PL. ÚS 15/2020

1. Podľa § 67 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pripájame svoje odlišné stanovisko k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. PL. ÚS 15/2020-63 z 15. marca 2023, ktorým vyslovil nesúlad § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d) a § 19a ods. 10 v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a vo zvyšnej časti návrhu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky [pôvodne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)] nevyhovel.

ústavy. Pretože však plénum ústavného súdu hlasovalo o návrhu ako celku, nie o jednotlivých častiach výroku nálezu, naše odlišné stanovisko je tak doplnením jeho dôvodov. 3. Samotný derogačný výrok nálezu nenamietame z dôvodu, že v konečnom dôsledku bola neústavnosť namietaných ustanovení zákona o azyle vyslovená. Redukciu derogácie na nesúlad napadnutých ustanovení zákona o azyle „len“ s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy však nepovažujeme za dostatočnú a nestotožňujeme sa s nezohľadnením referenčných ustanovení čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 ústavy.

5. Odôvodnenie nálezu v bodoch 40 a 41 prepája aplikovateľnosť referenčných základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy na všetky typy konaní, ak sú kontradiktórne, vrátane správneho súdneho konania a v rozsahu relevantnom pre aktuálne posúdenie aj na azylové konanie. V namietanom porušení základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa súčasne implikuje i zásada (princíp) rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Odôvodnenie nálezu taktiež nepopiera, že túto zásadu (princíp) je potrebné v danej súvislosti interpretovať tak, že účastník konania musí mať možnosť zoznámiť sa s procesne relevantnými návrhmi protistrany, ako aj možnosť sa k nim následne vyjadriť, a že ústavné práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy je potrebné chápať vo vzájomnej nadväznosti, keďže obe spadajú do konceptu všeobecného práva na spravodlivý súdny proces, ako aj práva na kontradiktórne konanie. Do výroku nálezu však väčšina pléna túto prepojenosť nepremietla.

7. Inými slovami, podľa nášho názoru hlavným ústavným problémom v tomto prípade nie je to, že utajovaná správa spravodajských služieb s negatívnym stanoviskom vo vzťahu k žiadateľovi je de iure zamietnutím jeho žiadosti o doplnkovú ochranu v správnom konaní (a potenciálne aj v správnom súdnom konaní). Bez zohľadnenia špecifík prípadu, a to najmä úrovne nevyhnutnosti nesprístupnenia utajovaných skutočností, zostáva pre žiadateľa správa nedostupná. Dôkaz, ku ktorému nemá účastník en bloc prístup a nemá ho ako vyvrátiť, je vždy zásadným zásahom do práva na spravodlivý súdny proces.

8. Potenciálne okresanie derogácie ustanovenia vo vzťahu k ústavnému právu „vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom“ môže byť ale obmedzené. I to však musí byť založené na poskytnutí dostatočných záruk, ktorými sa zabezpečí rovné postavenie jednotlivca v správnom a správnom súdnom konaní. Aktuálne v správnom konaní absentuje akékoľvek zabezpečenie proti zneužitiu výkonnej moci (t. j. proti stanovisku spravodajských služieb). Ak by hodnotenie spravodajských služieb nebolo de iure záväzné, potom v správnom konaní stále nebude možné riešiť jeho obsah žiadateľom a vo väčšine prípadov ani zamestnancom

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno podľa nášho názoru chápať iba vo vzťahu k rozhodnutiu orgánu verejnej správy, ktorý je povinný akceptovať stanovisko spravodajských služieb, ale i na prípadné správne súdne konanie, v ktorom sa už princíp kontradiktórnosti premieta cez § 5 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení s čl. 9 Civilného sporového poriadku, rovnako ako sa princíp rovnosti účastníkov konania uplatňuje priamo v § 5 ods. 9 Správneho súdneho poriadku.

V tejto súvislosti sa princíp rovnosti funkčne a komplementárne dopĺňa s princípom kontradiktórnosti v tom zmysle, že účastníkovi konania má byť zásadne umožnené reagovať na realizáciu všetkých procesných oprávnení iného účastníka v záujme zabezpečenia negácie jeho neodôvodnenej procesnej výhody (k tomu bližšie Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie.

Vojenského spravodajstva o nebezpečnosti žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky), ktorá následne viedla k nerovnému postaveniu účastníka konania. Tak ako už bolo naznačené v návrhu na začatie konania (bod 44 nálezu), ako aj v tomto odlišnom stanovisku, práve nemožnosť účastníka konania vyjadriť sa k utajovanej správe bola centrálnym dôvodom, na ktorý najvyšší súd spochybnil ústavnú konformitu napádanej právnej úpravy.

Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok I. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2021, s. 618). Táto premisa nadväzuje na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd interpretuje aj s ohľadom na predmetné základné princípy súdneho konania. Je pravdou, že porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy možno v konkrétnom prípade naplniť aj cez obsah čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak vytváranie „pseudorozdielov“ medzi týmito vzájomne prepojenými základnými princípmi spravodlivého konania môže vyústiť k neželanému rozporu s predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu (najmä sp. zn. PL. ÚS 8/2016), a tým aj k oslabovaniu predvídateľnosti rozhodovania a s ním spojeným princípom

V Košiciach 15. marca 2023

Jana Baricová sudkyňa

Miloš Maďar sudca