IV. ÚS 98/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 98/2014­66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti , zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou, Svätoplukova 28, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) až d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou, Špitálska 25, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 (prvej vety), čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) až d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 105/2010 z 18. júla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 102/2012 z 29. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Trestného zákona, v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ, ako aj prokurátor. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 102/2012 z 29. januára 2013 zamietol odvolania sťažovateľa aj prokurátora. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ argumentuje, že Okresná prokuratúra Martin podala na neho obžalobu pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) Trestného zákona, v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že spolu s na chate v obci v dobe od začiatku roku 2010 do 16. júna 2010 vyrábali pervitín. Konkrétne znel skutok uvedený v obžalobe nasledovne: „po predchádzajúcej vzájomnej dohode s , v presne nezistenej dobe od začiatku roku 2010 do 16. 06. 2010, v rekreačnej chate č. , v katastrálnom území , obec , okr. Martin a v jej okolí, opakovane extrahovali z tabletiek Nurofen StopGrip (pseudo)efedrin a následne na príslušnom zariadení, ako najmä sklenené misky, sklenené banky, skúmavky, plastové fľaše a iné a z príslušných látok, ako (pseudo)efedrin, kyselina fosforečná, kyselina chlorovodíková, hydroxid sodný, jód, červený fosfor a toluen, opakovane vyrobili nezistené množstvo hydrochloridu metamfetamínu (pervitín), dňa 16. 06. 2010 mali na uvedenej rekreačnej chate v jenského mise bielu kryštalickú látku o celkovej hmotnosti 0,257 g, o ktorej bolo, podľa znaleckého skúmania Kriminalisticko – expertízneho ústavu PZ Bratislava, pracovisko Slovenská Ľupča, zistené, že sa jedná o hydrochlorid metamfetamínu s obsahom účinnej látky metamfetamín 67,9 % hmotnostných, čo zodpovedá 4 – 18 obvykle jednorazovým dávkam drogy, pričom metamfetamín je zaradený do II. Skupiny zoznamu omamných látkach, psychotropných látkach uvedeného v zákone č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psyhotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov a taktiež tam mali uskladnené v dvoch injekčných striekačkách so zataveným násadcom na ihlu biely prášok a na papieri nasiaknutom neznámou látkou hnedo – žltý prášok, spolu o celkovej hmotnosti 15,494 g, o ktorých bolo podľa znaleckého skúmania Kriminalisticko­expertízneho ústavu PZ Bratislava, pracovisko Slovenská Ľupča, zistené, že sa jedná o (pseudo)efedrin, t. j. prekurzor, ktorý je možné použiť na ilegálnu výrobu metamfetamínu, pričom z uvedeného množstva by bolo možné teoreticky vyrobiť 275 až 550 dávok metamfetamínu.“ V zmysle napadnutého rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ mal dopustiť skutku, za ktorý bol odsúdený, tým, že „od presne nezistenej doby leta 2009 do najneskôr 16. 06. 2010 opakovane kupoval na bližšie nezistených miestach v meste , minimálne však na diskotéke v meste , od bližšie nezistených osôb, pervitín, ktorý mal následne v držbe pre účely jeho užívania, tento pervitín opakovane užíval minimálne aj s ..., ktorá ho taktiež zaobstarávala kúpou, na rôznych miestach v okrese Martin, jeden až dvakrát do mesiaca, pričom pervitín (memamfetamín) je zaradený do II. skupiny zoznamu omamných a psychotropných látok uvedeného v zákone č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„... rozsudkom OS Martin sp. zn. 1 T/105/2010 z 18. júla 2012, uznesením KS Žilina sp. zn. 1 To/102/2012 – 1003 z 29. januára 2013 a uznesením NS SR sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 veta prvá, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. a) až d) Dohovoru, tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil OS Martin, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

Sťažovateľ sa zároveň domáha úhrady trov konania v celkovej sume 331,13 €.

Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o nariadenie dočasného opatrenia, ktorým odloží vykonateľnosť právoplatného rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 105/2010 z 18. júla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 102/2012 z 29. januára 2013 a okresnému súdu uloží, aby neodkladne prerušil výkon trestu odňatia slobody uložený sťažovateľovi.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 98/2014­23 z 19. februára 2014 ju v časti namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013, prijal na ďalšie konanie.

Vyjadrenie najvyššieho súdu k sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené 28. januára 2015. Predsedníčka najvyššieho súdu sa v ňom vyjadruje k sťažnosti prostredníctvom vyjadrenia predsedu senátu rozhodujúceho o dovolaní sťažovateľa JUDr. Petra Krajčoviča, ktorý navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel, a na podporu tohto záveru okrem iného uvádza, že «... nejde o „čisto“ formálny prístup k ochrane práva na obhajobu, ako to tvrdí sťažovateľ. ... Akékoľvek chyby konania a rozhodovania možno uplatniť riadnym opravným prostriedkom (v prípade rozsudku odvolaním), čo obvinený vo vzťahu ku ním tvrdenej okolnosti (nezachovanie totožnosti skutku) v odvolacom konaní neúspešne učinil. Odvolací súd sa podrobne zaoberal okolnosťami, pre ktoré považuje totožnosť skutku (pri jeho úprave súdom prvého stupňa, na ktorú je, ak to výsledky dokazovania podmieňujú, povinný) za zachovanú. Išlo teda o hodnotenie výsledkov dokazovania, nie o situáciu, v ktorej by sa odsúdenie týkalo okolností, ktoré neboli v konaní dokazované. Všetky chyby konania a rozhodovania sú teda napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom, mimoriadnym opravným prostriedkom (síce všeobecne dostupným), len niektoré. Ustanovenie o dôvodoch dovolania (v tomto prípade § 371 ods. 1 Trestného poriadku) je v dôsledku toho potrebné vykladať síce nie reštriktívne, ale ani príliš extenzívne. Inak by dovolacie konanie duplikovalo konanie odvolacie. Taký systém ochrany práva a jej preskúmania, ustanovený zákonom, musí súd (aj dovolací) akceptovať, a to v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky. Z toho aj rozhodnutie najvyššieho súdu vychádza. Pod pojem zásadné porušenie práva na obhajobu nemožno subsumovať akékoľvek (možné, obvineným tvrdené) porušenie ustanovení Trestného poriadku zo strany orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu. Právo na obhajobu je síce premietnuté do mnohých ustanovení Trestného poriadku, vždy však ide o úpravu vychádzajúcu z ustanovenia § 34 Trestného poriadku (práva a povinnosti obvineného) a § 44 Trestného poriadku (práva a povinnosti obhajcu). Ide o možnosť aktívne uplatňovať svoju procesnú oponentúru proti obvineniu (obžalobe), a to osobne alebo prostredníctvom obhajcu, zákonom ustanoveným spôsobom. To aj bolo obvinenému v priebehu konania umožnené. Právo na obhajobu však nepokrýva možnosť univerzálneho opätovného prieskumu rozsudku (po prvotnom odvolacom odvolacom prieskume), ale len prieskumu selektovaného (podľa ustanovení o dovolacom konaní), s limitom vymedzených dovolacích dôvodov. V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí je potom vysvetlené, prečo dovolateľom tvrdená chyba rozhodnutia do kategórie ním uplatneného dovolacieho dôvodu nespadá. Podobne je tomu pri otázke skutkových zistení (správnosť a úplnosť zisteného skutku), ktoré vždy tvoria základ odsúdenia. Túto okolnosť možno namietať v odvolacom konaní, v dovolacom konaní však prieskum nie je možný (§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku časť vety za bodkočiarkou).».

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu; b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Kľúčová námietka sťažovateľa, s ktorou sa ústavný súd v konaní o sťažnosti musí vysporiadať, je založená na tvrdení sťažovateľa, že jeho dovolanie vychádzajúce primárne z námietky nezachovania totožnosti skutku v trestnej veci, za ktorú bol odsúdený, t. j. že bol odsúdený pre iný skutok, než ktorý bol predmetom obžaloby, je námietkou, ktorú treba zahrnúť pod dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu), keďže „obžalovanému vôbec nie je daná príležitosť, aby sa obhajoval a predkladal dôkazy, ktoré by ho zbavovali viny alebo zmierňoval jeho vinu zo skutku, pre ktorý je nakoniec odsúdený“.

Podľa § 34 ods. 3 Trestného poriadku obvinený, ktorý nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu; nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú odmenu musí obvinený preukázať najneskôr pri rozhodovaní o náhrade trov trestného konania a ak ide o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2, najneskôr do 30 dní po tom, čo mu bolo doručené opatrenie o ustanovení obhajcu.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie. Podľa § 34 ods. 5 Trestného poriadku obvinený je povinný na začiatku prvého výsluchu uviesť adresu, na ktorú sa mu majú písomnosti doručovať, vrátane písomností určených do vlastných rúk, ako aj spôsob doručovania s tým, že ak túto adresu alebo spôsob doručovania zmení, musí takú skutočnosť bez meškania oznámiť príslušnému orgánu; o doručovaní a následkoch s tým spojených orgán činný v trestnom konaní alebo súd obvineného poučí.

Podľa § 44 ods. 1 Trestného poriadku obhajca je povinný poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky, nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto zákona v konaní pred súdom úkonov, ktorých má právo zúčastniť sa obvinený, a vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

Podľa § 234 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku obžaloba sa môže podať len pre skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie.

Podľa § 278 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku časť vety za bodkočiarkou správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Jedným z čiastkových práv obvineného na obhajobu je nepochybne aj jeho právo vedieť, z čoho, z akého skutku a z akého trestného činu je obvinený, resp. obžalovaný. Právo obvineného vedieť, z čoho je obvinený (vedomosť tak o skutku, ako aj o jeho právnej kvalifikácii) možno vyvodiť z už citovaných ustanovení § 34, § 206, § 234 a § 278 Trestného poriadku.

Právo vedieť, z čoho je konkrétny subjekt obvinený, vyplýva aj z § 69 Trestného poriadku, v ktorom je zakotvené právo strán konania (teda aj obvineného) a niektorých iných subjektov nahliadať do spisu (tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom). Ide o právo, ktoré taktiež napomáha obvinenému k tomu, aby vedel, z čoho je obvinený, a teda je nepochybne tiež súčasťou práva na obhajobu. Obvinený, resp. jeho obhajca sa štúdiom spisu môžu dôslednejšie pripraviť na výkon obhajoby.

Právo obvineného poznať skutok, z ktorého je obvinený, je nepochybne celkom zásadným pre realizáciu jeho obhajobných práv a pre kvalifikovanú realizáciu obhajoby ako takej. Len pokiaľ obvinený vie, z čoho je obvinený – akého skutku, akého konania, s akým následkom sa mal dopustiť, môže sa obvineniu plnohodnotne brániť a navrhovať dôkazy a argumenty na spochybnenie tohto obvinenia.

Zároveň však ústavný súd v zásade akceptuje argumentáciu najvyššieho súdu uvedenú v napadnutom uznesení, podľa ktorej v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť, a teda že v dovolacom konaní z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku možno vo vzťahu k súdom zistenému skutku skúmať len správnosť jeho právnej kvalifikácie. Napriek tomu však uvedenú príčinnú súvislosť medzi požiadavkou zachovania totožnosti skutku obsiahnutého v odsudzujúcom rozhodnutí v konfrontácii so skutkom vymedzeným v obžalobe a právom na obhajobu musí dovolací súd podľa názoru ústavného súdu primerane zohľadniť v odôvodnení dovolacieho rozhodnutia. Podľa zistení ústavného súdu najvyšší súd ako dovolací súd túto skutočnosť, ktorá môže v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát akceptoval. Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že najvyšší súd sa k otázke zachovania totožnosti skutku ako dovolací súd v kontexte s namietaným zásadným porušením práva na obhajobu minimálne dvakrát v rámci dovolacieho konania explicitne vyjadril; konkrétne ide o uznesenie sp. zn. 1 Tdo V 6/2001 z 26. októbra 2011 a tiež

uznesenie

sp. zn. 6 Tdo 28/2011 z 29. júna 2011.

V oboch uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu boli predmetom posudzovania dovolania dovolateľov, ktorí rovnako namietali porušenie zásady totožnosti skutku v dôsledku odsúdenia za iný skutok, než aký bol uvedený v obžalobnom návrhu, čo považovali za naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (zásadné porušenie práva na obhajobu). Najvyšší súd v oboch uvedených prípadoch, rovnako ako v prípade sťažovateľa, dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, avšak v oboch označených uzneseniach sa najvyšší súd s už uvedenou námietkou dovolateľov meritórne vysporiadal, t. j. formuloval záver, že v ich prípade zásada totožnosti skutku zachovaná bola, čo aj odôvodnil, a až na tom základe formuloval záver o nesplnení dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

V uznesení sp. zn. 6 Tdo 28/2011 z 29. júna 2011 najvyšší súd v súvislosti s námietkou nezachovania totožnosti skutku oproti obžalobe uviedol: „Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., úvodom treba zdôrazniť tú skutočnosť, že zákon pre jeho uplatnenie predpokladá nie každé porušenie práva na obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie.

uplatnenie jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a tiež k vydaniu zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto návrhoch súdy aj zákonným spôsobom rozhodli. Taktiež všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne zabezpečené. Pokiaľ ide o tento dovolací dôvod obžalovaného, tak tento považoval najvyšší súd

Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť a iné naopak pribudnúť, nesmie sa zmeniť len podstata skutku. Podstata skutku je určovaná účasťou obžalovaného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy chránené trestným zákonom. Totožnosť skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania a následku. Je potrebné zdôrazniť, že teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovými okolnosťami popísanými v obžalobnom návrhu a výrokom

Podstatu skutku pritom tvorí, ako už bolo aj vyššie uvedené, konanie páchateľa (obžalovaného), ktorým sa rozumejú prejavy vôle páchateľa vo vonkajšom svete, pokiaľ sú zahrnuté zavinením a následok týmto konaním spôsobený, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva hmotného a ktorý spočíva v porušení alebo ohrození hodnôt (záujmov, vzťahov) chránených trestným zákonom, t. j. objektu trestného činu. Následkom z hľadiska zachovania totožnosti skutku je potrebné rozumieť porušenie individuálneho objektu trestného činu v jeho konkrétnej podobe, teda konkrétny následok (porušenie alebo ohrozenie určitého jedinečného vzťahu – záujmu), nie určitý typ následku. S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že totožnosť skutku v trestnom konaní bude zachovaná popri úplnej zhode konania a následku tiež vtedy, ak bude daná zhoda aspoň v konaní pri rozdielnom následku alebo zhoda aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ale rovnako i vtedy, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach (z hľadiska zachovania totožnosti konania i následku nie sú podstatné

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, zákonné ustanovenia, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že obvineným vytýkané pochybenie nie je spôsobilé naplniť dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., a teda že v danom prípade k zásadnému porušeniu práva na obhajobu nedošlo.“

Ústavný súd zastáva názor, že námietka nezachovania totožnosti skutku medzi rozsudkom a obžalobou je taká špecifická a úzko súvisiaca s realizáciu a naplnením práva na obhajobu, že konštatovanie najvyššieho súdu o tom, že „Najvyšší súd nemôže na podklade dovolania obvineného skúmať zachovanie totožnosti skutku medzi rozsudkom a obžalobou, nakoľko tomu zodpovedajúci dôvod dovolania v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku absentuje.“, bez akéhokoľvek meritórneho posúdenia tejto námietky, a to najmä v konfrontácii s predchádzajúcimi rozhodnutiami najvyššieho súdu (sp. zn. 1 Tdo V 6/2001 z 26. októbra 2011 a sp. zn. 6 Tdo 28/2011 z 29. júna 2011), nekorešponduje materiálnemu chápaniu základných práv a slobôd a v už naznačených súvislostiach má tento nedostatok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavnoprávnu relevanciu.

III. Závery

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Na základe čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd nielen zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ale v záujme efektívnej ochrany základných práv sťažovateľa ho zároveň aj vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Úlohou najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie bude v zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde vec znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom jeho úlohou bude s prihliadnutím na závery uvedené v tomto náleze opätovne sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadať s námietkou sťažovateľa založenou na tvrdení, že v jeho prípade nebola zachovaná totožnosť skutku medzi rozsudkom a obžalobou z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (bod 2 výroku tohto nálezu).

Rešpektujúc zásadu minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd v tomto náleze meritórne nezaoberal dôvodnosťou námietky sťažovateľa o porušení zásady totožnosti skutku, keďže ide o vec, ktorá v posudzovanom prípade primárne patrí do pôsobnosti najvyššieho súdu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou, Špitálska 25, Bratislava. Ústavný súd pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013, ako aj z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže jeden úkon právnej služby bol vykonaný v roku 2015. Náhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti v roku 2013 a stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon uskutočnený v roku 2013 po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, a úkon uskutočnený v roku 2015 po 139,83 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,81 € a jedenkrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 424,16 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty (84,83 €), pretože právna zástupkyňa sťažovateľa je platkyňou DPH. Celková priznaná úhrada trov konania predstavuje sumu 508,99 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 3 výroku tohto nálezu)].