IV. ÚS 360/2025

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 360/2025-39

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej MK Legal Advisory s. r. o., Gercenova 29, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B3-31D/241/2007 (v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 107/2017-29 z 31. mája 2017) takto

rozhodol:

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 21. decembra 2024 domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy“ postupom Mestského súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. B3-31D/241/2007. Súčasne navrhuje, aby ústavný súd prikázal mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie 10 000 eur, ako aj náhradu trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti. 2. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 360/2025-15 zo 7. augusta 2025 podľa § 56 ods. 5 zákona

o ústavnom súde. 3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako jedna z dvoch dedičiek účastníčkou konania o vyporiadanie dedičstva po poručiteľovi (manželovi sťažovateľky), ktoré sa začalo na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 28. februára 2007 a po účinnosti novej súdnej mapy bolo od 1. júna 2023 vedené na mestskom súde.

4. Sťažovateľka uvádza, že v čase podania tejto ústavnej sťažnosti napadnuté konanie nebolo ani po takmer 18 rokoch právoplatne ukončené a od vrátenia veci (obdobie vyše šiestich rokov) stále prebieha na súde prvej inštancie. Popisuje obdobia absolútnej nečinnosti, ako aj nesústredenej činnosti prvoinštančného súdu a oboznamuje, že vo veci bolo uznesením sp. zn. 31D/241/2007 z 25. februára 2020 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 25. februára 2020“) nariadené znalecké dokazovanie na účel ocenenia nehnuteľností patriacich do dedičstva. Zdôrazňuje, že až uznesením mestského súdu č. k. B3-31D/241/2007-987 z 11. júna 2024 (ďalej len „uznesenie mestského súdu z 11. júna 2024“) (na základe jej odvolania a návrhu na doplnenie otázok pre znalca) súd uložil znalcovi určiť všeobecnú cenu nehnuteľnosti ku dňu ocenenia nielen s ohľadom na výšku jej zhodnotenia sťažovateľkou a jej manželom do jeho smrti, ale s ohľadom aj na výšku jej zhodnotenia zo strany sťažovateľky v období po smrti poručiteľa.

6. Ústavný súd na základe predošlej ústavnej sťažnosti sťažovateľky z 27. januára 2017 nálezom č. k. I. ÚS 107/2017-29 z 31. mája 2017 (ďalej len „nález ústavného súdu z 31. mája 2017“), právoplatným 20. júla 2017 vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie 2 500 eur a trovy konania. 7. Z vlastnej rozhodovacej činnosti je ústavnému súdu známe, že v konaní o ústavnej sťažnosti (dcéry poručiteľa, pozn.) bolo nálezom sp. zn. II. ÚS 865/2016 z 2. februára 2017 a následne aj nálezom č. k. I. ÚS 567/2022-21 z 9. februára 2023 vyslovené porušenie základných práv (aj tejto inej) sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II. Argumentácia sťažovateľky

8. Sťažovateľka vo vzťahu k postupu prvoinštančného súdu v napadnutom konaní namieta, že tento sa vyznačuje výraznými aj kratšími obdobiami nečinnosti, ako aj nesústredenou činnosťou, a to aj po právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 31. mája 2017. Namieta, že napadnuté konanie stále nie je právoplatne ukončené, jeho trvanie považuje za ústavne neakceptovateľné.

III. Vyjadrenie mestského súdu a replika sťažovateľky

III.1. Vyjadrenie mestského súdu:

Mestský súd vydal uznesenie č. k. B3-31D/241/2007-971 z 25. októbra 2023 (ďalej len „uznesenie mestského súdu z 25. októbra 2023“), ktorým sťažovateľke uložil povinnosť sprístupniť nehnuteľnosť a odovzdať potrebné doklady a informácie, proti ktorému sťažovateľka podala 27. novembra 2023 odvolanie (odvolaním napadnuté uznesenie bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 10CoD/1/2024 z 22. marca 2024). Následne mestský súd uznesením z 11. júna 2024 uložil znalcovi povinnosť určiť výšku zhodnotenia nehnuteľností investíciami vloženými sťažovateľkou a poručiteľom do stavebných úprav rodinného domu a príslušenstva ku dňu smrti poručiteľa a určiť výšku zhodnotenia nehnuteľností investíciami vloženými sťažovateľkou do stavebných úprav rodinného domu a príslušenstva. Predmetným uznesením mestský súd zároveň vylúčil povinnosť znalca určiť hodnotu nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľa vzhľadom na to, že takýto znalecký posudok už bol obsahom spisu. Argumentoval, že aj keď nejde o právne zložitú vec, ide o vec

Poukázal tiež na to, že z dôvodu odvolaní podaných proti uzneseniu okresného súdu z 25. októbra 2016 sa spis až do septembra 2018 nachádzal na odvolacom súde, ktorý odvolaním napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň bol súdny spis predložený Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky z dôvodu prešetrenia postupu súdneho komisára v predmetnej veci, a to od 4. januára 2021 do 13. októbra 2021. Od augusta 2022 okresný súd realizoval úkony administratívnej povahy, následne ustanovený znalec podal 7. novembra 2022 písomné vyjadrenie o zmarení obhliadky nehnuteľnosti nariadenej na 24. október 2022 zo strany sťažovateľky. Sťažovateľka na uvedené oznámenie reagovala písomným podaním námietok z 10. novembra 2022. Z dôvodu podania ústavnej sťažnosti (dcérou poručiteľa) sa spis nachádzal na ústavnom súde

Uznesením mestského súdu z 11. júna 2024 bola rozšírená úloha znalca v časti ohodnotenia nehnuteľnosti investíciami vloženými sťažovateľkou za obdobie od úmrtia poručiteľa do dňa vyhotovenia znaleckého posudku. Znalec 9. októbra 2024 oznámil, že z dôvodov vážnych zdravotných problémov znaleckú činnosť už nevykonáva, preto mestský súd uznesením č. k. B3-31D/241/2007- 990 z 8. novembra 2024 ustanovil nového znalca, ktorý predložil znalecký posudok 5. marca 2025. Sťažovateľka 12. mája 2025 podala námietku proti znaleckému posudku a úpravou z 3. júna 2025 mestský súd predložil spis notárke na pokračovanie v konaní.

10. Sťažovateľka sa na výzvu ústavného súdu z 27. augusta 2025 k stanovisku mestského súdu vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu 18. septembra 2025, v ktorom poukázala na to, že po vrátení veci (uznesením krajského súdu zo 14. augusta 2018) prvoinštančný súd nariadil znalecké dokazovanie až po roku a pol. Vo vzťahu k ňou podanému odvolaniu (proti uzneseniu okresného súdu z 25. februára 2020) argumentovala, že ním žiadala najmä z dôvodu hospodárnosti konania a v snahe predísť nariaďovaniu ďalších znaleckých dokazovaní, aby úlohou znalca bolo určiť hodnotu nehnuteľností patriacich do dedičstva ku dňu smrti poručiteľa a vo vzťahu k investíciám určiť nielen výšku zhodnotenia nehnuteľnosti investíciami vloženými poručiteľom a sťažovateľkou, ale určiť aj výšku zhodnotenia nehnuteľnosti investíciami vloženými ňou po smrti poručiteľa do dňa vyhotovenia znaleckého posudku. Doplnila, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s jej právnym názorom, že určenie uvedených skutočností sa viaže na okamih smrti poručiteľa. Poukázala na to, že v nadväznosti na odôvodnenie odvolacieho súdu podaním z 19. augusta 2022 bez zbytočného odkladu navrhla doplnenie otázok pre znalca, no napriek podaniu tohto návrhu a dvoch písomných urgencií o tomto jej návrhu prvoinštančný súd nikdy nerozhodol a žiadnym procesným postupom sa s ním nevysporiadal. Argumentovala, že nie je pravdivé tvrdenie mestského súdu, že 24. októbra 2022 zmarila obhliadku nehnuteľnosti. Dodala, že právna zástupkyňa e-mailom z 18. októbra 2022 a 21. októbra 2022 kontaktovala znalca, na čo tento nereagoval. Z dôvodu nevedomosti sťažovateľky, akým spôsobom sa prvoinštančný súd vysporiadal s jej návrhom na doplnenie otázok pre znalca, ako aj tým, či sa vôbec bude konať obhliadka znalcom, informovala sa o tejto na okresnom súde, no žiadnu konkrétnu odpoveď nedostala. Preto mala za to, že obhliadka nehnuteľnosti znalcom sa neuskutoční. Ďalej uviedla, že mestský súd bez rozhodnutia o jej návrhu na doplnenie otázok pre znalca vydal uznesenie z 25. októbra 2023, ktorým jej uložil povinnosť sprístupnil pre znalca nehnuteľnosť. Avšak z dôvodu, že chcela zabrániť vyhotoveniu znaleckého dokazovania bez rozhodnutia súdu o pripustení jej otázok na znalca a vyhnutiu sa tak ďalším prieťahom v dedičskom konaní, ktoré by nastali, ak by znalec nevykonal znalecké dokazovanie, v rozsahu ktorého dôvodnosť potvrdil aj odvolací súd, podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Argumentovala, že napriek tomu, že odvolací súd potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie, v odôvodnení opätovne zdôraznil povinnosť prvoinštančného súdu urýchlene sa vysporiadať s jej návrhom na doplnenie otázok pre znalca, ktorý podala ešte v roku 2022. Až na základe toho mestský súd uznesením z 11. júna 2024 uložil znalcovi povinnosť vykonať znalecké dokazovanie v rozsahu, v akom žiadala sťažovateľka. Na záver dodala, že prvoinštančný súd až na základe ňou využitých všetkých dostupných právnych prostriedkov vydal správne a zákonné rozhodnutie o nariadení znaleckého dokazovania.

11. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, s vyjadreniami mestského súdu a sťažovateľky, ako aj obsahom spisového materiálu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

16. V rámci posudzovania ďalšieho kritéria, a to správania sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že v jej postupe nevzhliadol okolnosti, ktoré by zásadným spôsobom negatívne ovplyvnili priebeh napadnutého konania, resp. spôsobili zbytočné prieťahy v rámci jeho priebehu. Ústavný súd poukazuje na to, že uplatnenie opravných prostriedkov nie je možné automaticky pričítať na ťarchu sťažovateľke. Zvlášť ak v danom prípade (ako to vyplýva aj z predložených vyjadrení a z obsahu spisového materiálu) mestský súd nakoniec vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu v zásade akceptoval ňou uplatnené námietky (a rozšíril úlohu znalca v časti ohodnotenia nehnuteľnosti).

18. Nález ústavného súdu z 31. mája 2017 nadobudol právoplatnosť 20. júla 2017, a teda od právoplatnosti tohto nálezu napadnuté konanie trvalo 8 rokov a 5 mesiacov. Už s poukazom na uvedené trvanie napadnutého konania (po predchádzajúcom konštatovaní porušenia práva sťažovateľky na konanie bez prieťahov) je odôvodnený záver, že postup prvoinštančného súdu opäť nezodpovedal ústavnému príkazu konať bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že v danej veci už bolo nálezom ústavného súdu v predchádzajúcom období konštatované porušenie práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov, bolo namieste od prvoinštančného súdu v jeho postupe očakávať zvýšenú mieru rýchlosti konania. V danom prípade však tomu tak nebolo. 19. Ústavný súd vo vzťahu k priebehu napadnutého konania preto uvádza, že v postupe konajúceho súdu bola okrem nie dostatočne efektívneho postupu identifikovaná aj jeho nečinnosť, a to po podaní odvolania sťažovateľky 13. marca 2020 (proti uzneseniu okresného súdu z 25. februára 2020), ktoré bolo na krajskom súde predložené až 24. júna 2022.

predĺženie napadnutého konania pričítať aj tomu, že pôvodne ustanovený znalec oznámil mestskému súdu nemožnosť vypracovať znalecký posudok, preto musel byť ustanovený nový znalec (8. novembra 2024). Vypracovanie znaleckého posudku následne trvalo do 5. marca 2025. Po predložení spisu notárke (3. júna 2025) došlo k ukončeniu konania v priebehu piatich mesiacov.

23. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal. Vzhľadom na skutočnosť, že v napadnutom konaní bolo vydané osvedčenie o dedičstve (ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2025), ústavný súd mestskému súdu nedal príkaz konať v napadnutom konaní (bod 4 výroku nálezu). 24. Keďže ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez prieťahov (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) bolo porušené, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Požadovala priznanie zadosťučinenia 10 000 eur, čo odôvodňovala neprimeranou dĺžkou rozhodovania vo veci a pretrvávajúcou právnou neistotou sťažovateľky, a to aj po zohľadnení už konštatovaného porušenia jej práv nálezom ústavného súdu z 31. mája 2017. 25. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (III. ÚS 103/2018). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia, pričom pri jeho určení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 26. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal primárne na obdobie trvania napadnutého konania od právoplatnosti predchádzajúceho nálezu ústavného súdu (takmer 8 a pol roka) a to napriek už raz danému príkazu konať bez prieťahov. Zároveň však zohľadnil, že toho času už je dedičské konanie právoplatne ukončené. Preto rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia sťažovateľke v sume 2 000 eur (bod 2 výroku nálezu). Ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 4 výroku nálezu).