PL. ÚS 10/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 10/2014­78

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2015 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa), Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika prerokoval návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslancom Národnej rady Slovenskej republiky Martinom Poliačikom, na začatie konania o súlade § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, § 116 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a § 76a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a takto

rozhodol:

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 10. októbra 2012 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“ alebo ,,navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“), § 116 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a § 76a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 26 ústavy, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).

I.1 Odôvodnenie návrhu skupiny poslancov

3. Podľa názoru skupiny poslancov „zavedenie povinnosti uchovávať údaje podľa vyššie uvedených ustanovení predstavuje citeľný zásah do súkromného života, keďže ide o plošne sledovanie všetkých obyvateľov Slovenska, bez ohľadu na ich bezúhonnosť a čestnosť. Každý deň je o každom obyvateľovi Slovenska povinne zaznamenané to s kým telefonoval, komu posielal textové správy a emaily, kedy tak urobil, kde sa vtedy nachádzal, aký telefón alebo službu použil, ako dlho trvala predmetná komunikácia a mnoho ďalších. Kombináciou týchto informácií dokážeme opísať pohyb každého obyvateľa na Slovensku, ktorý používa mobilný telefón či internet, predpovedať jeho správanie, okruh známych, záľuby, zdravotný stav, sexualitu, či iné osobné údaje a tajomstvá... Na základe údajov, ktoré sa takto uchovávajú, je možné zostaviť dokonalý osobnostný, komunikačný a pohybový profil jednotlivca, odhaľujúci radu podstatných charakteristík jeho identity a chovania, inými slovami odhaľujú podstatnú časť jeho súkromia.“.

4. Vo svojom návrhu skupina poslancov ďalej poukazuje na skutočnosť, že „ako zásah do súkromného života je podľa judikatúry ESĽP potrebné chápať ako kontrolu obsahu pošty a telefónnych hovorov (Rozsudok ESĽP vo veci Klaas proti Nemecku), tak aj zisťovanie telefónnych čísel telefonujúcich osôb, či uchovávanie informácií, že daná osoba telefonovala s určitou osobou. Nie je pri tom rozhodujúce, či uchovávané údaje boli nejakým spôsobom použité alebo zverejnené (najmä Rozsudok ESĽP vo veci Copland proti Spojenému kráľovstvu). Zásahom do základných práv, a teda aj do súkromného života, sa rozumie nie len bezprostredný zásah (napr. oboznámenie sa s uchovávanými údajmi), ale aj také opatrenia štátnych orgánov, z ktorých možno predvídať, že ich následkom bude obmedzenie základných práv a slobôd.“.

6. Podľa navrhovateľov sú napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách „v priamom rozpore so zásadou, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom obmedzenia možno použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 Ústavy)“. Ďalej konštatujú, že „opodstatnenosť každého zásahu do základných práv a slobôd sa v demokratickom a právnom štáte posudzuje na základe kumulatívneho splnenia troch základných kritérií, a to legality, legitimity a proporcionality takéhoto zásahu (Nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 117/07, PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 67/07)“.

7. Skupina poslancov v podanom návrhu tvrdí, že napadnutá právna úprava ohrozuje samotnú podstatu „práva na nedotknuteľnosť súkromia, súkromný život, ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe a tajomstva dopravovaných správ“. V návrhu skupina poslancov uvádza, že príslušné základné práva jednotlivca prostredníctvom napadnutej právnej úpravy štát obmedzuje spôsobom, ktorý „najmä ohrozuje ich samotnú podstatu“, keďže „podľa posledných výskumov Inštitútu Maxa Plancka totiž zbieranie týchto údajov nemá žiadny pozitívny vplyv na odhaľovanie závažných trestných činov v Európe“.

8. Skupina poslancov v návrhu konštatuje, že „obmedzenie, ktoré znamená zásah do určitého práva, musí byť vždy primerané vzhľadom k významu tohto práva. Zásah je prípustný, len ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme dosiahnutia legitímneho cieľa... Obmedzenie základných práv je teda prípustné iba vtedy, pokiaľ je to k dosiahnutiu zamýšľaného cieľa vhodné a nevyhnutné, a s tým spojený zásah nie je vzhľadom na svoju intenzitu v nepomere k významu veci a ujme, ktorú spôsobí dotknutým osobám.“.

12. Vo svojom návrhu skupina poslancov uvádza aj ďalšie spôsoby, akými sa možno vyhnúť uchovávaniu údajov, v dôsledku čoho napadnutá právna úprava zákona o elektronických komunikáciách nemôže byť spôsobilá dosahovať zamýšľaný cieľ boja proti závažnej trestnej činnosti. Sú nimi napríklad „... použitie telefónnej búdky alebo tzv. anonymných predplatených telefónnych kariet. Ide o také karty, pri kúpe ktorých nie je nevyhnutné preukazovať svoju totožnosť.“. V návrhu skupina poslancov tiež uvádza: „Vyhnúť sa uchovávaniu možno aj oveľa sofistikovanejším spôsobom, a to použitím komerčných služieb na anonymizáciu komunikácie alebo systému The Onion Rouler (TOR), či systému JAP (JonDo). Komerčné služby na anonymizáciu komunikácie sú založené prevažne na systéme proxy serverov.“ Napokon dodáva: „Vzhľadom na množstvo uvedených, ale aj ďalších spôsobov, akými sa možno vyhnúť uchovávaniu údajov, je zrejme, že právna úprava nemôže dosahovať svoj cieľ, a to boj proti organizovanému zločinu a terorizmu, nakoľko práve tieto osoby najlepšie poznajú spôsoby ako sa takémuto uchovávaniu údajov efektívne vyhnúť. Zásah do súkromia sa tak paradoxne viac dotkne osôb, ktoré s trestnou činnosťou nemajú nič spoločné, ako osôb, ktoré ju páchajú a majú zvýšený záujem komunikovať anonymne. Tieto osoby totiž nemajú dôvod meniť svoje osobné návyky, keďže sú čestnými a bezúhonnými občanmi...“

13. Skupina poslancov v návrhu rovnako spochybňuje aj nevyhnutnosť napadnutej právnej úpravy pre dosiahnutie cieľa. Jej nevyhnutnosť spochybňujú navrhovatelia vzhľadom na súčasné štúdie, predovšetkým kriminologickú štúdiu Inštitútu Maxa Plancka „Stutzlücken durch Wegfall der Vorratsdatenspeicherung?“ (Kriminologická štúdia Stutzlücken durch Wegfall der Vorratsdatenspeicherung ­ http://vds.brauchts.net/MPI_VDS_Studie.pdf), ktorá poukazuje na to, že zbieranie prevádzkových a lokalizačných údajov „vôbec nevedie k lepšiemu odhaľovaniu závažnej trestnej činnosti“, a to napríklad z dôvodu rozsahu dnes uchovávaných údajov či doby, po ktorú sa údaje majú uchovávať, ako aj z dôvodu existencie menej invazívnych, ale rovnocenne efektívnych spôsobov boja proti závažnej kriminalite (ako napr. § 90 Trestného poriadku).

Často sa uvádza, že uchovávanie toľko prevádzkových a lokalizačných údajov nepredstavuje tak vážny zásah do základných práv a slobôd ako prípadné uchovávanie obsahu telekomunikácie. Správnosť tohto tvrdenia však nemožno posudzovať iba podľa druhu uchovávaných údajov, ale i z hľadiska ich užitočnosti a ich možného použitia. To súvisí jednak s účelom ich uchovávania a ďalej aj s možnosťou ich spracovania a prepojenia s ďalšími údajmi. V konkrétnom prípade môže byť tak zásah do súkromia závažnejší pokiaľ pôjde o uchovávanie a využívanie prevádzkových a lokalizačných údajov, ako keby šlo o uchovávania obsahu komunikácie (porovnaj bod 27, Pl. ÚS 42/11, ÚS ČR). Ako príklad možno uviesť telefonát medzi dvoma osobami, ktorý nie je obsahovo dôležitý, avšak o súkromí týchto osôb nám môžu viac povedať údaje z hľadiska miesta, doby uskutočneného hovoru a identifikácie telefonujúcich osôb, ako z hľadiska predmetu samotného hovoru. Ukladanie, triedenie a vyhodnocovanie prevádzkových a lokalizačných údajov a ich spájanie s ďalšími informáciami je možné vykonávať automaticky s pomocou vyhľadávača. Čo zvyšuje riziko zneužitia a závažnosť dopadu spracovania týchto údajov na súkromie jednotlivca. Z vyššie uvedeného vyplýva, že hodnota informácií získaných na základe prevádzkových a lokalizačných údajov môže byť porovnateľná s hodnotou informácií získaných z obsahu komunikácie, ba niekedy môže byť dokonca aj vyššia. Z toho môžeme vyvodiť, že prevádzkové a lokalizačné údaje je potrebne chrániť rovnako dobre ako údaje o obsahu komunikácie. Pri pospájaní jednotlivých uchovávaných údajov a pri spojení týchto údajov s ďalšími informáciami môžeme odhaliť podstatnú časť súkromia dotknutej osoby. Umožni to odhaliť kontakty dotknutej osoby. Na základe toho, ako často dotknutá osoba komunikuje s inými ľuďmi, je možné zostaviť sieť jej priateľov alebo aj jej pracovných vzťahov. Ak dotknutá osoba často volá s inou osobou počas určitého kratšieho časového obdobia môže to znamenať relatívnu dôležitosť volaného pre volajúceho. V rade prípadov sa dá z identity adresáta telefonátu alebo emailu odhaliť citlivý údaj o volajúcom či odosielateľovi. Ak je adresátom telefonátu lekár ­ špecialista, tak sa dá predpokladať, že volajúci bude mať zrejme zdravotný problém z oblasti, ktorej sa daný špecialista venuje. Taktiež pri emaily, ktorého adresátom je niekto@anonymny­alkoholici.sk sa dá predpokladať, že dotyčný je alkoholik. Pri použití mobilného telefónu je zas možné zistiť napr. miesta pobytu a pohybu, kto sa kde a kedy s niekým stretol. Ak dvaja ľudia, ktorí medzi sebou zvyčajne komunikujú z určitej geografickej oblasti zrazu na pár dní zmenia oblasť, z ktorej zvyčajne komunikujú, tak sa dá predpokladať, že išli na dovolenku alebo na pracovnú cestu.“

17. Skupina poslancov vo svojom návrhu rovnako poukazuje, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách zasahujú aj do slobody prejavu a slobody tlače, „... keďže novinári nemajú možnosť používať internetovú alebo telefónnu komunikáciu pri svojej práci bez toho, aby tak ohrozili svoje tajné zdroje, ktorých existencia vitálne podporuje obe tieto slobody. Každá priama komunikácia s takouto osobou, alebo všetka komunikácia súvisiaca s takýmito stretnutiami (napr. prezvonenie tesne pred, či po tajnom stretnutí odhaľujúce polohu stretnutia) spôsobuje, že novinár si musí nachádzať úplne odlišné spôsoby komunikácie. To iste platí aj pre iné profesie, ktoré sa musia vyhýbať elektronickej komunikácií, ak chcú v skutočnosti zachovať tajnosť svojho klienta (psychológovia, manželský poradcovia, psychoterapeuti, alkoholické liečebne a pod).“.

20. Záruky proti zneužitiu uchovávaných údajov je podľa skupiny poslancov potrebné posudzovať «... nielen z hľadiska technických požiadaviek bezpečnosti, ale aj z hľadiska právnej „bezpečnosti“, a teda, či je na sprístupnenie takýchto údajov potrebný súdny príkaz vydaný v súlade s účelom uchovávania údajov a či sa pri uchovávaní a použití údajov zachováva transparentnosť». 21. Skupina poslancov dodáva: „Súdny príkaz je síce potrebný na sprístupnenie údajov, avšak je otázne, či je vydávaný na účely ustanovené v § 58 ods. 7 ZEK, nakoľko v § 116 TP, je ustanovené, že súdny príkaz možno vydať pre úmyselný trestný čin. Ak by sme uplatnili zásadu lex posterior derogat legi priori, tak pri výklade § 116 TP by súdy takýto príkaz mali vydať len pre trestné činy stanovené v § 58 ods. 7 ZoEK a nie pre každý úmyselný trestný čin. Ak však zoberieme do úvahy ročnú štatistiku žiadostí o sprístupnenie uchovávaných údajov (Tab. 1), tak vzhľadom na počet prípadov, v ktorých sa požadované údaje poskytli oprávneným orgánom štátu, môžeme dôvodne predpokladať, že sa súdny príkaz vydáva aj pre iné úmyselné trestné činy ako sú stanovené v § 58 ods. 7 ZoEK.“

22. Podľa navrhovateľov „Zákonodarca musí pri uchovávaní a použití údajov stanoviť jasné pravidla transparentnosti. Sem patrí najmä zásada otvorenosti pri zhromažďovaní a použití osobných údajov, a teda zhromažďovanie a použitie osobných údajov by sa malo diať s vedomím dotknutej osoby, okrem prípadu, ak by tým došlo k zmareniu vyšetrovania. Aj v prípade zhromaždenia alebo použitia údajov bez vedomia dotknutej osoby by mal zákonodarca stanoviť aspoň povinnosť dodatočného informovania. Avšak orgánom oprávneným k využitiu prevádzkových a lokalizačných údajov nebola stanovená povinnosť dodatočného informovania dotknutej osoby. Takáto povinnosť však podľa § 88 ods. 8 TP existuje pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo­ zvukových záznamov, pričom tieto dva inštitúty predstavujú porovnateľný zásah do súkromia.“.

24. Navrhovatelia napokon dodávajú: «Nehovoriac o tom, že podniky, ktoré takéto informácie sprístupňujú sú často veľmi malé spoločností (pripojenie na internet), u ktorých je „bezpodozrievavá úslužnosť“ voči štátnym orgánom pomerne vysoká. Predmet telekomunikačného tajomstva (§ 63 ZoEK) tak podľa bežnej praxe býva sprístupňovaný aj v priestupkovom konaní (viď príloha č. 1). Policajný zbor mimo trestného konania svoje protiprávne a protiústavné žiadostí odôvodňuje § 76a ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ZoPZ) alebo dokonca všeobecnou povinnosťou súčinnosti podľa § 76 ZoPZ, resp. § 76a ZoPZ. Generálny advokát Jäaskinen pritom v prípade Bonnier Audio C­ 461/10 výslovne pripomína, že: „k tomu, aby bylo zpřístupnění osobních údajů možné, vyžaduje unijní právo, aby povinnost uchovávaní byla stanovená vnitrostátními právními předpisy, které upřesni kategorie uchovávaných údajů, účel uchovávaní, dobu uchovávaní a osoby, které mohou mít k údajům přístup. Využívaní databází, které existují k jistým účelům, než které byly takto stanovený zákonodárcem, by bylo v rozporu se zásadami ochrany osobních údajů.“»

I.2 Návrh na rozhodnutie

25. Na základe uvedenej argumentácie sa skupina poslancov domáha, aby ústavný súd prijal jej návrh na ďalšie konanie a následne o ňom v konaní vo veci samej nálezom

takto rozhodol:

„Ustanovenie § 58 ods. 5, 6, 7 a § 63 ods. 6 zákona NR SR Č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, § 116 zákona NR SR č. 301/2005 Trestného poriadku a § 76a ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore nie je v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, 3, čl. 22, čl. 26 Ústavy SR, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, 3, čl. 13, čl. 17 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, čl. 8. čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7, čl. 8, čl. 11, 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.“

II.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky

30. Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpeného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, je obsiahnuté v prípise ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 38669/2014/21 zo 16. júla 2014. Vláda vo svojom stanovisku navrhla, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nevyhovel, a zároveň oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

Ide o vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením. Pokiaľ sa týka uchovávania určitých údajov, je potrebné upozorniť na skutočnosť, že všetky údaje, ktoré ZEK vymenováva, sú údaje prevádzkové (údaje vzťahujúce sa na užívateľa a na konkrétny prenos informácie, ktoré sa spracúvajú na účely prenosu správ a fakturácie), lokalizačné (údaje, ktoré označujú geografickú polohu koncového zariadenia) a údaje komunikujúcich strán (telefónne číslo, obchodné meno a sídlo právnickej osoby, osobné údaje fyzickej osoby), teda predmetom uchovávania nie je obsah správ.

301/2005 Z. z. Trestným poriadkom (ďalej len „trestný poriadok“) a so zákonom č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov. § 116 Trestného poriadku upravuje osobitnú formu informačného technického prostriedku (odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky), ktorý v konaní o úmyselnom trestnom čine umožňuje získanie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov v prípade, ak sú takéto údaje potrebné na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke vydáva písomne predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami. Z pohľadu základných zásad trestného konania upravených v § 2 Trestného poriadku, konkrétne zásady upravenej v ods. 2, v zmysle ktorej „do základných práv

cenné a v niektorých prípadoch priam nevyhnutné. Uchovávanie údajov sa ukázalo ako nevyhnutné pri takých činnostiach, ako sú zabezpečovanie a rekonštrukcia dôkazov alebo stôp pri určovaní spolupáchateľstva pri trestnom čine, pričom v niektorých prípadoch uchovávané údaje poskytujú jediný spôsob usvedčenia páchateľa, a to napr. v tak závažných prípadoch ako sú prípady sexuálneho zneužívania detí alebo prechovávania detskej

a teda na základe platných právnych predpisov. Základným procesným predpisom pre oblasť trestnej činnosti je Trestný poriadok, ktorý upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Ako bolo už vyššie uvedené, Trestný poriadok vcelku konkrétne upravuje postup pri získavaní informácií o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, a teda v žiadnom prípade nemôže ísť o svojvôľu policajného zboru v procese vyšetrovania

Ak ide o pátranie po odcudzenom motorovom vozidle, v ktorom sa v čase odcudzenia nachádzalo telekomunikačné zariadenie, je policajný zbor oprávnený žiadať o prevádzkové a lokalizačné údaje na základe písomnej žiadosti majiteľa, prevádzkovateľa alebo držiteľa telekomunikačného zariadenia. V oboch prípadoch je teda potrebný súhlas, resp. žiadosť dotknutej osoby, resp. osoby blízkej. Navrhovateľ vo svojom návrhu konštatuje, že „.

služieb, údaje podliehali príslušným technickým opatreniam a organizačným opatreniam na ochranu údajov proti zničeniu, strate, zmene alebo protiprávnemu uchovaniu, spracovaniu, prístupu alebo zverejneniu, údaje podliehali technickým a organizačným opatreniam, ktoré zabezpečia, aby údaje mohli byť sprístupnené len oprávneným osobám konajúcim na základe poverenia podniku a orgánom činným v trestnom konaní, súdom alebo iným orgánom štátu, údaje boli na konci obdobia určeného na ich uchovávanie zlikvidované, okrem údajov, ktoré boli poskytnuté a zabezpečené. Z uvedených ustanovení teda jednoznačne vyplývajú povinnosti a zásady, ktoré sú podniky povinné dodržiavať pri uchovávaní a poskytovaní údajov.

III. Základné východiská pre rozhodovanie o návrhu skupiny poslancov

III.1 Podstata problému nastoleného návrhom skupiny poslancov, napadnutá právna úprava a súvisiace ustanovenia ústavy, listiny, dohovoru a charty

33. Skupina poslancov namieta nesúlad ustanovení § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, § 116 Trestného poriadku a § 76a ods. 3 zákona o Policajnom zbore s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 26 ústavy, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 listiny, čl. 8 a čl. 10 dohovoru a čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 charty.

36. Ustanovenia zákona o Policajnom zbore, ktoré skupina poslancov napáda pre ich nesúlad s označenými ustanoveniami ústavy, listiny, dohovoru a charty, zakladajú pre Policajný zbor oprávnenie žiadať v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy od právnických osôb a fyzických osôb, ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby, prevádzkové údaje a údaje komunikujúcich strán spôsobom umožňujúcim diaľkový, nepretržitý a priamy prístup.

39. V prílohe č. 2 s označením „Kategórie uchovávaných údajov“ zákona o elektronických komunikáciách sa uvádza: „A. Údaje potrebné na zistenie a identifikáciu zdroja komunikácie: 1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne spojenie: a) telefónne číslo volajúceho, b) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa, 2. ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu: a) pridelené označenie užívateľa, b) označenie užívateľa a telefónne číslo pridelené každej komunikácii, ktorá vstupuje do verejnej telefónnej siete, c) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa a adresa internetového protokolu (IP), ktorá mu bola v čase komunikácie pridelená, označenie užívateľa alebo telefónne číslo.

B. Údaje potrebné na identifikáciu adresáta komunikácie: 1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne spojenie: c) volené číslo alebo čísla (volané telefónne číslo alebo čísla) a v prípadoch, keď sú poskytnuté doplnkové služby, napríklad presmerovanie alebo odovzdanie volania, číslo alebo čísla, na ktoré je volanie smerované, d) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa, 2. ak ide o internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu: a) označenie užívateľa alebo telefónne číslo určených príjemcov telefónneho volania, b) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa, ktorý je určeným príjemcom komunikácie.

F. Údaje potrebné na identifikáciu polohy mobilného koncového zariadenia: 1. údaje o polohe bunky pri začatí komunikácie, 2. údaje identifikujúce zemepisnú polohu buniek podľa ich označenia počas obdobia uchovávania údajov o komunikácii.“

40. Podľa § 116 Trestného poriadku:

„(1) V trestnom konaní pre úmyselný trestný čin možno vydať príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, ktoré sú potrebné na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. (2) Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke vydáva písomne predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami; príkaz sa doručí osobám uvedeným v odseku 3. (3) Právnické osoby alebo fyzické osoby, ktoré zabezpečujú telekomunikačnú prevádzku, oznámia predsedovi senátu a v prípravnom konaní prokurátorovi alebo policajtovi údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke. (4) Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa primerane vzťahujú na obsahové údaje alebo prevádzkové údaje prenášané prostredníctvom počítačového systému.“

41. Podľa § 76a ods. 3 zákona o Policajnom zbore: „Policajný zbor je pri odhaľovaní a dokumentovaní trestnej činnosti oprávnený žiadať v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy od právnických osôb a fyzických osôb, ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby, prevádzkové údaje a údaje komunikujúcich strán podľa osobitného predpisu spôsobom umožňujúcim diaľkový, nepretržitý a priamy prístup. Právnické osoby a fyzické osoby, ktoré poskytujú elektronické komunikácie, sú povinné písomnej žiadosti Policajného zboru bez zbytočného odkladu vyhovieť.“

48. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 17 ods. 1 listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

49. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

50. Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.

51. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 17 ods. 4 listiny slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

52. Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

53. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

58. Podľa čl. 11 charty každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice. Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií.

59. Podľa čl. 52 ods. 1 charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

III.2 Položenie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

60. Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd položil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie otázku týkajúcu sa platnosti čl. 3, čl. 5 a čl. 6 smernice 2006/24/ES. Skupina poslancov vyjadrila pochybnosť o tom, či samotný princíp retencie údajov podľa čl. 3, rozsah povinnej retencie podľa čl. 5 a doba povinnej retencie podľa čl. 6 smernice 2006/24/ES sú v súlade s čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty. Posúdenie otázky platnosti príslušných ustanovení samotnej smernice 2006/24/ES skupina poslancov navrhuje z dôvodu, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore boli prijaté pre účely implementácie smernice 2006/24/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky.

63. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Vymedzenie rozsahu pôsobnosti charty pre členské štáty konkretizujú Vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 14. 12. 2007, s. 17 – 35, ďalej len „vysvetlivky“), ktoré sa majú podľa čl. 6 ods. 1 tretieho pododseku Zmluvy o Európskej únii riadne zohľadniť a na ktoré sa má podľa čl. 52 ods. 7 charty náležite pri jej výklade prihliadať (pozri napr. aj rozsudok DEB, C 279/09, EU:C:2010:811, bod 32). Podľa vysvetliviek k čl. 51 charty, ktoré poukazujú na judikatúru Súdneho dvora, „povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie“. Ak vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti práva Únie, základné práva zaručené chartou musia byť dodržané a nemôže nastať prípad, ktorý by spadal pod právo Únie a neuplatnili by sa základné práva zaručené chartou (pozri rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C­617/10, EU:C:2013:105, bod 21). Z uplatniteľnosti práva Únie vyplýva uplatniteľnosť základných práv zaručených chartou.

66. Podľa čl. 3 zrušenej smernice 2006/24/ES „Členské štáty odchylne od článkov 5, 6 a 9 smernice 2002/58/ES prijmú opatrenia, aby zabezpečili, že údaje uvedené v článku 5 tejto smernice sa uchovávajú v súlade s jej ustanoveniami v rozsahu, v akom sú vytvárané alebo spracúvané poskytovateľmi verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejnej komunikačnej siete v ich pôsobnosti v rámci procesu poskytovania príslušných komunikačných služieb.“. Súdnym dvorom zrušená smernica 2006/24/ES predstavovala výnimku z uplatňovania ustanovení Smernice Rady č. 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií [smernica o súkromí a elektronických komunikáciách; (ďalej len „smernica 2002/58/ES“)] zavádzajúcich povinnosť zabezpečiť primeranú úroveň ochrany základných práv a slobôd a najmä práva na súkromie a dôvernosť z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore (pozri čl. 1 smernice 2002/58/ES). Zrušená smernica 2006/24/ES predstavovala derogáciu z ustanovení smernice 2002/58/ES. Cieľom zrušenej smernice bolo zosúladiť právnu úpravu členských štátov zavádzajúcu povinnosti poskytovateľom verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí v súvislosti s uchovávaním určitých údajov, ktoré oni vytvárajú alebo spracovávajú, aby zabezpečili dostupnosť týchto údajov na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania závažných trestných činov (čl. 1 ods. 1 smernice 2006/24/ES), keďže niektoré členské štáty prijali podľa čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES právne predpisy ustanovujúce poskytovateľom služieb povinnosť uchovávať údaje na predchádzanie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov a právne a technické odlišnosti v tejto vnútroštátnej úprave sú prekážkou vnútorného trhu elektronických komunikácií.

68. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách tak aj po vyhlásení smernice 2006/24/ES za neplatnú Súdnym dvorom ostávajú vo sfére pôsobnosti práva Európskej únie, keďže predstavujú výnimku z uplatňovania únijných pravidiel (smernice 2002/58/ES) prípustnú samotným právom Únie (čl. 15 ods. 1 smernice. 2002/58/ES). Rovnako tak aj napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore je potrebné z dôvodu ich povahy a cieľov, ktoré sledujú, považovať za úpravu spadajúcu do rámca pôsobnosti čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES (pozri v tomto ohľade: rozsudok Kreshnik Ymeraga a iní proti Ministre du Travail, de l'Emploi et de l'Immigration, C­87/12, EU:C:2013:291, bod 41; rozsudok Cruciano Siragusa proti Regione Sicilia – Soprintendenza Beni Culturali e Ambientali di Palermo, C­206/13, EU:C:2014:126, bod 25). V rámci ústavného prieskumu napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore musí preto ústavný súd zohľadniť aj znenie relevantných ustanovení charty, konkrétne v rozsahu návrhu skupiny poslancov, predovšetkým čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty a príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

70. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Z citovaného textu vyplýva, že právomoc ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy sa vzťahuje aj na medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [to isté platí aj o právomoci podľa čl. 125 ods. 1 písm. b), c) a d) ústavy, pozn.].

71. Národná rada uznesením č. 365 z 1. júla 2003 vyslovila súhlas so Zmluvou o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii (ďalej len „zmluva o pristúpení“) a súčasne rozhodla, že ide o zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky zmluvu ratifikoval 26. augusta 2003, platnosť nadobudla 1. mája 2004 a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky bola uverejnená pod č. 185/2004 Z. z. Súčasťou zmluvy o pristúpení bola aj zmena a doplnenie Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii.

74. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu, ktorá v súlade s princípom pacta sunt servanda požaduje, aby základné práva a slobody podľa ústavy boli vykladané a uplatňované minimálne v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 24/2014) a príslušnej judikatúry k nim vydanej (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 24/2014), základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné v prípade, ak napadnutá vnútroštátna právna úprava spadá do rámca pôsobnosti práva Únie, vykladať a uplatňovať aj v zmysle a duchu charty a príslušnej judikatúry Súdneho dvora k nej vydanej.

75. Povinnosť členských štátov vykladať a uplatňovať príslušné ustanovenia ústavy v zmysle a duchu charty a príslušnej judikatúry Súdneho dvora k nej vydanej, v prípade, ak vnútroštátne opatrenie spadá do rámca pôsobnosti práva Únie, vyplýva aj z čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorý inter alia požaduje, aby členské štáty prijali všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

76. Ústavný súd však považuje za potrebné poukázať aj na svoju predchádzajúcu judikatúru (PL. ÚS 3/09), podľa ktorej v prípade, ak v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd zistí a rozhodne, že napadnutý zákon, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenia nie sú v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, nie je v zásade už potrebné preskúmavať aj ich nesúlad s právom Európskej únie (aj napriek tomu, že to navrhovatelia navrhujú), pretože aj ich prípadný nesúlad by viedol len k rovnakému výsledku a rovnakým právnym účinkom, aké sa dosiahli rozhodnutím, podľa ktorého napadnutá právna úprava nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom. Takýto „samo obmedzujúci“ prístup k výkonu svojej právomoci ústavný súd odôvodňuje tým, že po vyslovení nesúladu s ústavou alebo ústavnými zákonmi zaniká predmet konania o súlade právnych predpisov vo vzťahu k namietanému nesúladu s právom Európskej únie.

81. Uvedené ustanovenia ústavy a listiny zakotvujú právo na ochranu súkromia. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 274/05) ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy a listiny vrátane čl. 19 ods. 3 ústavy, čl. 22 ústavy, čl. 10 ods. 3 a čl. 13 listiny. Súkromím sa chápe predovšetkým sféra života človeka, do ktorej nemožno zasahovať bez jeho súhlasu. Právom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých svojich záležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromie. Podľa judikatúry ústavného súdu právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnej sféry jednotlivca zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie jeho efektívnej ochrany (III. ÚS 331/09). Prelomovým rozhodnutím v tomto smere bolo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) vo veci Marckx c. Belgicko z 13. júna 1979, ktoré rozšírilo ochranu práva na súkromie aj na prípady, keď štát nevytvoril podmienky proti porušeniu tohto práva, z čoho bol odvodený tzv. pozitívny záväzok štátu na vytvorenie takých podmienok, ktoré by znemožňovali porušenie práva na súkromie (III. ÚS 133/2010).

82. S ohľadom na svoju konštantnú judikatúru ústavný súd vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučuje, prihliada pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách a príslušnú judikatúru k nim vydanú (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 24/2014).

Podľa obsahového zamerania judikatúry ESĽP možno potom právo na súkromný život vymedziť ako a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov, b) práva spojené s menšinovou sexuálnou orientáciou, c) ochranu obydlia a domovú slobodu, d) ochranu korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.

87. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Malone proti UK (č. 8691/79 z 2. 8. 1984) pri výklade čl. 8 dohovoru viackrát zdôraznil, že zber a uchovávanie údajov týkajúcich sa súkromného života jednotlivca spadajú pod rozsah čl. 8 dohovoru, pretože výraz „súkromný život“ nesmie byť interpretovaný reštriktívne. Právo na súkromný život tak v sebe zahŕňa i právo na ochranu pred sledovaním, striehnutím a prenasledovaním zo strany verejnej moci, a to i vo verejnom priestore či na verejne prístupných miestach. Navyše, žiadny zásadný dôvod neumožňuje vylúčiť z pojmu súkromný život profesijné, obchodné či sociálne aktivity (rozhodnutie ESĽP vo veci Niemietz proti Nemecku, č. 13710/88 zo 16. 12. 1992). Podľa ESĽP tento extenzívny výklad pojmu „súkromný život“ je v súlade s Dohovorom Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov (tento dohovor a dodatky k tomuto dohovoru nadobudli pre Slovenskú republiku platnosť 1. januára 2001, publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vo forme Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 49/2001 Z. z.), ktorého účelom je „zabezpečiť pre každého jednotlivca na území každej strany dohovoru rešpektovanie jeho práv a základných slobôd, najmä práva na súkromie pri automatizovanom spracovaní osobných údajov o ňom...“ (čl. 1 Dohovoru o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov), pričom podľa čl. 2 tohto dohovoru sa osobnými údajmi rozumejú „všetky informácie, ktoré sa vzťahujú na nejakého identifikovaného alebo identifikovateľného jednotlivca“.

90. Legalita zásahu štátu do práva na súkromie znamená, že zásah je možný len na základe zákona, resp. platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejto podmienky sa vychádza z toho, či bola rešpektovaná dostupnosť (verejné publikovanie právneho predpisu) a predvídateľnosť zákona. V rámci podmienky predvídateľnosti zákona judikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania prostriedkov, ktorými štát disponuje pri zasahovaní do práv chránených čl. 8 dohovoru, teda dôraz kladie na kvalitu relevantnej právnej úpravy. V rozhodnutí Sallinen c. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver, že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať občanovi náležitú indikáciu podľa okolností a podmienok, za akých je verejná autorita zmocnená na zásahy do jeho práva na súkromie.

91. Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva na súkromie zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť len záujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti), záujem spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskeho blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv a slobôd).

95. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej právnej úpravy je klasicky založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit). Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti či použitia najmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity, least intrusiveness) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolané uplatnením napadnutej právnej úpravy (pozri PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09, m. m. PL. ÚS 19/09, m. m. PL. ÚS 23/06). 96. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore spadajú do pôsobnosti práva Európskej únie, nemožno opomenúť príslušné ustanovenia charty a judikatúru Súdneho dvora.

97. Článok 7 charty zakotvuje právo na rešpektovanie súkromného života, obydlia a komunikácie. Podľa čl. 8 charty každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú. Podľa judikatúry Súdneho dvora čl. 7 a 8 charty uznávajú dodržiavanie práva na ochranu súkromného života v súvislosti so spracúvaním osobných údajov (rozsudok Volker und Markus Schecke GbR a Hartmut Eifert proti Land Hessen, C­92/09 a C­93/09, EU:C:2010:662, body 47, 52). Korene práva na ochranu osobných údajov ležia v práve na súkromie [PEERS, S. – HERVEY, T. – KENNER, J. – WARD, A. (ed.) The EU Charter of

99. Dohovor Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatickom spracovávaní osobných údajov požaduje súhlas dotknutej osoby pri spracovaní osobných údajov len v čl. 15 ods. 3, a to vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim pomoc dotknutým osobám, ktoré sú rezidentmi inej krajiny. Koncept súhlasu dotknutej osoby so spracovaním osobných údajov nehrá v Dohovore Rady Európy č. 108 kľúčovú úlohu. Obdobne je to tak aj v rámci Eúrópskej únie. Sekundárna úprava Európskej únie týkajúca sa ochrany osobných údajov (na ktorú odkazujú aj vysvetlivky k čl. 8 charty) považuje súhlas dotknutej osoby so spracovaním osobných údajov len za jeden z viacerých možných základov prípustného (legálneho) spracovania osobných údajov (pozri tiež čl. 7 Dohovoru Rady Európy č. 108). Sekundárna normotvorba Európskej únie týkajúca sa ochrany osobných údajov [Smernica Rady č. 95/46/EHS o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (ďalej len ,,smernica 95/46/EHS“) a smernica 2002/58/ES] zavádza úpravu ochrany osobných údajov, ktorá ide nad rámec požiadavky súhlasu dotknutej osoby so spracovaním osobných údajov. Sekundárna únijná úprava ochrany osobných údajov zavádza systém záruk (kontroly a vyváženosti, angl. „check and balances“), ktorý má zabezpečiť legalitu (prípustnosť) procesu spracovania osobných údajov aj bez existencie predchádzajúceho výslovného súhlasu dotknutej osoby.

102. Podľa Súdneho dvora (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C­

293/12 a C­594/12, EU:C:2014:238, bod 54) právna úprava uchovávania údajov musí stanoviť jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah a uplatnenie predmetného opatrenia a ukladajúce minimálne požiadavky spôsobom, aby osoby, ktorých údaje boli uchované, mali dostatočné záruky umožňujúce účinne chrániť ich osobné údaje proti rizikám zneužitia, ako aj proti akémukoľvek nezákonnému prístupu a akémukoľvek nezákonnému použitiu týchto údajov (v tejto súvislosti pozri analogicky rozsudky ESĽP z 1. 7. 2008, Liberty a i. v. Spojené kráľovstvo, č. 58243/00, body 62 a 63; Rotaru v. Rumunsko, už citovaný, body 57 až 59, ako aj S a Marper v. Spojené kráľovstvo, už citovaný, bod 99). Nevyhnutnosť disponovať takými zárukami je pritom podľa Súdneho dvora o to dôležitejšia, keď sú osobné údaje spracovávané automaticky a keď existuje značné riziko nezákonného prístupu k týmto údajom (v tejto súvislosti pozri analogicky rozsudky ESĽP, S a Marper v. Spojené kráľovstvo, už citovaný, bod 103, ako aj M. K. v. Francúzsko, č. 19522/09, bod 35 z 18. 4. 2013).

104. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách ustanovujú povinnosť poskytovateľov elektronických komunikácií uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán v rozsahu, v akom ich vytvárajú alebo spracuvávajú pri poskytovaní služby alebo siete, vrátane údajov súvisiacich s neúspešnými pokusmi o volanie, ktoré podnik vytvára alebo spracúva a ukladá, ak ide o telefónne údaje, alebo zaznamenáva, ak ide o internetové údaje. Podľa § 57 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách sa prevádzkovými údajmi rozumejú údaje vzťahujúce sa na užívateľa a na konkrétny prenos informácií v sieti a vznikajúce pri tomto prenose, ktoré sa spracúvajú na účely prenosu správy v sieti alebo na účely fakturácie. Podľa § 57 ods. 2 toho istého zákona sa lokalizačnými údajmi rozumejú údaje spracúvané v sieti alebo prostredníctvom služby, ktoré označujú geografickú polohu koncového zariadenia užívateľa verejnej služby. Zoznam údajov, ktoré je poskytovateľ elektronických komunikácií povinný uchovávať, je podrobne vymedzený v prílohe č. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Ide o údaje potrebné na zistenie a identifikáciu zdroja komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu adresáta komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu dátumu, času a trvania komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu typu komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu koncového zariadenia užívateľov alebo ich údajného zariadenia a údaje potrebné na identifikáciu polohy mobilného koncového zariadenia.

106. Aj napriek tomu, že zákonom o elektronických komunikáciách ustanovená povinnosť uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán sa nevzťahuje na obsahy jednotlivých komunikácií, z uvedených údajov o užívateľoch, adresátoch, presnom dátume, čase a trvaní komunikácie, type komunikácie, údajov vzťahujúcich sa na identifikáciu koncového zariadenia či údajov potrebných na identifikáciu polohy mobilného koncového zariadenia možno v ich vzájomnej kombinácii zostaviť pomerne podrobné informácie o spoločenskej alebo politickej príslušnosti, osobných záľubách, zdravotnom stave, sexualite, sklonoch či slabostiach jednotlivých osôb. Aj z údajov, ktoré majú poskytovatelia elektronických komunikácií povinnosť uchovávať, možno vyvodiť dostatočné obsahové závery spadajúce do súkromnej sféry jednotlivca. Z uvedených údajov možno až s 90 % pravdepodobnosťou napr. zistiť, s kým, ako často, v akých hodinách sa daný jednotlivec stretáva, kto sú jeho najbližší známi, priatelia či kolegovia z práce alebo akým aktivitám a v akých hodinách sa venuje [porovnaj štúdiu Massachusetts Institute of Technology (MIT), Relationship Inference, dostupnú na http://reality.media.mit.edu/dyads.php]. Zber a uchovávanie prevádzkových údajov, lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán tak predstavuje významný zásah do práva na súkromie. Z týchto dôvodov je preto nevyhnutné pod rozsah ochrany základného práva na rešpektovanie súkromného života zahrnúť nielen ochranu samotného obsahu elektronickej komunikácie, ale rovnako tak aj prevádzkové a lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán na ňu sa vzťahujúce.

108. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách preto predstavujú zásah do práva na súkromie, a je ich potrebné posúdiť z hľadiska uvádzaných ústavnoprávnych požiadaviek kladených na právnu úpravu umožňujúcu zásah do tohto základného práva. Vzhľadom na vysokú intenzitu zásahu do práva na súkromie je nutné splnenie uvedených požiadaviek posudzovať podľa čo najprísnejších kritérií.

O odôvodnení zásahu do práva na súkromie

109. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Právo na súkromie a právo na ochranu osobných údajov nemajú charakter absolútneho práva, t. j. zákonodarca ich môže obmedziť, avšak len za podmienky, že ide o také obmedzenia, ktoré dbajú na jeho podstatu a zmysel a sú použité len na ustanovený legitímny cieľ.

110. Podľa čl. 52 ods. 1 charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd, pričom na základe zásady proporcionality sú takéto obmedzenia možné len vtedy, ak sú nevyhnutné a skutočne spĺňajú ciele všeobecného záujmu uznané Úniou, alebo potrebu chrániť práva a slobody iných.

111. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu práva na súkromie zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

114. Pokiaľ ide o otázku, či uvedený zásah zodpovedá cieľu všeobecného záujmu, treba uviesť, že cieľom napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách ustanovujúcich poskytovateľom elektronických komunikácií povinnosť uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán a povinnosť poskytnúť ich orgánom činným v trestnom konaní, súdu a inému orgánu štátu podľa § 55 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách je, ako to vyplýva z § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách, zabezpečiť dostupnosť týchto údajov na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením. Cieľom napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách je teda podporiť boj proti závažnej trestnej činnosti a v konečnom dôsledku tak chrániť verejnú bezpečnosť.

117. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či uchovávanie prevádzkových údajov, lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán na účely ich prípadného sprístupnenia príslušným orgánom je vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa, je potrebné konštatovať, že vzhľadom na značný nárast možností elektronickej komunikácie ponúkajú údaje, ktoré sa majú uchovávať podľa § 58 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách a prílohy č. 2 tohto zákona konkretizujúcej kategórie uchovávaných údajov príslušným vnútroštátnym orgánom podľa § 58 ods. 7 v spojitosti s § 55 ods. 6 tohto zákona dodatočné možnosti na objasnenie závažných trestných činov taxatívne vymedzených v § 58 ods. 7 tohto zákona a v tomto ohľade predstavujú užitočný nástroj pre účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania predmetných trestných činov (pozri rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C­ 293/12 a C­594/12, EU:C:2014:238, bod 49). Uchovávanie týchto údajov teda možno považovať za prostriedok, ktorý je vhodný a spôsobilý na dosiahnutie sledovaných cieľov.

EU:C:2014:238, bod 51). Ochrana práva na súkromie vyžaduje, aby výnimky a obmedzenia v súvislosti s ochranou osobných údajov nepôsobili nad rámec toho, čo je prísne nevyhnutné (rozsudok IPI, C 473/12, EU:C:2013:715, bod 39).

120. V súvislosti s otázkou, či zásah, ktorý predstavuje napadnutá úprava zákona o elektronických komunikáciách, je obmedzený na to najnevyhnutnejšie, treba uviesť, že táto úprava podľa svojho § 58 ods. 5 v spojení s prílohou č. 2 zákona o elektronických komunikáciách konkretizujúcou kategórie uchovávaných údajov ukladá povinnosť uchovávať všetky prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán týkajúce sa telefónneho spojenia prostredníctvom pevnej siete a mobilného telefónneho spojenia, pripojenia k internetu, internetovej elektronickej pošty, ako aj telefonovania prostredníctvom internetu. Vzťahuje sa tak na všetky prostriedky elektronickej komunikácie, ktorých používanie je veľmi rozšírené a ktoré majú rastúci význam pre každodenný život jednotlivca. Uvedená úprava sa pritom vzťahuje na všetkých účastníkov a registrovaných užívateľov. Uchovávanie prevádzkových údajov, lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán sa všeobecným spôsobom týka všetkých osôb používajúcich elektronické komunikačné služby bez toho, aby sa tieto osoby, ktorých údaje sa uchovávajú, aspoň nepriamo nachádzali v situácii, ktorá by mohla viesť k trestnému stíhaniu. Uplatňuje sa teda aj na osoby, pri ktorých nie je dôvod domnievať sa, že by ich konanie mohlo mať aspoň nepriamu alebo vzdialenú súvislosť so závažnými trestnými činmi. Navyše, neustanovuje žiadnu výnimku, takže sa uplatňuje aj na osoby, ktorých komunikácia podľa príslušnej právnej úpravy podlieha služobnému tajomstvu alebo právom ustanovenej či uznanej povinnosti mlčanlivosti.

122. Vzhľadom na uvedené napadnutá právna úprava zákona o elektronických komunikáciách predstavuje závažný zásah do práva na súkromie, pričom ju nemožno považovať za úpravu nevyhnutnú pre dosiahnutie sledovaného cieľa. Cieľ sledovaný napadnutou právnou úpravou podporiť boj proti závažnej trestnej činnosti a v konečnom dôsledku verejnú bezpečnosť možno dosiahnuť aj inými prostriedkami, ktoré predstavujú menej intenzívny zásah do práva na súkromie, ako je nástroj v podobe plošného a preventívneho uchovávania predmetných údajov. Za primeranejší nástroj dosiahnutia sledovaných cieľov možno považovať napríklad tzv. data freezing, ktorý po splnení stanovených podmienok umožňuje sledovať a uchovávať potrebné a vybrané údaje iba u konkrétneho, vopred určeného účastníka komunikácie. Taktiež je potrebné dodať, že napadnutá právna úprava zákona o elektronických komunikáciách by predstavovala o niečo primeranejší nástroj dosiahnutia sledovaných cieľov, ak by poskytovala dostatočné záruky a prostriedky ochrany dotknutých jednotlivcov umožňujúce účinne chrániť osobné údaje proti rizikám ich úniku, zneužitia či proti akémukoľvek nezákonnému prístupu a akémukoľvek nezákonnému použitiu týchto údajov.

125. Vzhľadom na všetky predchádzajúce konštatovania je potrebné konštatovať, že zákonodarca pri prijatí napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách prekročil hranice, ktoré mu ukladá dodržiavanie zásady proporcionality.

126. Keďže napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách nie sú v súlade so základným právom na súkromie, nie je potrebné pristúpiť k ich preskúmaniu aj s ohľadom na čl. 25 ústavy a čl. 10 dohovoru, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu.

IV.2 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore s právom na ochranu súkromia

127. Napadnuté ustanovenia Trestného poriadku zakladajú orgánom činným v trestnom konaní oprávnenie, aby na účely objasnenia skutočností dôležitých pre trestné konanie získali od poskytovateľov elektronických komunikácií údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov. Napadnuté ustanovenia zákona o Policajnom zbore zakladajú pre Policajný zbor pre účely odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti oprávnenie v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácií údaje o uskutočnenej komunikačnej prevádzke podľa zákona o elektronických komunikáciách spôsobom, ktorý umožňuje diaľkový, nepretržitý a priamy prístup.

129. Pre prípustnosť takéhoto zásahu sa vyžaduje splnenie podmienok vyplývajúcich z ústavného poriadku. Ide predovšetkým o to, aby predmetné obmedzenie bolo stanovené na základe zákona a aby jeho právna úprava spĺňala požiadavku určitosti vyplývajúcu zo zásady právneho štátu, teda aby bola presná a jasná vo svojej formulácii a súčasne predvídateľná v zmysle, aby potencionálne dotknutým jednotlivcom poskytovala dostatočnú informáciu o podmienkach, za ktorých môže dôjsť k obmedzeniu ich základného práva (pozri rozhodnutie ESĽP z 27. decembra 2005 vo veci Sallinen v. Fínsko; obdobne III. ÚS 172/2010). Zároveň musí obmedzenie práva na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie sledovať ústavne aprobovaný účel, ktorým je ochrana iného základného práva alebo verejného statku, pričom pri posúdení vzájomnej kolízie týchto hodnôt je potrebné dodržať imperatív minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd, berúc pritom ohľad na ich podstatu a zmysel. Zásah do základného práva tak musí obstáť z hľadiska proporcionality, ktorej posúdenie pozostáva podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu z troch krokov. Prvý krok pozostáva z posúdenia spôsobilosti (alebo vhodnosti) konkrétneho opatrenia dosiahnuť sledovaný cieľ, čím sa rozumie, či posudzované opatrenie je vôbec schopné dosiahnuť sledovaný legitímny cieľ, ktorým je ochrana iného základného práva alebo verejného statku. Druhým krokom je posúdenie potrebnosti (nevyhnutnosti) z hľadiska, či pri výbere prostriedku bol použitý ten z nich, ktorý je k základnému právu najšetrnejší. V poslednom treťom kroku je predmetom posúdenia proporcionalita v užšom zmysle, teda či ujma na základnom práve nie je neprimeraná vo vzťahu k sledovanému cieľu, t. j. že opatrenie obmedzujúce základné právo alebo slobodu nesmie svojimi negatívnymi dôsledkami prevyšovať pozitíva, ktoré predstavuje verejný záujem na uplatňovaní týchto opatrení z dôvodu dosiahnutia sledovaných cieľov.

131. Účelom oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácií zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, je najmä nutnosť zistenia či preverenia skutočností dôležitých pre trestné konanie v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin. Je potrebné konštatovať, že takéto opatrenie sleduje ústavne aprobovaný verejný záujem, ktorým je boj proti trestnej činnosti, čo má význam pre zabezpečenie verejnej bezpečnosti. Takýto účel odôvodňuje zásah do základného práva. Predmetný verejný záujem obstojí aj ako legitímny cieľ odôvodňujúci zásah do základného práva podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru. Článok 8 ods. 2 dohovoru umožňuje, ak to je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, zasiahnuť do práva na rešpektovanie súkromného života v záujme ochrany práv a slobôd iných, národnej a verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu štátu, predchádzania nepokojom a zločinnosti či ochrany zdravia a morálky. Účel, ktorý sledujú napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore, obstojí aj ako účel aprobovaný právom Európskej únie. Podľa čl. 15 smernice 2002/58/ES členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia, ktoré obmedzujú základné práva a slobody a najmä právo na súkromie a dôvernosť z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávneného používania elektronického komunikačného systému podľa čl. 13 ods. 1 smernice 95/46/ES. Na tento účel podľa toho istého ustanovenia smernice 2002/58/ES členské štáty môžu okrem iného prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie za splnenia ďalších podmienok.

133. V úvode posúdenia potrebnosti, resp. nevyhnutnosti predmetného opatrenia je potrebné uviesť, že napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore vymedzujú nielen to, čo je predmetom platnej právnej úpravy oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní, a to požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácii zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ale aj to, čo predmetom takejto právnej úpravy nie je. Predmetné opatrenie predstavuje negatívny zásah do práva na rešpektovanie súkromného života v podobe práva na informačné sebaurčenie užívateľov elektronických komunikácií nielen kvôli samotnému oznámeniu údajov o uskutočnenej elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom konaní, ale rovnako aj kvôli ďalšej dispozícii s nimi, napríklad ich sprístupnením ďalším osobám alebo zneužitím na iné účely. Je preto potrebné preskúmať, či napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore poskytujú z hľadiska základného práva na rešpektovanie súkromného života v podobe práva na informačné sebaurčenie, resp. práva na ochranu osobných údajov, dostatočné garancie proti zneužitiu predmetných údajov počas celého trvania trestného konania. Týmito garanciami je potrebné rozumieť stanovenie podmienok, za ktorých majú mať príslušné orgány prístup k údajom o uskutočnenej elektronickej prevádzke, ako aj účinnej kontroly ich dodržiavania (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 42/11, bod 23). K obmedzeniu osobnej integrity a súkromia osôb zo strany verejnej moci môže dôjsť iba veľmi výnimočne, ak je to akceptované z pohľadu zákonnej existencie a dodržania účinných a konkrétnych záruk proti ľubovôli (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod 36; rovnako tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 631/05, bod 26). Nevyhnutnosť, aby prijaté opatrenia zasahujúce do práva na súkromie obsahovali takéto záruky, sa pre jednotlivcov stáva naliehavejšou práve v dnešnej dobe, kedy vďaka enormnému rozvoju a výskytu nových informačných technológií a elektronickej komunikácie (v tzv. kyberpriestore) je predovšetkým vďaka rozvoju internetu a mobilnej komunikácie každú minútu zaznamenávané, zhromažďované a fakticky sprístupňované enormné množstvo dát, údajov a informácií, ktoré zasahujú aj do súkromnej sféry každého jednotlivca, a to aj napriek tomu, že on sám do nej vedome nikoho pustiť nechcel (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 24/11, bod 50).

Zo znenia napadnutých ustanovení zákona o Policajnom zbore vyplýva, že oprávnenie Policajného zboru požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácií zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej elektronickej komunikácii spôsobom umožňujúcim diaľkový, nepretržitý a priamy prístup je podmienené iba tým, že takéto opatrenie musí smerovať k odhaleniu a dokumentovaniu trestnej činnosti a môže byť uskutočnené len v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy.

a neurčito. Umožňuje požiadať a použiť predmetné údaje zo strany orgánov činných v trestnom konaní stále, ak je možné nájsť určitú súvislosť s prebiehajúcim konaním o úmyselnom trestnom čine, resp. trestnom čine. Miera intenzity zásahu do práva na súkromie spôsobená uchovávaním a následným sprístupnením údajov o uskutočnenej elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom konaní však požaduje, aby oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov potrebných na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie sa vzťahovalo len na najzávažnejšie trestné činy. Je síce pravda, že príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke vydáva podľa § 116 ods. 2 Trestného poriadku predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, a teda ochrana základných práv a slobôd podlieha v prípade sprístupnenia údajov o elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom konaní kontrole zo strany nezávislého a nestranného súdu, ktorý by mal v každom jednotlivom prípade posúdiť, či zistenie predmetných údajov nie je vzhľadom na závažnosť

v § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách. Takáto garancia umožňujúca poskytnúť ochranu pred neprimeraným zásahom do práva na súkromie s ohľadom na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu nemôže preklenúť nedostatok spočívajúci v neurčitosti a prílišnej všeobecnosti napadnutej právnej úpravy tým, že požaduje od konajúceho súdu, aby nahradil úvahu zákonodarcu o intenzite určitého verejného záujmu na obmedzení základného práva alebo slobody v prípade jednotlivých trestných činov. Takýto postup súdov by nezodpovedal ani čl. 13 ods. 2 ústavy, ktorý požaduje upraviť medze základných práv a slobôd, resp. obmedzenie výkonu práva a slobôd, jedine zákonom. Len zákonodarca je ústavne legitimovaný na to, aby na základe svojho uváženia pri rešpektovaní princípu proporcionality priznal stanoveniu určitej povinnosti prednosť aprobovaného verejného záujmu pred základným právom. Ponechanie určenia ústavne súladného obmedzenia základných práv a slobôd iba na rozhodovaciu prax súdov by nebolo zlučiteľné ani s požiadavkou právnej istoty, lebo prípadný zásah do práva na súkromie nie je z dôvodu neurčitosti súčasnej právnej úpravy pre jednotlivca predvídateľný v takej miere,

Oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke nemôže byť vzhľadom na intenzitu, ktorou zasahuje do tohto základného práva, považované za obvyklý alebo rutinný prostriedok prevencie a odhaľovania trestnej činnosti. K použitiu tohto prostriedku boja proti trestnej činnosti môže dôjsť jedine vtedy, ak na dosiahnutie tohto cieľa neexistuje iný a vo vzťahu k základnému právu šetrnejší prostriedok.

136. V záujme rešpektovania požiadavky potrebnosti, resp. nevyhnutnosti, napadnutá právna úprava by mala obsahovať aj úpravu nakladania s týmito údajmi zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Jej súčasťou by mali byť jasné a detailné pravidlá obsahujúce minimálne požiadavky na zabezpečenie uchovávaných údajov, ktoré by zaručovali, že nedôjde k využitiu uchovávaných údajov na iné ako zákonom ustanovené legitímne ciele. Ide predovšetkým o zamedzenie prístupu tretích osôb a stanovenie procedúry vedúcej k ochrane celistvosti a dôvernosti uchovávaných údajov, ako aj ich zničenia (nález sp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod 50). Účinná ochrana pred neprípustným zásahom do práva na súkromie dotknutých osôb by mala byť zaručená prostredníctvom povinnosti dodatočne informovať osobu užívateľa služieb elektronickej komunikácie o tom, že prevádzkové a lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán, ktoré sa jej týkajú, boli oznámené orgánom činným v trestnom konaní. Zároveň by dotknuté osoby mali mať k dispozícii právny prostriedok, na základe ktorého by sa bolo možné domáhať súdneho prieskumu postupu orgánov činných v trestnom konaní pri získavaní a nakladaní s predmetnými údajmi. Výnimku z tejto povinnosti by pritom bolo možné pripustiť len zo zákonom ustanovených dôvodov, u ktorých by prevážil záujem na zachovaní utajenia tejto informácie. Aj v týchto prípadoch však musí zákonodarca garantovať, že posúdenie príslušných orgánov, či sú dané dôvody na utajenie tejto informácie, nebolo svojvoľné, ale podliehalo povinne súdnej kontrole (porovnaj nález sp. zn. Pl. ÚS 42/11, bod 27; rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 256/08, 1 BvR 263/08, 1 BvR 586/08, body 281 až 282). Napokon je potrebné uviesť, že nie je daný žiaden dôvod, pre ktorý by sa rozsah zákonom ustanovených garancií vo vzťahu k nariadeniu oznámiť údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke mal z hľadiska svojho obsahu odlišovať, pokiaľ takéto odlíšenie nevyplýva z povahy veci, od garancií ustanovených vo vzťahu k nariadeniu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, pretože v oboch prípadoch je intenzita zásahu do práva na súkromie porovnateľná. Na rozdiel od zákonnej úpravy nariadenia odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 Trestného poriadku, ktorá obsahuje garancie ochrany pred neprípustným zásahom do práva na súkromie, zákonnej úprave nariadenia zistenia a oznámenia údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke podľa napadnutých ustanovení Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore uvedené garancie chýbajú, resp. neobsahuje garancie porovnateľné s tými, ktoré sú obsiahnuté v § 115 Trestného poriadku.

138. Z uvedených skutočností je potrebné dospieť k záveru, že napadnuté ustanovenia neobstoja v druhom kroku testu proporcionality, lebo nepodmieňujú zisťovanie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke zo strany orgánov činných v trestnom konaní požiadavkou nevyhnutnosti a pre ich aplikáciu neustanovujú účinné prostriedky kontroly, ktoré by umožňovali účinnú ochranu základného práva na informačné sebaurčenie dotknutých osôb v priebehu celého obdobia, počas ktorého tieto orgány disponujú predmetnými údajmi. Pre úplnosť posúdenia ústavnosti napadnutých ustanovení je potrebné uviesť, že by neprešli ani cez tretí krok testu proporcionality, ktorého podstatou je posúdenie proporcionality v užšom zmysle. Napadnuté ustanovenia totiž neprikladajú žiaden význam povahe a závažnosti trestného činu, pre ktorý je trestné konanie vedené, a to i napriek tomu, že tieto skutočnosti sú už vo všeobecnej rovine významné pre výsledok pomeriavania v kolízii stojaceho základného práva na informačné sebaurčenie a verejného záujmu na predchádzaní a postihovaní trestných činov. Je úlohou zákonodarcu, aby presne určil, v prípade ktorých trestných činov tento verejný záujem prevažuje, pričom vo svojom rozhodnutí musí zohľadniť ich závažnosť. Z rovnakých zásad vychádza aj obmedzenie možnosti vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 Trestného poriadku iba pre trestné konanie o zločine, korupcii, trestných činoch extrémizmu, trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.

142. Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy bude úlohou národnej rady do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť § 58 ods. 5, 6 a 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, § 116 Trestného poriadku a § 76a ods. 3 zákona o Policajnom zbore do súladu s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 8 dohovoru.

143. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore nie sú v súlade so základným právom na súkromie, nebolo potrebné preskúmať súlad napadnutých ustanovení príslušných zákonov s čl. 26 ústavy, čl. 10 dohovoru a čl. 11 charty, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu, a preto tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

144. Ústavný súd vychádzajúc z čl. 125 ods. 1 ústavy a svojej doterajšej judikatúry (PL. ÚS 3/09) nevyhovel návrhu poslancov ani v časti namietajúcej nesúlad napadnutých ustanovení príslušných zákonov s čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 charty, pretože vyslovením ich nesúladu s ustanoveniami ústavy, listiny a dohovoru uvedenými vo výroku tohto nálezu sa z hľadiska právnych dôsledkov vyplývajúcich z čl. 125 ods. 3 ústavy (strata účinnosti napadnutej právnej úpravy a po márnom uplynutí šiestich mesiacov aj prípadná strata ich platnosti) naplnil účel sledovaný návrhom skupiny poslancov, čím sa zároveň odstraňuje aj ich možný nesúlad s označenými ustanoveniami charty.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.