PL. ÚS 10/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 10/2026-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského o návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 10 ods. 3 až 13 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach, Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 29 o nútenej alebo povinnej práci a Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 105 o zrušení nútenej práce takto

rozhodol:

Návrh p r i j í m a na ďalšie konanie v celom rozsahu.

2. Podstatou napadnutých ustanovení je poskytnutie dávky na zabezpečenie základných životných podmienok a zákonom stanovené podmienky na ich vyplácanie, resp. zníženie, ak nastanú určité skutočnosti určené v napadnutých ustanoveniach. 3. Navrhovatelia poukazujú na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2014 z 27. mája 2015, ktorým ústavný súd rozhodol o nevyhovení návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení zákona o pomoci v hmotnej núdzi s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy. Vo vzťahu k predkladanému návrhu sú toho názoru, že nie je naplnený dôvod neprípustnosti návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa § 55 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) – dôvod neprípustnosti res iudicata, kedže: (i) napadnuté ustanovenia zákona o pomoci v hmotnej núdzi boli predmetom opakovaných novelizácií, ktoré môžu založiť ich nesúlad s označenými referenčnými normami, (ii) predkladaný návrh označuje rozdielne referenčné normy, ako boli tie, ktoré boli predmetom konania vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2014 až na jednu, a to čl. 39 ods. 6 ústavy (pôvodne čl. 39 ods. 2 ústavy), s ktorou súlad však žiadajú posúdiť v novom svetle, a to v spojení s pozitívnymi záväzkami štátu vyplývajúcimi zo základného práva na život a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti. 4. Súlad napadnutých ustanovení zákona o pomoci v hmotnej núdzi navrhujú preskúmať z dôvodov, že: (i) dávka v hmotnej núdzi je jedinou univerzálne nárokovateľnou dávkou, ktorej účelom je zabezpečenie základných životných podmienok na rozdiel od ostatných dávok a príspevkov podľa § 9 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ktoré majú iný účel a ich priznanie je podmienené splnením ďalších skutočností, ktoré zužujú okruh oprávnených prijímateľov z radov občanov v hmotnej núdzi; (ii) neexistujú „alternatívne“ dávky, ktoré by mohli kompenzovať nedostatok základných životných podmienok, a (iii) poskytnutie dávky v hmotnej núdzi ako materiálneho ekvivalentu garancie základného práva na život a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti nemožno podmieňovať splnením ďalších požiadaviek.

5. Navrhovatelia zdôrazňujú, že z práva na život vyplývajú konkrétne pozitívne záväzky štátu, t. j. povinnosť prijať opatrenia umožňujúce každému jednotlivcovi reálne prežiť, inak povedané, aby mal zabezpečené základné životné potreby, ktoré mu umožnia zachovanie jeho samotnej existencie pri súčasnom zachovaní jeho ľudskej dôstojnosti. Okrem nástrojov trestného práva štát napĺňa svoj pozitívny záväzok chrániť ľudský život aj nástrojmi sociálneho práva, z pomedzi ktorých má osobitné postavenie dávka v hmotnej núdzi, ktorej účelom nie je ani kompenzácia znevýhodnení ani zvýšenie kvality života, ale práve realizácia pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť občanovi právo na prežitie, a to v súlade s jeho ľudskou dôstojnosťou.

dávky v hmotnej núdzi z nej robia existenčnú dávku, ktorou štát chráni právo na život osôb, ktorých hmotná núdza vystavila riziku ohrozenia života. Zaistením dostupnosti základných životných potrieb osobe v hmotnej núdzi štát realizuje svoj záväzok zabezpečiť ochranu života.

7. K názoru ústavného súdu vyjadrenému v náleze vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2014, že núdznej osobe aj po odňatí dávky v hmotnej núdzi ešte stále ostáva možnosť zaistiť si základné životné podmienky formou ostatných dávok a príspevkov poskytovaných v rámci zákona o pomoci v hmotnej núdzi, navrhovatelia uvádzajú, že jeho validita je ohraničená len vo vzťahu k čl. 39 ods. 6 ústavy, a nie čl. 15 ods. 1 a 2 ústavy. Konštatujú, že zákon o pomoci v hmotnej núdzi každej dávke a príspevku, ktoré možno poskytnúť ako pomoc v hmotnej núdzi (ochranný príspevok, aktivačný príspevok, príspevok na nezaoptrené dieťa a príspevok na bývanie), priznáva konkrétny účel jej poskytnutia, pričom len dávke v hmotnej núdzi priznáva účel zaistiť základné životné podmienky. Žiaden iný nástrojov pomoci v hmotnej núdzi podľa § 9 ods. 3. písm. b) až e) nemá zákonom predpokladanú väzbu a viazanosť na zaistenie základných životných podmienok. Účelovosť viazanosti jednotlivých príspevkov podčiarkuje aj inštitút osobitného príjemcu podľa § 23 zákona o pomoci

a príspevkov je navyše podmienené ďalšími právnymi skutočnosťami a špecifickými podmienkami, ktoré zužujú okruh oprávnených adresátov z radov občanov v hmotnej núdzi. Občan, ktorému bola dávka v hmotnej núdzi odňatá a ktorý nie je oprávneným príjemcom inej pomoci v hmotnej núdzi, zostáva bez akéhokoľvek legálneho zdroja, prostredníctvom ktorého by mohol zaistiť svoje prežitie. Účinnosť napadnutých ustanovení zákona o pomoci v hmotnej núdzi má za následok ohrozenie života núdzneho občana, ktorý nepožíva žiadnu ochranu zo strany štátu, ktorá by mu zaisťovala základné materiálne podmienky, bez ktorých je zachovanie ľudskej existencie nemožné. Štát napadnutým legislatívnym zásahom demonštruje rezignáciu na plnenie pozitívneho záväzku chrániť ľudský život.

Táto hrozba sankcie má u občana v hmotnej núdzi vynútiť vykonanie práce. Na každý sankčný následok však musí existovať legitímny materiálny základ v podobe porušenia povinnosti uloženej normatívnym alebo individuálnym právnym aktom. Keďže ústava chápe prácu ako právo, a nie ako povinnosť, neexistuje podľa navrhovateľov žiaden materiálny základ pre sankcionovanie právne dovoleného rozhodnutia občana odmietnuť odpracovať predpísaný počet hodín v rámci výkonu menších

9. V rámci namietania nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy navrhovatelia poukazujú na ľudskú dôstojnosť ako interpretačné východisko pozitívneho záväzku štátu garantovať právo na život.

zaobchádzania. Dôstojnosť človeka je základom právneho štátu a tvorí axiomatický prvok materiálneho jadra ústavy. Pozitívny záväzok štátu chrániť právo na život neznamená len zabezpečiť základné životné funkcie, ale aj zabezpečiť prežitie človeka v minimálnom štandarde v súlade s jeho dôstojnosťou, ktorá mu je vlastná ako ľudskej bytosti na základe jeho prirodzených práv (na ktoré sa upomína aj ústavný imperatív podľa čl. 12 ods. 1 ústavy). Ľudskú dôstojnosť si človek nemá „zaslúžiť odpracovaním“. Štát ju má človeku garantovať už na základe toho, že žije, existuje, teda bezzásluhovo. Navyše, odopretie dávky v hmotnej núdzi na 12 mesiacov podporuje sociálnu patológiu, a to kriminalitu, bezdomovectvo, hľadanie možnosti zárobkov formou sexuálnej práce, drogovú závislosť, predčasné materstvo, rast etnického napätia, zhoršenie školských výsledkov detí a vyššiu detskú úmrtnosť. Odolávajúc sa na sociologické štúdie, navrhovatelia konštatujú, že koncentrovaná deprivácia, priestorová izolácia, rasová alebo etnicky štruktúrovaná segregácia a teritoriálna stigma menia príležitosti, normy spoločenskej kontroly alebo, naopak,

Toto právo predstavuje ústavne garantované nárokovateľné právo, ktoré nesmie byť podmienené povinnosťou odpracovať určitý rozsah hodín, pretože by tým zanikol samotný účel tohto práva. Aj keď podľa čl. 39 ods. 7 ústavy podrobnosti práva podľa čl. 39 ods. 6 ústavy ustanoví zákon a uvedeného práva (ako aj ďalších hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv) je v zmysle čl. 51 ústavy možné sa domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, obsah zákonov, ktorými sa vykonávajú hospodárske, sociálne a kultúrne práva vrátane základného práva podľa čl. 39 ods. 6 ústavy, však nesmie byť svojvoľný, teda regulovaný bez ohľadu na iné ustanovenia ústavy a medzinárodné záväzky štátu. Ustanovenia zákonov, ktoré slúžia na vykonanie tohto základného práva musia byť v súlade s inými základnými právami a to najmä právom na život podľa čl. 15 ods. 1 a 2 ústavy, právom na ochranu ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. l ústavy) a ústavnými princípmi a imperatívmi právneho štátu (najmä princípmi právnej istoty

11. Právo na pomoc nevyhnutnú na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 6 ústavy síce patrí medzi hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré sú právami druhej generácie a ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisia od ekonomických a hospodárskych možností štátu, to však nevylučuje povinnosť výkladu a aplikácie týchto práv v súlade s inými základnými právami a slobodami, resp. nemožnosť zasiahnuť do samotnej podstaty tohto základného práva. Za ústavne konformnú právnu úpravu možno preto považovať len takú, ktorá neustanovuje také podmienky, ktoré by viedli k faktickému odňatiu pomoci nevyhnutnej na zabezpečenie základných životných podmienok osobám, ktoré sa nachádzajú v hmotnej núdzi iba preto, že nesplnili dodatočne stanovené povinnosti. Ak tomu tak je, dochádza k neprípustnému zásahu do podstaty práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, čím zároveň dochádza aj k porušeniu zásady ochrany základných práv a slobôd vyjadrenej v čl. 13 ústavy.

Nesplnenie povinnosti zo strany jedného člena domácnosti má zásadný vplyv na základné hmotné zabezpečenie iných členov domácnosti. Má teda plošný dopad aj na osoby, ktoré nič protiprávne nevykonali, resp. nemali vplyv na nesplnenie povinnosti iného člena domácnosti.

Zákon o pomoci v hmotnej núdzi zavádza tiež kategorizáciu aktivačného príspevku, ktorý je nenárokovateľným doplnkom k dávke v hmotnej núdzi a má motivovať k účasti na aktivačných prácach, podľa typu pracovnej aktivity. Mnohé z týchto prác sú pritom nezmyselné, rutinné, bez rozvojového charakteru.

14. U poberateľov dávky v hmotnej núdzi dlhodobo zapájaných do aktivačných prác sa prehlbuje stav rezignácie a straty motivácie, keďže napriek účasti na prácach sa ich situácia nezlepšuje a systém ich posúva iba medzi nezmyselnými aktivitami, čo je v rozpore s podstatou práva na ochranu ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a požiadavkami podľa čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy na zákonnú právnu úpravu základného práva podľa čl. 39 ods. 6 ústavy.

15. V rámci namietania nesúladu napadnutých ustanovení zákona o pomoci v hmotnej núdzi s označenými referenčnými normami navrhovatelia uvádzajú príklady zákonnej úpravy výnimiek zo zákazu nútených prác a nútených služieb, ktoré sú prípustné podľa čl. 18 ods. 2 ústavy, napr. povinnosť obyvateľa obce podieľať sa na rozvoji a zveľaďovaní obce a zároveň poskytovať pomoc orgánom obce podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) alebo tzv. aktivačnú činnosť spočívajúcu v menších obecných službách pre obec alebo službách vo verejnom záujme podľa § 52 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“), pričom účasť dlhodobo nezamestnaného občana v hmotnej núdzi na tejto aktivačnej činnosti vykonávanej formou služieb vo verejnom záujme je dobrovoľná.

hodín mesačne. Podľa navrhovateľov je preto na mieste úvaha, či takto určený rozsah povinných prác ešte možno považovať za výkon „.menších obecných služieb“ v zmysle uvedených právnych predpisov, alebo už ide o zásah, ktorý presahuje rámec ústavne prípustných výnimiek zo zákazu

slobodného súhlasu jednotlivca. Z Dohovoru MOP č. 105 o zrušení nútenej práce vyplýva pozitívny záväzok predchádzať a eliminovať praktiky nútenej alebo povinnej práce. Podľa interpretácie Výboru expertov MOP pojem hrozba trestu nemožno zužovať výlučne na trestnoprávne sankcie, ale je potrebné ho vykladať v širšom zmysle ako akúkoľvek stratu práv, sociálnych výhod či iných privilégií. 16.

zraniteľnosť osôb poberajúcich dávku v hmotnej núdzi, pričom (vi) podmienky uložené napadnutou právnou úpravou nemožno subsumovať pod taxatívne výnimky z ústavného a medzinárodného zákazu nútených prác (napr. vojenská služba, núdzové práce v čase katastrofy, výkon trestu).

právach. 18. Na základe uvedenej argumentácie navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd vyslovil nesúlad napadnutej úpravy s označenými článkami ústavy, dohovoru, Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci a Dohovoru MOP č. 105 o zrušení nútenej práce.

19. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [čl. 124 a čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], pristúpil na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie konania, a to v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy, ako aj s § 7 ods. 1 písm. a) a § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Účelom predbežného prerokovania návrhu je zistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde). 20. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zistil, že navrhovatelia podali návrh ako subjekt procesne legitimovaný podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy [pozri tiež § 74 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Z prílohy č. 1 k návrhu, v zmysle ktorej navrhovatelia podpísali samotný návrh, vyplýva, že návrh na začatie konania podalo 33 poslancov národnej rady. Podmienka podľa čl. 130 ods. 1 ústavy, aby návrh podala najmenej pätina poslancov národnej rady, tak bola splnená. Zároveň je skupina poslancov zastúpená povereným zástupcom poslankyňou národnej rady Luciou Plavákovou. 21. Pokiaľ ide o splnenie obsahových náležitostí návrhu na začatie konania, skupina poslancov v súlade s § 43 ods. 1 a § 76 zákona o ústavnom súde správne ako účastníka konania, proti ktorému návrh smeruje, označila národnú radu, ktorá napadnutú právnu úpravu prijala. Vedľajším účastníkom konania je ex lege vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti. 22. Z obsahu návrhu na začatie konania ďalej vyplýva, že sú splnené všetky požiadavky ustanovené v § 39 v spojení s § 75 zákona o ústavnom súde. Navrhovatelia v návrhu presne označili jednotlivé ustanovenia právneho predpisu, ktorých nesúlad namietajú, a uviedli dôvody, ktoré ich viedli k pochybnostiam o ich súlade s označenými článkami ústavy, dohovoru, Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci a Dohovoru MOP č. 105 o zrušení nútenej práce aj s ohľadom na to, že napriek nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2014 v danom prípade nejde o prekážku právoplatne rozsúdenej veci. 23. Samotné dôvody nesúladu napadnutých právnych noriem uvedené v návrhu ústavný súd považuje za vhodné podrobiť meritórnemu prieskumu. 24. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné návrh skupiny poslancov na začatie konania o súlade právnych predpisov pri predbežnom prerokovaní čo i len v časti odmietnuť (§ 56 ods. 2 v spojení s § 55 zákona o ústavnom súde), a preto bol návrh skupiny poslancov v súlade s § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde prijatý na ďalšie konanie v celom rozsahu.