PL. ÚS 1/2016

Odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa k uzneseniu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2016

1. V prvej (PL. ÚS 6/2013) aj v druhej obnove konania bránili azda rozumnému otvoreniu veci jednoznačné právne normy. V prvom prípade čl. 133 ústavy, a v druhom § 75 ods. 5 zákona o ústavnom súde (PL. ÚS 1/2016). Stáva sa, že v (procesnom) práve možno v podstate rovnakú právnu situáciu vyjadriť rôznym spôsobom. Podľa môjho názoru v predmetnej veci ústavný súd odmietnutím pre res iudicata v podstate, len v inom šate, konštatoval, že návrh bol podaný oneskorene, a to oneskorene nie v zmysle chyby navrhovateľa, ale v zmysle účinkov novej právnej úpravy. Moje uvažovanie si dovolím vysvetliť v predkladanej konkurencii.

2. Ako je v uznesení zdôraznené, podstatou návrhu na obnovu konania bolo opäť rozhodnúť o zaujatosti sudcov, ktorí rozhodovali o disciplinárnom previnení navrhovateľa, čo však v konaní o povolení obnovy vyžaduje zrušenie tak odsudzujúceho uznesenia, ako aj uznesenia o nevylúčení siedmich sudcov. Procesná teória a právna úprava vyžadujú najprv zrušenie právoplatného rozhodnutia, aby sa rozviazala bariéra res iudicata pred novým prerokovaním veci (iudicium rescidens).

2.1 Navrhovateľ bol účastníkom konania pred ústavným súdom, v jeho prospech rozhodol orgán medzinárodnej organizácie a navrhovateľ riadne označil vnútroštátne aj medzinárodné rozhodnutie. Tieto zákonné podmienky teda riadne splnil.

2.2 Navrhovateľova vec je osobitá tým, že už sa raz pokúšal o obnovu konania, s tým, že medzičasom sa zmenila ústavná úprava, ktorá bránila pôvodnej obnove. Obnova konania pred ústavným súdom nasleduje civilnú obnovu konania v tom, že je na rozdiel od konania trestného časovo obmedzená.

3.2 V rámci ústavného poriadku navyše platí princíp, že právna norma platí v zásade do budúcna a nie do minulosti, a ak má nová právna norma uchopiť právoplatne uzavreté rozhodnutia, je to potrebné upraviť výslovne výslovne.

3.3 Klauzula „od toho času, keď návrh na obnovu konania... mohol byť uplatnený“ je prevzatá z tradície československého civilného procesu, kde má pevne stanovené miesto (§ 230 ods. 2 OSP; § 403 ods. 1 nového CSP; § 200 ods. 2 „stredného“ OSP; § 530 bod 7 cřs). Jej zmyslom je umožniť v režime klasickej skutkovej obnovy, aby sa rozlišovala situácia, keď účastník vôbec nemal vedomosť o relevantnej skutočnosti, a situácia, keď niečo tvrdil, ale takýto dôkaz sa nemohol vykonať [porov. Javůrková, N. Komentář k § 228 OSŘ: «Podle písm. a) jsou důvodem obnovy nové skutečnosti, rozhodnutí nebo důkazy, jestliže je účastník nemohl bez své viny v původním řízení použít, a to za předpokladu, že jsou způsobilé přivodit pro něho příznivější rozhodnutí. „Novost“ je třeba hodnotit z hlediska ustanovení § 154 odst. 1, dle něhož je rozhodující stav v době vyhlášení rozsudku. To znamená, že tyto skutečnosti musely existovat ke dni vyhlášení rozsudku nebo vydání rozhodnutí, avšak účastník je nemohl bez své viny uplatnit v původním řízení. (...) Zákonná úprava pod písm. b) předvídá situaci, kdy účastník v původním řízení potřebné skutečnosti tvrdil, důkazy k nim označil, avšak tyto v původním řízení nemohly být provedeny (například nezvěstný svědek). Jestliže taková překážka odpadne a současně je splněna podmínka, že provedení takového důkazu může pro účastníka přivodit příznivější rozhodnutí, je tento důvod obnovy splněn.»; In: Občanský soudní řád. Komentář. Praha: Wolters Kluwer, 2009]. Každopádne táto klauzula aj v kontexte nie skutkovej, ale svojím spôsobom právnej obnovy ťažko môže znamenať nejaký zvláštny typ prechodného ustanovenia.

5. Ak by sme prijali navrhovateľov výklad právnej normy „keď návrh na obnovu konania pred ústavným súdom mohol byť uplatnený“, stala by sa táto právna norma od 1. 7. 2015 obsolétnou. Ak by sa hypotéza právnej normy „keď návrh mohol byť uplatnený“ mala vykladať tak, že táto odkazuje na nadobudnutie účinnosti novely zákona o ústavnom súde, ktorá zaviedla obnovu konania, potom by do budúcna nebolo možné túto normu aplikovať napr. na prípad navrhovateľa, ktorý v čase doručenia rozhodnutia ESĽP o porušení jeho práv ústavným súdom nemal procesnú spôsobilosť a jej nadobudnutie nastalo až po uplynutí šiestich mesiacov [dovolím si na tomto mieste ilustratívny a čisto hypotetický príklad: Maloletý sťažovateľ „S“ bez zákonných zástupcov bol úspešný v konaní pred ESĽP, rozhodnutie ESĽP mu bolo doručené, avšak v čase doručenia nemal maloletý právoplatne ustanoveného opatrovníka (§ 192 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 57 ods. 4 Zákona o rodine). Právoplatné ustanovenie opatrovníka nastalo až po uplynutí desiatich mesiacov od doručenia rozhodnutia ESĽP, teda až prostredníctvom opatrovníka mohol maloletý podať na ústavnom súde návrh na obnovu konania. Keby sme prijali výklad, ktorý navrhuje navrhovateľ, musel by byť návrh na obnovu konania maloletého odmietnutý pre oneskorenosť.]. Zákonodarca sa tu zároveň napríklad poisťuje, aby navrhovateľ mal určite vedomosť o rozhodnutí, pretože nemá pod kontrolou doručovanie medzinárodných rozhodnutí.

5.1 Zákonodarca mal podľa mojej mienky v úmysle právnou normou „keď návrh... mohol byť uplatnený“ upraviť prípady do budúcna a všeobecne (t. j. na prípady skončené doručením rozhodnutia napr. ESĽP o porušení práv sťažovateľa ústavným súdom po účinnosti novely zákona o ústavnom súde), nie na niekoľko prípadov v rozmedzí pol roka (od 1. 1. 2015 do 30. 6. 2015), t. j. nemožno predpokladať, že zákonodarca mal v úmysle prijať „obsolétnu“ právnu normu či právnu normu, ktorá sa vzťahuje na promile prípadov, resp. jeden prípad, a obmedziť praktickú účinnosť normy na pol roka. Inak povedané, takto závažný zámer by musel zákonodarca vyjadriť jasnejšie a explicitnejšie.