IV. ÚS 433/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 433/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Cdo 244/2011 a sp. zn. 3 Cdo 40/2012 a jeho uznesením z 19. marca 2012 a takto

rozhodol:

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 C 10/2010-225 z 13. decembra 2010 zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ ako žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného plniť povinnosti vyplývajúce zo zmluvy uzavretej 19. augusta 1998 s právnym predchodcom žalovaného ( ) o predaji výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri (ďalej len „zmluva z 19. augusta 1998“). Výsledkami vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že zmluvou z 19. augusta 1998 došlo medzi jej účastníkmi k dohode okrem iného aj o predaji výkonu práva poľovníctva, poskytnutí poplatkového odstrelu a odkúpení ulovenej diviny, pričom všetky práva a povinnosti účastníkov zmluvy sa viazali na poľovný revír Podľa tejto zmluvy bolo sťažovateľovi plnené do jari 2009. Rozhodnutím Obvodného lesného úradu v č. OLÚ 09/00095-5-DK zo 16. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie obvodného lesného úradu“) bol uvedený poľovný revír zrušený. Plnenie, ktoré dovtedy poskytoval žalovaný, sa v dôsledku tejto skutočnosti stalo nemožným a všetky vzájomné práva a povinnosti z právneho vzťahu založeného zmluvou z 19. augusta 1998 vzhľadom na § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka tým zanikli. So zreteľom na argumentáciu sťažovateľa súd prvého stupňa vyslovil názor, že i keď bol s určitým časovým odstupom rozhodnutím obvodného lesného úradu uznaný v ktorom žalovanému patrí právo poľovníctva, neznamená to bez ďalšieho obnovenie vzájomných práv a povinností založených zmluvou z 19. augusta 1998. Skutočnosť, že hranice nového poľovného revíru sa čiastočne prekrývajú s hranicami zaniknutého poľovného revíru, je z tohto hľadiska irelevantná.

Žalobca podaním z 23. decembra 2010 vzniesol námietku zaujatosti zákonnej sudkyne okresného súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 17 NcC 25/2011 z 19. mája 2011 (ďalej len „uznesenie sp. zn. 17 NcC 25/2011“) rozhodol, že namietaná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 7 C 10/2010.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 91/2011 z 19. mája 2011, ako aj proti jeho uzneseniu sp. zn. 17 NcC 25/2011 (o nevylúčení konajúcej sudkyne) podal sťažovateľ dovolanie. Podľa jeho názoru došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 237 OSP [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP], ako aj k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], a zároveň tvrdil, že dovolaním napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Za procesné vady konania v zmysle § 237 OSP, ku ktorým došlo v konaní, označil odňatie možnosti pred súdom konať [§ 237 písm. f) OSP], a to, že rozhodovala vylúčená sudkyňa [§ 237 písm. g) OSP].

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu ako neprípustné a konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 17 NcC 25/2011 zastavil.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 244/2011 a sp. zn. 3 Cdo 40/2012 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené, a aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie svojich základných práv podľa 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 47 ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny), ako aj práva čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny) všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľ tvrdí, že mu «nebolo vysvetlené, tak ako namietal v dovolaní, prečo odvolací súd v spojitosti s prvostupňovým súdom na tie sťažovateľom namietané právne skutočnosti (nedal presvedčivo zdôvodnenú odpoveď): - zmluva z 19. 8. 1998 je zmluvou uzavretou v zmysle § 50b a § 51 Občianskeho zákonníka. Táto zmluva je platná, účinná, záväzná pre obe zmluvné strany a doposiaľ nebola vypovedaná - v roku 2009 bol zrušený pôvodný poľovný revír a následne vznikol nový v dôsledku toho sa ale plnenie zmluvy nestalo nemožným... - zmluvou z 19. 8. 1998 založený právny vzťah sa v žiadnom prípade nevzťahuje zákon č. 23/1962 Zb. - zánikom poľovného revíru nezaniklo bez ďalšieho právo žalobcu odkupovať odstrel a povinnosť žalovaného odstrel zveri predávať (tento, súdmi zastávaný názor by mal opodstatnenie iba pri zániku zmluvy o užívaní poľovníckeho revíru v zmysle § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 274/2009 Z. z.; v danom prípade má ale právny vzťah založený zmluvou z 19. 08. 1998 občianskoprávny charakter (ide v ňom o kúpu práva lovu zveri poľovníckym hosťom podľa § 13 ods. 3 zákona č. 274/2009 Z. z.), ktorý nie je nijako spojený s viazanosťou na poľovný revír a jeho zánik podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 274/2009 Z. z. - na uvedený vzťah malo byť aplikované len ustanovenie § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože účastníci si dojednali medzi sebou odkúpenie odstrelu na vymedzenom území v rámci revíru, nie užívanie celého poľovného revíru a plnenie bolo nemožné len prechodne (v čase medzi zánikom starého poľovného revíru a vznikom nového poľovného revíru) - ako aj kolíziu zmluvy zo dňa 19. 8. 1998 so zákonom o poľovníctve, ďalej ustálenou hmotnoprávnou dogmou o kúpnych zmluvách, bližšie popísaných v rozsudkoch najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 196/2005 a 3 Cdo 142/2002.».

Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd už vo svojej stabilnej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06, IV. ÚS 499/2011). Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Občiansky súdny poriadok pripisuje význam aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania), avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá (pozri nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 142/09-32 z 9. apríla 2009)]. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07).

Možno súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že v napadnutom uznesení sa najvyšší súd osobitne s touto námietkou nevysporiadal. Podľa názoru ústavného súdu však ani zo sťažnosti, ani z vyžiadaného spisu a ani z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré sa na predmetný rozsudok neodvoláva, nevyplýva, prečo by mal byť určitý rozsudok krajského súdu, hoci aj založený v spise, považovaný za dôkaz, ku ktorému by mal mať účastník konania právo sa vyjadriť. Nič nenaznačuje (a ani sťažovateľ v tomto zmysle nič neuvádza), že by uvedený rozsudok mohol slúžiť ako podklad na zistenie skutkového stavu. Právo vyjadriť sa k návrhom na dokazovanie alebo k vykonaným dôkazom nezahŕňa právo byť oboznámený s každou písomnosťou založenou v spise a vyjadriť sa k akémukoľvek zdroju poznania (slovami sťažovateľa uvedenými v dovolaní „prameňom múdrosti“), ku ktorému konajúci súd siahne pri právnom posúdení veci (typické názory publikované v odbornej tlači, judikatúra a podobne) a ktoré spravidla nie sú považované za dôkaz, resp. dôkazný prostriedok.

Ak v okolnostiach danej veci najvyšší súd v napadnutom uznesení nepripustil dovolanie ani z dôvodu, že sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k určitému prameňu poznania, ktorého význam na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľ ani nijako neodôvodňuje, nič podľa ústavného súdu nesignalizuje, že by takým postupom mohlo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 47 ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd je navyše toho názoru, že aj keby sa bol dovolací súd uvedenou námietkou osobitne zaoberal, nemohlo by to v konečnom dôsledku viesť k inému záveru, než aký bol prijatý napadnutým uznesením.

Sťažovateľ nesúhlasil so spôsobom, akým sa najvyšší súd vysporiadal s tvrdením o zaujatosti sudkyne, ktorá mala na pojednávaní povedať, že „nemá rada, že sa strieľajú zvieratká, alebo niekto strieľa zvieratká“. Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd pochybiť a porušiť základné právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tým, že nezrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 17 NcC 25/2011, dovolanie nepripustil a konanie zastavil. Sťažovateľ je toho názoru, že dovolanie bolo aj proti tomuto rozhodnutiu dôvodné, a vyjadruje presvedčenie, že „nepopretie (najvyšším súdom, pozn.) tvrdenia o jej vyjadreniach je odmietnutím spravodlivosti, keď dovolací súd napriek vyjadreniu, že takéto slová z jej úst vyzneli, čo konštatuje aj krajský súd, vyslovil názor, že pokiaľ sa to nenachádza v zápisnici z pojednávania, tak takýto dôkaz neexistuje, hoci to potvrdí aj samotná sudkyňa a zároveň postupom majúcim za následok odňatie možnosti konať pred súdom“.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s názorom sťažovateľa nestotožnil a uviedol: „Rozhodnutie krajského súdu o tom, či je sudca okresného súdu (ne)vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, je rozhodnutím vyneseným mimo inštančného postupu, kedy krajský súd nerozhoduje ako súd odvolací; proti rozhodnutiu krajského súdu nie je v tomto prípade prípustný opravný prostriedok, preto ani neexistuje funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť.“ Najvyšší súd na základe uvedeného urobil záver, že dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím odvolacieho súdu, a teda nie sú splnené podmienky konania (funkčná príslušnosť), a preto dovolanie nie je prípustné ani v tejto časti.

Na uvedenej argumentácii najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nič nenaznačuje, že by mohla odôvodňovať vyslovenie porušenia v sťažnosti označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyjadril k argumentom sťažovateľa uvedeným v dovolaní, a to dokonca aj nad rámec sťažovateľom namietaných nedostatkov.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým v časti dovolania proti rozsudku krajského súdu odôvodnil neprípustnosť dovolania vo veci sťažovateľa a v časti o zastavení konania o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 17 NcC 25/2011, za arbitrárny a svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa. Z tohto dôvodu jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa týkajúcich zrušenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a priznania úhrady trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.