zhodný s názorom sťažovateľky ako potenciálnej žalobkyne, pozn.) a finančným riaditeľstvom (ako potenciálnym žalovaným, pozn.), ústavný súd považuje za neopodstatnený. Existencia rozdielnych právnych názorov na predmet sporu je základným predpokladom na podanie akejkoľvek žaloby v rámci sporového konania, čo vylučuje možnosť označiť túto skutočnosť, a teda existenciu rozdielnych právnych názorov na predmet sporu za dôvod vedúci k neúčinnosti správnej žaloby ako zákonného prostriedku nápravy. Čo sa týka časového aspektu konania o správnej žalobe, k tomu ústavný súd uvádza, že konanie o ústavnej sťažnosti nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať

20. Za neopodstatnený argument ústavný súd považoval aj tvrdenie sťažovateľky, v zmysle ktorého je správna žaloba neúčinným zákonným prostriedkom nápravy aj z dôvodu existencie rozdielneho právneho názoru medzi sťažovateľkou a najvyšším správnym súdom na otázku, kto je miestne príslušným správcom na vyrubenie dane z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie roka 2021 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na spornom území. Samotná skutočnosť, že všeobecný súd má na riešenie určitej pre vec rozhodujúcej právnej otázky iný právny názor ako sťažovateľka sama osebe, neznamená, že správna žaloba by bola v prípade sťažovateľky neúčinným zákonným prostriedkom obrany v zmysle dôvodu hodného osobitného zreteľa, tak ako to vyžaduje § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže ide o otázku právomoci súdov a inštančnej postupnosti pri ich rozhodovaní.

pri ochrane základných práv a slobôd.