PL. ÚS 18/2020

3. Ústavný súd v nedávnom náleze sp. zn. PL. ÚS 3/2024 (350. a 351. bod z odôvodnenia) zopakoval, že katalóg trestných činov, ako aj katalóg trestov, ktoré sa majú ukladať, patria do plnej kompetencie zvoleného zákonodarcu. Autonómia parlamentu zahŕňa ustanovenie druhov trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania, resp. zákonodarca prijíma rozhodnutia o tom, či zdôrazní alebo dá do úzadia represiu alebo prevenciu (odvolávajúc sa napríklad na veci sp. zn. PL. ÚS 6/09, časť F, bod 1; PL. ÚS 106/2011, časť V, bod 1; PL. ÚS 5/2017, bod 107). Zákonodarca v tejto sfére disponuje širokou mierou úvahy, do ktorej ústavný súd zasiahne len celkom výnimočne, ak by národná rada primeranosť trestov upravila celkom zjavne neprimerane k ústavným hodnotám. V rámci porovnania bol uvedený prístup ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2021 (protiústavná nemožnosť konajúceho súdu individualizovať obligatórny trest prepadnutia majetku pri jeho zákonom ustanovenej kumulácii s trestom odňatia slobody) a vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2017 (neústavnosť otvorenej formulácie skutkovej podstaty trestných činov v rozpore s požiadavkou zákonnosti pri trestaní). Nie je preto sporné, či sa právne normy tvoriace katalóg trestných činov a trestov môžu dostať do kolízie s ústavou, lebo odpoveď je v zmysle už uvedeného jednoznačná. Vždy je však nevyhnutné starostlivo skúmať možnosť aplikácie ústavne konformného výkladu, ktorý by mal mať prednosť pred vyslovením nesúladu (napr. sp. zn. PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 23/05, PL. ÚS 22/06 alebo PL. ÚS 21/08), a to v kontexte všetkých relevantných častí Trestného zákona.

5. Na ďalšiu pre mňa podstatnú otázku, či Trestný zákon umožňuje prostredníctvom zákonných limitov sudcovskej úvahy primeranou mierou individualizovať trest zákazu činnosti na doživotie, je potrebné pozornosť zamerať predovšetkým na inštitút mimoriadneho zníženia trestu upravený v § 39 Trestného zákona. Predmetné zákonné ustanovenie normuje, že ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa (ktoré sú na rozdiel od okolností prípadu hodnotené bez ohľadu na povahu a závažnosť trestného činu vzhľadom na skutočnosť, že sa hodnotí osoba ako objekt trestu) je toho názoru, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom. K trestu zákazu činnosti sa citované zákonné ustanovenie expressis verbis hlási v § 39 ods. 3 písm. f) Trestného zákona, z čoho možno nepochybne usúdiť (okrem samotného názvu tohto hmotnoprávneho inštitútu, ktorý odkazuje všeobecne na možnosť mimoriadneho zníženia trestu), že je na prejednávaný prípad aplikovateľné. Už táto okolnosť ipso facto znižuje presvedčivosť argumentu väčšiny pléna o nemožnosti individualizácie trestu zákazu činnosti v zmysle napadnutého ustanovenia, keďže túto možnosť Trestný zákon pri mimoriadnom znížení trestu (nie iba trestu odňatia slobody) výslovne za určitých podmienok pripúšťa. Kumulácia s trestom odňatia slobody v tomto ohľade neprestavuje zásadný argument, ktorý by bol významovo spôsobilý oslabiť tento záver. Ten totiž rozhodujúcim spôsobom „vstupuje do hry“ (a to aj podľa logických dôsledkov väčšinového názoru pléna; na porovnanie napríklad aj nález vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2021, bod 76) až v čase, keď spolu s trestom odňatia slobody ukladaný absolútny trest (v tomto prípade trest zákazu činnosti na doživotie) je definitívny, t. j. nie je možné ho žiadnym zo zákonom dovolených spôsobov sudcovskou úvahou znížiť. Ako už bolo konštatované, toto nie je uvedený prípad.

7. Ani prípadné výhrady, že inštitút mimoriadneho zníženia trestu nie je namieste v situáciách, pri ktorých ide o kvalifikovanú skutkovú podstatu (v rámci ktorej sa výška sankcie v porovnaní so základnou skutkovou podstatou zvyšuje prostredníctvom osobitného kvalifikačného znaku; v tomto prípade § 149 ods. 4 a 5 Trestného zákona), nie je možné podľa môjho názoru vo všeobecnosti akceptovať. Ani v takýchto situáciách nemožno vylúčiť identifikovanie okolností majúcich povahu mimoriadnych okolností prípadu alebo mimoriadnych pomerov páchateľa, ktoré v rámci okolností prejednávaného prípadu môžu robiť trestanie neprimerane prísne. Súdna prax sa prikláňa k zachovaniu možnosti mimoriadne znížiť trest aj pri kvalifikovanej skutkovej podstate, avšak možnosť mimoriadneho zníženia limituje hranicou základnej skutkovej podstaty (pre účely trestu zákazu činnosti by tým bolo možné rozumieť základnú výmeru trestu zákazu činnosti; m. m. NR 3 TZ 20/1962).

z odôvodnenia disentovaného nálezu). Problém spočíva v tom, že pokiaľ je vedenie motorového vozidla súčasťou základného práva na ochranu súkromia, potom je z hľadiska metodológie obmedzovania základných práv potrebné aplikovať na akékoľvek obmedzovanie vedenia motorového vozidla tzv. prísny test proporcionality. Inými slovami, nebude postačovať, aby bol akýkoľvek právny akt obmedzujúci vedenie motorového vozidla racionálne prepojený s legitímnym cieľom (ochrana života, zdravia a majetku iných osôb), lebo ak sa preukáže existencia šetrnejšieho obmedzujúceho prostriedku dosahujúceho legitímny cieľ v rovnakej kvalite, potom má dostať prednosť práve tento prostriedok (pri správnom trestaní to bude typicky finančná pokuta). Ak skutočne platí téza, že vedenie motorového vozidla ako súčasť základného práva na ochranu súkromia určuje kvalitu života jednotlivca, potom možno dospieť až k úvahe, či štátu nevznikne pozitívny záväzok pri konkrétnych jednotlivcoch, ktorí podmienky na udelenie vodičského oprávnenia nedokážu splniť (napríklad z dôvodu sociálnych pomerov), prípadne či zákonodarca môže obmedzovať takúto súčasť základného práva na ochranu súkromia plnoletej osoby osobitnou vekovou podmienkou [napríklad šestnásťročná osoba, ktorá nadobudla plnoletosť v súlade s § 8 ods. 2 druhou vetou Občianskeho zákonníka, nespĺňa podmienku minimálneho veku sedemnástich rokov pre udelenie vodičského oprávnenia skupiny B a T v zmysle § 78 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke; ak vedenie motorového vozidla ako súčasť základného práva na ochranu súkromia určuje kvalitu života jednotlivca, je otázne, či by bolo obmedzenie základného práva tejto plnoletej osoby v súlade so subtestom nevyhnutnosti]. Alternatívou k zvolenému prístupu bolo chápanie vedenia motorového vozidla optikou práv druhej generácie, pri ktorých sa tradične uznáva, že štát disponuje možnosťou väčšej úvahy pri ich obmedzovaní než pri právach prvej generácie, a namiesto prísneho testu proporcionality sa aplikuje menej prísny test racionality (pozri bod 21.4. odôvodnenia nálezu sp. zn. PL. ÚS 9/2016: „Posudzovanú právnu úpravu je tak potrebné podrobiť testu racionality, resp. základnému testu opodstatnenosti, pre ktorý je typické posúdenie, či posudzovaná právna úprava, ktorá má potenciál zasiahnuť do základného práva alebo slobody, sleduje legitímny cieľ a či tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší.“).

a ods. 8 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe]. Advokátom sa už nikdy nemôže stať ten, kto bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, a to ani v prípade zahladenia odsúdenia [§ 3 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii]. Za sudcu nebude môcť byť nikdy vymenovaný ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, hoci by odsúdenie bolo zahladené [§ 5 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich]. Príslušníkom finančnej správy sa nikdy nebude môcť stať ten, kto bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin, trestný čin korupcie a trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, hoci by odsúdenie bolo zahladené [§ 84 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe]. Tzv. doživotný dištanc existuje dokonca aj na ústavnej úrovni, keď v zmysle čl. 107 ústavy stratí doživotne spôsobilosť získať funkciu prezidenta ten, kto bol ako prezident odsúdený ústavným súdom za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. Všetky tieto prípady majú spoločné, že sa pri nich (slovami z odôvodnenia disentovaného nálezu) zvýrazňuje odvetná funkcia trestu, lebo právoplatné odsúdenie doživotne znemožňuje prístup k určitému povolaniu alebo funkcii. Napriek tomu je však pri všetkých uvedených príkladoch prítomné chápanie, že normotvorca disponuje širokou mierou úvahy bez ohľadu na eventuálny šetrnejší prostriedok pre obmedzenie dotknutého základného práva.