PL. ÚS 21/2014

Každému pozornému čitateľovi citovaných ustanovení základného zákona nášho štátu musí byť zrejmé, že sudcovi ústavného súdu prináleží úloha ochrancu a strážcu ústavy. Posudzovať súlad ústavných zákonov je prekročením právomoci tohto súdu. O to viac to platí v prípade, ak ide o ústavný zákon, ktorý bol národnou radou vydaný na základe výslovného ústavodarného zmocnenia a nie je ústavným zákonom pôsobiacim takpovediac popri ústave, ale naopak, predstavuje priamu zmenu a doplnenie základného zákona štátu. Bard ústavného súdnictva Slovenskej republiky a prvý predseda ústavného súdu profesor Milan Čič prirovnával ústavný súd k reholi a jeho sudcov k rehoľníkom, ktorí majú strážiť základný zákon štátu, čoby Písmo sväté ústavnosti. Zdôrazňujem strážiť, nie meniť alebo rušiť jeho ustanovenia. V opačnom prípade je ohrozená parlamentná demokracia a právny štát, ktorým Slovenská republika má byť, resp. tenduje k nemu. Laicky, ale zároveň veľmi logicky sa pýtam, či po tomto rozhodnutí väčšiny pléna ústavného súdu bude preskúmavané každé rozhodnutie národnej rady schválené ústavnou väčšinou, upravujúce základný zákon štátu, ktoré bude možné negovať len siedmimi hlasmi sudcov ústavného súdu, čím dôjde k zásadnému obmedzeniu ústavodarnej právomoci parlamentu. Zároveň sa pýtam, či práve problematika bezpečnostných previerok sudcov bola spôsobilá ohroziť ich nezávislé rozhodovanie takým závažným spôsobom, aby bolo nevyhnutné a nutné prvýkrát v rozhodovacej činnosti ústavného súdu hľadať a nachádzať materiálne jadro ústavy a či neexistovali menej invazívne metódy na to, ako sa vysporiadať s touto matériou. Existuje v rozhodovaní sudcov, ktorí sa bezpečnostným previerkam podľa napadnutej právnej úpravy podrobili, nejaký uchopiteľný empirický základ pre tvrdenie, že práve v dôsledku tohto ich rozhodovania nastal taký rozklad právneho štátu, akému bolo potrebné zabrániť zjavným prekročením ústavne vymedzenej právomoci ústavného súdu? Právomoc ústavného súdu rozhodovať o súlade ústavných zákonov s ústavou bola týmto rozhodnutím založená judikatúrne (odvodená) v rozpore so znením aj zmyslom princípu legality ako základného princípu právneho štátu zakotveného v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý sám je ústavnou normou, viažucou všetky orgány štátnej moci. Niet v materiálnom jadre ústavy dôležitejšieho princípu, ako je axióma, že všetky orgány tzv. konštituovanej moci sú spôsobilé vykonávať moc len v rozsahu, v akom im bola zverená. V odôvodnení predmetného nálezu ústavný súd cituje názory popredného štátovedného mysliteľa Emmanuela Josepha Sieyésa, ktorý uviedol: „Nijaká prenesená právomoc, nech by už bola akéhokoľvek druhu, nemôže nič zmeniť na podmienkach svojho prenesenia.“ Ústavný súd však atrahovaním právomoci, ktorá mu ústavou zverená nebola, urobil práve to, a porušil tak základný kameň vzťahu medzi mocou konštitutívnou a orgánmi moci konštituovanej. Za istých okolností si možno predstaviť aj zmysluplné paradoxy. V paradoxe spočívajúcom v údajnej ochrane ústavy jej výslovným a priamym porušením však len ťažko nachádzam taký zmysel, ktorý by učinil zadosť môjmu sľubu, že sa budem spravovať ústavou a ústavnými zákonmi. Toto dosiaľ bezprecedentné rozhodnutie vo mne vzbudilo obavu, ktorú som vyslovila v úvode, a to „Quo vadis Ústavný súd Slovenskej republiky?“