PL. ÚS 18/2023

1. V súlade s § 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripájam k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 18/2023 z 13. decembra 2023 odlišné stanovisko, ktoré sa týka odôvodnenia rozhodnutia. 2. S dovolením pripomeniem základný príbeh: Okresný súd Bratislava I (neskôr spis prešiel na Mestský súd Bratislava IV, pozn.) navrhol ústavnému súdu, aby posúdil súlad § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“) zvlášť s ústavnými článkami ustanovujúcimi ochranu majetku (čl. 20 ods. 4 ústavy) a ústavnosť absencie explicitného zákonného titulu k náhrade za užívanie ciest obcami vlastníkom pozemkov pod takými cestami. Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 18/2023 návrh odmietol pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí, pretože navrhovateľ neodôvodnil prejudicialitu, úplne prevzal návrh právneho zástupcu a nepridal k veci vlastnú argumentáciu. 3. Som presvedčený, že právny problém skrývajúci sa za podaním všeobecného súdu je právne a spoločensky veľmi citlivý a zároveň komplikovaný. Právne dôsledky rozhodnutia ústavného súdu sú zo zrejmých dôvodov konštruované tým spôsobom, že ak v konaní o súlade právnych predpisov ústavný súd zistí protiústavnosť namietaného právneho predpisu, tento v podstate z právneho poriadku „vymaže“. Vo väčšine prípadov takýto zásah postačuje. Prerokúvaná vec je osobitá tým, že vyhovenie veci (samotný „výmaz“ zákonného predpisu) by mohlo byť „len“ impulzom pre hľadanie komplexného právneho riešenia. 4. Odlišné stanovisko je priestorom, kde môže sudca vystúpiť osobnejšie. Sudca tak môže oboznámiť právnickú komunitu vrátane štátnych autorít so širším a menej zviazaným pohľadom na vec, než aký by sa dal vyjadriť v rozhodnutí. Aj týmto spôsobom možno chrániť ústavnosť. Práve predmetnú vec by som rád využil na komplexnejšie načrtnutie právnych otázok spojených so zákonom č. 66/2009 Z. z., keďže ide o spomenutú situáciu, keď samotné vyslovenie protiústavnosti by problém nevyriešilo. V druhej časti konkurencie vyslovím poznámky k nárokom na prijatie veci na konkrétnu kontrolu ústavnosti.

6. V zákone č. 66/2009 Z. z. je v mikropodobe ukrytý vývoj nášho právneho poriadku s pozadím vedúcim až pred rok 1918: (i) V záujme združstevňovania ‒ aby sa mohli postaviť hospodárske budovy na pozemkoch užívaných družstvami tak, aby na vlastníkov pozemkov neprešlo vlastníctvo družstevných budov, sa Občianskym zákonníkom z roku 1950 opustila zásada superficies solo cedit (§ 25 ‒ Stavby nie sú súčasťou pozemku.). Bez irónie možno konštatovať, že kvôli dobovej koncepcii poľnohospodárstva máme a ešte dlho budeme mať zložité právne vzťahy medzi vlastníkmi pôdy a vlastníkmi verejných ciest. (ii) V záujme uskutočňovania stavebnej činnosti nebola pred rokom 1989 výnimkou výstavba bez riadneho majetkovo-právneho vyporiadania pozemkov pod realizovanými stavbami (Tekeli, J. Vyvlastnenie pozemkov pod cestami od 1. júna 2021 In: Právo pre ROPO a obce v praxi č. 6/2021, s. 2 a nasl.). (iii) V tradícii uhorského dedičského práva má prapozadie veľmi fragmentované vlastníctvo pôdy (porov. PL. ÚS 15/2018 – nájom poľnohospodárskej pôdy). (iv) Mimoriadne dôležitou súčasťou spoločenských zmien bola obnova záujmu vlastníkov

7. Ak nasvietime problém zákonného vecného bremena spoločensky, nie striktne právne, tak žiaden z aktérov – vlastníci, samosprávy a štát ‒ nie je za daný stav bezprostredne „vinný“. 8. Pokiaľ ide o vlastníkov pozemkov, tí majú mať a chcú mať možnosť riadne užívať dobrá svojich pozemkov. Ak svoje pozemky nemôžu riadne užívať (pretože je na nich postavená cesta), zriadenie vecného bremena má byť (a takto to predpokladá aj zákon č. 66/2009 Z. z.) len dočasným riešením, ktoré má smerovať k tomu, aby mali možnosť získať za obmedzené pozemky náhradné pozemky. Zákon č. 66/2009 Z. z. teda z hľadiska čl. 20 ústavy korektne stanovuje protihodnotu za používané pozemky, a to pozemky náhradné.

Nie je zrejmé, či obce takého pozemky vôbec majú. Avšak podľa všetkého je pravdepodobné, že ekonomicky by samosprávy úhrady za užívanie nezvládli. Možno tu zmieniť, že podľa § 24h cestného zákona [zákon č. 135/1961 Z. z. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov, pozn.] majú obce uľahčenú možnosť takéto pozemky vyvlastniť („Pozemky, ktoré nie sú vo vlastníctve štátu a v správe Slovenskej správy ciest alebo ministerstva, vo vlastníctve Národnej diaľničnej spoločnosti, samosprávneho kraja alebo obce z dôvodu, že dosiaľ nedošlo k ich majetkovoprávnemu usporiadaniu a nachádzajú sa pod diaľnicami, cestami alebo miestnymi cestami v užívaní, možno vo verejnom záujme vyvlastniť. Vyvlastňovacie konanie sa začína na návrh príslušného vlastníka diaľnice, cesty alebo miestnej cesty podľa § 3d, pričom návrh na vyvlastnenie práv k takýmto pozemkom môže podať do 31. decembra 2030.“). Obce nie sú na vyvlastnenie motivované, ak majú iný právny titul, ktorý im umožňuje pozemky užívať, ale aj v tomto prípade možno pochybovať o ich ekonomických možnostiach pozemky vyvlastňovať.

11. Nanajvýš užitočné je oboznámiť sa s vládnym materiálom LP/2018/372 z roku 2018 ‒ Analýza stavu a návrh riešenia pozemkových úprav podľa zákona č. 66/2009 Z. z. (https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/-/SK/LP/2018/372) a jeho odôvodnením v rámci medzirezortného pripomienkového konania. Z daného materiálu je zrejmé, že aktuálna právna úprava je nedostačujúca.

Aj z povahy čl. 20 ods. 4 ústavy teda vyplýva dopyt po komplexnej úprave zlaďujúcej v rámci čl. 20 ústavy záujmy vlastníkov, samospráv a štátu a zároveň zladenie takých veľkých tém, ako sú pozemkové úpravy, cenové regulácie či cestné právo.

Skvelou podobou právneho štátu by bolo práve úsilie ministerských úradníkov (porov. bod 37 nálezu PL. ÚS 6/2022) v spolupráci s bádateľskými pracoviskami pripraviť legislatívny materiál na tému, ktorá vlastne nie je spoločensky populárna, ale cez ktorú si občania aj samosprávy vytvárajú vzťah k svojmu štátu, k svojim inštitúciám. O problematike je potrebné zistiť všetko a dômyselne ju vyriešiť. Môj názor, že jediným solídnym riešením by bola nová komplexná právna úprava, som si upevnil aj v konaniach o ústavných sťažnostiach.

Všetky tieto rozhodnutia sprevádzalo moje odlišné stanovisko, v ktorom opakovane apelujem na to, aby ústavný súd využil svoju právomoc a poskytol (nielen) sťažovateľom, ale aj odbornej verejnosti svoje stanovisko. Som presvedčený, že v tejto komplikovanej (historicky, právne aj spoločensky) otázke existuje dočasné východisko, a to také, ktoré bude ústavne konformné (pretože mám pochybnosti o ústavnosti riešenia, ktoré aktuálne ponúka rozhodovacia prax všeobecných súdov).

takej náhrady. Náročnej úlohy sa preto chopili súdy. Vlastníci na ústavnom súde opakovane namietajú právne závery všeobecných súdov, že takáto náhrada je náhradou jednorazovou, čo v mnohých prípadoch viedlo súdy (podľa môjho názoru nesprávne) k záveru o premlčaní

16. V rámci ústavne konformného výkladu zostáva nezodpovedaná otázka, prečo sa neuznávajú obidva spôsoby náhrady (opakovaná aj jednorazová), až kým dlžník neurčí spôsob plnenia (§ 561 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a prečo sa premlčaním len neoslabí výhodnejšie právo na jednorazovú náhradu (výhoda spojená s jednorazovým vyriešením problému s benefitom približujúcim sa až k hodnote trpiaceho pozemku) a nezachová to menej priaznivé právo na intervalovo uplatňovanú náhradu (opakované starosti s uplatňovaním práva) a či pri neurčení spôsobu plnenia a mlčaní zákona je vôbec právo aj na tú jednorazovú premlčané v rámci premlčacej doby plynúcej už od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. Poznamenávam, že kľúčovou obranou samospráv je artikulácia o jednorazovej náhrade, no samosprávy samy možnosť vyvlastnenia za jednorazovú náhradu nevyužili. Nároky na prijatie veci v konkrétnej kontrole ústavnosti 17. «Pred zákonom stojí dverník. K tomu dverníkovi príde človek z vidieka a prosí, aby ho vpustil do Zákona. Dverník však vraví, že mu teraz nemôže vstup dovoliť. Človek

Som mocný. A som len ten najnižší dverník. V každej sieni však stoja iní dverníci, jeden mocnejší od druhého. „Už čo len pozrieť sa na toho tretieho je aj nad moje sily.“ Človek z vidieka neočakával, že sa stretne s takými ťažkosťami, veď k Zákonu má mať prístup každý a vždy, myslí si, lež ako si tak teraz podrobnejšie obzerá dverníka v jeho kožušinovom plášti, jeho veľký končistý nos a čierne tatárske fúzy, predsa len sa rozhodne, že radšej počká, kým mu povolia vojsť. Dverník mu podá stolček a dovolí, aby si sadol bokom od dverí.

v temnote akúsi žiaru, neuhasiteľne prenikajúcu z dverí Zákona. Teraz už nebude dlho žiť. Pred smrťou sa mu sústreďujú v hlave všetky skúsenosti celého toho času do otázky, ktorú doteraz dverníkovi nepoložil. Kývne mu, pretože sa už nemôže zdvihnúť svojím tuhnúcim

Teraz pôjdem a zatvorím ho.“» 18. Otázka ústavnosti absentujúcej právnej úpravy náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. nie je na stole ústavného súdu prvýkrát: V roku 2019 Okresný súd Bratislava I navrhol ústavnému súdu, aby posúdil súlad zákona č. 66/2009 Z. z. s ústavnými článkami ustanovujúcimi ochranu majetku. Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 1/2020 návrh odmietol pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí, pretože súd nepredložil doklad o právoplatnom prerušení konania. Na ústavný súd sa už okresný súd v predmetnej veci opätovne neobrátil.

20. Podstata argumentácie pléna ústavného súdu bola postavená na myšlienke, že nález ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy má účinky len do budúcnosti (ex nunc) a spätné účinky musia mať explicitnú zákonnú oporu (ako v § 93 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V tomto prípade súd (s ohľadom na dôvod odmietnutia jeho návrhu) pochopiteľne nový návrh rovnako nepodal. 21. Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 18/2023 návrh všeobecného súdu odmietol, a to pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. Podľa ústavného súdu sa v tomto prípade všeobecný súd len plne stotožnil s návrhom všeobecného súdu, nepridal k veci vlastnú argumentáciu a neobjasnil prejudicialitu. Hoci som výrok o odmietnutí návrhu podporil (uvažoval som, či vec nemá riešenie mimo konania pred ústavným súdom a nedostatočne odôvodnená prejudicialita), myslím si, že je na hrane prísnosti.

In: Jiné právo, 4. augusta 2008: https://jinepravo.blogspot.com/2008/08/jak-to-vlastn-kafka-myslel.html.). 22. Naše úvahy by podľa môjho názoru mali smerovať k vnímaniu konkrétnej kontroly ústavnosti ako cesty k ochrane účastníkov – občanov, k ochrane Človeka z vidieka z Kafkovej poviedky než jej vnímaniu ako akademického (profesorského) posúdenia súdneho rozhodnutia všeobecného súdu. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že všeobecný súd by mal návrh podať (II. ÚS 269/09), ak nedokáže nájsť presvedčivé argumenty pre nevyhovenie podnetu účastníka. Napokon, pripusťme tiež variant, že podnet účastníka je úplný, azda až dokonalý, a všeobecný súd už nemá k nemu čo dodať.

č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (PL. ÚS 14/2016, PL. ÚS 15/2016, PL. ÚS 3/2022). 24. Dovolím si mestskému súdu pripomenúť, že odmietnutie v predmetnej veci nezakladá prekážku res iudicata. Nedávno bola opätovne na druhýkrát prijatá vec sp. zn. PL. ÚS 17/2023, ktorá bola pôvodne odmietnutá v konaní sp. zn. PL. ÚS 11/2023, pretože nebolo preukázané prerušenie konania.

V Košiciach 13. decembra 2023

Peter Straka sudca