IV. ÚS 616/2025

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 616/2025-69

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavných sťažnostiach sťažovateľa zastúpeného URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 50Tp/63/2024 zo 6. marca 2025 a proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 50Tp/63/2024 z 30. apríla 2025 takto

rozhodol:

I. Ústavné sťažnosti sťažovateľa a skutkový stav veci

rozsahu. 2. Sťažovateľ sa pred ústavným súdom v prvej svojej ústavnej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a taktiež práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 47 a čl. 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 50Tp/63/2024 zo 6. marca 2025 (ďalej len „prvé napadnuté uznesenie“). Navrhol prvé napadnuté uznesenie zrušiť a priznať mu finančné zadosťučinenie 10 000 eur.

Navrhuje druhé napadnuté uznesenie zrušiť a priznať mu finančné zadosťučinenie 10 000 eur. 4. Z ústavných sťažností a ďalších ústavnému súdu predložených dokumentov vyplýva, že trestným rozkazom Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T/46/2023 z 8. novembra 2023 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinov výtržníctva a ublíženia na zdraví, keď verbálne aj fyzicky bez predchádzajúceho vzájomného konfliktu napadol v dvoch prípadoch poškodené ženy, kde jednej z nich spôsobil aj kvalifikovanú ujmu na zdraví.

21. augusta 2024 okresnému súdu predložila návrh na zmenu ústavnej ochrannej psychiatrickej a sexuologickej liečby sťažovateľa na liečbu v detenčnom ústave s odkazom na § 81 ods. 4 Trestného zákona s odôvodnením, že nie je možné dosiahnuť dostatočný efekt liečby a splniť účel nariadenej ochrannej liečby, nie je možné medicínsky znížiť pretrvávajúce riziko protispoločenského nebezpečného konania, nie je prítomná perspektíva prechodu do chráneného prostredia (napr. formou pobytu v zariadení sociálnej starostlivosti) a pretrvávajú poruchy správania aj počas kontinuálnej terapie na psychiatrickom oddelení. Psychiatrická nemocnica následne

Proti označenému uzneseniu sťažovateľ podal (inú) ústavnú sťažnosť, ktorej posúdenie bolo predmetom konania vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 74/2025. 5. Napadnutými uzneseniami okresný súd podľa § 462 ods. 6 Trestného poriadku predĺžil predbežný príkaz o uložení detencie, v oboch prípadoch o 2 mesiace. Okresný súd uviedol, že u sťažovateľa dochádza k poruchám správania, keď opakovane atakoval zdravotnú sestru.

7. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že do času podania ústavných sťažností nebol vyhotovený znalecký posudok na posúdenie jeho zdravotného stavu. Znalecký posudok navyše nebol vypracovaný v lehote, teda zo strany znalca, ako aj príslušného súdu dochádza k prieťahom, a tým aj k neústavnému opakovanému predĺženiu predbežného príkazu. 8. Ďalej tvrdí, že došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu, keď návrh na zmenu ochrannej psychiatrickej a sexuologickej liečby na liečbu v detenčnom ústave nemožno považovať za rozhodovanie v prípravnom konaní, ale za rozhodovanie vo vykonávacom konaní, a preto jeho vec ani len nemohla byť zapísaná do registra Tp a nemal o nej rozhodovať sudca pre prípravné konanie. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na rozvrhy práce iných súdov, ktoré takúto otázku výslovne riešia. 9. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva na obhajobu z dôvodu, že jeho obhajca nebol o jeho výsluchu informovaný, a tak bol vypočutý bez jeho prítomnosti. Rozhodnutie o prvom predĺžení detencie mu ani len nebolo doručené. 10. Ďalším dôvodom podania ústavných sťažností je podľa sťažovateľa nedostatočné odôvodnenie predĺženia príkazu na umiestnenie do detenčného ústavu, keď druhé napadnuté uznesenie neobsahuje informáciu o časovom období, na ktoré sa predbežný príkaz predlžuje, a napadnuté uznesenia neobsahujú ani dôvody, na základe ktorých k jeho predĺženiu došlo. Okresný súd neposudzoval ani proporcionalitu zásahu do práv sťažovateľa, neprihliadal na dĺžku doterajšej detencie a ani sa nevysporiadal s otázkou, či sťažovateľ je nebezpečný pre spoločnosť, a teda či jeho detencia je skutočne nevyhnutná. Z dosiaľ vykonaného znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie podľa sťažovateľa vyplýva, že trpí Aspergerovým syndrómom a obsedantno- kompulzívnou poruchou, avšak jeho pobyt na slobode nie je nebezpečný. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ predložil okresnému súdu aj súkromný znalecký posudok, okresný súd ho však nijak nezohľadnil. 11. Sťažovateľ v doplnení svojej ústavnej sťažnosti namieta aj zaujatosť sudcu pre prípravné konanie, ktorý ho v napadnutom uznesení označil ako obvineného, pričom sťažovateľ je už odsúdený. Dotknutý sudca rozhoduje čisto mechanicky bez znalosti veci, resp. znalosti vôbec toho, o čom má rozhodnúť. Taktiež namieta skutočnosť, že z výroku napadnutých uznesení nie je zrejmé, na aký dlhý čas bola jeho detencia predĺžená. 12. Podaním z 12. mája 2025 sťažovateľ doplnil, že okresný súd jeho právnemu zástupcovi nedoručuje príkazy o predĺžení jeho detencie. Taktiež poukázal na ním tvrdené prieťahy vo veci vedenej na okresom súde pod sp. zn. 39Nt/46/2024 (o sťažovateľom tvrdených prieťahoch v označenom konaní ústavný súd rozhodoval vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 390/2025).

13. Okresný súd vo svojom vyjadrení uviedol, že sa pridržiava svojho stanoviska k ústavnej sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. II. ÚS 74/2025 a sp. zn. III. ÚS 390/2025. 14. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že z Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku jej bol predložený návrh na zmenu ústavnej ochrannej psychiatrickej a sexuologickej liečby sťažovateľa na liečbu v detenčnom ústave s odôvodnením, že nie je možné dosiahnuť dostatočný efekt liečby a splniť účel nariadenej ochrannej liečby, že nie je možné medicínsky znížiť pretrvávajúce riziko protispoločenského nebezpečného konania, nie je prítomná perspektíva prechodu do chráneného prostredia (napr. formou pobytu v zariadení sociálnej starostlivosti) a pretrvávajú poruchy správania aj počas kontinuálnej terapie na psychiatrickom oddelení. U sťažovateľa malo podľa vyjadrenia nemocnice dochádzať k poruchám správania, mal atakovať zdravotnú sestru, a to opakovane. Dominuje u neho anetická rigídna porucha, egocentrická osobnosť bez vyvinutých vyšších citov, pričom sťažovateľ je manipulatívny. 15. Pokiaľ ide o námietku nezákonného sudcu, vo veci sťažovateľa sa rozhodovalo v zmysle platného rozvrhu práce. Návrh na umiestnenie do detenčného ústavu sa zapisuje do oddelenia „Tp“ a o takomto návrhu rozhoduje sudca pre prípravné konanie, ktorý v čase doručenia návrhu vykonáva služobnú pohotovosť, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že je potrebné rozhodnúť do 48 hodín. 16. K porušeniu práva na obhajobu pre neprítomnosť obhajcu okresný súd uviedol, že vydanie predbežného príkazu je samostatným konaním, ktoré nesúvisí s už skôr podaným návrhom na zmenu ochrannej psychiatrickej a sexuologickej liečby na liečbu v detenčnom ústave. Návrh na vydanie predbežného príkazu nie je návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ale takýto návrh má charakter dočasného opatrenia do rozhodnutia vo veci samej. Úlohu v tomto konaní je zabrániť ohrozeniu života alebo zdravia iných osôb. V konaní o návrhu na vydanie predbežného príkazu nebolo sudcovi doručené splnomocnenie obhajcu pre toto konkrétne konanie, a preto nebol obhajca zastupujúci v inom konaní oboznámený s termínom výsluchu sťažovateľa. 17. Vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu napadnutých uznesení okresný súd konštatoval, že pri rozhodovaní o predbežnom príkaze nevykonáva žiadne dokazovanie výsluchom účastníkov konania. Zákon ustanovuje, že sudca k podanému návrhu vypočuje odsúdeného, ak to jeho zdravotný stav umožňuje. Z uvedeného vyplýva, že sudca pre prípravné konanie nemá v zmysle § 81 a § 462 Trestného poriadku právo a ani povinnosť vykonať akékoľvek dokazovanie. Pri odôvodnení príkazu je možné odvolať sa iba na skutočnosti uvedené v návrhu.

20. Predmetom prijatých ústavných sťažností je namietané porušenie práv sťažovateľa prvým a druhým napadnutým uznesením, ktorými okresný súd podľa § 462 ods. 6 Trestného poriadku predĺžil predbežný príkaz o uložení detencie, v oboch prípadoch o dva mesiace. 21. Ústavný súd sa s väčšinou námietok sťažovateľa uvedených v týchto dvoch ústavných sťažnostiach, ktoré boli spojené na spoločné konanie, vysporiadal už vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 74/2025 z 24. septembra 2025 týkajúcom sa vydania prvotného predbežného príkazu na umiestnenie sťažovateľa do detenčného ústavu. Závery prezentované v označenom náleze sa primerane aplikujú aj v tejto veci sťažovateľa. Označený nález možno zosumarizovať nasledovne. 22.

Uplatnenie detencie ako prostriedku ultima ratio musí byť preto podmienené predchádzajúcim, veľmi prísnym preverením splnenia zákonných podmienok za súčasného rešpektovania záruk vzťahujúcich sa na osobnú slobodu jednotlivca, ktoré sú garantované tak príslušnými ustanoveniami ústavy, ako aj dohovoru.

24. Pojem „osoba duševne chorá“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru nie je presne definovaný, pretože jeho význam sa neustále vyvíja v závislosti od pokrokov dosahovaných v oblastiach psychiatrického výskumu (pozri rozsudky ESĽP vo veci Winterwerp proti Holandsku, bod 37, a vo veci Rakevich proti Rusku, č. 58973 z 28. 10. 2003, bod 26). Osoba nemôže byť zbavená osobnej slobody na základe duševnej poruchy, pokiaľ nie sú naplnené nasledujúce tri základné podmienky: 1. musí byť preukázané, že osoba trpí duševnou poruchou, ktorá bola určená kompetentnou autoritou na základe objektívneho znaleckého posudku; 2. duševná porucha musí vykazovať druh či stupeň opodstatňujúci obligatórne zbavenie osobnej slobody a 3. platnosť pokračovania pozbavenia osobnej slobody závisí od trvania poruchy (pozri už spomínaný rozsudok ESĽP vo veci Winterwerp proti Holandsku, bod 39, a tiež rozsudok vo veci Stanev proti Bulharsku, č. 36760/06 zo 17. 1. 2012, bod 145). Platí pritom, že duševná porucha vykazujúca taký stupeň, ktorý opodstatňuje obligatórne pozbavenie osobnej slobody, môže byť konštatovaná v prípadoch,

Je súčasne nevyhnutné, aby bol lekársky posudok identifikujúci kvalifikovanú duševnú poruchu dostatočne aktuálny tak, aby umožnil príslušným orgánom preskúmať zdravotný stav dotknutej osoby v okamžiku, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť držania tejto osoby (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Herz proti Nemecku, č. 44672/98 z 12. 6. 2003, bod 50 a H. W. proti Nemecku, č. 17167/11 z 19. 9. 2013, bod 114).

26. Zároveň však ESĽP zdôrazňuje, že zákonnosť nestačí, pretože pozbavenie slobody môže byť zákonné podľa vnútroštátnej legislatívy, ale zároveň svojvoľné, a tým pádom v rozpore s požiadavkami dohovoru. Aj keď všeobecne nedefinoval, aký postup štátnych orgánov by mohol byť považovaný na účely čl. 5 ods. 1 dohovoru za svojvôľu, v jednotlivých prípadoch vyvodil určité kľúčové princípy. Medzi ne patrí i princíp primeranosti, pri ktorom je v rôznych kontextoch zdôraznené, že pozbavenie osobnej slobody je takým závažným opatrením, že môže byť ospravedlnené len vtedy, pokiaľ iné, menej prísnejšie opatrenia boli zvážené a bola zistená ich nedostatočnosť k ochrane osobného alebo verejného záujmu vyžadujúceho to-ktoré

27. Relevantný faktor pri posudzovaní, či pozbavenie osobnej slobody u dotknutej osoby by malo byť považované za svojvoľné, je tiež odôvodnenie rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody (pozri rozsudok ESĽP vo veci Mooren proti Nemecku, č. 11364/03 z 9. 7. 2009, bod 75).

28. V zmysle ustálenej judikatúry ESĽP, na ktorú ústavný súd, ako už bolo uvedené, pri svojom rozhodovaní reflektuje, je teda obmedzenie osobnej slobody jednotlivca s odkazom na dôvod podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru akceptovateľné iba v prípade súčasného splnenia troch základných podmienok, ktorými sú existencia kvalifikovanej duševnej poruchy (duševná porucha takého druhu a stupňa, ktoré si vyžadujú nútené držanie) objektivizovanej na základe aktuálneho lekárskeho posudku, nemožnosť zabezpečiť účel sledovaný takýmto obmedzením, teda ochranu osobného alebo verejného záujmu iným, menej prísnejším opatrením a tiež nevyhnutnosť prijatia takéhoto obmedzenia s prihliadnutím na okolnosti vzťahujúce sa na dotknutú osobu.

pribratie znalca psychológa) bez využitia PPG vyšetrenia potvrdil prítomnosť sexuálnej deviácie, avšak iného charakteru, akú predpokladal prvý znalec. Všeobecný súd teda pri ustálení relevantného stanoviska o existencii kvalifikovanej duševnej poruchy preklenul vzájomne rozporné závery viacerých znalcov tak, že si (bez náležitého vysvetlenia) vybral jeden z troch znaleckých posudkov so vzájomne odlišnými diagnostickými závermi. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatoval, že vzájomne rozporné výsledky znaleckého dokazovania zo základného trestného konania boli ako jediné východiskovým základom pre dotknuté rozhodovanie o osobnej slobode sťažovateľa, resp. pre posúdenie otázky splnenia prvej zo stanovených podmienok [existencia kvalifikovanej duševnej poruchy v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru].

splnená. 31. Ústavný súd doplnil, že podľa posudku v poradí štvrtého znalca sťažovateľ netrpí žiadnou duševnou chorobou v zmysle choromyseľnosti, u sťažovateľa je prítomná porucha autistického spektra (Aspergerov syndróm) a porucha osobnosti, hypertýmia a psychosexuálna nezrelosť s vytesnením všetkých pre určitý vek štandardných aktivít v tomto smere.

Uviedol, že u sťažovateľa realizoval aj kontrolné sexuologické vyšetrenie, ktorého závery konzultoval s v poradí druhým znalcom (psychológom) a dospel k obdobnému záveru, že u sťažovateľa nie je preukázaná prítomnosť sexuálnej deviácie.

32. Vo vzťahu k procesnému postupu okresného súdu ústavný súd v už označenom náleze konštatoval, že § 462 Trestného poriadku definuje zákonného sudcu, ktorému je zverené rozhodovanie o predbežnom umiestnení do detencie. Ide o predsedu senátu (v sťažovateľovej veci samosudca, pozri § 10 ods. 6 Trestného poriadku), ktorý rozhoduje o meritórnom návrhu na umiestnenie do detencie. V sťažovateľovom prípade však o predbežnom umiestnení do detencie rozhodol sudca pre prípravné konanie, kde takýto postup odôvodnil okresný súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti tým, že sa tak stalo v súlade s pravidlami určenými v rozvrhu práce okresného súdu.

V základnom práve podľa čl. 17 ústavy je inkorporovaná aj osobitná procesná záruka, aby vo veci osobnej slobody rozhodoval zákonný sudca. Právo na zákonného a nestranného sudcu teda treba považovať za súčasť čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v prípadoch, keď súd rozhoduje o ústavnej ochrannej liečbe a detenčnom držaní. Obdobný záver platí aj v prípade sťažovateľom namietaného práva na slobodu a bezpečnosť garantovaného čl. 5 dohovoru. 34. Ústavný súd v tomto kontexte poukázal na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej k porušeniu práva na zákonného sudcu dôjde, ak bude tento určený buď v rozpore s rozvrhom práce, alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia (pravidla), ktoré odporuje zákonu (I. ÚS 581/2017, III. ÚS 91/2018). Účel základného práva na zákonného sudcu sa splní, keď o práve občana rozhoduje sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96), pričom je rozvrh

Sudca, ktorý rozhodol o predbežnom detenčnom umiestnení sťažovateľa, teda nebol zákonným sudcom, pretože bol určený podľa rozvrhu práce, ktorý v aplikovanej časti nezodpovedal relevantnej právnej úprave (§ 462 ods. 4 Trestného poriadku).

Ak tomu tak nie je, základné záruky v konaní o pozbavení osobnej slobody poskytnuté neboli. Duševná choroba (duševná porucha) môže síce spôsobiť obmedzenie alebo modifikáciu spôsobu výkonu tohto práva, ale nemôže oprávniť oslabenie podstaty tohto práva (pozri rozsudok ESĽP vo veci Winterwerp proti Holandsku, bod 60). 37. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na nesprávnosť právneho názoru okresného súdu, v zmysle ktorého rozhodovanie o vydaní príkazu na predbežné umiestnenie do detenčného ústavu je samostatným konaním, ktoré nijako nesúvisí s konaním o meritórnom návrhu na detenciu, vedeným pred okresným súdom, keďže ide o dočasné opatrenie, ktoré nie je rozhodnutím vo veci

nachádzal. 38. Podľa § 36 ods. 5 Trestného poriadku účinky zastupovania obhajcom nastávajú okamihom doručenia splnomocnenia alebo opatrenia o ustanovení obhajcu konajúcemu orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu. Plná moc udelená sťažovateľom jeho obhajcovi na účely jeho zastupovania v konaní o návrhu psychiatrickej nemocnice na zmenu ústavného ochranného liečenia sťažovateľa na liečbu v detenčnom ústave bola okresnému súdu doručená 12. septembra 2024. Sťažovateľ tak jasne prejavil vôľu uplatňovať ochranu svojich práv v rámci uvedeného konania prostredníctvom obhajcu, a to spôsobom, ktorý mu Trestný poriadok umožňuje, teda aj prítomnosťou obhajcu na úkonoch, ktorých má právo zúčastniť sa samotný sťažovateľ

neposkytol. 39. Čiastkové závery ústavného súdu o porušení garancie rozhodovania sťažovateľovej veci zákonným sudcom, ako aj jeho práva uplatňovať ochranu svojich práv prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu viedli ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 74/2025 k záveru, že pozbavenie osobnej slobody na základe tam namietaného uznesenia okresného súdu nebolo v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z Trestného poriadku (vnútroštátnym právom), teda ani v súlade s účelom obmedzenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru.

v budúcnosti). Do úvahy prichádzalo z teoretického hľadiska tiež detenčné umiestnenie podľa § 81 ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorého môže súd na základe odborného lekárskeho posudku rozhodnúť o umiestnení páchateľa do detenčného ústavu aj vtedy, ak páchateľ, ktorého pobyt na slobode je nebezpečný z dôvodu duševnej poruchy, ktorá nie je len prechodná, vykonáva ochranné liečenie v zdravotníckom zariadení a svojím správaním ohrozuje život a zdravie iných

ochranné liečenie. V prípade detencie podľa § 81 ods. 4 Trestného zákona je účelom detencie páchateľa ochrana spoločnosti pred nebezpečnými sexuálnymi agresormi postihnutými patológiou, ktorú sa nepodarilo eliminovať prostredníctvom psychiatrickej a sexuologickej ústavnej liečby.

42. Vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 74/2025 malo podľa ústavného súdu tam namietané uznesenie obsahovať jasnú a konkrétnu špecifikáciu skutočností vypovedajúcich o veľmi závažnom a nebezpečnom správaní sťažovateľa, ktorým bezprostredne ohrozuje život a zdravie iných osôb v prostredí liečebného zariadenia. Pod takýmto závažným správaním treba rozumieť úmyselné konanie, ktoré je bezprostredne ohrozujúce, pre život a zdravie iných osôb doslova nebezpečné. Popis skutočností takéhoto charakteru však odôvodnenie namietaného uznesenia (prvotného príkazu, pozn.) neobsahuje. Lakonické odôvodnenie namietaného uznesenia obsahuje v rozsahu asi troch viet iba strohé a všeobecné tvrdenia o poruchách správania a o opakovaných atakoch zdravotnej sestry bez bližšej konkretizácie. Vychádzajúc z obsahu návrhu psychiatrickej nemocnice na vydanie predbežného príkazu na detenčné umiestnenie sťažovateľa a zohľadniac znalecký posudok v poradí štvrtého znalca a zamietajúce uznesenie o detencii, ústavnému súdu sa javí, že skutočným motívom zdravotníckeho zariadenia mohla byť skôr snaha zbaviť

43. Z čiastkových záverov, ku ktorým ústavný súd pri podrobnom preskúmaní sťažovateľovej veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 74/2025 dospel, vyplynulo, že pri rozhodovaní o pozbavení osobnej slobody sťažovateľa núteným držaním v predbežnej detencii neboli dodržané procesné požiadavky vnútroštátneho práva (zákonný sudca a právo na obhajobu prostredníctvom zvoleného obhajcu), a teda toto rozhodovanie nemožno považovať za súladné so zákonnom, nebola splnená podmienka ustálenia existencie kvalifikovanej duševnej poruchy u sťažovateľa na základe jednoznačných a spoľahlivých expertných záverov a nebola splnená ani podmienka vylúčenia svojvôle pri rozhodovaní o sťažovateľovej osobnej slobode. Spôsob uplatnenia právomoci okresného súdu, ktorý nedodržal vymedzené požiadavky požadované ustálenou judikatúrou ESĽP, nie je zlučiteľný so základným právom sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeným čl. 17 ods. 1 ústavy ani s jeho právom na slobodu a bezpečnosť zaručeným čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru.

Prvotné rozhodnutie o umiestnení sťažovateľa do detencie predstavovalo v podstate „prvý zle zapnutý gombík“ a následné rozhodovanie prvým a druhým napadnutým uznesením, ktorými bola detencia sťažovateľa predĺžená o dva, resp. celkovo štyri mesiace, len duplikovalo pôvodné pochybenia vo vzťahu k zákonnému sudcovi, možnosti reálnej obhajoby (pomoci zvoleného advokáta) a náležitostiam odôvodnenia takéhoto zásahu do osobnej slobody sťažovateľa. 45. Ústavný súd nad rámec prezentovaných záverov k dodatočne uplatnenej námietke sťažovateľa o zaujatosti sudcu okresného súdu v jeho veci, ktorý ho namiesto odsúdeného označil ako obvineného, konštatuje, že ak má sťažovateľ pochybnosti o nezaujatosti konajúceho sudcu, má (mal) možnosť namietať nedostatok jeho nezaujatosti priamo v konaní na okresnom súde, nie v doplnení svojej ústavnej sťažnosti. Z vyjadrenia okresného súdu v skutočnosti vyplýva, že sťažovateľ mal zaujatosť konajúceho sudcu namietnuť, o tej malo byť rozhodnuté uznesením z 30. júna 2025, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 24. júla 2025. Označené uznesenie sťažovateľ

47. Keďže jednotlivé procesné záruky, ktoré sú obsahom ďalších sťažovateľom namietaných porušených práv sú súčasne inkorporované v špeciálnych ustanoveniach čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru aplikovateľných pre rozhodovanie o osobnej slobode jednotlivca, pričom ústavný súd konštatoval ich porušenie, nepovažoval za potrebné zaoberať sa duplicitne sťažovateľom formulovanými námietkami porušenia označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a charty.

48. V nadväznosti na uvedený záver ústavný súd napadnuté uznesenia zrušil (bod 2 výroku tohto nálezu), avšak veci nevrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pretože o obmedzení osobnej slobody predbežným detenčným umiestnením možno rozhodovať iba pro futuro, teda do budúcnosti, nie za dobu minulú. V prípade prvého a druhého napadnutého uznesenia, ktorými bola detencia sťažovateľa predĺžená o dva a dva mesiace a zároveň bol sťažovateľ z detencie následne prepustený (body 5 a 6 tohto nálezu), neprichádza do úvahy vrátenie vecí okresnému súdu na nové konanie. Z tohto dôvodu ústavný súd v tejto časti ústavným sťažnostiam sťažovateľa nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

V. Finančné zadosťučinenie

54. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 2 372,92 eur (bod 4 výroku tohto nálezu). 55. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. 56. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za päť úkonov právnej služby uskutočnených v roku 2025 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu vo veci pôvodne vedenej sp. zn. Rvp 659/2025, ako aj vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 1213/2025 a replika k vyjadreniu okresného súdu v spojenej veci), pričom hodnota úkonu pre rok 2025 je 371 eur a hodnota paušálu 14,84 eur. Celkovo tak ide o sumu 1 929,20 eur, ktorú bolo potrebné navýšiť o daň z pridanej hodnoty na celkových 2 372,92 eur, keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom tejto dane. 57. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2026

Libor Duľa predseda senátu