IV. ÚS 37/2014

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet ustanoveného právneho zástupcu advokáta JUDr. Michala Treščáka ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vedený

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2013 doručená sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013 a jeho uznesením z 1. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 18/2013 z 13. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“); sťažovateľ sa tiež domáhal ustanovenia právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 37/2014­13 z 23. januára 2014 žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu vyhovel a ustanovil mu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. Michala Treščáka, Slovenskej jednoty 8, Košice, a následne uznesením č. k. IV. ÚS 37/2014­27 z 10. septembra 2014 sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu z 1. augusta 2013 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti (smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 18/2013 a jeho uzneseniu z 13. júna 2013) sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

V priebehu konania vedeného ústavným súdom vyšlo najavo, že sťažovateľ 24. januára 2014 opätovne podal návrh na povolenie obnovy konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 24/2011, a to z rovnakých dôvodov ako svoj predchádzajúci návrh, o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým uznesením v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 18/2013. Návrhu sťažovateľa z 24. januára 2014 (na rozdiel od predchádzajúceho návrhu) okresný súd uznesením sp. zn. 4 Ntc 3/2014 z 5. mája 2014 vyhovel, t. j. povolil obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 24/2011, pričom zároveň zrušil výrok o treste v rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 24/2011 zo 17. januára 2012, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Ústavný súd poznamenáva, že k zmene rozhodnutia okresného súdu o v zásade totožnom návrhu došlo zrejme predovšetkým v dôsledku toho, že medzičasom došlo k prijatiu zjednocujúceho stanoviska Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 vo vzťahu k rozhodovaniu o návrhoch na povolenie obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, s podstatnými časťami ktorého sa stotožnil aj ústavný súd v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 2/2012 zo 7. mája 2014, ktoré bolo prijaté v konaní vedenom podľa § 6 zákona o ústavnom súde (zjednocovanie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu).

V takto obnovenom súdnom konaní okresný súd následne rozsudkom sp. zn. 1 T 24/2014 z 24. júna 2014 podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona s použitím ustanovení § 41 ods. 2, § 38 ods. 3 a § 36 písm. l) Trestného zákona odsúdil sťažovateľa na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, so zaradením na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Taktiež mu uložil trest prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Uvedený rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 10. júla 2014.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Ntc 3/2014 z 5. mája 2014 bola povolená obnova konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 24/2011, čo bol cieľ, ktorý podaním sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ chcel dosiahnuť. Z označeného uznesenia zároveň zjavne vyplýva, že okresný súd v tomto konaní (na rozdiel od konania vedeného pod sp. zn. Nt 18/2013) dospel k záveru, že v predmetnej veci sú všeobecné súdy oprávnené poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že právomoc všeobecných súdov poskytnúť ochranu základným práva a slobodám v zásade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ústavný súd musel konanie o sťažnosti sťažovateľa zastaviť z dôvodu, že okresný súd o opakovanom a pritom identickom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania rozhodol inak, ako rozhodol predtým napadnutým uznesením v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 18/2013 o jeho predchádzajúcom návrhu, pričom krajský súd napadnutým uznesením vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013 napadnuté uznesenie okresného súdu odobril. Z už uvedeného zároveň vyplýva, že okresný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ntv 18/2013 a krajský súd už v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 85/2013 pri rozhodovaní o predchádzajúcom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy jeho trestného konania mohli a mali rozhodnúť inak, t. j. mali poskytnúť sťažovateľovi ústavne konformnú ochranu jeho základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v okolnostiach posudzovanej veci vo svojej podstate svojimi pôvodnými ústavne nekonformnými rozhodnutiami (napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu) zavinili, že ústavný súd musel konanie o sťažnosti sťažovateľa v končenom dôsledku zastaviť. Táto skutočnosť zakladá dôvod na uplatnenie postupu podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. na uloženie povinnosti uhradiť trovy konania pred ústavným súdom, ktorej nositeľom je v danom prípade krajský súd, ktorý napadnutým uznesením odobril ústavne nekonformné uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 18/2013 z 13. júla 2013, hoci mohol a mal sťažnosti sťažovateľa proti označenému uzneseniu okresného súdu vyhovieť.

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok