IV. ÚS 448/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 448/2013-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. F. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cbs 14/2003, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. F. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cbs 14/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“) o žalobe o ochranu obchodného mena a ochranu proti nekalej súťaži.

Do dnešného dňa sa ďalšie pojednávanie vo veci neuskutočnilo. Zo strany súdu nebol za účelom rýchleho a účinného prejednania veci a vydania meritórneho rozhodnutia vykonaný žiadny procesný úkon.»

Podľa sťažovateľky napriek urgenciám vo vzťahu k nariadeniu pojednávania v počiatočnom štádiu konania „z charakteru doposiaľ vykonaných procesných úkonov súdu je evidentné, že Krajský súd v Košiciach bol v prevažnej časti konania v podstate nečinný a jednu zo základných zásad občianskeho konania, zásadu rýchlosti a účelnosti konania vôbec nerešpektoval. Vec nebola na prvom stupni prejednaná ani po viac ako po 9 rokoch“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti I., s. r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cbs 14/2003 porušené bolo. II. Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cbs 14/2003 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. III. Spoločnosti I., s. r. o. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. IV. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť spoločnosti I., s. r. o. trovy právneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu, a to v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. IV. ÚS 448/2013-11 z 11. júla 2013 rozhodol o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Dňa 04. 05. 2005 bolo zo strany žalobcu doručené podanie označené ako „Návrh na doplnenie dokazovania“, ktorým okrem iného oznámil aj mená svedkov, ktorých navrhuje vypočuť a zároveň pripojil aj listinné dôkazy. Podaním doručeným súdu dňa 31. 08. 2005 oznámil žalobca zmenu obchodného mena a zmenu spoločníkov žalovaného a zároveň tieto skutočnosti dokladoval výpisom z obchodného registra Okresného súdu Košice I. Spolu s uvedeným podaním pripojil aj ďalšie listinné dôkazy. Ako to vyplýva z potvrdenia nachádzajúceho sa v spise (č. l. 130) prejednávaná vec bola dňa 15. 06. 2006 pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 3 Cbs a následne dňa 03. 10. 2007 bola opakovane pridelená do senátu 12 Cbs (č. 1. 131). V prejednávanej veci bol dňa 15. 03. 2010 vytýčený termín pojednávania na 21. 04. 2010 o 9.45 hod. a zároveň boli predvolaní účastníkmi navrhnutí svedkovia.

Z uvedeného podania vyplýva, že v predmetnej veci boli splnomocnení na právne zastupovanie stým, že 19. 04. 2010 im bola doručená plná moc. Vzhľadom na dátum doručenia plnej moci a fakt, že JUDr. S. odovzdal predmetnú spisovú dokumentáciu v týchto dňoch, i napriek tomu, že predmetná plná moc mu bola odvolaná pred rokom a najmä z dôvodu, že v deň vypočutia svedka sa nebude nachádzať na území Slovenska, ako aj pre nedostatok času na prípravu na pojednávanie na zastupovanie v právnej veci požiadal o odročenia vypočutia svedka na neskorší termín, po preštudovaní predmetného spisu a primeranej prípravy vo veci.

G. M. boli v mesiaci august 2010 prerozdelené do jednotlivých senátov tunajšieho súdu z dôvodu jej odchodu (prevolenia) na Najvyšší súd SR v Bratislave, pričom prejednávaná vec (okrem iných) bola dňa 09. 08. 2010 pridelená do senátu JUDr. G. V. Tomuto prideleniu veci predchádzalo v roku 2009 pridelenie všetkých prvostupňových vecí, vrátane vecí pridelených v rámci odvolacieho konania vedených v senáte JUDr. K. P., a to z dôvodu jej odchodu (prevolenia) na Najvyšší

Vzhľadom na množstvo vecí v senáte a rôznorodosť vybavovanej agendy, tak prvostupňovej (Cb, Cbs, Cbm, Cbi), ako aj odvolacej (3 Cob) a exekučnej agendy (13 CoE), ktorá práve v uvedenom období pre vysoký nápad vecí bola aj zo strany vedenia Krajského súdu v Košiciach preferovaná ako „ťažisková“, keďže išlo o výkon práva, ako aj vzhľadom na vyššie uvedené pridelenie vecí z iných senátov a postupné vybavovanie vecí v jednotlivých agendách, bolo v prejednávanej veci po jej naštudovaní, a to s prihliadnutím na odstup času, dňa 12. 07. 2013 doručovaná výzva žalobcovi, na ktorú reagoval až v mesiaci september 2013. Podaním zo dňa 03. 09. 2013 bol vyzvaný aj žalovaný na odstránenie nedostatkov predloženého plnomocenstva s poukazom na ust. § 27 ods. 3 O. s. p. a vo veci bol určený

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu z 23. októbra 2013 (doručenom ústavnému súdu 28. októbra 2013) okrem iného uviedol: „... Z chronologického prehľadu jednotlivých úkonov Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že po začatí konania vyzval súd žalobcu dňa 11. 12. 2003 na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 1.000.000,- Sk, ktorý žalobca v určenej lehote zaplatil (!). Dňa 2. 3. 2004 bol žalovaný vyzvaný na vyjadrenie sa k podanej žalobe, ktoré bolo súdu doručené dňa 6. 4. 2004. Dňa 9. 9. 2004 (po piatich mesiacoch od doručenia vyjadrenia žalovaného) požiadal žalobca o nariadenie pojednávania na prejednanie veci samej, ktoré súd nariadil na 25. 2. 2005 (t. j. po bezmála jeden a pol roku od začatia konania). Krajský súd v Košiciach ďalej uvádza, že dňa 15. 6. 2006 bola vec pridelená do senátu 3 Cbs a následne dňa 3. 10. 2007 do senátu 12 Cbs. Tieto úkony možno charakterizovať iba ako technicko- organizačné opatrenia, ktoré nesmerujú k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Druhé pojednávanie v konaní bolo nariadené až na 21. 4. 2010 (z dôvodu ospravedlnenia neúčastí právneho zástupcu žalovaného bolo odročené na neurčito). Z uvedeného vyplýva, že nečinnosť Krajského súdu v Košiciach preukázateľne trvala po dobu minimálne piatich rokov (odhliadnuc od predchádzajúcich období zjavnej nečinnosti), bez akéhokoľvek úkonu smerujúceho k rýchlemu a účinnému prejednaniu veci samej. Krajský súd v Košiciach v stanovisku ďalej uvádza, že dňa 9. 8. 2010 bola vec po odchode konajúcej sudkyne pridelená novej zákonnej sudkyni, pričom ďalší procesný úkon bol vykonaný až v júli 2013. Trojročné obdobie nečinnosti súd odôvodnil vysokým nápadom vecí a rôznorodou agendou, ktorá bola sudkyni rozvrhom práce pridelená a prerozdelená. Podotýkame, že Krajský súd v Košiciach sa vo svojom stanovisku vyjadril iba k tomuto obdobiu nečinnosti súdu. Ďalšie obdobia preukázateľne zbytočných prieťahov v konaní žiadnym spôsobom neodôvodnil. Ústavný súd SR v súlade so svojou ustálenou judikatúrou, ako aj rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, opakovane konštatoval, že námietka nedostatočnej personálnej vybaveností súdov, vysokého nápadu sporov, prípadne reorganizácie súdnictva nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci osoby, ktorá sa naň obrátila. Tieto okolnosti ústavný súd v súlade s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov nezohľadňuje (I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06, IV. ÚS 339/08, I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 17/02). Systémové nedostatky nemožno v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (I. ÚS 119/03). V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02).

Právny zástupca sťažovateľky zároveň uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania sťažnosti.

Ústavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľky v doterajšom priebehu konania v zásade nemalo negatívny vplyv na jeho doterajšiu dĺžku.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v napadnutom konaní, ktoré začalo 4. novembra 2003.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd pri hodnotení postupu krajského súdu nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení predsedu tohto súdu k predmetnej veci z 30. septembra 2013 o pridelení všetkých prvostupňových vecí do senátu v roku 2009, o prerozdeľovaní vecí v senáte konajúcej sudkyne v auguste 2010 a v decembri 2012 vzhľadom na personálne zmeny v zložení krajského súdu.

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre v nadväznosti na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia z týchto dôvodov: „Vzhľadom na doterajšiu dĺžku súdneho konania trvajúceho viac ako deväť rokov, berúc do úvahy predmet a predovšetkým skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľa nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, žiada sťažovateľ priznanie náhrady finančného zadosťučinenia vo výške 10.000,- €.“

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania krajského súdu vedeného pod sp. zn. 12 Cbs 14/2003 (desať rokov), berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu a to, že konanie vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať jej ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sumu 8 000 €.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľke, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. F. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 275,94 €.