PL. ÚS 1/2023

1. V súlade s § 67 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam k uzneseniu pléna ústavného súdu č. k.

ústavy. 3. Zastávam názor, že v prejednávanej veci pri predbežnom prerokovaní návrhu existoval dôvod na odmietnutie návrhu v jeho prevažnej časti ako návrhu podaného zjavne neoprávnenou osobou podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde z týchto dôvodov: I. Všeobecné východiská

O konanie podľa čl. 125 ústavy teda ide aj v prípade, ak k jeho iniciácii dôjde postupom podľa čl. 144 ods. 2 ústavy. Článok 125 ústavy teda musí byť bezvýhradne rešpektovaný, resp. nemôže byť v určitej jeho časti (ide o odsek 3 označeného ustanovenia) „takticky“ ignorovaný.

Znamená to, že ak sa má nesúlad týkať ustanovenia právneho predpisu vecne použiteľného pre rozhodnutie súdu s odlišným výsledkom rozhodovania oproti aktuálnemu právnemu stavu, je potrebné túto okolnosť vyhodnotiť aj vo svetle účinkov normatívnej zmeny vyvolanej vyhovením podanému návrhu v jej relevantnej chronológii.

6. V popísaných súvislostiach je potrebné skúmať splnenie požiadavky prejudiciality už pri predbežnom prerokovaní podaného návrhu ústavným súdom. Len ak je pre prípad vyhovenia návrhu výsledok zosúladenia právnych predpisov pre rozhodovanie navrhovateľa v ním prerušenom konaní použiteľný, môže byt pre neho derogačný nález ústavného súdu záväzný (čl. 144 ods. 2 ústavy). Taký nález totiž „len“ vyvoláva normatívnu zmenu, ktorá je (až) podkladom pre rozhodnutie súdu v dotknutej veci. Zjednodušene povedané, nie je možné vydať normatívny právny akt (takú vlastnosť všeobecnej záväznosti podľa čl. 125 ods. 6 ústavy a normatívneho zásahu do právneho predpisu spôsobom ustanoveným v čl. 125 ods. 3 ústavy má aj derogačný nález ústavného súdu) výlučne pre konkrétny prípad prejednávaný v súdnom konaní, čo úzko súvisí s generalitou práva, ktorú akcentoval ústavný súd pri rozhodovaní o referendových otázkach (PL. ÚS 7/2021, PL. ÚS 11/2022). Ústavný súd je tu v pozícii „negatívneho zákonodarcu“, nie v pozícii súdu, ktorý rozhodne individuálnym právnym aktom.

8. Pokiaľ ide o dôsledok viazanosti všeobecného súdu právnym názorom ústavného súdu obsiahnutým v rozhodnutí (čl. 144 ods. 2 ústavy), ten sa v prípade pozitívneho rozhodnutia o podanom návrhu prejaví tak, že podľa formulácie právneho názoru je zrejmé, či súd môže rozhodnúť už podľa textu právneho predpisu redukovaného výrokom derogačného nálezu ústavného súdu (samotnou stratou účinnosti podľa čl. 125 ods. 3 ústavy) alebo či je potrebné vyčkať na zosúlaďovaciu právnu úpravu, ktorej vykonanie označené ústavné ustanovenie vyžaduje od orgánu, ktorý právny predpis vydal. Samozrejme, ak návrhu všeobecného súdu ústavný súd nevyhovie, viazanosť jeho právnym názorom sa prejaví rešpektovaním nezmeneného právneho stavu.

Pre konanie o súlade právnych predpisov definoval ústavný sud túto tézu aj publikáciou právnej vety v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 67/2021 (PL. ÚS 5/2021) takto: «Pokiaľ ide o okruh využiteľných prípadov na podanie návrhu na konanie o súlade právnych predpisov všeobecným súdom po prerušení konania v konkrétnej veci, platí, že hypotéza ustanovenia čl. 144 ods. 2 ústavy je limitovaná účinkami ex nunc derogačného nálezu ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy (s absenciou retroaktivity ním vyvolaného nového právneho stavu). Účinky takého rozhodnutia musia pôsobiť konštantne bez ohľadu na subjekt, ktorý bol úspešným navrhovateľom v konaní o súlade právnych predpisov, vrátane všeobecného súdu (rovnako PL. ÚS 24/2020 – bod 40). Normatívne účinky podľa čl. 125 ods. 3 ústavy podčiarknuté pojmom „všeobecná záväznosť“ (čl. 90 ods. 3 zákona o ústavnom súde) neumožňujú vyvodiť záver o výnimke pre konanie iniciované niektorým z aktívne procesne legitimovaných subjektov (teda ani všeobecným súdom) alebo dokonca o výnimke

Zároveň dochádza k vzniku povinnosti orgánu, ktorý právny predpis vydal, uviesť ho prostredníctvom legislatívnej zmeny do súladu s právnym predpisom vyššej právnej sily, a to podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v jeho náleze. Len ak je príslušný organ nečinný, dochádza k strate (aj) platnosti dotknutého normatívneho textu (čo postačuje v tých prípadoch, keď je vecne potrebná len redukcia právneho predpisu o určitú časť jeho formulácie, resp. obsahu).

Tieto pojmy musia byť aj jednotne vykladané na posúdenie právnych otázok vo vzťahu k ľubovoľnej súčasti právneho poriadku, ktorého jednota a vnútorná bezrozpornosť je imanentným atribútom právneho štátu. 12. Podstatné je, že „strata“ účinnosti právneho predpisu (teda spôsobilosti, aby na jeho základe vznikali právne vzťahy a v rámci ich obsahu subjektívne práva a povinnosti) nevyvoláva stav fiktívneho (retroaktívneho) nazerania na normatívny stav tak, že účinnosť právneho predpisu vôbec, teda od jej pôvodného nadobudnutia, nenastala.

kogentne. Z ústavnej úpravy je potom potrebné vychádzať pri výklade všetkých zákonných súvislostí (nie naopak a vytrhnutím z kontextu). 13. Derogačný nález ústavného súdu teda vyvoláva účinky ex nunc, ktoré nastanú až jeho vyhlásením v zbierke zákonov. Nejde (naopak) o účinky ex tunc, keď by v dôsledku ústavou (resp. na jej základe zákonom) ustanovenej fikcie retroaktivity nastali popísané účinky od začiatku. Ústavný model uvedenia právnych predpisov do súladu je prospektívny, nie spätný a je dvojfázový (činný je najprv ústavný súd a potom orgán, ktorý vydal nesúladný právny predpis), keď sa právny stav pred vyslovením nesúladu právnych predpisov mení na právny stav vyvolaný derogačným nálezom ústavného súdu vo vzájomnej postupnej, resp. následnej

14. Voľba právneho stavu ústavným súdom sa prejavuje len v dvoch modifikáciách rovnako upravených v § 84 ods. 1 a § 91 ods. 3 zákona o ústavnom súde, avšak len pre obdobie nasledujúce po strate účinnosti právneho predpisu vyvolanej vyhlásením derogačného nálezu ústavného súdu, resp. v prvom z označených prípadov pozastavením účinnosti právneho

16. Strata účinnosti môže byť aj len dočasná, a to pri pozastavení účinnosti právneho predpisu podľa čl. 125 ods. 2 a 5 ústavy (§ 78 a nasledujúce zákona o ústavnom súde). Rovnako však nie je spätná a nastáva až dňom vyhlásenia uznesenia ústavného súdu o predmetnej otázke v zbierke zákonov (§ 83 zákona o ústavnom súde).

Podstatné však je, že ide o výnimku (lex specialis) oproti všeobecnej úprave (lex generalis) obsiahnutej v § 91 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde, ktorý je transformáciou čl. 125 ods. 3 ústavy do zákona. Možno len dodať, že § 93 ods. 2 zákona o ústavnom súde je vo vzťahu k čl. 125 ods. 3 ústavy v určitom napätí, ktoré však nevyústilo do konania o súlade právnych predpisov. Bez ohľadu na uvedené výnimka nemôže nahradiť základne pravidlo, a teda ho poprieť.

18. Eventuálne ustanovenie spätných účinkov normatívnej zmeny nie je možné bez bližšej úpravy súvisiacich dôsledkov („vysporiadanie“ dosiaľ vzniknutých právnych vzťahov ako neexistentných alebo neplatných, resp. ďalšie konzekvencie vyplývajúce z retroaktivity alebo z niektorých jej prvkov). Takú úlohu § 93 zákona o ústavnom súde plní, ale len v rozsahu týmto ustanovením pokrytých prípadov (obnova konania podľa odseku 1 s následnými účinkami podľa čl. 50 ods. 6 ústavy a § 2 ods. 1 Trestného zákona v trestných veciach a nemožnosť núteného výkonu povinností uložených inými rozhodnutiami podľa odseku 2). Obsahovo v tomto prvku rovnorodá právna úprava Českej republiky (zákon č. 182/1993 Sb.) k popísaným účinkom v § 71 ods. 4 dodáva „Jinak práva a povinnosti z právních vztahů vzniklých před zrušením právního předpisu zůstávají nedotčena.“, keď bez úpravy akéhokoľvek „dotyku“ platí v právnom poriadku Slovenskej republiky to isté.

Navyše súdne žaloby by vo vopred neodhadnuteľnom počte prípadov boli podávané práve a len na účel dosiahnuť spätnú zmenu právneho predpisu v prospech žalobcu, ktorému pozitívne právo evidentne nesvedčí, čo by v právnom poriadku vyvolalo stav permanentnej neistoty.

Taký rešpekt nevylučuje iniciovanie zmeny právneho predpisu, avšak s ustanovením odlišných pravidiel pro futuro. 20. V nadväznosti aj na uvedené ústavný súd v aktuálnej rozhodovacej činnosti definoval prípady, v ktorých nie je z intertemporálneho hľadiska problematický návrh všeobecného súdu na konanie o súlade právnych predpisov a keď teda bude podmienka prejudiciality splnená (PL. ÚS 24/2020 – bod 40 odôvodnenia, PL. ÚS 5/2021 – bod 26 odôvodnenia, PL. ÚS 6/2021 – bod 35 odôvodnenia). Posledným a najuniverzálnejším z kategórie predmetných prípadov je ďalej popísaný možný postup ústavného súdu.

týkajúcom sa rozhodnutia iného súdu alebo orgánu (ako to je aktuálne pre rozhodovanú vec v správnom súdnictve). 22. Retroaktivita, a to aj tzv. pravá, nie je vylúčená a môže zohrať v právnom poriadku pozitívnu rolu (oponované uznesenie to reflektuje v prvej vete svojho bodu 23), napokon takto je konštruované aj kvalifikačné použitie neskoršieho, pre páchateľa priaznivejšieho zákona pri posúdení trestnosti činu a ukladaní trestu podľa čl. 50 ods. 6 ústavy (pozri aj bod 39 tohto odôvodnenia). Treba však dodať, že výraznou obmedzujúcou bariérou je ochrana už nadobudnutých práv v súkromnoprávnych (horizontálnych, nevrchnostenských) vzťahoch, čo rovnako našlo v aktuálnych rozhodnutiach ústavného súdu označených v predchádzajúcich bodoch svoj silný odraz. II. Špecifikácia všeobecných východísk vo vzťahu k posudzovanej veci

Bolo by teda možné právnym názorom ústavného súdu vyvolať prijatie ústavne súladnej zákonnej úpravy, resp. umožniť použitie už prijatej ústavne súladnej zákonnej zmeny aj na prípad posudzovaný správnym súdom (samozrejme, nielen naň, ale aj na ďalšie prípady tohto druhu charakterizované aj obdobím vzniku predmetného nároku).

poisťovňa) teda rozhodol zákonne, čo je aj pre rozhodovanie správneho súdu pri prieskume takého rozhodnutia (a pre prieskum rozhodnutia správneho súdu na základe kasačnej sťažnosti) relevantné. V dôsledku tvrdenej neústavnosti zákona o sociálnom poistení v znení účinnom pred jeho zmenou zákonom č. 105/2019 Z. z. by však podľa navrhovateľa malo byť preskúmavané rozhodnutie (v konečnom dôsledku Sociálnej poisťovne) zrušené a malo by sa rozhodnúť v prospech správneho žalobcu (kasačného sťažovateľa). Nie je zároveň z tohto uhla pohľadu pre navrhovateľa uspokojivé, že právna úprava účinná od 1. januára 2020, pri ktorej zákonodarca už upravil v prospech poistencov podmienky na vyrovnanie dôchodkov, sa zjavne vzťahuje aj na poistencov, ktorí nesplnili podmienky na priznanie vyrovnávacieho príplatku podľa predošlej právnej úpravy. To by síce bolo využiteľné pre osobu kasačného sťažovateľa, avšak nie v prerušenom konaní o ním podanej kasačnej sťažnosti.

25. Popísaný aspekt posúdenia uplatneného nároku na vyrovnávací príplatok tu vzniká nielen v rovine prvoinštančného a odvolacieho konania Sociálnej poisťovne (ktorá už konala a v prípade úspechu správnej žaloby by mala opätovne konať a rozhodnúť, či a kedy predmetný nárok vznikol), ale aj v procesnej rovine prieskumu už právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy v správnom súdnictve. Ak bolo totiž preskúmavané rozhodnutie podľa kritérií takého prieskumu zákonné (dotknutý orgán podľa zákona inak rozhodnúť nemohol), nie je jeho kasácia procesne podložená s poukazom na § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku (PL. ÚS 6/2021 – bod 32 odôvodnenia). Podľa judikatúry samotného navrhovateľa len ak by išlo o správne trestanie, nazeral by správny súd na preskúmavané rozhodnutie optikou novej právnej úpravy, ak je výhodnejšia pre správneho delikventa (č. k. 4Asan/2/2019 z 5. novembra 2019 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 20/2021).

26. Kritické prechodné ustanovenie (§ 293ej ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení) nie je v reáliách, ktoré nastali, novelizovateľné (§ 6 ods. 4 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), avšak vyslovením jeho nesúladu s ústavou práve pre nedostatok (v tomto prípade potrebnej) retroaktivity sa môže „umŕtviť“ a ústavným súdom môže byť požadované prijatie novej prechodnej úpravy, ktorá by taký deficit komplexne, teda v obsahovom kontexte už medzitýmne vykonanej zákonnej zmeny (zákon č. 105/2019 Z. z.), odstraňovala.

dôchodkového príplatku. Zároveň by bolo potrebné ustanoviť použiteľnosť takého postupu aj pre eventuálne nedokončené rozhodovanie o žiadostiach o vyrovnávací príplatok podaných pred 1. januárom 2020 a kriteriálne tiež pre súdny prieskum rozhodnutí Sociálnej poisťovne o takých žiadostiach, pokiaľ správne súdne konanie (vrátane konania o kasačnej sťažnosti) ešte nie je ukončené (s takto vyvolaným kvázi objektívnym defektom rozhodnutia orgánu verejnej správy a súdu rozhodujúceho o správnej žalobe). Samozrejme, prezentovaný záver platí len pre prípad ústavného nesúladu konštatovaného v ďalšom konaní ústavného súdu meritórnym rozhodnutím so zohľadnením aj zmeny právneho stavu od 1. januára 2020 a posúdením jeho zosúlaďovacej dostatočnosti vrátane temporálneho kontextu a za výskytu pridruženej otázky takto vyvolanej finančnej záťaže pre Sociálnu poisťovňu.

29. V prípade týchto ustanovení absentuje spôsobilosť byť predmetom konania o súlade právnych predpisov, ktorá vyplýva z čl. 125 ods. 3 ústavy a ktorá je definovaná jednak platnosťou a účinnosťou dotknutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia a jednak (v priamej obsahovej nadväznosti) možnosťou zmeny takého predpisu orgánom, ktorý ho vydal, teda možnosťou legislatívnej zmeny.

31. Neprichádza však do úvahy situácia, v ktorej by bola vyvolaná normatívna zmena priamym zásahom do už neplatného („mŕtveho“) právneho predpisu, ktorý v čase rozhodovania už nie je súčasťou právneho poriadku. Ako bolo uvedené, taký efekt môže vyvolať len retroaktivita ustanovená platným a účinným právnym predpisom ako následne nastolená právna fikcia.

však nejde o aktuálnu problematiku. 33. Ak sa argumentuje na podporu splnenia požiadavky prejudiciality spôsobilosťou takého už zrušeného alebo zmeneného právneho predpisu, na jeho aplikáciu pri rozhodovaní, tá je daná časovou pôsobnosťou v ňom obsiahnutej právnej normy. Preto sa pri deklaratórnom rozhodovaní (resp. rozhodovaní s deklaratórnym základom) použije aj už neplatný právny predpis, avšak len na posúdenie toho, či v minulom, chronologicky relevantnom časovom úseku podľa podmienok ustanovených vo vtedy platnom a účinnom znení dotknutého predpisu vzniklo určité subjektívne právo alebo povinnosť, prípadne nastal iný relevantný účinok.

rozhodnutia. V takom prípade nie je podstatné, že právny predpis už v čase rozhodovania nie je platný a účinný, keďže rozhodnutím deklarované subjektívne práva a povinnosti vzniknuté na základe dotknutého právneho predpisu v minulosti pretrvávajú aj po jeho zrušení alebo zmene (teda ho „prežili“). Ak také práva a povinnosti v relevantnom minulom čase, naopak, nevznikli, na deklarácii tohto právneho stavu v predmetnom rozhodnutí zrušenie alebo zmena právneho predpisu rovnako nič nezmení. V tomto zmysle je už neplatná a neúčinná právna úprava vždy aplikovateľná, čo môže zmeniť len jej negácia ustanovená novou právnou úpravou spätne (retroaktívne). Pri deklaratórnom rozhodovaní, resp. rozhodovaní s deklaratórnym základom sa teda používajú aj „historické“ právne predpisy bez ich aktuálnej regulatívnej funkcie.

Taký účinok musí vo svojom základe deklarovať aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne a na jeho základe priznať príplatok v relevantnom časovom pásme. Naopak, samozrejme platí, že pokiaľ predmetný nárok v období pred 1. januárom 2020 nevznikol, nie je možné ho za toto obdobie priznať (pokiaľ nemá zmenená právna úprava spätné účinky, k čomu nedošlo). Uvedené ustanovenie je teda z intertemporálneho hľadiska neutrálne, neupravuje ani retroaktivitu, ani (v opačnom chronologickom význame) ultraaktivitu. Taký účinok odrážajúci časovú pôsobnosť právnej normy obsiahnutej v texte právneho predpisu výkladovo platí aj bez akéhokoľvek prechodného ustanovenia.

Samotné vyslovenie nesúladu právnych predpisov nemôže zmeniť už zmenený právny stav, v tomto osobitnom prípade teda normatívne nezapôsobí do budúcnosti ani spätne a bolo by len akademickým konštatovaním, aj keď (v prípade vyhovenia návrhu) vecne opodstatneným.

36. Pri bližšom rozlíšení, ak by išlo len o obsahovú redukciu tohto ustanovenia, nemožno ju dosiahnuť stratou účinnosti a následne platnosti kritickej časti textu (čl. 125 ods. 3 ústavy), nakoľko k takému účinku už došlo a popísaná strata oboch atribútov právneho predpisu sa nemôže opakovať. Nemožno duplicitnou derogáciou dotknutého ustanovenia opätovne stratiť už stratené (platnosť a účinnosť), resp. „umŕtviť , čo už je mŕtve“ (nejde ani o negáciu negácie, keď by sa obnovil pôvodný stav). Ústavný model účinkov vyslovenia nesúladu právnych predpisov popísanú projekciu vylučuje.

38. V aktuálnom období k postupu vyvolania vecnej zmeny zákona došlo pri „covidovom“ náleze sp. zn. PL. ÚS 7/2021 (č. 551/2021 Z. z.) vykonanom zákonom (zákon č. 533/2021 Z. z.). Dotknutý nález sa však (samozrejme) týkal platného a účinného znenia zákona (keď k legislatívnym zmenám požadovaným nálezom došlo dokonca už pred vyhlásením nálezu v zbierke zákonov).

Popísaný účinok je relevantný nielen pre situáciu zásahu do už neplatného právneho predpisu, ale aj pri zásahu do platného a účinného právneho predpisu, pokiaľ má byť využitý na deklaratórne rozhodovanie (rozhodovanie s deklaratórnym základom) vo vzťahu k už skôr nastalým faktickým okolnostiam (právne relevantným skutočnostiam, skutkovým dejom).

40. V súhrne použitej argumentácie a v jej osobitnom výstupe je potrebné zdôrazniť úpravu § 93 ods. 2 zákona o ústavnom súde v jej časti, ktorá účinky ex nunc derogačného nálezu ústavného súdu nemodifikuje. V tomto ustanovení evidentne (oproti predchádzajúcemu zneniu zákonnej úpravy konania pred ústavným súdom) absentuje označenie rozhodnutí vydaných v správnom konaní, teda nielen v správnom súdnom konaní, čo je však reparovateľné extenzívnym výkladom. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne (ktorého prieskum inicioval podanie návrhu v prejednávanej veci), keďže neukladá žiadnu povinnosť, patrí medzi tú kategóriu rozhodnutí, ktoré ostávajú po vyslovení nesúladu pre ne podkladového právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily „nedotknuté“. Znamená to, že nie sú samotným vyslovením nesúladu právnych predpisov nijako kontaminované.

41. Z hľadiska komplexného pohľadu na vec možno dodať, že z reálií ústavnej úpravy je potrebné vychádzať aj pri výklade druhej vety § 97 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Toto ustanovenie nedefinuje „povahu veci“, ktorá by podmieňovala nezastavenie konania. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sa konanie nezastaví po strate platnosti právneho predpisu v priebehu konania, ak (zjednodušene povedané) sa síce zmení platný text, avšak podstata problému riešeného na základe podaného návrhu sa v zmysle skúmania súladu právnych predpisov nezmení (PL. ÚS 8/2017). Také riešenie je dostupné v prípade ktoréhokoľvek návrhového subjektu, čo však na podstate veci z pohľadu všeobecného súdu ako navrhovateľa nič nemení a možnosť meniť už neplatný právny predpis to nevyvoláva.

43. Pokiaľ ide o právny názor citovaný v oponovanom uznesení ústavného súdu, vyslovený vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2010, ten síce primárne vychádza zo správnych východísk, nerieši však dôsledok možného vyslovenia nesúladu právnych predpisov v popisovaných súvislostiach úpravy konania podľa čl. 125 ods. 3 ústavy. Z tohto hľadiska je významné, že právny názor k dotknutej otázke bol vyslovený v uznesení o prijatí návrhu na ďalšie konanie, avšak následne bolo podanému návrhu v časti, ktorá sa týkala už neplatného právneho predpisu, nevyhovené (výrok 2 nálezu z 20. apríla 2011). Riešenie teda vo vzťahu k predmetnej problematike nebolo predostreté. 44. Taký deficit riešenia kritických súvislostí sa týka aj ďalších rozhodnutí označených v bode 34 oponovaného uznesenia ústavného súdu, keď sa splnenie podmienky prejudiciality konštatuje len na základe prijatia veci na ďalšie konanie. V tom je rozdiel oproti tam rovnako označenému uzneseniu vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/2021 (ako excesívnemu), v ktorom sa predmetné otázky riešia práve vo vzťahu k správnemu súdnictvu, a to aj v procesnom kontexte prieskumu právoplatne skončených vecí orgánmi verejnej správy správnym súdom. To však neznamená, že v prípade niektorých z označených rozhodnutí nebola požiadavka prejudiciality, ktorej kritériá sú už načrtnuté, napriek nedostatočnému odôvodneniu celkom alebo sčasti splnená. 45. Ako už bolo naznačené, riešenie uvedených nedostatkov posúdenia splnenia podmienky prejudiciality je z môjho uhla pohľadu možné, keďže odmietnutie návrhu na začatie konania (úplné alebo čiastočné) je podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde len fakultatívne a okruh dôvodov na nevyhovenie návrhu v celom alebo čiastkovom rozsahu nie je pre meritórne rozhodovanie po prijatí veci na ďalšie konanie obmedzený. Odôvodnenie prijatia návrhu na ďalšie konanie v kontexte jeho prijatia aj vo vzťahu k už zmeneným (obsahovo odlišne nahradeným), teda neplatným a neúčinným, ustanoveniam zákona o sociálnom poistení ma však už preventívne viedlo k uplatneniu tohto odlišného stanoviska. 46. Zastávam totiž názor, že cesta k zosúladeniu právnych predpisov musí (a tým sa kruh tohto stanoviska uzatvára) rešpektovať ústavnú úpravu, ktorá nemôže byť, a to ani rozhodovaním ústavného súdu a v dobrej viere z hľadiska dosiahnutia konkrétneho optimálneho výsledku, presmerovaná vo vzťahu ku konkrétnemu ústavnému inštitútu alebo niektorému jeho bazálnemu aspektu do významového protismeru. Taký postup nie je ani demokratický ani právny (stiera rozdiel medzi zákonodarnou a súdnou mocou) a v rôznych možných negatívnych konzekvenciách sa môže vrátiť ako pomyselný bumerang. 47. Post scriptum: Načrtnuté okolnosti budú relevantné aj pri aplikácii doplnenia úpravy konania o súlade právnych predpisov obsiahnutého v čl. 125 ods. 7 ústavy (ústavný zákon č. 422/2020 Z. z.), ktoré nadobudne účinnosť 1. januára 2025. To podčiarkuje úvahy o uváženosti a iných aspektoch spôsobu prijímania ústavných zmien, nie však na báze „pribrzdenia“ až ex post výrazným odkladom účinnosti.