IV. ÚS 355/2014

1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 70/2012, 3 Obo 71/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 70/2012, 3 Obo 71/2012 z 29. novembra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Janíka, Hviezdoslavova 16, Partizánske, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Následne krajský súd uznesením č. k. 4 K 262/99­2915 z 20. septembra 2010 zbavil (ďalej len „odvolaný správca“) funkcie správcu konkurznej podstaty a ustanovil do funkcie nového správcu konkurznej podstaty (ďalej len „ustanovený správca“) tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov 20. septembra 2010.

Proti uvedeným uzneseniam podal odvolanie sťažovateľ a odvolaný správca, o ktorých rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010 tak, že tieto uznesenia krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ a odvolaný správca následne podali proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2010 ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. II. ÚS 583/2011­93 z 21. júna 2012, ktorým vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa a odvolaného správcu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu. Ústavný súd týmto nálezom zrušil uznesenie najvyššieho súdu zo 14. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. 3 Obo 70/2012, 3 Obo 71/2012 z 29. novembra 2012 tak, že uznesenia krajského súdu zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010 potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie nálezu ústavného súdu z 21. júna 2012 a argumentuje tým, že najvyšší súd v ďalšom odvolacom konaní „postupoval... bez náležitého rešpektovania právneho názoru ústavného súdu o zmätočnosti obidvoch prvostupňových rozhodnutí konkurzného súdu, bez zohľadnenia skutočného obsahu podkladových súdnych spisov k odvolaciemu konaniu a rozhodovaniu, bez zohľadnenia relevantnej súdnej judikatúry, ale dokonca aj s diskriminačne nerovným prístupom k odvolateľom [ktorí by podľa odvolacieho najvyššieho súdu mali − aj napriek obsahu podkladových súdnych spisov − osobitne preukázať nekvalifikovanú veľkosť percentuálneho podielu pohľadávok skupiny predkladateľov návrhu na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov a tiež nekvalifikovanú veľkosť percentuálneho podielu pohľadávok predkladateľa návrhu na schválenie ustanovenia nového správcu] v porovnaní s arbitrárnym a ústavne nekonformným favorizovaním a zvýhodňovaním skupiny predkladateľov návrhu na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov a tiež predkladateľa návrhu na schválenie ustanovenia nového správcu [pri ktorých odvolací najvyšší súd vôbec ani len z podkladových súdnych spisov neskúmal existenciu či neexistenciu ich údajného ratifikovaného podielu pohľadávok, ale nekriticky, neopodstatnene, nepodložene a tým arbitrárne a ústavne nekonformne – aj napriek obsahu podkladových súdnych spisov − zjavne vychádzal z akejsi fiktívnej prezumpcie existencie ich údajného kvalifikovaného podielu pohľadávok].“.

V súvislosti s princípmi dvojinštančnosti súdneho konania a predvídateľnosti práva sťažovateľ tiež uvádza, že «Odvolací Najvyšší súd SR... uvádza celkom nové tvrdenia..., že je toho času už zo zoznamu správcov konkurznej podstaty vyčiarknutý“. Pritom však odvolací Najvyšší súd SR neposkytol sťažovateľovi (ako odvolateľovi) žiadnu možnosť vyjadriť sa k týmto údajným dôvodom v odvolacom konaní ešte pred vydaním uznesenia z 29. 11. 2012, hoci prvostupňový konkurzný súd sa takými dôvodmi vôbec nezaoberal a ani takéto dôvody nehodnotil. Sťažovateľ (ako odvolateľ) sa o existencii nových údajných dôvodov na zbavenie funkcie (odvolanie) správcu konkurznej podstaty dozvedel až z nového odvolacieho uznesenia... V tomto štádiu konania už sťažovateľ (ako odvolateľ) nemal reálnu možnosť zaujať stanovisko k novým tvrdeniam...».

Sťažovateľ poukazuje tiež na právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je bezpredmetné zrušiť uznesenie krajského súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov z dôvodu, že sa na jeho základe už schôdza konala, a takýto postup by bol bez právneho účinku. Sťažovateľ považuje tento právny názor za arbitrárny a ústavne neakceptovateľný a podľa jeho názoru tieto tvrdenia „spočívajú na negovaní zmyslu a významu riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkov aj proti takým nezákonným... rozhodnutiam, ktoré už boli vykonané...“.

Tým, že najvyšší súd nezrušil napadnuté uznesenia krajského súdu z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia, znemožnil tým preukazovanie a uplatňovanie práv konkurzných veriteľov, ktoré „súvisia s nezákonným konaním a rozhodovaním konkurzného súdu...“.

Uvedený právny názor podporujú podľa sťažovateľa aj ďalšie listiny, ktoré sú v súdnom spise – žiadosť Všeobecnej úverovej banky, a. s., zo 7. júna 2000 «„o dodatočné preskúmanie – nahlásenie pohľadávky“, pričom krajský súd prípisom sp. zn. 4 K 262/99 z 26. júna 2000 uviedol, že „zákonná lehota na prihlasovanie pohľadávok už uplynula (a jej zmeškanie nemožno odpustiť) a že ak ide o pohľadávku proti podstate vzniknutú po vyhlásení konkurzu, tak ju možno nahlásiť priamo správcovi konkurznej podstaty“. Okrem toho správca konkurznej podstaty vo vyjadrení a doplnení svojho vyjadrenia v prípise z 12. apríla 2005 «upozornil konkurzný... súd... na zánik celej prihlásene... daňovej pohľadávky jej uhradením dňa 5. 5. 2000... z uvedených dôvodov bývalá pohľadávka... už nie je „v evidencii správcu konkurznej podstaty a konkurzného súdu“. Uvedeným skutočnostiam zodpovedajú v konkurznom súdnom spise (na listoch č. 2593 až 2598) aj poznámky a škrty ručne urobené (zrejme konkurznou sudkyňou)

na zažurnalizovanom návrhu zo dňa 13. 8. 2009 (doručenom dňa 17. 8. 2009) na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov, pričom okrem iného už na 1. strane návrhu je ručne preškrtnutý údajný veriteľ č. 4 „Slovenská republika v zastúpení ÚDRSR, DÚ “ s dopísanými poznámkami „240 − proti podstate“ a „478 − postúpené SK“.».

Krajský súd zaradil daňové riaditeľstvo do zoznamu veriteľov, ktorí žiadajú zvolanie schôdze konkurzných veriteľov s percentuálnym podielom uplatnenej pohľadávky 10,17 % zo všetkých uplatnených pohľadávok, pričom percentuálny podiel žiadateľov o zvolanie schôdze konkurzných veriteľov bol 37,79 %. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva záver, že „žiadatelia v súhrne nedosiahli... zákonom kogentne predpísaný (v § 10 ods. 1 ZKV) kvalifikovaný podiel... 30 % zo všetkých konkurzných pohľadávok konkurzných veriteľov s hlasovacím právom“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti vytýka najvyššiemu súdu, že uvedené skutočnosti nezohľadnil a svojím uznesením nenapravil, čím toto uznesenie je arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 38 ods. 1 listiny z dôvodu, že v prvom konaní o odvolaní rozhodoval senát „1 Obo“ a v druhom konaní o odvolaní rozhodoval senát „3 Obo“. Podľa sťažovateľa mala byť vec „pridelená buď senátu 1 Obo, ktorý vykonával prvotné odvolacie konanie..., prípadne by vec mala byť pridelená senátu 3 Obo na princípe náhodného výberu s pomocou automatizovaných prostriedkov... V súdnom spise sa však nenachádza výtlačok (počítačový výstup), ktorý by preukazoval pridelenie veci na nové (druhé) odvolacie konanie a rozhodovanie senátu 3 Obo na princípe náhodného výberu s pomocou automatizovaných prostriedkov.“.

V súvislosti s návrhom na zrušenie napadnutých uznesení krajského súdu sťažovateľ argumentuje právnymi závermi ústavného súdu, ktoré ústavný súd už vyslovil v náleze sp. zn. I. ÚS 342/2010.

Sťažovateľ podaním z 31. mája 2013 doručeným ústavnému súdu 6. júna 2013 navrhuje, aby ústavný súd spojil konanie o jeho sťažnosti doručenej mu 16. marca 2013 s konaním o sťažnosti – odvolaného správcu úpadcu – doručenej mu 18. marca 2013, keďže „predmet sťažnosti sťažovateľa... a taktiež predmet sťažnosti iného sťažovateľa [ ] je podľa všetkého vo svojej podstate rovnaký (v oboch sťažnostiach ide o to isté konanie a rozhodovanie všeobecných súdov, respektíve Najvyššieho súdu SR)...“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 1. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 70/2012, 3 Obo 71/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku najvyššieho súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

K tomu, či schôdza konkurzných veriteľov bola uznášaniaschopná, predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol: «Zo zápisnice z pojednávania schôdze konkurzných veriteľov z 20. septembra 2010 je zrejmé, že konajúca sudkyňa sa v intenciách ustanovenia § 10 ods. 1 ZKV s touto zákonom stanovenou podmienkou zaoberala, keď konštatovala, že schôdza konkurzných veriteľov bola uznášania schopná, nakoľko sa jej zúčastnila 50,19 % prítomných veriteľov počítaných podľa prihlásených pohľadávok. Zo zápisnice schôdze konkurzných veriteľov nebolo sporné, že za bod programu „Ustanovenie nového správcu“ hlasovalo 97,52 % s celkovou sumou 97,52 % pohľadávok veriteľov zúčastnených na pojednávaní s celkovou sumou 107 949 402,62 Sk, že proti nehlasoval nikto a zdržal sa jeden veriteľ s celkovou sumou 2 742 845 Sk, čo predstavovalo 2,48 %. Najvyšší súd dodal, že ani z jedného odvolania nebolo zrejmé, že by bolo nimi preukázané, že veritelia, ktorí návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov podali a hlasovali, nespĺňali podmienku percentuálneho podielu podľa § 10 ods. 1 ZKV, nakoľko ničím nepreukázali, že percentuálny podiel pohľadávok, tých ktorí o zvolanie schôdze konkurzných veriteľov požiadali, títo nemali. Odvolatelia nepreukázali ani, že schôdza konkurzných veriteľov nebola uznášania schopná, tak ako sa to uvádza v príslušnom uznesení.»

K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie a že týmto postupom nedal možnosť sťažovateľovi vyjadriť sa k novej skutočnosti – k vyčiarknutiu odvolaného správcu zo zoznamu správcov, predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol: „Keďže z obsahu spisu 3Obo/70/2012 a 3Obo/71/2012 nevyplýva, že by došlo k situáciám podľa ust. § 205a ods. 1 O. s. p., ako aj že by boli dané dôvody pre nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. (odvolací súd nepovažoval za potrebné dokazovanie doplňovať ani zopakovať, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ust. § 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem), najvyšší súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol o odvolaní konkurzného veriteľa , (sťažovateľa) a o odvolaní správcu konkurznej podstaty , bez nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na Dohovor o ľudských právach a základných slobodách, ktorý Dohovor nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Najvyšší súd zároveň poukazuje na to, že zoznam správcov konkurzných podstát vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a je verejne prístupný. Konštatovaním, že bol v čase vydania rozhodnutia najvyššieho súdu už zo zoznamu správcov vyčiarknutý, odvolací súd poukázal na skutočnosť známu z činnosti súdu zistenú pri vydaní rozhodnutia, ktorú skutočnosť podľa § 121 O. s. p. dokazovať netreba a zaujatie stanoviska sťažovateľa k tejto skutočnosti je bez právnej relevancie. Najvyšší súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, že sťažovateľ nebol postupom odvolacieho súdu (najvyššieho súdu), vylúčený z realizácie procesných práv daných Občianskym súdnym poriadkom.“

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v podaní zo 14. novembra 2014, v ktorom uviedol: «Aj z vyjadrenia Najvyššieho súdu SR z 13. 10. 2014 je zjavné, že Najvyšší súd SR sa naďalej úporne snaží dodatočne „konvalidovať“ (či kvázikonvalidovať) arbitrárnu zmätočnosť (principiálne chybných a ústavne nekonformných) postupov a rozhodnutí konkurzného súdu [prvostupňových uznesení konkurzného Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 K 262/99­2838 zo 16. 8. 2010 a sp. zn. 4 K 262/99­2915 z 20. 9. 2010] bagatelizovaním nedostatkov v postupe a rozhodnutiach konkurzného súdu a zároveň uvádzaním či opakovaním takých nových argumentov, úvah, dôvodov a údajných skutkových zistení, ktoré absentujú v rozhodnutiach konkurzného súdu. Pre úplnosť taktiež možno spomenúť, že Najvyšší súd SR aj vo vyjadrení z 13. 10. 2014 naďalej zavádzajúco uvádza, že pôvodný správca „ je toho času už zo zoznamu správcov konkurznej podstaty vyčiarknutý“. Pritom však Najvyšší súd SR zamlčal, či podľa tvrdení najvyššieho súdu ide o „nový zoznam správcov“ alebo „starý zoznam správcov“, hoci osoby zapísané do starého zoznamu správcov naďalej môžu (podľa § 39 zákona č. 8/2005 Z. z.) vykonávať správcovskú činnosť vo veciach podľa zákona o konkurze a vyrovnaní (zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), medzi ktoré patrí aj konkurz na majetok úpadcu . Najvyšší súd SR dokonca (ani vo vyjadrení z 13. 10. 2014) naďalej reálne nerešpektuje zistenia a právne názory Ústavného súdu SR vyslovené v náleze sp. zn. II. ÚS 583/2011­93 z 21. 6. 2012, pričom taktiež nerešpektuje zistenia a právne názory ústavného súdu o zmätočnosti rozhodnutí konkurzného súdu vyslovené na stranách 23 až 25 uvedeného nálezu ústavného súdu... V súvislosti so zmätočnosťou rozhodnutí konkurzného súdu treba poukázať aj na skutočnosť, že Najvyšší súd SR pri konaní a rozhodovaní o ústavne nekonformnom novom (druhom) odvolacom uznesení NR SR sp. zn. 3 Obo 70/2012 a 3 Obo 71/2012 z 29. 11. 2012 nerešpektoval ani relevantnú konštantnú súdnu judikatúru. Pritom Najvyšší súd SR dokonca nerešpektoval ani len svoju vlastnú judikatúru (uvedenú aj v sťažovateľovej sťažnosti zo 16. 3. 2013), podľa ktorej vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a takéto rozhodnutie je vždy nevyhnuté zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie [mutatis mutandis napríklad uznesenia NS SR sp. zn. 5 Cdo 66/2010 z 29. 10. 2010, sp. zn. 5 Cdo 169/2010 z 11. 4. 2011, sp. zn. 5 Cdo 86/2010 z 30. 8. 2010, sp. zn. 5 Obo 48/2011 z 29. 9. 2011]. Taktiež Ústavný súd SR (aj Najvyšší súd SR) konštantne judikuje, že požiadavky na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu nevyhnutne predpokladajú súlad jeho výroku a odôvodnenia, pričom nie je ústavne akceptovateľným rozhodnutie všeobecného súdu, v ktorom výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení. Také rozhodnutie je pre jeho adresáta nezrozumiteľné a nemôže mu dať potrebné odpovede na všetky základné otázky súvisiace s poskytovanou súdnou ochranou [mutatis mutandis napríklad nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 508/2011­52 z 21. 2. 2012].»

Uvedenú argumentáciu sťažovateľ odôvodňuje podrobnejšie, pričom uvádza tieto skutočnosti:

V súvislosti s návrhom na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov a s návrhom na schválenie ustanovenia nového správcu – najvyšší súd mal vychádzať z existencie kvalifikovaného podielu pohľadávok pri oboch návrhoch. Splnenie tejto zákonnej podmienky nepreukazoval, len ho nekriticky prevzal. Za tejto procesnej situácie najvyšší súd sťažovateľovi vytýkal, že dostatočne nepreukázal nekvalifikovanú veľkosť percentuálneho podielu pohľadávok.

Vzhľadom na dôvody, ktoré najvyšší súd uvádza v odôvodnení svojho uznesenia, ktoré podľa sťažovateľa predstavujú nové argumenty a skutkové zistenia, mal najvyšší súd na prerokovanie odvolaní nariadiť pojednávanie a dať tak účastníkom možnosť sa k nim vyjadriť.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na ­ pohľadávku Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond národného majetku“) a preukazuje, že tento veriteľ nebol oprávnený podať návrh na ustanovenie nového správcu podľa § 10 ods. 6 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), a tiež na ­ pohľadávku Daňového úradu , ktorý prestal byť veriteľom 5. mája 2000. Návrh na zvolanie schôdze mali podať veritelia s podielom 37,79 %, medzi ktorých bol podľa sťažovateľa neoprávnene zaradený aj Daňový úrad s podielom 10,17 %, čím nebola splnená podmienka percentuálneho podielu podľa § 10 ods. 1 zákona o konkurze; ­ na vyhodnotenie prejavu vôle veriteľa (v zastúpení, pozn.), ktorého pohľadávka bola zaradená do kvóra, mal sa zdržať hlasovania, hoci sa jeho zástupca schôdze nezúčastnil.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a použije sa na odôvodnenie uznesenia (§ 167 ods. 2, § 169 ods. 1 OSP), táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v rozsahu, v akom tento zákon neustanovuje inak (§ 211 ods. 2 OSP).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým potvrdil uznesenia krajského súdu zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010, vymedzil predmet odvolacieho konania, poukázal na obsah odvolaní sťažovateľa, ako aj odvolaného správcu a tiež na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 583/2011 z 21. júna 2012. K uzneseniu krajského súdu zo 16. augusta 2010 o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov najvyšší súd uviedol: „Na základe obsahu odvolaní s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 583/2011­93 zo dňa 21. 06. 2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky pri prejednaní odvolaní proti citovaným uzneseniam podľa ustanovenia § 212 ods. 1, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že v odvolacom konaní uznesenie č. k. 4 K 262/1999­2838 zo dňa 06. 08. 2010, ktorým Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, že súd zvolal schôdzu konkurzných veriteľov s programom vo výroku uvedeným v návrhu odvolateľov, napadnuté uznesenia zrušiť, vyhovieť nie je možné. Jednoznačným faktom je, že na základe tohto uznesenia sa schôdza konkurzných veriteľov dňa 20. 09. 2010 konala, o čom svedčí zápisnica o pojednávaní 4 K 262/1999 /list v spise 2864/, a preto zrušené uznesenie o zvolaní konkurzných veriteľov, na základe ktorého zvolania, sa schôdza konkurzných veriteľov, už konala, je bezpredmetné a takéto zrušenie napadnutého uznesenia sa už minulo právnemu účinku. Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu odvolanie konkurzného veriteľa, ako aj odvolanie správcu konkurznej podstaty označil za právne nedôvodné a s poukazom na ustanovenie § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie potvrdzuje. Fakt, že schôdza konkurzných veriteľov zvolaná bola je nezvratný ako aj skutočnosť, že schôdza konkurzných veriteľov sa na základe tohto uznesenia konala. Nezvratnosť tohto stavu zmeniť nemôže ani zrušujúce uznesenie o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov. Dôvody uvádzané v odvolaní /list v spise č. 2850/ ohľadne prípustnosti odvolania voči takémuto uzneseniu sú pre posúdenie jeho správnosti z hľadiska zvolania schôdze konkurzných veriteľov taktiež právne irelevantné, tobôž aj z dôvodu, že odvolacie dôvody už boli skúmané Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tiež Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Najvyšší súd ako súd odvolací sa vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa a uviedol argumentáciu, v ktorej hodnotil, či schôdza konkurzných veriteľov bola oprávnená ustanoviť nového správcu, t. j. hodnotil, či schôdza bola uznášaniaschopná: „Najvyšší súd Slovenskej republiky pre posúdenie dôvodnosti odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 K 262/1999

Zo zápisnice z pojednávania schôdze konkurzných veriteľov zo dňa 20. 09. 2010 je zrejmé, že konajúca sudkyňa sa v intenciách ustanovenia § 10 ods. 1 ZKV s touto zákonom stanovenou podmienkou, zaoberala, keď konštatovala, že schôdza konkurzných veriteľov bola uznášania schopná, nakoľko sa jej zúčastnila 50,19 % prítomných veriteľov počítaných podľa

2 742 845 Sk, čo predstavovalo 2,48 %. Dôvod uvádzaný v odvolaniach, že keďže pohľadávka konkurzného veriteľa Daňový úrad a následne časť pohľadávky veriteľa , ktorá bola postúpená na Daňovým úradom zanikla na základe rozhodnutia incidenčného konania zanikla, je pre posúdenie splnenia zákonnom stanovenej podmienkou v § 10 ods. 1 ZKV právne bezvýznamný, vzhľadom na skutočnosť, že z odvolaní správcu konkurznej podstaty ako aj z odvolania konkurzného veriteľa nie je zrejmé, že podmienka stanovená v § 10 ods. 1 ZKV splnená nebola.

schôdza konkurzných veriteľov nebola uznášania schopná, tak ako sa to uvádza v napadnutom uznesení. Aj pokiaľ by bolo pravdou, že už v čase konania schôdze konkurzných veriteľov bolo v incidenčnom konaní vo veci Daňového úradu rozhodnuté, tak ako tvrdí konkurzný veriteľ v jeho odvolaní, z odvolaní nie je zrejmé, že podiel Daňového úradu prihlásených pohľadávok bol taký vysoký, že mohol znížiť zákonom stanovený percentuálny podiel v ustanovení § 10 ods. 1 ZKV pod hranicu 30%.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Predpokladom toho, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, je to, aby toto rozhodnutie bolo vo výroku vecne správne. Vo výroku rozhodnutia súd vyslovuje obsah rozhodnutia vo veci samej (porovnaj § 155 ods. 1 OSP), t. j. autoritatívne a záväzne vyslovuje svoj postoj k otázke, ktorá tvorila predmet konania. Vecnú správnosť výroku rozhodnutia možno posúdiť v zásade len vo väzbe na odôvodnenie, v ktorom súd opíše rozhodujúce a relevantné skutkové zistenia a následne právne posúdi tento skutkový stav (porovnaj § 157 ods. 2, § 169 OSP).

Podľa § 8 ods. 5 zákona o konkurze z dôležitých dôvodov môže súd na návrh správcu zbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu funkcie, ak správca neplní riadne svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak súd zbaví správcu funkcie, ustanoví nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1 na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov; funkcia doterajšieho správcu zaniká dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením na schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku.

Rozpor výroku a odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2010 spočíva v tom, že výrok vyjadruje uplatnenie výlučnej právomoci konkurzného súdu odvolať a ustanoviť správcu konkurznej podstaty. Odôvodnenie odkazuje na realizáciu delenej právomoci medzi schôdzou konkurzných veriteľov a konkurzným súdom. Výrok a odôvodnenie napadnutého uznesenia takto odkazujú na situácie, ktoré majú odlišný skutkový a právny základ, preto výrok napadnutého uznesenia krajského súdu nemôže byť základom pre predmetné odôvodnenie napadnutého uznesenia. Tento rozpor nemožno považovať za formálny. Za formálny rozpor výroku a odôvodnenia by eventuálne bolo možné považovať napr. zjavnú chybu v písaní a počítaní vo výroku, ktorý má zhodný skutkový a právny základ ako príslušné odôvodnenie. O takú situáciu v tomto prípade však nejde. Na tomto základe dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd aplikoval § 219 OSP arbitrárne, pretože prekročil vymedzený rozsah uvedeného ustanovenia a potvrdil napadnuté uznesenie krajského súdu z 20. septembra 2010 napriek právnemu záveru, že výrok tohto uznesenia nie je vecne správny. Týmto postupom sa najvyšší súd dôsledne neriadil právnym názorom, ktorý vyslovil ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 583/2011 z 21. júna 2012, v ktorom poukázal na to, aká je povaha rozporu medzi výrokom a odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2010.

K námietke sťažovateľa o tom, či schôdza konkurzných veriteľov, ktorá sa konala 20. septembra 2010 bola uznášaniaschopná, tiež k námietke týkajúcej sa percentuálneho podielu pohľadávky fondu národného majetku, a tak aj oprávnenia podať návrh na schválenie nového správcu a k námietke týkajúcej sa existencie pohľadávky Daňového úradu a vyhodnotenia, či veriteľ sa relevantne zúčastnil schôdze konkurzných veriteľov, je potrebné uviesť, že tieto námietky sa javia byť relevantné pre posúdenie zákonnosti zvolania schôdze konkurzných veriteľov a jej uznášaniaschopnosti. Rovnako tak sa javia byť relevantné vo vzťahu k posúdeniu toho, či návrh na schválenie nového správcu podala oprávnená osoba.

Je povinnosťou konkurzného súdu dohliadať na riadny priebeh konkurzného konania, ktorého súčasťou je aj povinnosť skúmať splnenie podmienky kvalifikovaného podielu pohľadávok potrebného na vykonanie jednotlivých procesných úkonov, pričom skúmanie práve týchto podmienok vzhľadom na povahu konkurzného konania je potrebné považovať za esenciálne. Nie je povinnosťou veriteľa ako jedného z účastníkov konkurzného konania preukazovať to, že tieto podmienky neboli splnené. V závislosti od ďalšieho postupu najvyššieho súdu bude potrebné, aby sa najvyšší súd alebo krajský súd ako konkurzný súd s uvedenými námietkami sťažovateľa vysporiadal tak, aby bolo zrejmé, či boli splnené zákonné podmienky na vykonanie schôdze konkurzných veriteľov, na vykonanie kvalifikovaných návrhov na tejto schôdzi a tiež na rozhodovanie na schôdzi konkurzných veriteľov. Uvedené skutkové a právne skutočnosti nemôžu byť základom odôvodnenia aktuálneho výroku napadnutého uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2010, a to ani v spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 29. novembra 2012, ktoré ho v uvedených smeroch dopĺňa, preto ústavný súd neskúmal ústavnú udržateľnosť týchto záverov najvyššieho súdu a krajského súdu aj z toho hľadiska, či nie sú arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Právny záver najvyššieho súdu týkajúci sa uznesenia krajského súdu zo 6. augusta 2010, ktorým krajský súd zvolal schôdzu konkurzných veriteľov, o tom, že „zrušenie napadnutého uznesenia sa už minulo právnemu účinku“, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný. Prípadné zrušenie uznesenia o zvolaní schôdze, ktorá sa už uskutočnila, by nemalo žiaden reálny dosah na právne postavenie účastníkov konkurzného konania. V uvedenej procesnej situácii je ale relevantné skúmať právne účinky schôdze konkurzných veriteľov, ktorá sa konala 20. septembra 2010 – t. j. rozhodnutia, ktoré uvedená schôdza uskutočnila – predovšetkým ustanovenie nového správcu. Ústavná akceptovateľnosť týchto účinkov bude závislá aj od posúdenia zákonnosti podania návrhu na zvolanie schôdze, návrhu na ustanovenie nového správcu a uznášaniaschopnosti tejto schôdze.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, neskúmal opodstatnenosť namietaného porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny, ktorého porušenie namietal sťažovateľ v súvislosti so závermi najvyššieho súdu o tom, že nepreukázal splnenie zákonných podmienok podania návrhu na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov, na ustanovenie nového správcu a tiež podmienok uznášaniaschopnosti tejto schôdze. Obdobne ústavný súd neskúmal namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ktoré sťažovateľ odvodzoval od toho, že najvyšší súd nenariadil pojednávanie, hoci potvrdil napadnuté uznesenia krajského súdu z iného právneho dôvodu a na základe nových skutočností aj z dôvodu, že vo veci bude opäť rozhodovať najvyšší súd.

Ústavný súd neskúmal opodstatnenosť sťažovateľom namietaného porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru, pretože po zrušení uznesenia z 29. novembra 2012 bude najvyšší súd povinný preskúmať odôvodnenosť odvolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 20. septembra 2010, čím vznikne priestor na realizáciu účinného prostriedku nápravy v zmysle uvedeného článku dohovoru.

Podaním doručeným ústavnému súdu 6. júna 2013 sťažovateľ žiadal spojiť konanie o jeho sťažnosti na spoločné konanie s konaním ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 11950/2013. O tomto návrhu ústavný súd nerozhodoval z dôvodu, že predmetná sťažnosť bola uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 393/2014 z 9. júla 2014 odmietnutá ako neprípustná.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu. Namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu (III. ÚS 116/06).

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že v prerokúvanej veci mal rozhodovať senát „1 Obo“, a nie senát „3 Obo“.

Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo vyjadrení z 13. októbra 2014 uviedol, že konanie o odvolaní sťažovateľa, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 24. septembra 2010, bolo vedené pod sp. zn. 1 Obo 149/2010 a konanie o odvolaní , ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 28. októbra 2010, bolo vedené pod sp. zn. 1 Obo 160/2010. V oboch prípadoch boli veci pridelené senátu , ktorý bol odvolaný z funkcie sudcu najvyššieho súdu.

Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 583/2011 z 21. júna 2012 zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010, preto najvyšší súd znovu rozhodoval o odvolaniach sťažovateľa, pričom vec bola doručená najvyššiemu súdu 7. septembra 2012. V predmetnom prípade rozhodoval senát najvyššieho súdu 3 Obo.

Opatrením predsedu najvyššieho súdu č. 3 sp. zn. Spr 661/2012 z 23. júla 2012 bol zmenený rozvrh práce na rok 2012 z dôvodu, že predseda senátu 1 Obo bol odvolaný z funkcie sudcu najvyššieho súdu. Podľa rozvrhu práce na rok 2012 v rozhodnom čase nebol na najvyššom súde senát, v ktorom by boli súčasne členkami sudkyne a , t. j. väčšina členov senátu 1 Obo, ktorý pôvodne vo veci rozhodoval. Na základe toho bola vec náhodným výberom podľa čl. II ods. 4 a čl. II ods. 1 rozvrhu práce na rok 2012 pridelená senátu 3 Obo, o čom svedčí aj potvrdenie o pridelení veci v konkurznom spise.

Po preskúmaní postupu najvyššieho súdu v súvislosti s pridelením predmetnej veci senátu 3 Obo a vychádzajúc z rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2012, ústavný súd nezistil rozpor v postupe najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Na základe týchto zistení ústavný súd konštatuje, že pridelením veci sťažovateľa a vydaním napadnutého uznesenia najvyšší súd neporušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015