IV. ÚS 648/2013

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako neprípustnú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2012 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Margarétou Lukačovičovou, Sekurisova 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Ndob 13/2012 z 3. mája 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu.

z 5. apríla 2012. Dňa 1. marca 2012 sťažovateľ v uvedenej právnej veci podal do podateľne Krajského súdu v Bratislave vyjadrenie ku skutkovému a právnemu stavu veci s návrhom na vykonanie dôkazov. V úvode vyjadrenia sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že už na pojednávaní dňa 6. októbra 2011 Krajskému súdu v Bratislave navrhol vyriešiť prejudiciálnu otázku platnosti písomného uznania dlhu z 13. septembra 2005, ktorým mu jeho vtedajší klient − spoločnosť W. s. r. o. (ďalej aj „spoločnosť W.“) uznal svoj dlh čo do dôvodu a výšky za poskytnuté právne služby, keďže medzi ním a odporcom vznikol spor ohľadom tejto otázky. Ako sťažovateľ uviedol v predmetnom vyjadrení, bez vyriešenia tejto otázky súd nemôže pokračovať v prejednávaní veci, keďže od zodpovedania tejto otázky závisí odpoveď na základnú otázku súdneho konania, kto z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno k predmetu sporu. Pravidlá spravodlivého súdneho procesu vyžadujú, aby otázka dôkazného bremena k predmetu sporu nebola medzi účastníkmi sporná.

. T. V.) v tomto súdnom konaní doteraz žiadny dôkaz spochybňujúci existenciu dlhu dlžníka (spoločnosti W.) súdu nepredložil. Napriek uvedenému skutkovému a právnemu stavu veci, sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Ľ. K. na pojednávaní dňa 5. apríla 2012 bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov ignorovala sťažovateľom opakovane vznesený návrh na vyriešenie prejudiciálnej otázky platnosti písomného uznania dlhu z 13. septembra 2005 a svojím postupom odporujúcim právnym účinkom písomného uznania dlhu, t. j. v zjavnom rozpore so zákonom, preniesla dôkazné bremeno o existencii a výške písomne uznaného dlhu z odporcu na navrhovateľa (veriteľa).

konaní. V uvedenom vyjadrení ku skutkovému a právnemu stavu veci podanom na Krajskom súde v Bratislave dňa 1. marca 2012 sa sťažovateľ v súvislosti s požiadavkou odporcu, aby mu predložil časovú špecifikáciu úkonov právnej služby, podrobne vyjadril aj k otázke povinnosti mlčanlivosti, ktorá mu vyplýva z § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o advokácii“) a § 9 ods. 1

logikou. Uvedený právny názor sudkyne vychádza zo zjavne nesprávneho právneho posúdenia veci odporujúcemu článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a preto je ústavne nekonformný. Právny názor, že v predmetnej veci ide o spor advokáta a právneho nástupcu klienta, je zjavne nesprávny, a teda svojvoľný.

. . Z uvedeného skutkového a právneho stavu veci vyplýva, že sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Ľ. K. v predmetnom súdnom konaní ignoruje právne účinky uznania dlhu dlžníkom a napriek sťažovateľovým opakovaným návrhom odmieta rozhodnúť o prejudiciálnej otázke platnosti písomného uznania dlhu z 13. septembra 2005 spochybnenej odporcom a tým odstrániť právnu neistotu v základnej otázke súdneho sporu, kto z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno o preukazovaní (popretí) existencie a výšky prihlásenej pohľadávky.

. . Z písomného zdôvodnenia vrátenia súdneho spisu spolu a uplatnenou námietkou zaujatosti najvyšším súdom späť krajskému súdu z 3. mája 2012 vyplýva, že najvyšší súd postupoval striktne podľa jazykového znenia § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. odmietol sa zaoberať námietkou zaujatosti výlučne z dôvodu, že podľa jeho názoru sa týkala okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu.

Postup najvyššieho súdu je o to prekvapivejší, že na ústavnú nekonformnosť takéhoto výkladu a uvedený nález ústavného súdu bol najvyšší súd sťažovateľom výslovne upozornený v písomnom vyhotovení námietky zaujatosti z 5. apríla

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „Základné právo M. B. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenom pod číslom 4 Ndob 13/2012 z 3 mája 2012 porušené bolo. Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený pod číslom 4 Ndob 13/2012 z 3. mája 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. B. trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Margaréty Lukačovičovej, advokátky, do desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť nasledovné:

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H. o nadržiavaní sťažovateľovi a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a spĺňa všetky zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti.

Podľa § 15a ods. 5 OSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis zároveň predkladá odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, vec sa predloží až po vykonaní úkonov spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný, ak rozhoduje zároveň o odvolaní. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.

Podľa § 16 ods. 2 OSP ustanovenie odseku 1 neplatí, ak účastník uplatnil v námietke zaujatosti rovnaké skutočnosti, o ktorých už rozhodol nadriadený súd alebo iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak je námietka zaujatosti podaná po uplynutí lehoty podľa § 15a ods. 2 alebo ak na námietku súd neprihliada podľa § 15a ods. 3 až 5; v týchto prípadoch sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. O dôvode, pre ktorý sa vec nadriadenému súdu nepredkladá, súd upovedomí účastníka konania, ktorý námietku uplatnil.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že z jeho konštantnej judikatúry vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania pre zaujatosť v zmysle § 14 až § 16 OSP. Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a nimi „označeného“ sudcu vylúčiť z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

Ústavný súd v súvislosti s touto sťažovateľom uplatnenou námietkou uvádza, že platná právna úprava občianskoprávneho konania pripúšťa len dve výnimky, keď sa rozsudkom nerozhoduje o celej prerokúvanej veci – predmete konania.

Podľa § 152 ods. 2 OSP rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.

Z uvedeného vyplýva, že tieto systémové výnimky predstavujú situácie, keď súd rozhoduje o časti predmetu konania (čiastočný rozsudok) alebo o jeho základe (medzitýmny rozsudok). Kritériom takéhoto postupu súdu je jeho účelnosť − procesná ekonómia. Zo znenia § 152 ods. 2 druhej vety OSP ďalej vyplýva oprávnenie súdu takto rozhodovať, teda súd nie je povinný vyhovieť návrhu účastníka konania, ktorým požaduje vydanie čiastočného alebo medzitýmneho rozsudku a v prípade, ak takému návrhu nehodlá vyhovieť, ani o tom osobitne rozhodovať.

Súčasná právna úprava občianskoprávneho konania neumožňuje súdu pred rozhodnutím o celej prejednávanej veci konečným spôsobom rozhodovať o takých čiastkových otázkach, ktoré si musí (predbežne) vyriešiť pred vydaním meritórneho rozhodnutia (o celej prejednávanej veci). Podmienky pre takýto procesný postup nevytvára ani inštitút medzitýmneho rozsudku, pretože týmto rozsudkom možno rozhodnúť iba o právnom základe veci, teda o všetkých tých otázkach, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku, s výnimkou otázok, ktoré priamo súvisia s jeho výškou − určenie existencie sporného právneho vzťahu v jeho komplexnosti, a nie o jednotlivých čiastkových právnych otázkach, ktoré súvisia s rozhodovaním o žalobnom návrhu.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity je založená okrem iného aj na princípe minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 OSP).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľ totiž bude mať, resp. má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred všeobecným súdom. Vzhľadom na to sa podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte svojho rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013