IV. ÚS 413/2013

Sťažnosti DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012 doručená sťažnosť DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, Bajkalská 31, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „sťažovateľka“), zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Vojáčkovou, Ovručská 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012.

Napadnutým uznesením bolo v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu o určenie neexistencie záložného práva proti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti SBK INVEST, a. s., Rajská 2336/3, Bratislava (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), rozhodnuté o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010 a proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 tak, že rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu boli zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Na návrh sťažovateľa z 5. mája 2006 okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 88/2003 zo 16. apríla 2007 pripustil pristúpenie obchodnej spoločnosti REAL – Consulting spol. s r. o., Trnavská cesta 82, Bratislava (právnej predchodkyne žalovanej v 2. rade), do konania na strane žalovanej a tiež zmenu návrhu na určenie, že nehnuteľnosti (stavba súp. č. 717 na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/7, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/9, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/10, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/5, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/6, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/7, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/9, zapísané na , okres obec katastrálne územie ) nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 2. rade podľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. októbra 2000 a zmluvy o postúpení pohľadávky z 19. júna 2002 a záložné právo tu nie je a že nehnuteľnosti (stavby súp. č. 717 na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/7, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/9, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/10, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/5, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/6, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/7, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/9, zapísané na , okres , obec katastrálne územie ) nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 1. rade podľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 a záložné právo tu nie je.

Okresný súd sa v rozsudku sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 stotožnil s právnou argumentáciou sťažovateľa a určil, že ním špecifikované nehnuteľnosti zapísané na v katastrálnom území nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovaných. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že ako predbežnú otázku najprv posudzoval platnosť záložnej zmluvy uzavretej 2. apríla 1992 a dospel k záveru, že „záložná zmluva uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade je nedostatočne určitá v predmete záložného práva (záloh), nakoľko absentuje označenie stavieb tak, aby nedošlo k ich zameniteľnosti. Podľa názoru súdu nepostačuje len označenie, že ide o prevádzkové objekty a pomocné stavby bez ďalšej špecifikácie obsahujúcej označenie nehnuteľností podľa katastrálnych území a súpisných čísel evidovaných v katastri nehnuteľností.“.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadal, aby ho dovolací súd ako nedôvodné zamietol. Uviedol, že podnet na mimoriadne dovolanie podala neoprávnená osoba, ktorá nie je účastníkom konania, pretože nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky zmluvou z 28. októbra 2008 z obchodnej spoločnosti Real Consulting, s. r. o. (veriteľa), na žalovanú v 2. rade (nástupcu veriteľa), pretože dlžník postúpenej pohľadávky z úverovej zmluvy Slovakia – CAR – Prna, spol. s r. o., Bratislava, bol ex offo vymazaný z obchodného registra 9. januára 2007 bez právneho nástupcu a pohľadávka tak zanikla. Registrácia záložnej zmluvy štátnym notárstvom nebráni súdu, aby sa zaoberal otázkou jej platnosti.

K názoru žalovaných (uvedených v ich vyjadreniach k mimoriadnemu dovolaniu) uviedol, že «v predmetnej veci sa (v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 11/2003 z 30. apríla 2003) o prekážku rozhodnutej veci nejedná, lebo nejde o totožnú vec /„doteraz je právoplatne rozhodnuté o neplatnosti záložnej zmluvy v časti týkajúcej sa pozemkov a nie o neexistencii záložného práva (rozsudok sp. zn. 11 C 88/2003), nie však o platnosti záložnej zmluvy“/. Navyše nie je zachovaná ani totožnosť účastníkov konania.».

Najvyšší súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia z 25. apríla 2012 konštatoval, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP, vec preskúmal v zmysle § 243a ods. 3 OSP bez nariadenia dovolacieho pojednávania a dospel k záveru, že dovolanie je opodstatnené. Rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008 a rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu z 27. januára 2010 preto najvyšší súd ako dovolací súd zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ďalšia skupina námietok sťažovateľa sa týka odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktoré považuje za nezrozumiteľné a nepresvedčivé. Podľa sťažovateľa nemožno totiž z neho zistiť, akými úvahami sa najvyšší súd riadil pri posudzovaní dôkazov, ktoré sú podkladom napadnutého uznesenia. V prvom rade ide o námietku, že najvyšší súd konštatoval splnenie podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP, pričom „vôbec nereagoval ani na už existujúcu zásadne odlišnú a v zásade ustálenú judikatúru všeobecných súdov k prípustnosti mimoriadneho dovolania a ani neodôvodnil, prečo sa od nej zásadným spôsobom odklonil...“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „NS SR konštantne judikuje, že dovolanie možno procesne prípustne odôvodniť len poukazom na nesprávne právne posúdenie veci ­ v intenciách § 241 ods. 2 písm. c) OSP. V rozhodovacej praxi NS SR ako dovolacieho súdu je totiž zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (porovnaj rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 102/2004, 2 Cdo 282/2006, 3 Cdo 174/2005, 4 Cdo 165/2003). S takým obsahom dovolania by účastník pred NS SR právne korektne nemohol byť úspešný. Táto judikatúra NS SR platí v celom rozsahu i pre mimoriadne dovolanie (podávané GP SR), lebo § 241 ods. 2 písm. c) OSP (upravujúce režim prípustnosti dovolania) je obsahovo zhodný s ustanovením § 243f, ods. 1 písm. c/ OSP (upravujúcim režim prípustnosti mimoriadneho dovolania).“.

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojím „otvorením“ už právne korektne vyriešenej otázky sekundárne vedie aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). V tejto súvislosti argumentuje tým, že „po skončení série procesov od r. 2003 už zasa sťažovateľ nemôže právne relevantným spôsobom využívať všetky oprávnenia vlastníka nehnuteľností, osobitne nemôže s nehnuteľnosťami právne relevantným spôsobom voľne disponovať“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ­ DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo... priznané čl. 1 ods. l, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 04. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 5 M Cdo 16/2010. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn..: č. 5 M Cdo 16/2010 zo dňa 25. 04. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi ­ DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa k sťažnosti vyjadril. Na výzvu ústavného súdu predseda najvyššieho súdu v prípise č. k. KP 4/2012 69 z 11. januára 2013 obsahujúcom vyjadrenie k sťažnosti uviedol najmä tieto skutočnosti: «Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Sťažovateľka žiada Ústavný súd Slovenskej republiky. . ., aby rozhodol, že tieto jej práva boli porušené a aby zrušil uvedené uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto porušenie má spočívať vo vytvorení stavu právnej neistoty, arbitrárnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia v neexistencii legálneho dôvodu pre vyhovenie mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora a vo vade kreovania senátu. K porušeniu právnej istoty najvyšší súd uvádza: Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne konanie, ale tiež o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

. . Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu a tiež aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., pretože to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Skutkové a právne závery krajského súdu sú preto v danom prípade nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že sa najvyšší súd vôbec nezaoberal odôvodnením prípustnosti mimoriadneho dovolania. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

. . Najvyšší súd trvá na tom, že dôvody sťažnosťou napadnutého rozhodnutia sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03), pretože nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. K časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, v ktorej tvrdí, že jeho právo na nezávislý a nestranný súd a právo na zákonného sudcu bolo porušené postupom najvyššieho súdu, konkrétne tým, že došlo k zmene zákonného sudcu, resp. sudcov najvyššieho súdu

JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Marián Sluk (členovia senátu). Súčasne s pridelením veci sa určilo, že sudcom spravodajcom v tejto veci je JUDr. Marián Sluk. Opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010

. Predseda najvyššieho súdu takto rozhodol súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, pretože sudcovia zaradení do nového senátu 7C mali veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch už naštudované a bolo by v rozpore s touto zásadou prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie veci.

V tomto smere teda rozhodovanie na ústavnom súde stále nie je jednotné a ustálené, čo neprispieva k právnej istote. Podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z., ktorý upravuje zjednocovanie právnych názorov senátov, senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu Ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum Ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna Ústavného súdu. Vzhľadom na spomenutú nejednotnosť rozhodovania /judikatúry/ ústavného súdu v tejto oblasti je žiaduce pretrvávajúcu nejednotnosť odstrániť treba ústavnú judikatúru zjednotiť, k čomu slúži prostriedok zakotvený v zákone č. 38/1993 Z. z., t. j. navrhujem postupovať podľa § 6 tohto zákona upravujúceho zjednocovanie právnych názorov senátov ústavného súdu. Požiadavky princípu právnej istoty a zákona sú proti nejednotnosti v rozhodovaní ústavného súdu, ktorá môže byť odstránená iba prijatím stanoviska pléna

So závermi sťažovateľa uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť, ako neopodstatnenú odmietol...»

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a uznesením sp. zn. IV. ÚS 413/2013 z 27. júna 2013 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd prípisom z 11. marca 2014 vyzval najvyšší súd na prípadné doplnenie svojho vyjadrenia z 11. januára 2013. V reakcii na výzvu ústavného súdu predseda najvyššieho súdu v prípise doručenom 24. septembra 2013 vzniesol námietku predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu, t. j. sudkyni Ľudmile Gajdošíkovej, sudcovi Jánovi Lubymu a sudcovi Ladislavovi Oroszovi.

O námietkach predpojatosti vznesených proti sudcom IV. senátu ústavného súdu rozhodoval v súlade s platným rozvrhom práce I. senát ústavného súdu, ktorý uzneseniami č. k. I. ÚS 592/2013­10 z 2. októbra 2013, č. k. I. ÚS 664/2013­28 zo 6. novembra 2013 a č. k. I. ÚS 698/2013­16 z 20. novembra 2013 rozhodol, že sudkyňa Ľudmila Gajdošíková, sudca Ján Luby a sudca Ladislav Orosz nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa.

Po rozhodnutiach o námietkach predpojatosti ústavný súd opätovne vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie. V reakcii na výzvu ústavného súdu podpredsedníčka najvyššieho súdu v prípise sp. zn. KP 4/2012 z 20. marca 2014 (ústavnému súdu doručenému 25. marca 2014) oznámila, že „sa v celom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia zo dňa 11. januára 2013 číslo KP 4/2012­69, na ktorom nič nemení a ani ho nedopĺňa...“.

Sťažovateľ považuje za potrebné oboznámiť ústavný súd, že medzičasom došlo k premlčaniu záložného práva, ktoré má byť predmetom nového prerokúvania na súdoch prvého a druhého stupňa podľa rozhodnutia dovolacieho súdu. Sťažovateľ v konaní 24Cb/235/2013, vedenom na Okresnom súde Bratislava II. na návrh záložného veriteľa SBK INVEST a. s. Bratislava na určenie záložného práva k nehnuteľnostiam podľa záložnej zmluvy zo dňa 02. 04. 1992 už vzniesol námietku premlčania záložného práva, na ktorú súd musí prihliadať. Ak je totiž záložné právo premlčané nemožno v budúcnosti realizovať jeho výkon, a preto už v konaní, v ktorom má byť takéto záložné právo určené, je namieste k námietke premlčania prihliadať, nakoľko toto právo nadobudlo charakter naturálnej obligácie, ktorú nie je možné zo strany súdu priznať. Samotná pohľadávka z úverovej zmluvy podlieha premlčaniu podľa ustanovenia § 408 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Maximálna dĺžka premlčacej doby je tak stanovená na desať rokov (§ 408 odsek 1 ObZ) a táto doba je záväzná. Z uvedeného teda vyplýva, že premlčacia doba u pohľadávky, vyplývajúcej z úverovej zmluvy zo dňa 02. 04. 1992, začala plynúť dňa 1. 1. 1997 a uplynula dňom 1. 1. 2007. Do 1. 1. 2007 záložný veriteľ nezačal s výkonom súdom priznanej pohľadávky a preto sa úverová pohľadávka uplynutím dňa 1. 1. 2007 premlčala. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že záložné právo sa premlčalo okamihom premlčania samotnej pohľadávky z úverovej zmluvy (v 10 ročnej maximálnej premlčacej lehote musí byť právo nielen uplatnené na súde, ale musí byť v tejto lehote podaný aj návrh na jeho výkon (§ 408 ObZ), t. j. dňom 1. 1. 2007. Súd musí zohľadniť, že záložný veriteľ v premlčacej dobe do 1. 1. 2007 nezískal právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu na výkon záložného práva a nezačal konanie o výkon záložného práva zo záložnej zmluvy, pričom pri posúdení premlčania práva záložného veriteľa, je potrebné vychádzať iba z Obchodného zákonníka [porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. 7. 2008 sp zn. 1 M Cdo 5/2008 a tiež uznesenie NS ČR zo 17.5.2005, sp. zn. 20 Cdo 2911/2004. Keďže zabezpečená pohľadávka je premlčaná, premlčané je aj predmetné záložné právo (§ 100 ods. 2 Obč. zák.)...“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľa, podľa ktorej uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 vydaným v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Zo spisovej dokumentácie obsiahnutej v spise vedenom ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013 vyplýva, že vec vedená najvyšším súdom pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 bola 1. marca 2010 v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu na rok 2010 sp. zn. Spr 1321/2009 náhodným výberom a prostredníctvom technických a programových prostriedkov pridelená senátu 5C v zložení JUDr. Vladimír Magura (predseda senátu), JUDr. Soňa Mesiariková, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Marián Sluk (členovia senátu) a s pridelením veci sa súčasne určilo, že sudcom spravodajcom v tejto veci je JUDr. Marián Sluk.

Následne bol opatrením predsedu najvyššieho súdu č. k. Spr 101/2010­17 z 30. septembra 2010 v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7C v zložení JUDr. Daniela Švecová (predsedníčka senátu), JUDr. Marián Sluk a JUDr. Oľga Trnková (členovia senátu). V nadväznosti na to predseda najvyššieho súdu (obdobne ako vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011) na návrh predsedníčky občianskoprávneho kolégia v súlade s čl. II ods. 1 rozvrhu práce na rok 2010 vo vzťahu k novovytvorenému senátu 7C určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7C pridelené v ich pôvodných senátoch a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo sudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. Na tomto základe o veci sťažovateľa (vedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010) rozhodol napadnutým uznesením nový senát 7C v už uvedenom zložení.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 (a preskúmavanej ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013) najvyšší súd, resp. jeho predseda, uplatnil v zásade analogický postup ako vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010, ktorý následne napadla na ústavnom súde sťažnosťou sťažovateľka , o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011. Za týchto okolností bol vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy predmetom rozhodovania ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013 vo svojej podstate rovnaký právny problém, o akom už ústavný súd rozhodoval vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011.

Zistenie, že o v zásade identických veciach rozhodujú senáty ústavného súdu rozdielne, viedlo bývalý IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, v rámci ktorého bývalý IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I. a IV. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach (sp. zn. I. ÚS 308/2011 z 24. augusta 2011 a sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011) týkajúce sa interpretácie a aplikácie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy na posúdenie plénu ústavného súdu na účely zjednotenia právnych názorov.

Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 prerokovalo a prijalo toto stanovisko: „Z hľadiska podstaty a obsahu základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy je akceptovateľné a udržateľné také prerozdelenie už pridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi a súčasne aj ostatným členom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa ktorého bude vec pridelená novému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom je sudca, ktorému vec bola pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní členovia nového senátu sa zmenili v súlade s rozvrhom práce príslušného všeobecného súdu.“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu“).

Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senát ústavného súdu príslušný na konanie aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu aj na vec sťažovateľa posudzovanej v tomto konaní.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým z dôvodu, že v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nie je riadne odôvodnené splnenie podmienok konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, pričom tvrdí, že najvyšší súd zrušením oboch rozsudkov nižších súdov ústavne neakceptovateľným spôsobom zasiahol do princípu právnej istoty.

Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy, ktorá má základ v právnom poriadku Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 77/02). Právnymi prostriedkami na presadenie požiadavky ústavnosti a zákonnosti v súdnom konaní sú okrem iného opravné prostriedky, pričom čl. 46 ods. 1 ústavy garantuje ochranu aj právu na opravný prostriedok (napr. I. ÚS 53/96), a to vrátane tých opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti právoplatným rozhodnutiam (teda tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré sa zaraďuje i mimoriadne dovolanie upravené v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 178/08).

V nadväznosti na uvedené je nezastupiteľnou úlohou zákonodarcu (vychádzajúc z čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) vyvážiť a zabezpečiť praktický „súzvuk“ viacerých ústavou garantovaných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy, a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným súdnym rozhodnutím. K najväčšiemu napätiu medzi týmito požiadavkami dochádza v dôsledku toho, že mimoriadne opravné prostriedky sú založené na tzv. kasačnom princípe. Dôsledkom kasácie je totiž na jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda odstránenie vytvoreného stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne (bezprostredne) nahradený stavom novej právnej istoty v podobe nového (konečného a právoplatného) súdneho rozhodnutia. Z ústavnej požiadavky zabezpečenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak pre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že zavedie tzv. kasačný systém pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, zabezpečil efektívny vplyv kasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo najrýchlejšie smerovať k odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom, aby už nebol potrebný opätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku. Prostriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť vyslovených právnych názorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova alebo ďalej konať.

Táto požiadavka vedie k záveru, že ustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku by sa mali vykladať v zásade vždy „reštriktívne“. Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo priznať „v pochybnostiach“ o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia na úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného výkladu vyplýva, že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve vyrovnávanie týchto ústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou všeobecného súdu je však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich prípustnosť a dôvodnosť mimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade všetkých právnych noriem) vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú podľa prejavenej a poznateľnej vôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou zákonodarcom vymedzených dôvodov mimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie podmienok konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého dovolacieho dôvodu je súd povinný vyčerpávajúco odôvodniť (m. m. II. ÚS 58/2010, tiež I. ÚS 252/05). Ďalej je súd povinný v prípade, že na základe mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru, že podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté (právoplatné) súdne rozhodnutie, využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto odstránený stav právnej istoty buď okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe nového meritórneho rozhodnutia alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko jednoznačným právnym názorom, aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie dospieť k novému (právoplatnému) rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, že bude v súlade s právnym názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodoval.

Veľmi podobné je vnímanie princípu právnej istoty založenej právoplatným rozhodnutím v judikatúre ESĽP k čl. 6 dohovoru. Už v rozsudku Veľkej komory z 28. októbra 1999 vo veci Brumãrescu proti Rumunsku, sťažnosť č. 28342/95, zdôraznil, že toto právo sa musí vykladať vo svetle preambuly dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štát za súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jednou zo základných stránok právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, ako súdy s konečnou platnosťou rozhodli určitú vec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej judikatúre k tomu ESĽP dodal, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípu rei iudicatae. Tento princíp znamená, že nikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať preskúmanie právoplatného a záväzného rozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec opakovane prerokovala a aby sa o nej rozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie mali vykonávať na účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení, nie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym opravným prostriedkom a sama okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je prípustný len z výnimočných dôvodov (porov. Riabich proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok z 24. 7. 2003, ods. 52; Gridan a ďalší proti Rumunsku, sťažnosti č. 28237/03, č. 24386/04, č. 46124/07 a č. 33488/10,

rozsudok

zo 4. 7. 2012, ods. 13 a 14).

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd považuje za vhodné najprv poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizuje priebeh predmetného konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom: «Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 8. októbra 2008, č. k. 11 C 88/2003

právom v prospech žalovanej 1/ podľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 a záložné právo tu nie je. Žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 22 630 Sk k rukám jeho právneho zástupcu a žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 0 Sk k rukám jeho právneho zástupcu.

Car Prna, spol. s r. o. zo zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. žalovaný osvedčil právnou istotou svojho budúceho postavenia, nezaťaženia majetku záložným právom a predchádzaním súdnych sporov. Pokiaľ bol predmet záložného práva v záložnej zmluve označený ako prevádzkové objekty, pomocné stavby a pozemok parcela č. 15337/1 a 15339/1, presná špecifikácia podľa znaleckého posudku č. 218/160/91, tento súd nepovažoval za dostatočne určitý pre absenciu označenia stavieb podľa katastrálnych území a súpisných čísiel (evidovaných v katastri nehnuteľností) z dôvodu ich zameniteľnosti; pokiaľ ide o neplatnosť záložnej zmluvy vo vzťahu k pozemkom (parcela č. 15337/1 a 15339/1 zapísaných na , k. ú. ) vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 11/03 z 30. apríla 2003, tento v časti stavieb nachádzajúcich sa na týchto pozemkoch (prevádzkové objekty a pomocné stavby) rozsudok zmenil a návrh v tejto časti zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu (Okresný úrad Bratislava II). Poukázal, že od roku 1974 sa na ulici

nedostatočne určitá v predmete zálohu, nakoľko absentuje označenie stavieb tak, aby nedošlo k ich zameniteľnosti. Označenie zálohu, že ide „o prevádzkové objekty a pomocné stavby“ bez ďalšej špecifikácie obsahujúcej označenie nehnuteľností podľa katastrálnych území a súpisných čísiel evidovaných v katastri nehnuteľností je nepostačujúce a spôsobuje absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy. Súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaných, že záloh v záložnej zmluve (prevádzkové objekty a pomocné stavby) presne špecifikuje znalecký posudok č. 218/160/91, nakoľko nehnuteľnosti v ňom uvedené (prevádzkové stavby, garáže a vedľajšie stavby) sa nezhodujú s popisom v predmete zálohu. Zároveň dal do pozornosti, že znalecký posudok neslúžil pre účely zápisu záložného práva, ale výlučne na ocenenie nehnuteľností. Preto záložné právo nemohlo vzniknúť a nemohlo byť ani zapísané do Katastra nehnuteľností. Porušenie zákona videl v tom, že zápis záložného práva bol vykonaný bez uvedenia súpisných a orientačných čísiel nehnuteľností (stavby na parcele č. 15337/1 a 15339/1), ktoré boli pridelené od roku 1974.

Súčasťou záložnej zmluvy, ako jej príloha, mal byť i výpis z evidencie nehnuteľností ­ výpis z evidencie nehnuteľností však súčasťou záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 nie je. Za nedostatočnú odvolací súd považoval aj presnú špecifikáciu zálohu v znaleckom posudku č. 218/160/91, na ktorý odkazuje záložná zmluva... Predmetom ocenenia v znaleckom posudku je nehnuteľnosť­ areál autoservisu, stavebného a opravárenského družstva DRUDOP, na (čl. 1 bod 1 posudku), ide o objekty 1 až 13 označené výlučne názvami ako dielne, rýchlo servis, autosalón atď. Bližšia špecifikácia objektov sa v znaleckom posudku nenachádza. Jediným identifikačným prvkom stavieb v znaleckom posudku je znalcom uvedený list vlastníctva č. , ktorého číslo nie je správne a na ktorom žalobca nemá vo vlastníctve nehnuteľnosti. Uvedená skutočnosť rovnako vyplýva z návrhu na registráciu záložnej zmluvy podanému Štátnemu notárstvu Bratislava II, kde je číslo listu vlastníctva nesprávne označené (list vlastníctva č. namiesto listu vlastníctva č. ). Vychádzal z ustanovenia § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. januára 1992 do 31. decembra 1992) podľa ktorého, vec sa musí označiť tak, aby jej založenie bolo každému zjavné. To znamená, že nie len účastníkom zmluvného vzťahu, ale každému (aj tretím osobám), kto sa oboznámi s obsahom záložnej zmluvy. Ani samotná žalovaná 1/ nevedela pred odvolacím súdom na pojednávaní 27. januára 2010 označiť, ktoré z označených nehnuteľností sa nachádzajú na ul. na pôvodnej parcele č. 15337/1 a ktoré na ul. na pôvodnej parcele č. 15339/1 a to v súvislosti s tým, že predmetom ocenenia mali byť výlučne nehnuteľnosti nachádzajúce sa na avšak v znaleckom posudku pod bodom č. 1 až 13 sa nachádzajú aj nehnuteľnosti na ul. . Návrh na registráciu záložnej zmluvy zo 7. apríla 1992 považovalo Štátne notárstvo Bratislava II za nedostatočný, vyzvalo preto Slovenskú poisťovňu, a. s. (právneho predchodcu žalovanej 1/) na odstránenie nedostatkov a označenie nehnuteľnosti dostačujúcim spôsobom. Z rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava II vyplýva, že registrácia záložnej zmluvy sa vzťahovala výlučne na pozemky na LV č. , parcela č. 15337/1, 15539/1 (správne malo byť uvedené číslo parcely 15339/1), katastrálne územie . Teda nedošlo k registrácii zálohu týkajúceho sa stavieb na nich stojacich. Pre účinnosť záložnej zmluvy je potrebná registrácia Štátnym notárstvom (§ 151b/ Občianskeho zákonníka), čo v prípade stavieb nenastalo (podľa názoru súdu)

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na obsah mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a uvádza, že podľa generálneho prokurátora «... súdy správne nezohľadnili právnu úpravu § 1 až 3 O. s. p. a ustanovenia § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 a § 151 b ods. 1, ods. 2, ods. 4, a ods. 6 Občianskeho zákonníka (v znení do 31. decembra 1992), ani ustanovenie § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, pokiaľ v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotili záložnú zmluvu ako neplatnú pre jej neurčitosť v časti vymedzenia predmetu zálohu. Vyslovil názor, podľa ktorého je záložná zmluva dostatočne určitá, že záloh je vymedzený nezameniteľným spôsobom... Konajúce súdy nevykonali interpretáciu záložnej zmluvy tak, aby zistili, či je predmet zálohu určitý. Záver súdov o neurčitosti právneho úkonu je nesprávny, lebo z ich odôvodnenia nevyplýva, ani to, že nie je možné identifikovať žiadnu stavbu, ktorá je predmetom záložného práva, ani to, že pri konkrétnej nehnuteľnosti vzniká pochybnosť, či je predmetom záložného práva.

Najvyšší súd ako dovolací súd po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP, a po vyhodnotení argumentácie generálneho prokurátora dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie „je opodstatnené“, a na podporu tohto záveru uviedol: „Pokiaľ dovolateľ v mimoriadnom dovolaní nepovažoval za správne právne posúdenie veci z hľadiska ustanovenia § 37 ods. 1 Obč. zák., pre neurčitosť záložnej zmluvy (čo do označenia jej predmetu zálohu) a v tejto súvislosti súdom vyčíta, že nesprávne interpretovali ustanovenia § 37 ods. 1 OZ a nezohľadnili interpretačné pravidlo uvedené v § 35 ods. 2 OZ, jeho námietka je dôvodná. Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ). Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný

Ak však prejavená vôľa chýba, nemožno ju interpretáciou nahradiť. Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 OZ) Ide o to, aby prejav vôle (či už bol urobený ústne, písomne alebo konkludentne (mlčky) nevzbudzoval pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 OZ nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, kedy bol úkon urobený (viď Zo súdnej praxe č. 38/2009). V predmetnej veci sa súdy zaoberali platnosťou záložnej zmluvy z 2. apríla 1992, a to ako otázkou predbežnou. Dospeli pritom k záveru, že táto zmluva je neplatná predovšetkým pre nedostatok náležitej konkretizácie jej predmetu. Ich záver (v uvedenom zmysle) je však predčasný a teda aj nesprávny, lebo výsledky vykonaného dokazovania preň

nedostatočná. Pri týchto údajoch totiž nemožno vyvodiť záver, že nie je možné identifikovať vec tvoriacu predmet právneho úkonu, lebo nenastala situácia, ktorá vytvorila stav, v ktorom by žiadna vec nenapĺňala opisné kritériá a nenastala ani situácia, ktorá by vytvorila stav, že viacero vecí súčasne spĺňa opisné kritériá.

. Boli pritom zohľadnené aj ďalšie dokumenty stavebné povolenie (č. výst. 328/1649/1970 z 12. novembra 1970), kolaudačné rozhodnutie (č. výst. 327/763/82/Ži 10 z 30. apríla 1982), projektová dokumentácia JP autoopravovne a učňovského strediska (vyhotovená v januári 1971), náčrt areálu autoservisu.

151 tak, že žalobu o určenie neplatnosti záložnej zmluvy ohľadne stavieb nachádzajúcich sa na parcelách č. 15337/1 a 15339/1 zamietol. V rozhodnutí sa najvyšší súd vysporiadal (v neprospech DRUDOPu, t. j. žalobcu v tomto konaní) v podstate s takými istými argumentami, ktoré žalobca použil aj v tomto konaní.

Navyše treba poukázať aj na tendenciu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, v zmysle ktorej ak určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bola vyriešená v právoplatne skončenom konaní, je súd rozhodujúci v inom konaní (v ktorom sa uplatňuje právo z rovnakého vzťahu účastníkov) riešením tejto otázky viazaný (viď uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2012, sp. zn. 1 Cdo 44/2010). Pri opačnom hodnotení okolností konkrétneho prípadu (s prihliadnutím najmä na 11 ročný časový odstup od uzavretia zmluvy do podania predmetného návrhu) by v značnej miere bola ohrozená aj právna istota ako dôležitý pilier ochrany práva, jasnosti, určitosti a stálosti štátnych rozhodnutí a riešenia sporných právnych otázok a pomerov. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalobca sa pôvodne domáhal určenia neplatnosti záložnej zmluvy z 2. apríla 1992, registrovanej bývalým Štátnym notárstvom Bratislava II

V súvislosti s námietkami sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný sú vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie predstavuje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije iný právny predpis, ako mal použiť, alebo súd aplikuje správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyloží. Právny záver sa môže týkať bezprostredne predmetu konania, ale aj posúdenia predbežnej otázky, dôkazného bremena, viazanosti súdu rozhodnutím iného orgánu a pod.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010, ktoré boli v dovolacom konaní preskúmavané) dospel k názoru, že zo záverov dovolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej predbežnej právnej otázky (platnosti záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 z uvedených hľadísk) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

V posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnuté

uznesenie

najvyššieho súdu ako arbitrárne, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené skutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru o predčasnosti, „a teda aj nesprávnosti“ záverov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu o neplatnosti záložnej zmluvy predovšetkým pre nedostatok náležitej konkretizácie jej predmetu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by mohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosti v tejto časti taktiež nevyhovel.

Nad rámec uvedeného ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sa nerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku sťažovateľa, a teda ani nemohlo byť rozhodnuté o obmedzení jeho vlastníckeho práva (sťažovateľ tvrdí, že „nemôže právne relevantným spôsobom využívať všetky oprávnenia vlastníka nehnuteľností, osobitne nemôže s nehnuteľnosťami právne relevantným spôsobom voľne disponovať“). Ústavný súd z príslušného spisu okresného súdu zistil, že súd prvého stupňa po vrátení vecí dovolacím súdom ju pridelil 22. júna 2012 náhodným výberom prostredníctvom generátora elektronickej podateľne novému zákonnému sudcovi a je ďalej evidovaná pod sp. zn. 18 C 123/2012. Na základe návrhu sťažovateľa z 20. júna 2013 okresný súd uznesením sp. zn. 18 C 123/2012 z 23. októbra 2013 prerušil konanie do právoplatného rozhodnutia o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom.