IV. ÚS 348/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 348/2026-9

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky WFG trade, s.r.o., Daxnerova 9, Žilina, zastúpenej JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, advokátom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 46C/20/2021-543 z 10. apríla 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

II. Argumentácia sťažovateľky

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd ju nemal zaviazať na náhradu trov za právny úkon – vyjadrenie z 27. marca 2024. Vyjadruje nesúhlas so závermi napadnutého uznesenia, na ktorých základe sudca zamietol sťažnosť. Argumentuje, že okresný súd právnemu zástupcovi žalovaného dal len možnosť vyjadriť sa k jej podaniu, nebola to povinnosť, teda výzva súdu (ako to tvrdili žalovaný, aj okresný súd). Zároveň argumentovala, že úkon právnej služby − vyjadrenie z 27. marca 2024 − ani neobsahoval žiadne nové skutočnosti majúce vplyv na výsledok konania. Preto nebol nutný a účelný, bol, naopak, nadbytočný. Vyjadrila tiež nesúhlas s tvrdením uvedeným v napadnutom uznesení, že priznanie nároku na náhradu trov za predmetný úkon právnej služby vyplýva priamo z § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Argumentuje, že okresný súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou. Poukazuje tiež na iné uznesenia okresného súdu, v ktorých podľa sťažovateľky v obdobných prípadoch vyslovil odlišný právny názor, a preto vyvodzuje, že napadnuté uznesenie je arbitrárne.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

o trovách konania má vo vzťahu k veci samej jednoznačne akcesorickú povahu a samo osebe väčšinou nedosahuje takú intenzitu, ktorá je spôsobilá porušiť základné práva a slobody, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. To však ale neznamená, že rozhodnutiami o trovách konania nemôže dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky. Otázka náhrady trov konania môže nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu v prípade takého postupu všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné (IV. ÚS 492/2025). 8. Ústavný súd uplatní svoju kasačnú právomoc len v prípade, ak ústavná sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu,

10. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že v označenom konaní bola predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka výšky trov konania, t. j. išlo o otázku akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej, pričom námietky sťažovateľky sa obmedzujú len na bežnú polemiku s právnym názorom okresného súdu vo sfére podústavnej právnej regulácie.

12. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd (sudcom) po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky túto zamietol s poukazom na to, že úkon právnej služby − vyjadrenie z 27. marca 2024 − priamo vyplýva z § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky. Tiež doplnil, že toto písomné vyjadrenie žalovaného je vyjadrením sporovej strany k veci samej (odvolacia duplika), na ktoré bol súdom výslovne vyzvaný podľa § 374 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Preto ho nie je možné vyhodnotiť ako nedôvodné, či neúčelné. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (IV. ÚS 333/2025). 13. Ústavný súd argumentuje, že jeho úlohou pri posudzovaní rozhodnutí všeobecných súdov

14. V nadväznosti na už uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry ústavný súd súčasne konštatuje, že námietky sťažovateľky odôvodňujúce porušenie ňou označených práv napadnutým uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady trov právneho zastúpenia, nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietku proti rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej. Ako už bolo totiž načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Úlohou ústavného súdu nie je prehodnocovať správnosť právnych názorov všeobecného súdu, ku ktorým všeobecný súd dospel pri výklade podústavného práva, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil (II. ÚS 509/2022, I. ÚS 538/2023). Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti

uznesenia. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (I. ÚS 113/2022). Ústavný súd vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2026

Libor Duľa predseda senátu