IV. ÚS 652/2013

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013 doručená sťažnosť F. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 a rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK-2T 18/2009 zo 17. júla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T 18/2009 zo 16. apríla 2010 uznaný za vinného zo spáchania zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona, ktorý najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 To 15/2010 z 2. júna 2011 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Špecializovaný trestný súd po opätovnom prerokovaní veci rozhodol rozsudkom zo 17. júla 2012, ktorým sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukázané, že sa dopustil konania, za ktoré bol právoplatne odsúdený, bol uznaný za vinného na podklade dôkazov, ktoré boli získané nezákonným spôsobom, a konajúce súdy nevykonali dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na správne rozhodnutie.

Sťažovateľ namieta, že v konaní nebolo preukázané, že sa skutok stal tak, ako bol uvedený v obžalobe. Naopak, podľa jeho tvrdenia vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že sa nedopustil konania, pre ktoré bola na neho podaná obžaloba, pretože žiadnym z vykonaných dôkazov nebola preukázaná jeho snaha ovplyvňovať poslancov mestského zastupiteľstva pri hlasovaní a nebolo preukázané ani to, že by požadoval, dal si sľúbiť alebo prijal úplatok. Podľa sťažovateľa najvyšší súd nesprávne vyhodnotil zvukové záznamy vyhotovené z vykonaných odposluchov, pretože „Sťažovateľ v žiadnom z vykonaných odposluchov nežiadal pre seba ani iných úplatok, a naviac takéto konanie z vykonaných odposluchov ani nepriamo nevyplynulo. Akékoľvek tvrdenia, ku ktorým došlo na základe rozhovorov medzi M. a M. je potrebné vyložiť ako nepravdivé a najmä bez akéhokoľvek vzťahu k Sťažovateľovi. Sťažovateľ tieto rozhovory objektívne nemohol ovplyvniť, pričom poukazuje i na to, že počas celého konania boli ako dôkazy vykonávané len tie prepisy, ktoré svedčali v jeho neprospech... Vykonané prepisy rozhovorov sú bez akejkoľvek logickej nadväznosti a preukazujú nepravdivosť vyjadrení M. a M. a skreslené zavádzanie vo vzťahu k tvrdeniam Sťažovateľa. Nepravdivosť vlastných vyjadrení napokon v priebehu konania potvrdil i sám M. a M.“.

Sťažovateľ uvádza, že neexistuje žiadny záznam o akejkoľvek komunikácii medzi ním a obvineným M., prvýkrát sa s ním stretol až v súvislosti s trestným stíhaním, a teda neexistuje dôkaz preukazujúci tvrdenie obžaloby, že si dal sľúbiť od M. prostredníctvom M. finančnú hotovosť za to, že bude hlasovať, že zabezpečí hlasy, a napokon, že aj hlasoval za predložené návrhy. Sťažovateľ tvrdí, že „Orgány činné v trestnom konaní na preukázanie prijímania úplatku na strane Sťažovateľa dôkazy nezískali, a jeho vinu preukazujú len na základe vykonaných odposluchov (o ktorých zákonnosti je možné dôvodne pochybovať), ktoré naviac boli v priebehu celého konania vyberané selektívne s cieľom účelovo vyberať len tvrdenia svedčiace v neprospech Sťažovateľa, teda bola porušená zásada voľného hodnotenia dôkazov v zmysle ust. § 2 ods. 12 TP, pričom súd vôbec nevyhodnotil dôkazy svedčiace v prospech Sťažovateľa.“.

S poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 15/2010 z 2. júna 2011 sťažovateľ uvádza, že súdu prvého stupňa bolo uložené «potrebné dôkazy opakovať a vykonať ďalšie (strana 9), verifikovať získané záznamy z vykonaných odposluchov a posúdiť ich z hľadiska súladu s TP, zabezpečiť všetky nahrávky telefonických hovorov (strana 10) a náležite zistiť skutkový stav tak, aby bola vina a konanie páchateľa zistené spoľahlivo bez akýchkoľvek pochybností... Odsúdený má za to, že prvostupňový súd si vyššie uvedené povinnosti ani v opätovnom konaní na prvom stupni nesplnil, pričom naviac takúto vadu konania neodstránil ani Porušiteľ v odvolacom konaní, keď v Uznesení protirečivo uvádza, že „ani najvyšší súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že skutky, pre ktoré boli obžalovaní uznaní za vinných sa stali v rozsahu, ako bolo ustálené súdom prvého stupňa“. Porušiteľ tak bez relevantného dôvodu skutkový stav, ktorý najskôr považoval za nedostatočne zistený, bez toho, aby prvostupňový orgán v potrebnom rozsahu dôkazy opakoval a vykonal ďalšie, v Uznesení označil za správny a postačujúci pre vyslovenie odsudzujúceho rozsudku. ... Sťažovateľ bol teda uznaný za vinného z trestného činu prijímania úplatku napadnutými rozhodnutiami, ktoré sú založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom prvého stupňa vykonané zákonným spôsobom, čo sám Porušiteľ v prvom zrušujúcom Uznesení uznal a následne na túto skutočnosť pri nezmenených okolnostiach v druhom odvolacom konaní neprihliadal. Ide teda o situáciu akú priamo predpokladá ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g) TP pretože napadnutý rozsudok je založený na dôkazoch, ktoré neboli zaobstarané zákonným spôsobom a zistené porušenie zákona zásadným spôsobom ovplyvňuje postavenie Sťažovateľa tak, ako vyplýva z ustanovenia § 371 ods. 5 TP.».

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T 18/2009 zo 17. júla 2012

Sťažovateľ v úvode sťažnosti označil za porušovateľa svojich práv len najvyšší súd, avšak v petite sťažnosti navrhol vysloviť porušenie práv aj rozsudkom špecializovaného trestného súdu zo 17. júla 2012 a zrušiť tento rozsudok. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) bol ústavný súd toho názoru, že sťažnosť smeruje aj proti špecializovanému trestnému súdu a jeho rozsudku zo 17. júla 2012.

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, podobne I. ÚS 37/95, II. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O taký prípad by išlo v zásade vtedy, ak by skutkové závery boli v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním v tom zmysle, že by z vykonaného dokazovania takéto závery nevyplývali.

Sťažovateľ sa domáha iného hodnotenia obsahu hovorov, ktoré boli zaznamenané na základe príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a o vylúčenie týchto dôkazov sa snaží aj spochybnením ich zákonnosti. Zo sťažnosti nie je jednoznačné, či sťažovateľ namieta aj nezákonnosť nariadenia alebo nezákonnosť vykonania odpočúvania, väčšina jeho námietok smeruje proti nezákonnosti vykonania dôkazov na hlavnom pojednávaní odôvodnenej selektívnym vykonaním tých záznamov, ktoré svedčili v jeho neprospech. Posúdenie zákonnosti získania a vykonania týchto rozhodujúcich dôkazov (informácií získaných zo záznamov telefonických hovorov) je predpokladom posúdenia, či sa súdy mohli o ne opierať pri svojom rozhodovaní.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietané porušenie základných práv alebo slobôd napraviť. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky ochrany svojho základného práva a nebol s ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody. Sťažovateľ pritom nemá na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal vo veci dovolanie 8. júla 2013, podaním doručeným špecializovanému trestnému súdu 6. septembra 2013 vzal toto dovolanie späť. Táto okolnosť však nič nemení na tom, že sťažovateľ mal pred podaním sťažnosti ústavnému súdu k dispozícii účinný právny prostriedok, ktorého využitím ústavný súd podmieňuje prípustnosť sťažnosti. Sťažovateľ má napokon stále možnosť podať proti namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu dovolanie (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku).

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nebol dôvod rozhodnúť osobitne o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.