IV. ÚS 356/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu označeným v záhlaví. Taktiež sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu v konaní označenom v záhlaví. Sťažovateľ žiada napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 eur. 2. Pôvodne vo veci konajúci Okresný súd Bratislava V rozsudkom č. k. 12C/346/2015-183 z 31. augusta 2021 uložil sťažovateľovi v pozícii žalovaného povinnosť vypratať družstevnú garáž (výrok I), zamietol vzájomnú žalobu žalovaného (výrok II) a žalobcovi Bytovému družstvu Petržalka priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III). Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

3. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 7Co/43/2022 z 28. februára 2024 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I a II potvrdil (výrok I) a vo výroku III rozsudok zmenil tak, že žalobcovi priznal proti sťažovateľovi plný nárok na náhradu trov konania a náhradu trov odvolacieho konania (výrok II). Proti rozsudku podal sťažovateľ dovolanie. 4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 25. februára 2026 dovolanie sťažovateľa zamietol a žalobcovi priznal proti sťažovateľovi právo na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Sťažovateľ považuje rozsudok dovolacieho súdu za formalistický, nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov a vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. 6. Konajúce súdy sa podľa sťažovateľa nevysporiadali s platnosťou výpovede z nájmu cez prizmu dobrých mravov (i); vyprataním nehnuteľnosti cez prizmu dobrých mravov (ii); nezrealizovaním prevodu vlastníctva garáže na sťažovateľa (iii); ďalším správaním žalobcu, najmä nedoručovaním výziev na úhradu nedoplatku (iv); doručovaním výpovede na inú adresu než adresu trvalého pobytu sťažovateľa (v); otázkou proporcionality zásahu do právneho postavenia sťažovateľa (vi) a právnou relevanciou uznesenia zhromaždenia delegátov Bytového družstva Petržalka č. 12/2008 (vii). 7. Sťažovateľ bol viac ako 40 rokov oprávneným držiteľom a užívateľom družstevnej garáže, ktorá mu bola odovzdaná 17. marca 1983. Žalobca 14. februára 2011 ponúkol sťažovateľovi možnosť prevodu vlastníctva garáže, keďže sťažovateľ splnil všetky požadované podmienky vrátane predloženia potrebných dokladov a úhrady príspevku vo výške 48 eur. Napriek tomu k prevodu vlastníctva nikdy nedošlo a žalobca sťažovateľa ani len neinformoval o výsledku procesu prevodu. Sťažovateľ je presvedčený, že ak by žalobca splnil svoju povinnosť previesť vlastnícke právo ku garáži, nikdy by nedošlo k omeškaniu s úhradou mesačných preddavkov vo výške 313,52 eur. K omeškaniu navyše došlo z objektívnych dôvodov počas pobytu sťažovateľa v zahraničí a omeškaná suma bola bezodkladne uhradená po tom, čo sa o nej dozvedel. Napriek zanedbateľnej výške nedoplatku v porovnaní s dlhodobým a riadnym plnením povinností sťažovateľa žalobca pristúpil k výpovedi z nájmu a následne k žalobe o vypratanie nehnuteľnosti, pričom konajúce súdy vôbec neposudzovali proporcionalitu takéhoto zásahu do právneho postavenia sťažovateľa. 8. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažovateľ odôvodňuje skutočnosťou, že súdne konanie o vypratanie garáže začalo v roku 2015, prvoinštančný

rozsudok

bol vydaný až 31. augusta 2021 a konanie bolo právoplatne skončené až rozsudkom najvyššieho súdu z 25. februára 2026, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. marca 2026. 9. Počas celého konania bol sťažovateľ vystavený dlhodobému stavu právnej neistoty, ktorý bol spôsobený nečinnosťou a neefektívnym postupom mestského súdu (pôvodne okresného súdu). Táto právna neistota sa v dôsledku neprimeranej dĺžky konania neustále prehlbovala a zasahovala do jeho právneho postavenia. Konanie trvalo viac ako desať rokov, pričom predmetom sporu bolo právo užívať garáž na základe nájomného vzťahu. Takáto dĺžka konania je zjavne neprimeraná a nezlučiteľná s požiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov garantovanou čl. 48 ods. 2 ústavy.

11. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07) a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne. 12. Podstata argumentácie sťažovateľa v tejto časti spočíva len v konštatovaní, že rozsudok najvyššieho súdu je formalistický, nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť, nedostatok presvedčivých dôvodov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces (strana 3 ústavnej sťažnosti). Na strane 8 ústavnej sťažnosti uvádza, že ústavnú neudržateľnosť rozsudku najvyššieho súdu vidí najmä v príliš formalistickej interpretácii a aplikácii § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku, keď dovolací súd odmietol poskytnúť ochranu právam sťažovateľa napriek existencii zásadných procesných a hmotnoprávnych pochybení nižších súdov. V rámci ďalšej časti ústavnej sťažnosti len poukazuje na jednotlivé skutočnosti, s ktorými sa „konajúce súdy“ nedostatočne alebo nesprávne vysporiadali. Sťažovateľ nepolemizuje, prečo a ako dovolací súd dovolanie ako nedôvodné zamietol. Na to, aby ústavný súd vôbec pochopil, čo bolo predmetom dovolania a dôvodom jeho zamietnutia, musel pristúpiť k preštudovaniu rozhodnutia, keďže z ústavnej sťažnosti to nebolo možné jednoznačne určiť. 13. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti označil ako zasiahnuté svoje základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy (v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy) a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom z 25. februára 2026. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti však nevyplývajú žiadne dôvody adresne koncentrované na porušenie týchto práv napadnutým rozsudkom, a preto v tejto časti ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)

14. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že ústavná sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012). 15. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009). 16. Ústavná sťažnosť sťažovateľa namietajúca postup mestského súdu (pôvodne okresného súdu) v napadnutom konaní bola ústavnému súdu doručená 2. júna 2026, podaná na poštovú prepravu 30. mája 2026, t. j. v deň, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania ústavnej sťažnosti bolo napadnuté konanie právoplatne skončené (a to už nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, a nie až nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu o mimoriadnom opravnom prostriedku, ako sa domnieva sťažovateľ) a sťažovateľom tvrdené porušovanie označených práv už netrvalo. 17. Z uvedených dôvodov ústavný súd postupom podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.