IV. ÚS 719/2013

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti C., s. r. o., odmieta ako zjavne neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. októbra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti C.. s. r. o., P., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F. P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 43 CoZm 9/2013 a sp. zn. 43 Cob 129/2013 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“), ako aj jeho uzneseniami sp. zn. 43 CoZm 9/2013 a sp. zn. 43 Cob 129/2013 z 25. júla 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) jej uznesením sp. zn. SPR-HP 23-2013 z 19. júna 2013 uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 60 € a uznesením sp. zn. SPR-HP 17-2013 zo 6. júna 2013 súdny poplatok v sume 28 €, „za spracovanie hromadného podania podľa položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.). Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: „... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor položky č. 20 b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 18879/2013 a sp. zn. Rvp 18880/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval § 42a zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy (Sadzobník súdnych poplatkov položka 20 b) zákona o súdnych poplatkoch) a napadnuté uznesenia neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu a v ktorých mu okresný súd zaslal žiadosti na doplnenie a/alebo opravu tlačiva návrhu (resp. požiadal okresný súd o predĺženie lehoty). Uvedené podania preto okresný súd pripojil k už existujúcim spisovým značkám presne špecifikovaným okresným súdom v pripojenom zozname, ktoré boli založené do jednotlivých súdnych spisov podľa zoznamu založenom na č1. 4 a v nadväznosti na tieto podania, ktoré okresný súd posúdil v súlade s § 42a/ O. s. p. ako hromadné podania, pretože prevyšovali v § 42a/ O. s. p., stanovený počet 10 podaní vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku spolu vo výške 60,- Eur (resp. 28,- Eur), t. j. za každé jedno podanie 1,- Eur podľa položky 20b/ Sadzobníka súdnych poplatkov k Zákonu osudných poplatkoch č. 71/1992 Zb. osudných poplatkoch a poplatku za výpis z registra

Ide tak o podanie, ktoré podlieha spoplatneniu podľa Položky 20b/ Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov č. 71/1992 Zb., ktoré ustanovenie už bolo v čase podania hromadných podaní navrhovateľom účinné. Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že okresný súd uložil povinnosť platiť súdny poplatok navrhovateľovi v čase; keď Sadzobník súdnych poplatkov takúto položku neobsahoval. Nie je možné súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie neobsahovalo odôvodnenie podľa § 169 ods. 1 O. s. p., pretože z neho jednoznačne vyplývajú všetky podstatné a zákonom predpokladané náležitosti vrátane odôvodnenia. V záhlaví uznesenia je označený navrhovateľ ako podávateľ hromadného podania, ktorého sa poplatková povinnosť vyplývajúca z Položky 20b/ Sadzobníka súdnych poplatkov nesporne týka.

Podania navrhovateľa sú jednoznačne identifikovateľné, rovnako ako je presne identifikovateľný aj ich počet. . . spolu tvoria hromadné podanie tak, ako ho definuje § 42a/ O. s. p. . Príloha napadnutého uznesenia, na ktorú výrok tohto rozhodnutia odkazuje bola doručená spolu s uznesením navrhovateľovi, preto jeho námietky v odvolaní právne neobstoja. Súdny poplatok bol uložený navrhovateľovi podľa Položky 20b/ Sadzobníka súdnych poplatkov výlučne za spracovanie podania navrhovateľa súdom priamo na základe zákona, a to § 42a/ O. s. p., ktorú povinnosť má súd vždy, a to bez ohľadu na to, či spracovanie hromadného podania účastník navrhne alebo nie. Základné podmienky pre posúdenie, či sa jedná o hromadné podanie v zmysle § 42a/ O. s. p. vyplývajú z obsahu tohto ustanovenia a sú limitované počtom najmenej 10 akýchkoľvek podaní, dátumom ich podania, t. j. musia byť podané všetky v ten istý deň a účastníkom konania musí byť ten istý účastník, pričom aj podania sa musia týkať tohto istého účastníka. Všetky tieto kritériá navrhovateľ splnil tak, ako to vyplýva aj z prílohy napadnutého rozhodnutia obsahujúcej zoznam vecí, o ktorých sa

28,- Eur). V tejto súvislosti je právne irelevantná námietka navrhovateľa o tom, že pri ukladaní súdneho poplatku za hromadné podania je potrebné prihliadnuť na podania pod poradovým číslom 1-9, ktoré hromadné podania netvoria, pretože navrhovateľ podal naraz viac ako 10 podaní, teda viac ako 10, v dôsledku čoho nie je výklad § 42a ods. 1 O. s. p. navrhovateľom o počte podaní tvoriacich hromadné podanie len od podania pod por. č. 10 a viac, správny.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.