IV. ÚS 61/2023

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 61/2023-26

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Union poisťovňa, a. s., Karadžičova 10, Bratislava, IČO 31 322 051, zastúpenej spoločnosťou Bartošík Šváby s. r. o., Plynárenská 7/A, Bratislava, IČO 35 929 049, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Igor Šváby, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 162/2020 z 24. augusta 2022 takto

rozhodol:

Konanie z a s t a v u j e .

4. Proti II. výroku predmetného rozhodnutia podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom č. k. 15 CoPr 12/2017 z 25. júla 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že v napadnutom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil. 5. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom uplatnila dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. 1 Cdo 162/2020 z 24. augusta 2022 dovolanie odmietol, dospejúc k názoru, že rozsudok krajského súdu netrpí vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP a zároveň sťažovateľka v dovolaní nenastolila takú otázku, ktorá by bola relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 6. Podľa názoru sťažovateľky je nepochybné, že okresný súd, ako aj krajský súd rozhodli bez opory vo vykonanom dokazovaní a na základe zjavnej svojvôle. Najvyšší súd nielenže nepovažoval ich postup za kvalifikovaný dovolací dôvod, ale sám sa dopustil svojvôle, keď v rozpore s výslovným jazykovým vyjadrením odôvodnení súdov nižšej inštancie explikoval ich odôvodnenia, vôbec sa konkrétne nevysporiadal s konkrétnymi námietkami sťažovateľky a niektoré podstatné námietky sťažovateľky ani len nespomenul. 7. Sťažovateľka tiež namietala, že najvyšší súd vôbec neprihliadol na ňou predložené doplnenie dovolania, čo nepochybne vyplýva aj z toho, že žiaden z argumentov nachádzajúcich sa v doplnení dovolania nie je analyzovaný v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu, a teda zrejme nebol ani predmetom prieskumu. 8. Sťažovateľka zastáva názor, že uznesenie najvyššieho súdu (rovnako ako rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu) je svojvoľné a arbitrárne, teda ústavne neudržateľné. 9. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 31. januára 2023 podanie, ktorým vzala ústavnú sťažnosť späť v celom rozsahu. Dôvodom späťvzatia ústavnej sťažnosti bolo uzatvorenie dohody a urovnanie vzájomných vzťahov medzi sťažovateľkou a žalobkyňou. 10. Podľa § 127 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sťažovateľ vezme svoju ústavnú sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej uznesením zastaví. 11. Vzhľadom na to, že sťažovateľka vzala svoju ústavnú sťažnosť späť v celom rozsahu, ústavný súd konanie o nej podľa § 127 zákona o ústavnom súde zastavil tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.