IV. ÚS 665/2025

1. Postupom Mestského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 47T/73/2024 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Mestskému súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 47T/73/2024 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur, ktoré j e mu Mestský súd Košice p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mestský súd Košice j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 949,17 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 47T/73/2024. Navrhuje priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 eur a náhradu trov konania. 2. Uznesením vyšetrovateľa z 30. júna 2009 bolo sťažovateľovi a ďalším osobám vznesené obvinenie pre zločin skrátenia dane a poistného formou pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d) k § 276 ods. 1, 4 Trestného zákona. Po skončení prípravného konania Okresná prokuratúra Košice II podala na sťažovateľa 6. decembra 2012 obžalobu na Okresnom súde Košice II. Mestský súd uznesením sp. zn. K2-5T/158/2012 zo 7. novembra 2024 vec sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie a následne uznesením z 30. septembra 2025 trestné stíhanie vedené proti sťažovateľovi zastavil. 3. Celková dĺžka konania ku dňu vyhotovenia ústavnej sťažnosti predstavuje 16 rokov a viac ako 4 mesiace. Začiatok lehoty je určený dňom vznesenia obvinenia. Konečné rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vydané 30. septembra 2025, bola však proti nemu podaná sťažnosť, v dôsledku čoho nenadobudlo právoplatnosť. Nie je možné predpokladať, kedy dôjde k právoplatnému skončeniu konania. Prejednávaný skutok nie je právne ani skutkovo zložitý, vec sa nevymyká bežnej rozhodovacej činnosti trestných súdov. Sťažovateľ svojím správaním nijako neprispel k extrémnej dĺžke konania a bol súdu k dispozícii. Prípravné konanie trvalo 3 roky a 5 mesiacov. Vzhľadom na to, že sa v tejto fáze nevyskytli žiadne prekážky brániace riadnemu priebehu vyšetrovania, túto lehotu nemožno považovať za primeranú. Dĺžka konania na mestskom súde predstavuje ku dňu vyhotovenia ústavnej sťažnosti 12 rokov a 11 mesiacov, čo samo osebe postačuje na konštatovanie neprimeranosti. Mestský súd svojím pomalým a neefektívnym postupom porušil práva sťažovateľa. Vezmúc do úvahy extrémnu dĺžku konania, by podanie sťažnosti podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku nemalo žiadny zmysel a navyše nemá žiadny kompenzačný účinok. Spôsobené zbytočné prieťahy sa nedajú vrátiť, zhojiť ani napraviť. Jediná forma kompenzácie je priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na okolnosti prípadu a celkovú dĺžku konania je priznanie sumy primerané a spravodlivé.

4. Podpredseda súdu považoval ústavnú sťažnosť za neopodstatnenú a navrhol ju odmietnuť. V predmetnej veci bolo pôvodne spoločne stíhaných 100 osôb vrátane sťažovateľa, ktoré boli postupne vylučované na samostatné konania, kde boli obžaloby podané na viacerých súdoch po celej Slovenskej republike. V tejto veci bola podaná obžaloba na dvoch obžalovaných.

lehote. Prieťahy vo veci boli zavinené aj sťažovateľom, resp. jeho obhajcom, ako aj nedisciplinovanosťou svedkov. Samotný súd konal plynule a vo veci nariaďoval pravidelne hlavné pojednávania. Zastavením trestného stíhania proti sťažovateľovi mu súd poskytol absolútne účinnú ochranu, pričom toto rozhodnutie je v jeho prospech napriek tomu, že nie je právoplatné. Konajúci súd svojím rozhodnutím vo veci spoluobžalovaného (odsudzujúci rozsudok zo 7. 11. 2024), ako aj vylúčením sťažovateľa na samostatné konanie urobil dostatočné opatrenia, aby eliminoval negatívny dopad neprejednania a najmä absencie právoplatného rozhodnutia u sťažovateľa v predmetnej trestnej veci. Podstatnou skutočnosťou je, že sťažovateľ sa ani nedomáhal ochrany svojich práv prostredníctvom sťažnosti pre nečinnosť v zmysle § 55 ods. 3 Trestného poriadku.

Mestský súd nariadil 28 hlavných pojednávaní, na ktorých sa vykonávalo dokazovanie (sudkyňa uviedla celú chronológiu). Ďalších 7 hlavných pojednávaní bolo zrušených alebo odročených bez prejednania, či už z dôvodu na strane spoluobžalovaných, dva termíny boli zrušené na žiadosť okresnej prokuratúry, alebo taktiež z dôvodu absencie požadovaných trestných spisov.

v období od 22. novembra 2019 do 22. decembra 2021, od 26. septembra 2023 do 25. júna 2024 a od 21. októbra 2024 do 24. apríla 2025. 7. Hlavné pojednávanie nebolo v dvoch termínoch vykonané z dôvodu pracovnej neschopnosti sťažovateľa, v jednom prípade sa on a jeho obhajca na hlavné pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavili, v ďalšom prípade obhajca na výzvu súdu oznámiť predpokladaný termín ukončenia pracovnej neschopnosti sťažovateľa nereagoval a v dvoch prípadoch obhajca požiadal o zmenu termínu hlavného pojednávania z dôvodu kolízie s procesnými úkonmi v iných trestných veciach. Prekážkou v plynulosti dokazovania bola aj nedisciplinovanosť svedkov, resp. ich opakované ospravedlňovanie či nezastihnuteľnosť. Podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne v dokazovaní nebolo možné pokračovať hlavne z dôvodu prebiehajúcich trestných stíhaní hlavných páchateľov a pre problém so zabezpečením potrebných spisov.

9. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. IV. ÚS 250/2025).

11. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje v rámci okolností konkrétneho prípadu tri základné kritériá, ktorými sú (1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu.

13. Pokiaľ ide o kritérium správania sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k mestskému súdu nespôsobil výrazné predĺženie konania, a to s prihliadnutím na celkové trvanie trestného konania. Sťažovateľ síce podľa zistenia ústavného súdu dal v dvoch prípadoch dôvod na odročenie pojednávania z dôvodu svojej pracovnej neschopnosti, v ďalšom prípade sa sťažovateľ ani jeho obhajca nedostavili na hlavné pojednávanie (ako ani ostatní predvolaní) a v ďalších dvoch prípadoch bol termín hlavného pojednávania odročený z dôvodu kolízie procesných úkonov v iných veciach obhajcu sťažovateľa. Inak správaním sťažovateľa, resp. jeho obhajcu neboli vytvorené iné prekážky. V zmysle zhodných tvrdení sťažovateľa a mestského súdu sťažovateľ nežiadal súd o urýchlenie napadnutého konania a nevyužil ani inštitút sťažnosti podľa § 55 ods. 3 Trestného

V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje aj na závery svojho rozhodnutia vo veci sp. zn. I. ÚS 288/2022, kde pri konaní trvajúcom približne 16 rokov od podania obžaloby skonštatoval, že vzhľadom na extrémnu dĺžku konania by sa ani využitím tohto účinného prostriedku nápravy nedosiahlo odstránenie stavu namietaného porušovania práv (podobne I. ÚS 66/2024).

dní. Prvýkrát mestský súd meritórne rozhodol v septembri 2025, avšak podľa zistenia ústavného súdu toto rozhodnutie bolo sťažnostným súdom zrušené a vec bola vrátená mestskému súdu na opätovné rozhodnutie (sťažnostnému súdu bola vec predložená od januára do apríla 2026).

17. Všeobecné pravidlo, že súd rozhodujúci neskôr vyčká s rozhodnutím, až sa skorší rozsudok stane právoplatným, nemôže platiť absolútne a tak sa dostávať do rozporu s požiadavkou na konanie bez zbytočných prieťahov. Úlohou ústavného súdu nie je posudzovať, aký postup všeobecného súdu je vhodnejší alebo správny, ale zhodnotiť účinky takéhoto postupu na označené práva sťažovateľa. Ak by bol mestský súd postupoval v napadnutom konaní s primeranou rýchlosťou, mohol sa úplne vyhnúť otázke posudzovania účinkov neskôr začatých súdnych konaní pre potreby napadnutého konania. Podstatným je zistenie, že vec sťažovateľa stále nie je právoplatne rozhodnutá, a to po viac ako 13 rokoch od podania obžaloby. Hoci nie je predsúdna fáza trestného konania predmetom prijatej časti ústavnej sťažnosti, úplne ju nemožno oddeliť od napadnutého konania pred mestským súdom, ktoré je preskúmavané, a mala by byť vzatá do úvahy (rozsudok Pavlik proti Slovensku z 30. 1. 2007, č. 74827/01, bod 107).

Ani právne či skutkovo najnáročnejšie súdne spory vo všeobecnosti nesmú trvať takú dlhú dobu, lebo platí zásada „oneskorená spravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou“ (rozsudok Lopatin a Medvedevskyi proti Ukrajine z 20. 5. 2010, č. 2278/03, bod 75, obdobne I. ÚS 582/2015, I. ÚS 54/2016, I. ÚS 760/2016, IV. ÚS 21/2018).

IV. Príkaz vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

20. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal. 21. Ústavný súd v nadväznosti na svoje zistenia prikázal súčasnému mestskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, pretože v čase vydania tohto nálezu nie je vec právoplatne skončená. 22. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení výšky primeraného zadosťučinenia zohľadnil ústavný súd svoju judikatúru a zásadu spravodlivosti, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ mohol dôvodne pociťovať právnu neistotu spôsobenú neefektívnym postupom mestského súdu. Do úvahy zobral tiež celkovú dĺžku konania, postoj a správanie sťažovateľa v súdnom konaní a zložitosť veci. Zohľadnené bolo aj zavinenie mestského súdu vo vzťahu k možnostiam urýchliť konanie. Ústavný súd dospel vzhľadom na uvedené k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie v tejto veci predstavuje spolu sumu 5 000 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).