PL. ÚS 19/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 19/2014-83

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. marca 2016 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu skupiny 47 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 17 ods. 1 písm. g), § 43 ods. 1 a § 51 ods. 4 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky takto

2. Hneď v úvode dôvodov svojho návrhu navrhovatelia s poukazom na právne zakotvenie existencie Slovenskej poľovníckej komory (ďalej len „komora“) zdôrazňujú, že napadnutá právna úprava predstavuje obmedzenie združovacieho práva, lebo „jeho súčasný výkon je podmienený povinným členstvom v samosprávnom poľovníckom orgáne – v komore“. Argumentujú tiež v prospech záveru, že vytváranie poľovníckych organizácií je prejavom realizácie združovacieho práva, a na podporu tohto svojho názoru citujú vybrané ustanovenia zákona o poľovníctve, dôvodovú správu k tomuto zákonu i judikatúru ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2010. Osobitne pritom akcentujú právny názor, podľa ktorého „združenia, ktoré vznikajú realizáciou združovacieho práva sú súkromnoprávnymi inštitútmi. Táto ich základná charakterová črta ich predurčuje k tomu, že sú oddelené od štátu, čo v praxi znamená, že štát nemôže zasahovať do ich fungovania. Na úseku poľovníctva sú nositeľmi týchto kvalitatívnych znakov práve poľovnícke organizácie. Naopak, poľovnícku komoru je možné považovať za verejnoprávny subjekt – je to verejnoprávna korporácia založená na záujmovom princípe vykonávajúca úlohy v oblasti verejnej správy. Takáto povaha priamo stanovuje jej bližší vzťah ku štátu a jeho úlohám. V organizáciách tohto druhu je bežne zákonom stanovené povinné členstvo.

3. S poukazom na iné subjekty korporatívneho charakteru navrhovatelia ďalej dôvodia, že „v platnom právnom systéme Slovenskej republiky je mimo poľovníckej sféry existencia modelu, ktorý by spájal výkon združovacieho práva s povinným členstvom v samosprávnom orgáne skôr raritou. V rámci výkonu samosprávy síce existujú subjekty, u ktorých je povinné členstvo bežné, avšak tieto subjekty sú verejnoprávnymi korporáciami záujmovej samosprávy typovo patriacimi medzi profesijné komory. Medzi profesijné komory s povinným členstvom patria napríklad Slovenská advokátska komora, Komora daňových poradcov alebo Slovenská komora audítorov. Okrem uvedených profesijných komôr existujú aj také komory, ktoré síce súvisia s výkonom určitého povolania, avšak členstvo je založené na dobrovoľnom princípe, ako napríklad v Slovenskej lekárskej komore... Pri oboch modeloch však platí, že hlavným poslaním stavovskej (profesijnej) komory je chrániť profesijné záujmy svojich členov a dohliadať nad profesionalitou výkonu ich činnosti, jej súladu s právom a morálkou. (Machajová, J.: Všeobecné správne právo. 6. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2012. s. 159).

Uvedené znaky však nie je možné aplikovať na poľovnícku komoru, keďže jej existencia nesúvisí s výkonom slobodného povolania a jej zaradenie medzi profesijné komory sa javí byť nevhodným analogickým krokom. Navrhovatelia sú presvedčení, že je nevyhnutné vnímať základné kvalitatívne rozdiely medzi výkonom práv poľovníctva a výkonom slobodných povolaní. Medzi tieto odlišnosti patrí nielen skutočnosť, že v prípade výkonu slobodných povolaní je regulovaná zárobková činnosť členov komory, ale aj fakt, že striktnejšou reguláciou je dosiahnutá aj zvýšená ochrana tretích osôb...“.

5. Navrhovatelia sú presvedčení, že kritizovaná právna úprava nenapĺňa podmienku nevyhnutnosti obmedzenia výkonu práva slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 3 ústavy. Poukazujú v tejto súvislosti na ustanovenia zákona o poľovníctve regulujúce úlohy komory a skúmajú ich súvis s inštitútom povinného členstva v komore. Súčasne vychádzajú z rozhodnutia Ústavného súdu Maďarska, ktorý rozhodoval, „či vykonáva poľovnícka komora taký druh verejnej činnosti, ktorý by musel byť podmienený povinným členstvom. Po posúdení všetkých zákonných úloh v rámci výkonu verejnej správy, ktoré komora na úseku poľovníctva plnila, vyplynulo, že žiadna z týchto úloh... nie je takou spoločenskou činnosťou, ktorá by musela byť nevyhnutne podmienená povinným členstvom v komore.“. Zhrňujúco potom navrhovatelia formulujú záver, podľa ktorého „žiadna z verejných úloh komory nemá taký charakter, ktorý by vyžadoval povinné členstvo v komore“.

7. V závere dôvodov svojho návrhu navrhovatelia sumarizujú, že v prípade napadnutej právnej úpravy „nedošlo k splneniu druhej podmienky stanovenej v čl. 29 ods. 3 Ústavy SR. Keďže sa jedná o kumulatívne podmienky, v aplikačnej praxi to znamená, že musia byť splnené všetky súčasne a nedodržanie čo i len jednej z nich spôsobí protiústavnosť obmedzenia. Vychádzajúc z uvedeného interpretačného a aplikačného pravidla a dôkazov predložených v predchádzajúcich bodoch je možné konštatovať, že v prípade predmetných ustanovení zákona o poľovníctve naozaj došlo k nedovolenému a protiústavnému obmedzeniu práva slobodne sa združovať.“.

8. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 19/2014-21 z 10. septembra 2014 návrh navrhovateľov prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie. Nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých právnych noriem.

9. Ústavný súd 23. septembra 2014 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.

10. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-888/2014 doručenom ústavnému súdu 2. decembra 2014 najprv akcentuje postavenie poľovníckych organizácií podľa § 32 zákona o poľovníctve, keďže z ich právnej úpravy vyplýva, že „fyzické osoby sa môžu podieľať na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu bez toho, aby bolo obmedzené ich združovacie právo. Podmienkou na získanie poľovného lístka nie je členstvo v poľovníckej organizácii (§ 51 ods. 4). Fyzická osoba, ktorá je členom poľovníckej organizácie, nemusí byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia už nemusia byť členmi SPK.“.

12. Podľa názoru národnej rady z § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve vyplýva, že „ak sa chce dotyčná osoba podieľať na chove zveri, starať sa o ňu a jej životné prostredie a svoju činnosť zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK. Ak sa osoba nechce zúčastňovať na love zveri, vtedy sa môže slobodne združovať v poľovníckej organizácii bez toho, aby vlastnila poľovný lístok a aj tak bude plnohodnotným členom, ktorý sa sám vzdal možnosti lovu zveri. Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade nie je možné aplikovať ustanovenie čl. 29 ods. 3 Ústavy, keďže osoba sa môže dobrovoľne stať členom SPK.“. K § 51 ods. 4 písm. d) zákona o poľovníctve zasa národná rada uvádza, že „ak sa chce niekto združovať za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia, môže tak urobiť bez ohľadu na to či je alebo nie je členom SPK. Členstvo v SPK v prípade vydania poľovného lístka slúži na kontrolu SPK, či sú splnené podmienky na jeho vydanie a riešenie disciplinárnych previnení držiteľov poľovných lístkov.“.

14. Národná rada vo svojom vyjadrení neformuluje návrh na rozhodnutie vo veci samej a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

15. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) vo svojom stanovisku č. 44610/2014/21 doručenom ústavnému súdu 4. decembra 2014 najprv rekapituluje judikatórnu a právno-teoretickú dogmatiku obmedzovania základného práva slobodne sa združovať, pričom v tomto svetle osobitnú pozornosť venuje neurčitému právnemu pojmu „verejný záujem“.

Podčiarkuje skutočnosť, že Slovenský rybársky zväz je občianskym združením založeným podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní“), a na druhej strane zákon o združovaní v § 1 ods. 3 písm. d) spod svojej pôsobnosti združovanie občanov na výkon práva poľovníctva explicitne vyníma. V nadväznosti na to vláda rekapituluje charakteristické rysy profesijných samosprávnych inštitúcií („kontrolná a disciplinárna právomoc“, „ochrana a presadzovanie profesijných záujmov členov komôr“ a „samofinancovanie“) a konštatuje, že „SPK spĺňa aspekty profesijného združenia v rámci záujmovej samosprávy, jednak z dôvodu, že je to explicitne uvedené v § 1 ods. 1 Stanov SPK, ako aj z dôvodu, že SPK bola zriadená na základe zákona a sú jej zverené určité pôsobnosti na úseku verejnej správy. Na rozdiel od Slovenského rybárskeho zväzu, SPK plní významné úlohy v rámci preneseného výkonu štátnej správy v oblasti poľovníctva.“. V porovnávacej perspektíve ďalej vláda konštatuje, že „z bezpečnostného hľadiska je pri komparácii výkonu poľovníckeho a rybárskeho práva

Pri výkone poľovníckeho práva použitím zbrane môže dôjsť k závažnejším zásahom do prírodného prostredia a prírodných hodnôt spoločnosti (najmä na poľovnej zveri), no ešte nebezpečnejšia sa javí možnosť ohrozenia života, zdravia a bezpečnosti občanov.

. . . Stotožňovanie výkonu rybárskeho práva a poľovníckeho práva v návrhu preto z uvedených dôvodov považujeme za zavádzajúce a účelové. . .“.

18. V nadväznosti na to vláda rekapituluje relevantnú právnu úpravu podmienok výkonu zdravotníckeho povolania a konštatuje, že „výkon zdravotníckeho povolania podlieha viacerým stupňom regulácie, t. j. že nevyhnutným predpokladom výkonu zdravotníckeho povolania samotným zdravotníckym pracovníkom je získanie licencie a registrácia na príslušnej komore, pričom toto povolanie môže vykonávať len v zdravotníckom zariadení, ktoré bolo schválené Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky alebo samosprávnym krajom v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Členstvo v komore teda už nie je povinné, pretože z hľadiska verejného záujmu tieto stupne regulácie poskytujú spoločnosti dostatočnú záruku, že osoby vykonávajúce zdravotnícke povolanie sú istým spôsobom kontrolované a že samotný výkon zdravotníckeho povolania predpokladá splnenie prísnych podmienok.“.

19. Vláda sa následne vyjadruje k niektorým čiastkovým argumentačným základom, ktoré použili v odôvodnení svojho návrhu navrhovatelia. Akcentuje, že podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia združuje nielen držiteľov poľovných lístkov, ale aj iné fyzické osoby na účel ochrany a presadzovania oprávnených záujmov svojich členov na úseku poľovníctva, a teda „žiadnym spôsobom nie je obmedzené združovacie právo osôb... fyzická osoba, ktorá je členom poľovníckej organizácie, nemusí byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“.

22. K namietanému § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve vláda uvádza, že „aj v praktických prípadoch na celom území Slovenskej republiky je niekoľko stoviek osôb, ktoré sa združujú za účelom výkonu práva poľovníctva a pritom sú členmi poľovníckych organizácií, ktoré nemajú v užívaní žiaden poľovný revír a nebráni im to v naplňovaní Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva na združovanie... Platnosť zmluvy medzi vlastníkmi poľovných pozemkov a poľovníckou organizáciou je čisto právny vzťah, ktorý zabezpečuje riadne užívanie schváleného poľovného revíru. Nikomu nič nebráni združiť sa za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva, zriadiť si poľovnícku organizáciu, avšak na užívanie poľovného revíru musí mať riadne podpísanú zmluvu s vlastníkmi poľovných pozemkov zaradených do schváleného poľovného revíru. Preto sa javí ako účelové spájať ekonomickú stránku vzťahu užívateľa poľovného revíru s vlastníkom poľovného pozemku s právom združovania sa osôb. Takýmto spôsobom by sa dalo napadnúť ktorékoľvek písmeno v § 17 ods. 1, že jeho uplatnením v právnom vzťahu dvoch subjektov dochádza k zásahu do slobody združovania.“. Podľa vlády „celý návrh vychádza z mylne interpretovanej nemožnosti osoby sa združovať, ak táto osoba nie je držiteľom poľovného lístka a tým pádom členom SPK. Znovu je potrebné konštatovať, že žiadne z ustanovení zákona o poľovníctve neobmedzuje právo osoby slobodne sa združovať v poľovníckej organizácii.“.

24. K argumentácii navrhovateľov využívajúcej súvisiace rozhodnutie Ústavného súdu Maďarska vláda uvádza, že „maďarská právna úprava poľovníctva obsahuje niekoľko významných odlišností od slovenskej právnej úpravy poľovníctva, najmä rozdelenie poľovníkov do dvoch skupín, a to skupina profesionálnych poľovníkov s povinným členstvom v komore a skupina športových poľovníkov s dobrovoľným členstvom v komore. Vzhľadom na odlišný právny režim úpravy členstva poľovníka v komore s ohľadom na jeho charakter, sa nám poukazovanie na rozhodovaciu činnosť maďarského ústavného súdu nejaví ako celkom správne. Maďarský Ústavný súd sa v predmetnom prípade zaoberal práve výkonom športového resp. rekreačného poľovníctva. Keďže podľa slovenskej právnej úpravy poznáme iba jeden druh výkonu poľovníctva, nie je možné dávať za príklad toto rozhodnutie, keďže vychádza z rozdielnych skutkových a právnych okolností.“. Navyše vláda zdôrazňuje, že traja sudcovia Ústavného súdu Maďarska k diskutovanému rozhodnutiu pripojili odlišné stanovisko.

25. Na podklade rekapitulovaných dôvodov vláda navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej návrhu navrhovateľov nevyhovel. Súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

26. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 17. decembra 2014 navrhovateľom s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

27. Vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 9. marca 2015 navrhovatelia oznámili, že trvajú na verejnom ústnom pojednávaní vo veci. Zdôraznili, že cieľom ich návrhu „v žiadnom prípade nebolo spochybnenie legitimity poľovníckej komory samotnej, návrh poslancov upozorňoval na povinné členstvo v poľovníckej komore v kontexte potenciálneho porušenia ústavného práva na slobodné združovanie“. V reakcii na vyjadrenie vlády o potrebe posúdenia aplikovateľnosti čl. 29 ústavy na zriadenie a činnosť komory formulujú názor, že takýto postup „vôbec nie je potrebný, keďže návrh poslancov vychádza z tézy apriórnej existencie ústavného práva na slobodné združovanie mimo rámca poľovníckej komory, pričom až zavedenie povinného členstva v tomto subjekty vytvára porušenie tohto originálneho ústavného práva a zakladá rozpor s čl. 29 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Obsahová podstata právnej úpravy poľovníctva so zameraním na napadnuté ustanovenia

30. Podľa § 2 písm. l) zákona o poľovníctve je poľovníctvom súhrn činností zameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia.

31. Súčasne podľa § 2 písm. q) zákona o poľovníctve je právom a výkonom poľovníctva súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádiá a zhody parožia si privlastňovať alebo predávať, zbierať vajcia pernatej zveri na účel jej vyliahnutia a chovu s povolením podľa osobitného predpisu a využívať na to v nevyhnutnej miere poľovné pozemky, poľné a lesné cesty.

32. Právo poľovníctva je zákonom formulované ako právo jednotné („... súhrn práv a povinností...“). Vykonáva sa na území poľovného revíru, ktorý vzniká na základe rozhodnutia príslušného okresného úradu o uznaní poľovných pozemkov za poľovný revír [§ 2 písm. p) zákona o poľovníctve]. Žiadosť o uznanie poľovného revíru môže podať vlastník alebo vlastníci poľovného pozemku, z ktorého má byť poľovný revír uznaný (§ 4 ods. 1 zákona o poľovníctve).

33. Podľa § 2 písm. w) zákona o poľovníctve je užívaním poľovného revíru výkon práva poľovníctva v poľovnom revíri.

36. Rozdiely legálne definovaných zmluvných typov sa prejavujú aj v niektorých ďalších podrobnejších detailoch obsahu oboch zmluvných vzťahov, spomedzi ktorých má pre predmet konania pred ústavným súdom význam fakt, že kým povinnou obsahovou náležitosťou zmluvy podľa § 12 zákona o poľovníctve sú podmienky jej zániku [ods. 2 písm. g) tohto ustanovenia], vo vzťahu k zmluve, ktorou sa užívanie poľovného revíru postupuje tretiemu subjektu, zákon o poľovníctve v § 14 ods. 3 podmienky jej zániku ako jej samostatnú povinnú obsahovú náležitosť nepredpisuje. Dôvodom je skutočnosť, že podmienky zániku zmluvy uzatvorenej podľa § 13 zákona o poľovníctve určuje taxatívne samotný zákon. Podľa § 17 ods. 1 zákona o poľovníctve totiž zmluva zaniká a) uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená, b) zánikom poľovného revíru, c) zánikom osoby (§ 13), d) dohodou zmluvných strán, e) rozhodnutím súdu, f) výpoveďou z dôvodu nedodržania podmienok zmluvy 1. vlastníkom poľovného pozemku postupom podľa § 5, 2. užívateľom poľovného revíru, g) ukončením členstva užívateľa poľovného revíru v komore (navrhovateľmi napadnuté ustanovenie, pozn.), h) rozhodnutím orgánu štátnej správy na úseku poľovníctva pri neplnení povinností podľa § 26 po predchádzajúcej výzve na odstránenie nedostatkov.

37. Jedným zo subjektov, ktorému možno užívanie poľovného revíru postúpiť, je podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia podľa § 32 zákona o poľovníctve.

43. Podľa § 41 ods. 1 zákona o poľovníctve zriaďuje sa Slovenská poľovnícka komora.

44. Podľa § 41 ods. 2 zákona o poľovníctve komora je právnická osoba.

45. Podľa § 42 ods. 1 zákona o poľovníctve komora plní úlohy na úseku poľovníctva, ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov komory; dbá pritom na to, aby boli zachované historické hodnoty a tradície poľovníctva, najmä a) vykonáva skúšky uchádzačov o poľovný lístok [§ 50 ods. 1 písm. a)], b) menuje prednášateľov a skúšobných komisárov pre skúšky z poľovníctva (§ 50 ods. 1), c) organizuje odbornú prípravu na poľovnícke skúšky (§ 50 ods. 1), d) vydáva poľovné lístky, predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich, e) organizuje streleckú prípravu uchádzačov o poľovný lístok, praktické skúšky zo strelectva a organizuje kontrolné streľby členov komory, f) organizuje poľovnícku kynológiu a sokoliarstvo a kontroluje dodržiavanie predpisov na tomto úseku, g) organizuje a vykonáva chovateľské prehliadky, organizuje odbornú prípravu členov hodnotiteľských komisií, h) spolupracuje so štátnymi orgánmi pri príprave návrhov všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku poľovníctva, i) spolupracuje s ministerstvom pri plnení úloh na úseku poľovníctva, najmä pri návrhoch koncepcií rozvoja poľovníctva, návrhoch zloženia poradných orgánov ministerstva, j) napomáha pri spracovaní prvotných štatistických údajov a evidencií na úseku poľovníctva, k) v spolupráci s ministerstvom zastupuje Slovenskú republiku v medzinárodných poľovníckych, kynologických, sokoliarskych a iných organizáciách, ktoré vyvíjajú činnosť súvisiacu s poľovníctvom, l) zabezpečuje plnenie ďalších úloh, ktorými ju môže poveriť ministerstvo alebo ktoré vyplývajú z jej stanov, m) rieši disciplinárne previnenia držiteľov poľovných lístkov prostredníctvom disciplinárnej komisie.

52. Podľa § 49 ods. 1 zákona o poľovníctve disciplinárna komisia komory rieši disciplinárne previnenia (§ 77 ods. 1) držiteľov poľovných lístkov podľa disciplinárneho poriadku komory (§ 77 ods. 2).

53. Podľa § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovný lístok je verejná listina osvedčujúca oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky na lov zveri ustanovené týmto zákonom. Poľovný lístok vydáva, predlžuje jeho platnosť a odníma obvodná komora, v ktorej pôsobnosti má žiadateľ trvalý pobyt.

54. Podľa § 51 ods. 4 zákona o poľovníctve (navrhovateľmi napadnuté ustanovenie) obvodná komora vydá poľovný lístok... osobe, ktorá preukáže, že a) je staršia ako 16 rokov, b) má miesto trvalého pobytu v obvode pôsobnosti obvodnej komory; to neplatí pre občana Slovenskej republiky, ktorý nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, c) zložila skúšku z poľovníctva [§ 50 ods. 1 písm. a)] alebo skúšku z poľovníctva na vysokej škole alebo je poslucháčom alebo absolventom školy, na ktorej je poľovníctvo povinným alebo voliteľným vyučovacím predmetom; doklad o vykonanej skúške z poľovníctva je verejnou listinou, d) je členom komory, e) je poistená proti škodám spôsobeným pri výkone práva poľovníctva počas platnosti poľovného lístka, f) zaplatila poplatok za vydanie poľovného lístka.

55. Podľa § 51 ods. 7 písm. a) zákona o poľovníctve vydanie poľovného lístka obvodná komora odoprie, a ak už bol vydaný, tak sa odníme, osobe, ktorá nespĺňa podmienky podľa odseku 4 alebo odseku 5.

56. Podľa § 51 ods. 9 písm. a) zákona o poľovníctve obvodná komora odníme poľovný lístok, ak zistí, že jeho držiteľ prestal spĺňať podmienky podľa odseku 4 alebo odseku 5.

62. Podľa § 77 ods. 2 zákona o poľovníctve disciplinárne previnenie rieši komora podľa disciplinárneho poriadku.

63. Argumentačná podstata predkladaného návrhu smeruje ku kritike právnej úpravy členstva v komore pre subjekty podieľajúce sa na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu (§ 43 ods. 1 zákona o poľovníctve). Navrhovatelia viackrát používajú slovné spojenie „povinné členstvo“.

64. Po prieskume napadnutých ustanovení ústavný súd konštatuje, že formulácia § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve (členom komory je...) prima facie kreuje členstvo v komore priamo ex lege. Hlbšia analýza však vyžaduje skúmať predmetné ustanovenie v súvislosti s § 43 ods. 2 zákona o poľovníctve, podľa ktorého podrobnosti o vzniku a zániku členstva v komore určujú stanovy komory. Vznik a zánik členstva v komore tak nie je len vecou zákonnej regulácie, ale aj úpravy obsiahnutej vo vnútornom predpise komory vydanom na základe zákonného splnomocnenia. Aj materiálne kritériá v § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve charakterizujúce subjekty podliehajúce členstvu v komore (podieľanie sa na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu) naznačujú potrebu ich ďalšej objektivizácie na aplikačné účely, aby v prípade konkrétneho subjektu bolo jednoznačne určiteľné, či a kedy sa členom komory stal, prípadne či a kedy bolo jeho členstvo v komore ukončené. Národná rada ako odporca predmetné ustanovenie interpretuje tak, že „ak sa chce dotyčná osoba podieľať na chove zveri, starať sa o ňu a jej životné prostredie a svoju činnosť zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK“. Identický názor formuluje aj vláda ako vedľajší účastník.

66. Z popísaných determinantov rezultuje podľa názoru ústavného súdu správnosť výkladu odporcu i vedľajšieho účastníka, podľa ktorého zákon o poľovníctve v § 43 ods. 1 zavádza povinné členstvo v komore len pre tie právne subjekty podieľajúce sa na chove zveri a na starostlivosti o zver a jej životné prostredie, ktoré zamýšľajú tieto svoje aktivity materiálne dokonať lovom zveri. Z § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve teda nevyplýva členstvo ex lege fyzickým osobám a právnickým osobám len z dôvodu, že realizujú faktickú činnosť charakterizovateľnú ako chov zveri, starostlivosť o ňu a o jej životné prostredie. Iba v prípade, že takéto svoje aktivity zamýšľa určitý subjekt naplniť aj lovom zveri [§ 2 písm. e) zákona o poľovníctve], musí sa najprv stať členom komory, pretože inak by poľovný lístok nezískal [§ 51 ods. 4 písm. d) zákona o poľovníctve], a nenadobudol by tak právo zver loviť (§ 51 ods. 1 zákona o poľovníctve).

67. V súvislosti s výkladom § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve však nemožno opomenúť ani jeho § 41 ods. 1, podľa ktorého obvodné komory ako organizačné zložky komory pôsobiace spravidla v územnom obvode okresného úradu združujú poľovnícke organizácie, základné organizačné jednotky komory a držiteľov platných poľovných lístkov s miestom trvalého bydliska v tomto územnom obvode, ktorí nie sú členmi základných organizačných jednotiek. Základnou organizačnou jednotkou komory sú právnické osoby a fyzické osoby, ktoré v súlade s týmto zákonom vykonávajú právo poľovníctva v poľovných revíroch, ako aj právnické osoby, ktoré majú v predmete činnosti výkon práva poľovníctva, chovu zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie.

69. Povinnosť členstva v komore je posilnená aj ďalším napadnutým ustanovením, a to § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve, podľa ktorého zánik členstva užívateľa poľovného revíru v komore je zákonným dôvodom zániku zmluvy o užívaní poľovného revíru. Pritom užívaním poľovného revíru je výkon práva poľovníctva v poľovnom revíri [§ 2 písm. w) zákona o poľovníctve] a právo poľovníctva možno vykonávať len na území poľovného revíru [§ 2 písm. p) zákona o poľovníctve]. V tejto súvislosti síce konštrukcia právnej úpravy podporuje tvrdenie vlády, že „na celom území Slovenskej republiky je niekoľko stoviek osôb, ktoré sa združujú za účelom výkonu práva poľovníctva a pritom sú členmi poľovníckych organizácií, ktoré nemajú v užívaní žiaden poľovný revír“, právom a výkonom poľovníctva je však súhrn práv a povinností vymenovaných v § 2 písm. q) zákona o poľovníctve. Ide teda o jednotné právo, ktoré sa bez užívateľského vzťahu k poľovnému revíru nemôže realizovať vo svojej celosti. Inými slovami, jednotlivé druhovo určené práva (povinnosti) tvoriace čiastkové súčasti práva poľovníctva [napr. chov zveri podľa § 2 písm. c) zákona o poľovníctve] možno realizovať aj mimo územia poľovného revíru, ich izolované poňatie ich však vylučuje spod legálneho chápania práva poľovníctva ako súhrnu vymedzených práv a povinností, ktorý vo svojej jednote predstavuje záujmovú platformu združovania subjektov na tomto úseku spoločenskej činnosti.

70. Posledné napadnuté ustanovenie zákona o poľovníctve [§ 51 ods. 4 písm. d)] reguluje výlučne podmienky vzniku oprávnenia zver loviť, pretože poľovný lístok, pre vydanie ktorého musí žiadateľ spĺňať okrem iného aj podmienku členstva v komore, je verejnou listinou osvedčujúcou oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie ustanovené podmienky (§ 51 ods. 1 zákona o poľovníctve). Znovu ústavný súd zdôrazňuje, že právo poľovníctva je právom jednotným, preto aj § 51 ods. 4 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve možno cez prizmu návrhového petitu a jeho zdôvodnenia vnímať ako integrálnu súčasť ostatných namietaných noriem zákona o poľovníctve.

75. Keďže navrhovatelia namietajú rozpor označených ustanovení zákona o poľovníctve so základným právom slobodne sa združovať, neodpustiteľnou podmienkou ďalšieho skúmania týchto zákonných právnych noriem je zistenie, či spadajú do vecného rámca ústavnej regulácie združovacieho práva. Ak je totiž odpoveď na túto otázku záporná, potom je pre ústavný súd bez významu meritórny prieskum tej časti návrhovej argumentácie, ktorá spochybňuje splnenie ústavných podmienok obmedzenia výkonu základného práva zaručeného čl. 29 ods. 1 ústavy. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľov vyjadreným v stanovisku doručenom ústavnému súdu 9. marca 2015, v ktorom sa títo snažia vznik a zákonom zakotvenú činnosť komory z hľadiska dogmatiky združovacieho práva oddeliť od inštitútu povinného členstva v nej. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) i ústavného súdu rekapitulovaná v ďalších častiach odôvodnenia tohto nálezu bude dôkazom neoddeliteľnosti toho, čo sa navrhovatelia pokúšajú od seba oddeliť.

78. Ani v európskej konštitucionalistike dosiaľ niet závažnejších pochybností o tom, že právne subjekty disponujúce výsadami verejnej moci nie sú výrazom realizácie združovacieho práva. Už vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2010 ústavný súd poukázal na právnu úpravu, na názory právnej teórie, ako aj niektorých súdnych orgánov ochrany ústavnosti v európskych štátoch, ktoré zdôrazňujú prvok dobrovoľnosti pri zakladaní združení požívajúcich ochranu prostredníctvom slobody združovania (§ 1 ods. 1 rakúskeho Bundesgesetz über Vereine, BGBl. I 66/2002), prvok oddelenosti od štátu (nález Ústavného súdu Českej republiky z 12. decembra 2006 vo veci sp. zn. I. ÚS 90/06, N 223/43 SbNU 497) i prvok vnútornej organizačnej autonómie v medziach zákona (rozhodnutie rakúskeho Spolkového ústavného dvora vo veci VfSlg 3369/1958), ktorý však musí rešpektovať všeobecné ústavné limity i požiadavku proporcionality (Bric, J: Vereinsfreiheit: Eine rechtsdogmatische Untersuchung der Grundfragen des Vereinsrechts. Springer. Wien, New York 1998).

81. Vyhodnotenie prezentované v závere odseku 78 platí napriek tomu, že právo slobodne sa združovať sa navonok prejavuje vo viacerých podobách formálne sa prejavujúcich aj v ústavnej regulácii. Osobitné formálne ústavné zakotvenie požíva sloboda združovania v cirkvách a náboženských spoločnostiach (čl. 24 ods. 2 ústavy), v politických stranách a politických hnutiach (čl. 29 ods. 2 ústavy), ako aj v odborových organizáciách (čl. 37 ods. 1 ústavy). Nemožno v tejto súvislosti opomenúť ani združovanie v rámci uskutočňovania základného práva podnikať (čl. 35 ods. 1 ústavy). V regulačnej matérii dohovoru možno identifikovať samostatné formálne zakotvenie slobody združovania v cirkvách a náboženských spoločnostiach (čl. 9 ods. 1 dohovoru). I samotný článok 11 zakotvuje slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov odbory a vstupovať do nich, teda šírka aplikačného záberu tohto ustanovenia dohovoru zďaleka nezahŕňa len združovanie sa v odboroch. Zároveň sa čl. 11 ods. 1 dohovoru vzťahuje aj na združovanie v politických stranách (rozsudok veľkého senátu ESĽP z 30. 1. 1998 vo veci Zjednotená komunistická strana Turecka a ďalší c. Turecko, sťažnosť č. 19392/92, body 24 a 25). Popísané skutočnosti umožňujú prijať záver o dôvodnosti interpretácie základného práva slobodne sa združovať zaručeného čl. 29 ods. 1 ústavy vo svetle interpretačných a aplikačných trendov vzťahujúcich sa na čl. 11 ods. 1 dohovoru, a to práve pri posudzovaní tu súdenej veci. Komora nie je cirkvou ani náboženskou spoločnosťou, nie je politickou stranou, ba ani odborovou organizáciou. Pri úvahách o hľadaní riešenia otázok nastolených navrhovateľmi preto nemožno ponechať stranou práve čl. 11 ods. 1 dohovoru v jeho všeobecnej regulačnej rovine (každý má právo... na slobodu združovať sa s inými...) a naň nadväzujúcu judikatúru ESĽP. Doplnkovo to dokazuje aj právny názor Ústavného súdu Českej republiky, ktorý vo veci sp. zn. Pl. ÚS 40/06 s odkazom na odbornú literatúru judikoval, že „není pochyb, že smysl a rozsah pojmu "sdružení" zakotveného v čl. 11 odst. 1 Úmluvy a v čl. 20 odst. 1 Listiny (znenie identické so znením čl. 29 ods. 1 ústavy, pozn.), t. j. v "obecné normě sdružovacího práva" (Klíma, K.: Komentář k Ústavě a Listině. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2005, str. 757), jsou shodné.“ (bod 65).

84. V rozsudku Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas v. Rakúsko (bod 62) ESĽP zdôraznil, že jedným z najdôležitejších aspektov slobody združovania podľa čl. 11 dohovoru je možnosť založiť právnu bytosť (legal entity) na účely kolektívneho konania na poli spoločných záujmov. Takto vymedzený cieľ musí byť v prvom rade vlastný každej zákonnej regulácii, ktorá konkretizuje slobodu združovania v individualizovanej právnej forme (PL. ÚS 11/2010).

85. Pre združenia podliehajúce základnému právu zakotvenému v čl. 29 ústavy má byť typické, že právne vznikli na základe slobodnej vôle ich zakladateľov, teda fyzických osôb alebo právnických osôb realizujúcich svoje základné právo slobodne sa združovať. Nesmie ísť o také právnické osoby, ktoré vzniknú zákonom, teda autoritatívnym mocenským aktom zákonodarcu.

87. Vo veci Chassagnou a ďalší v. Francúzsko spojené sťažnosti reagovali okrem iného aj na členstvo v tzv. schválených obecných združeniach lovu (Associations communales de chasse agréés – ACCA) vznikajúcich na základe zákona č. 64-696 z 10. júla 1964 známeho ako Loi Verdeille. Na území jednej obce mohlo pôsobiť len jedno takéto združenie. ACCA sa povinne vytvárali v departmentoch uvedených v zozname vydanom ministrom zodpovedným pre oblasť poľovníctva. V departmentoch nezahrnutých v predmetnom zozname boli ACCA zriaďované prefektom na základe žiadosti subjektu, ktorý preukázal, že aspoň 60 % vlastníkov pozemkov vlastniacich aspoň 60 % územia obce súhlasí so zriadením ACCA na obdobie šiestich rokov. Zákonným cieľom pôsobenia ACCA bolo napomáhať rozvoju zveri, hubeniu škodlivej zveri, potláčaniu pytliactva, uskutočňovaniu poľovníckej výchovy členov združení pri súčasnom rešpektovaní vlastníctva a úrody a zabezpečovaniu lepšej technickej organizácie lovu, aby poľovníkom bol umožnený lepší výkon ich športu.

88. Francúzska právna úprava zaviedla povinný prevod poľovníckych práv spätých s vymedzeným územím na ACCA, pričom vlastníci dotknutých pozemkov sa stali automaticky členmi ACCA a nemali možnosť ukončiť svoje členstvo z vlastnej vôle. ACCA sa vytvárali na základe schválenia prefektom vo forme výnosu po tom, čo overil splnenie procedurálnych požiadaviek, ako aj súladnosť štatútu združenia a iných jeho vnútorných predpisov so zákonom. Prefekt pôsobil voči ACCA ako orgán dohľadu. Akékoľvek zmeny vnútorných predpisov podliehali jeho schváleniu. Bol oprávnený nariadiť aj dočasné opatrenia, rozpustiť výkonný výbor ACCA alebo ho vymeniť.

91. ESĽP pri prejednávaní námietky luxemburskej vlády, podľa ktorej poľovnícke zväzy nie sú združeniami v zmysle čl. 11 dohovoru, uznal, že za svoju existenciu vďačia vôli zákonodarcu a že nie sú združeniami podľa osobitného zákona o neziskových združeniach a nadáciách z roku 1928. To však podľa názoru ESĽP nič nemení na skutočnosti, že poľovnícke zväzy sú tvorené vlastníkmi pozemkov, teda jednotlivcami, ktorí sa pravidelne schádzajú, aby rozhodovali o uvoľnení, resp. neuvoľnení práva poľovníctva v prospech niekoľkých poľovníkov (bod 72 rozsudku). Takisto skutočnosť, že fungovanie poľovníckych zväzov je pod dohľadom ministra vnútra, nepostačovalo podľa názoru ESĽP pre záver o integrácii zväzov v štruktúrach štátu. Napokon ESĽP uzavrel (rovnako ako v prípade Chassagnou a ďalší v. Francúzsko), že poľovnícke zväzy nedisponujú prerogatívami siahajúcimi mimo sféry obyčajného práva, či už administratívnymi, normotvornými alebo disciplinárnymi, a že nerealizujú procesy verejných orgánov, ako to je v prípadoch profesijných združení (bod 73 rozsudku).

94. Vec Herrmann v. Nemecko z 20. januára 2011 bola postúpená aj veľkej komore ESĽP, ktorá však svojím rozsudkom z 26. júna 2012 na záveroch rozsudku z 20. januára 2011 týkajúcich sa aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru nič nezmenila.

95. Analyzované kauzy rozhodované štrasburským súdom sú dôkazom, že hoci ESĽP sformuloval štyri kritériá aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru, nevyjadril sa jednoznačne k otázke, či tieto kritériá musia byť v individuálnom prípade splnené kumulatívne alebo postačuje splnenie iba niektorých z nich, prípadne k otázke, aká je váha týchto kritérií pri ich aplikácii v konkrétnom prípade. Pritom samotné kritériá sú vymedzené pomerne všeobecne. Len odhadom možno ustáliť, čo napríklad v ponímaní ESĽP znamená integrácia v štátnych štruktúrach. Rozhodnutia v analyzovaných veciach taktiež naznačujú tendenciu uprednostňovať niektoré z identifikovaných kritérií a iným zas prisúdiť sekundárny, prípadne doplnkový význam (k takým navyše podľa rozsudku vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko patrí aj zistenie, či štát súčasne so zriadením právnickej osoby združujúcej určité subjekty na báze povinného členstva umožňuje týmto subjektom slobodné a dobrovoľné združovanie na rovnakej záujmovej platforme aj v združeniach výsostne súkromno-právnych).

96. Rekapitulované hľadiská sú na základe záverov uvedených v bode 81 aj pre ústavný súd rozhodujúce pri hľadaní odpovede na otázku, či komora, právnu úpravu členstva v ktorej navrhovatelia kritizujú, je výrazom realizácie základného práva slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 1 ústavy. Iba kladná odpoveď na takto položenú otázku vytvára priestor pre ďalšie skúmanie, či nútené členstvo v komore plynúce z napadnutých ustanovení zákona o poľovníctve ako obmedzenie základného práva slobodne sa združovať zodpovedá požiadavkám plynúcim z čl. 29 ods. 3 ústavy.

100. Ani vo sfére individuálnej rozhodovacej právomoci právna úprava nezakotvuje inštančný vzťah medzi orgánmi komory a orgánmi štátnej správy na úseku poľovníctva.

101. Integráciu komory v štruktúrach štátu spochybňuje aj spôsob obsadzovania zákonom určených funkcií v komore a následná úprava zodpovednostných vzťahov osôb zastávajúcich tieto funkcie za ich výkon. Snem komory tvoria delegáti zvolení členmi komory na obdobie piatich rokov. Snem následne volí a odvoláva prezidenta, viceprezidentov a ďalších členov prezídia, predsedu dozornej rady a ďalších jej členov. Spôsob ustanovovania disciplinárnej komisie komory zákon o poľovníctve explicitne neupravuje, ale zo stanov komory uverejnených na jej webovom sídle <http://www.polovnickakomora.sk/spk/predpisy/legislativa.html> vyplýva, že snem komory je orgánom, ktorý volí a odvoláva predsedu disciplinárnej komisie a šiestich jej členov [§ 11 ods. 5 písm. d) stanov komory v znení účinnom od 22. júna 2013]. Popísaný spôsob kreácie jednotlivých funkcií v orgánoch komory teda dokazuje skôr silný samosprávny prvok v organizácii komory, než jej právom regulované vzťahy s orgánmi konajúcimi v mene štátu.

102. K tretiemu kritériu artikulovanému judikatúrou ESĽP ústavný súd uvádza, že oprávnenie vydávať vnútorné predpisy na platforme právnej existencie určitej právnickej osoby samo osebe ešte neznamená dispozíciu normotvornou právomocou (napríklad aj od občianskeho združenia založeného podľa zákona o združovaní sa očakáva schválenie stanov ako jeho vnútorného predpisu). Rovnako tak oprávnenie právnickej osoby vzniknutej uplatnením združovacieho práva ukladať povinnosti svojim členom ešte neznamená, že takáto právnická osoba je obdarená administratívnou kompetenciou (občianske združenia môžu ukladať povinnosti svojim členom – a contrario § 5 druhá veta zákona o združovaní). Napokon, ani oprávnenie združenia vylúčiť niektorého zo svojich členov neumožňuje záver o disciplinárnej právomoci združenia.

106. Popísané kompetencie podľa názoru ústavného súdu dokazujú, že komora disponuje administratívnou, normotvornou i disciplinárnou právomocou, tak ako ju chápe ESĽP vo svojej judikatúre o aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru.

107. Oprávnenie rozhodovať o vydaní poľovného lístka, o predĺžení jeho platnosti, prípadne o jeho odňatí je dôkazom, že zákonodarca priznal komore administratívnu právomoc. Vychádzajúc z § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve totiž vydaním poľovného lístka konkrétnemu žiadateľovi tento nadobúda oprávnenie loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky na lov zveri ustanovené týmto zákonom. Bez poľovného lístka lovec nevie preukázať oprávnenie loviť zver. Lov zveri ako faktická aktivita je obsiahnutý vo verejnom subjektívnom práve lovca. Právo loviť zver je súčasťou práva poľovníctva, pričom poľovníctvo podľa § 2 písm. l) zákona o poľovníctve predstavuje súhrn činností zameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia. Súčasne všeobecná časť dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve udáva, že „v navrhovanom prípade vytvorenia

Slovenskej poľovníckej komory... ide o inštitucionálne zakotvenie činnosti, ktorá má výrazný verejnoprávny a bezpečnostný rozmer, pretože až na výnimky sa vykonáva s použitím zbrane. Verejnoprávny rozmer tejto činnosti je ešte zvýraznený tým, že ide o činnosť, ktorá má alebo môže mať za následok zásah do prírodného prostredia ako národného bohatstva štátu.“.

109. Komora disponuje aj normotvornou právomocou, ktorá predstavuje konštitutívny prvok verejnej moci zverenej verejnoprávnej korporácii (Beran, K. Právnické osoby veřejného práva. Praha : Linde. 2006, s. 63). Prejavuje sa v právomoci komory vydať disciplinárny poriadok, v ktorom vymedzí postup pri riešení disciplinárnych previnení, ako aj určí druhy disciplinárnych opatrení, no svoj výraz nachádza aj v oprávnení stíhať a sankcionovať páchateľov disciplinárnych previnení. Komora je oprávnená ukladať sankcie majetkové, späté so zásahom do základného práva vlastniť majetok, sankcie personálne, späté so zásahom do základného práva podieľať sa na správe vecí verejných, alebo aj sankcie zakazujúce výkon práva poľovníctva ako verejného subjektívneho práva. I z disciplinárneho poriadku komory uverejneného na jej webovom sídle popísaný charakter sankcií vyplýva <http://www.polovnickakomora.sk/spk/predpisy/legislativa.html>.

110. Napokon ústavný súd odkazuje na výstižný právny názor, podľa ktorého disciplinárnu právomoc právnickej osoby odlišnej od štátu je potrebné považovať za súčasť výkonu verejnej správy vtedy, ak je ona alternatívou k výkonu disciplinárnej právomoci všeobecnou štátnou správou (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 6 As 36/2003-115 zo 6. januára 2005). Inak povedané, v prípade, že by predmetnú disciplinárnu právomoc nerealizovala „neštátna“ právnická osoba, musela by byť realizovaná štátnou správou.

114. Ústavný súd konštatuje, že komora bez akýchkoľvek pochybností spĺňa tri zo štyroch štrasburských kritérií, ktoré slúžia na posúdenie aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru, a tým aj čl. 29 ods. 1 ústavy. Pokiaľ ide o kritérium integrácie v štruktúrach štátu, možno uzavrieť, že administratívnoprávne väzby komory k výkonnej zložke štátnej moci sú značne limitované a o začlenení komory do hierarchicky usporiadaných štruktúr štátnej správy nemožno uvažovať. V tomto svetle sa komora svojím postavením približuje charakteru profesijných komôr, ktoré vyjadrujú v demokratickom štáte žiaduci prvok decentralizácie ústiacej do formovania záujmovej samosprávy. Potlačením hierarchických vzťahov medzi komorou a štátnou správou však podľa názoru ústavného súdu zákonodarca nesledoval zámer poskytnúť fyzickým osobám a právnickým osobám platformu pre slobodnú inštitucionalizáciu ich spoločných záujmov (pozri bod 1.11 v časti II. B nálezu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2010) vo sfére poľovníctva, ale skôr snahu zabezpečiť poľovníckej samospráve nevyhnutnú mieru samostatnosti na to, aby skutočne samosprávnou bola. Vláda k tomu správne uvádza, že „existencia povinného členstva v SPK nie je podľa nášho názoru odvodená od ústavne garantovaného práva slobodne sa združovať, ale od záujmu štátu preniesť niektoré zo svojich kompetencií, ktoré má vykonávať vo verejnom záujme, na iný subjekt, v tomto prípade na SPK“.

2014. s. 52). Existencia záujmovej samosprávy nemá explicitnú oporu v ústave, no svoje zdôvodnenie nepochybne môže čerpať z demokratického charakteru štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy. Záujmovú samosprávu je potrebné považovať za prvok demokratickej formy vlády, pretože rovnako ako právny štát, s ktorým sa spája ústavná ochrana mnohých princípov, tak aj demokratický štát implikuje súbor princípov, foriem a metód uplatňovania verejnej moci a jednou z nich je záujmová samospráva. Aspektom demokratického štátu je totiž nepochybne aj decentralizácia výkonu verejnej moci nemysliteľná bez samosprávneho prvku. Ak zákonodarca chce preniesť časť výkonu verejnej moci na subjekt právne oddelený od štátu, ba ho na tento účel zákonom zriadi, potom je pojmovo vylúčená sloboda združovania v takomto subjekte. Popísaný prenos štátnych úloh by nemal žiaden význam, ak by zákonodarca presne neurčil okruh osôb, voči ktorým neštátny subjekt bude zodpovedajúcu verejnú moc uskutočňovať, ale ponechal by slobodnému rozhodnutiu fyzických osôb a právnických osôb, či vstupom do členského vzťahu pripustia alebo nepripustia pôsobenie prenesenej časti verejnej moci na seba. Preto tu nemožno uvažovať o slobode združovania. Personálny substrát ako neopomenuteľná črta subjektu záujmovej samosprávy nachádza oporu skôr v základnom práve zúčastňovať sa na správe verejných vecí zaručenom čl. 21 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (Filip, J. Ústavní právo České republiky. 1. díl. Základní pojmy a instituty. Ústavní základy ČR. 4. vydání. Brno : Masarykova univerzita a Doplněk, 2003. s. 502), resp. čl. 30 ods. 1 ústavy.

117. Azda trochu nad rámec, predsa však v záujme čo najpresvedčivejšej argumentácie v prospech svojho meritórneho záveru ústavný súd pociťuje potrebu poukázať na dva zjavne mylné interpretačné (a následne aj aplikačné) prístupy k uvádzaniu účinnej právnej úpravy poľovníctva do praxe.

118. Podľa § 6 ods. 6 stanov komory „členstvo v SPK vzniká fyzickej osobe aj vznikom členstva alebo pracovného alebo obdobného pomeru v právnickej osobe, ktorá je členom SPK“. Obdobne podľa § 6 ods. 7 písm. d) „členstvo v SPK fyzickej osobe zaniká zánikom právnickej osoby, prostredníctvom ktorej je členom...“.

121. Spočiatku síce najvyšší súd vo väzbe na § 32 zákona o poľovníctve správne judikoval, že „v prípade rozhodnutia orgánov poľovníckeho združenia o vylúčení niektorého z členov združenia... takéto rozhodnutie je síce rozhodnutím o právach a povinnostiach člena združenia ako fyzickej osoby, ale nie je rozhodnutím vydaným v oblasti verejnej správy. Orgány poľovníckeho združenia... rozhodujú na základe stanov združenia v záujmovej oblasti svojich členov, teda iba v oblasti súkromnej, nie v oblasti verejnej. Ich rozhodnutia nie sú realizáciou verejnej moci, ani nesledujú žiaden verejný cieľ alebo záujem, ani nerealizujú zákon, ale interný predpis združenia, ktorým sú Stanovy.“ (uznesenie najvyššieho súdu z 20. marca 2012 vo veci sp. zn. 6 Nds 3/2012). Neskôr však najvyšší súd svoj postoj zmenil, a to počnúc rozsudkom z 22. augusta 2012 vo veci sp. zn. 2 Sdo 4/2012, v ktorom na podklade podrobnej rekapitulácie právnej úpravy poľovníctva vykazujúcej črtu verejného záujmu jednoznačne zaujal názor, podľa ktorého „podľa zákona č. 274/2009 Z. z. sa poľovnícke združenie považuje za orgán záujmovej samosprávy na úseku správy poľovníctva“. Citovaný názor bol neskôr zopakovaný napríklad v uznesení sp. zn. 6 Nds 1/2014 z 10. apríla 2014.

123. Pravda, povinnosťou ústavného súdu v konaní o návrhu navrhovateľov nie je autoritatívne rozhodovanie o stanovách komory ani o rozhodovacej praxi najvyššieho súdu. Negatívne črty popísané v predchádzajúcich odsekoch však ústavný súd považoval za potrebné uviesť na účel vyčerpávajúceho zdôvodnenia svojho záveru, podľa ktorého nútené členstvo v komore nebráni osobám identifikujúcim sa so záujmami vo sfére poľovníctva zakladať poľovnícke organizácie podľa § 32 zákona o poľovníctve ako súkromnoprávne združenia a združovať sa v nich na dobrovoľnej báze. Tým je naplnená požiadavka štrasburskej judikatúry (rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko, bod 65), aby povinným členom v korporácii vykazujúcej verejno-mocenské postavenie právna úprava nebránila v slobodnom združovaní sa v iných združeniach predstavujúcich inštitucionalizovanú platformu pre napĺňanie a uspokojovanie spoločných záujmov.

125. Ústavný súd po preskúmaní dôvodov predloženého návrhu, vyjadrení účastníkov konania, na základe aplikácie relevantnej ústavnej a medzinárodnoprávnej regulácie základného práva slobodne sa združovať i nadväzujúcej súdnej judikatúry na právnu úpravu obsiahnutú v zákone o poľovníctve dospel k záveru, že komora je verejnoprávnou korporáciou zriadenou ex lege, ktorá je subjektom záujmovej samosprávy a za svoju existenciu nevďačí slobodnému rozhodnutiu subjektov požívajúcich ochranu čl. 29 ústavy. Ako právnická osoba verejného práva je organizačne a inštitucionálne oddelená od sústavy orgánov štátnej správy. Disponuje však administratívnymi, normotvornými i disciplinárnymi právomocami, pri realizácii ktorých sú „v hre“ verejné subjektívne práva, teda sa podieľa na výkone verejnej moci (doplnkovo to potvrdzuje aj prax rozhodovania ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – pozri napr. uznesenie vo veci sp. zn. II. ÚS 51/2016). Obsahové zameranie úloh, ktoré má podľa zákona o poľovníctve komora plniť, v sebe spája jednak orientáciu na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov, ale aj na reguláciu záujmovej činnosti uskutočňovanej vo významnej miere pomocou strelných zbraní spôsobilých ohroziť zdravie a život človeka.

127. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľov žiadajúci vyslovenie rozporu ustanovení zákona o poľovníctve vyjadrujúcich prvok núteného členstva v komore je ratione materiae nekompatibilný s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy. Zostáva potom bez právneho významu skúmať namietané ustanovenia zákona o poľovníctve vo svetle námietok prednesených v návrhu a pojednávajúcich o (ne)splnení ústavných požiadaviek pre obmedzenie výkonu práva slobodne sa združovať (napr. navrhovaná konfrontácia s rozhodnutím Ústavného súdu Maďarska). Nevyhnutnou podmienkou pre ich meritórny prieskum je totiž aplikovateľnosť čl. 29 ústavy, ktorú ústavný súd po prieskume postavenia komory vylúčil. Ústavný súd preto návrhu nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája doplňujúce stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2016