PL. ÚS 2/2012

2. Nemám výhrady voči tej časti nálezu (výrok 1), ktorým bolo vyhovené návrhu navrhovateľov, a v zásade nemám výhrady ani k tej časti nevyhovujúceho výroku v bode 2, ktorým prešla kompetencia schvaľovať zásady [a) výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu, funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyššej sudcovskej funkcie, b) hodnotenia sudcov a c) výberového konania na funkcie predsedu okresného súdu, predsedu krajského súdu, predsedu Špecializovaného trestného súdu, podpredsedu okresného súdu, podpredsedu krajského súdu a podpredsedu Špecializovaného trestného súdu] zo Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) na zákonodarný zbor vo forme zákona. V tomto smere si rovnako ako väčšina ústavného súdu myslím, že nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ak budú už uvedené zásady upravené nie v internej norme (súdnou radou), ale v zákone. Myslím si, že uvedená zmena dostatočným spôsobom rešpektuje aj princíp deľby moci a jeho ústavné brzdy a protiváhy.

4. Teória deľby moci je založená na oddelenosti, samostatnosti a nezávislosti moci na strane jednej a rovnováhe a vzájomných brzdách na strane druhej. Pokiaľ ústavodarca v rámci samotnej ústavy zriadil súdnu radu a stanovil jej kompetencie, posudzovanie princípu deľby moci a rovnováhy a vzájomných bŕzd sa musí podriadiť stavu „de constitutione lata“. Ak sa potom v okolnostiach posudzovanej veci zmenila – vo svojich dôsledkoch fundamentálna – kompetencia pre súdnictvo (kritériá na výber sudcov, ich kariérny postup a obsadenie postu súdneho funkcionára) pôvodne zákonom zverená súdnej rade v prospech zákonodarnej moci, možno tento postup označiť ešte za ústavne súladný. Ak ale po ústavnom zakotvení súdnej rady prešla táto kompetencia (aj) na ministerstvo spravodlivosti (orgán výkonnej moci), vrátili sme sa do dôb minulých, či už pred zriadením súdnej rady, alebo ešte pred rok 1989, kedy rozhodujúci vplyv na kreovanie, postup a „funkcionárčenie“ v súdnictve mala komunistická strana a vláda. Aj podľa samotnej dôvodovej správy k návrhu ústavného zákona (parlamentná tlač č. 1271), ktorý bol schválený ako ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., „[v]plyv vládnej moci na moc súdnu je neopodstatnene veľký, najmä ak Ústava Slovenskej republiky predpokladá kompetenciu vlády navrhovať kandidátov na sudcov a rozhodovanie o služobnom postupe sudcov zákonná úprava ponecháva, s výnimkou sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prakticky vo výlučnej kompetencii ministra spravodlivosti Slovenskej republiky ako reprezentanta exekutívy. Vychádza sa pritom z tézy politickej zodpovednosti ministra spravodlivosti za chod súdnictva a jeho správu vo všeobecnosti. (...) Absolútna právomoc ministra spravodlivosti menovať a odvolávať predsedov a podpredsedov krajských a okresných súdov spolu s oprávnením týchto súdnych funkcionárov v oblastiach rozhodovania o prideľovaní vecí rozvrhom práce, hodnotenia sudcov, rozhodovania o zložení disciplinárnych senátov, uvoľňovaní sudcu na vzdelávacie semináre a pod., dáva výkonnej moci príležitosť sledovať svoje záujmy práve cez predsedov súdov.“. Z citovanej časti dôvodovej správy možno vyvodiť, že základný zámer zriadenia súdnej rady spočíval práve v posilnení inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci od výkonnej moci.

6. Na Slovensku súdnu radu máme, a predsa plynutím času sú jej právomoci a kompetencie vo veciach spravovania veci súdnictva následnými právnymi úpravami zahmlievané a skôr postupne demontované ako posilňované. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, akým spôsobom bol parlamentom schválený ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., v rámci ktorého bola inter alia zriadená súdna rada (čl. 141a), ale tiež napr. verejný ochranca práv (čl. 151a), ktorého účel, zmysel a reálny význam sa na Slovensku borí s podobnými problémami ako súdna rada. Myslím si, že inštitút súdnej rady, ale podobne aj verejného ochrancu práv boli do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené nesystematicky, nie na základe vnútroštátnej legislatívnej potreby, navyše bez hlbšieho zohľadnenia najmä našich právnych tradícií a bez širšieho politického a odborného konsenzu. Pokiaľ ma pamäť neklame, tak poslanecký návrh tohto ústavného zákona neprešiel ani v jednom z výborov parlamentu a hlasovalo zaň najnižšie ústavne quorum, t. j. 90 poslancov. V neposlednom rade oba nové ústavné inštitúty vznikli narýchlo a bez potrebnej logistiky (reálneho materiálneho a personálneho zázemia). Účel existencie súdnej rady sa nevysvetlil v čase jej zriaďovania a naďalej je nejasný. Napr. akým orgánom štátu je súdna rada? Politickým (tomu by nasvedčovalo aj ostatné politické odvolávanie členov súdnej rady pred skončením stanoveného obdobia a bez uvedenia dôvodu) alebo odborným? Otázka mala byť jednoznačne zodpovedaná v dôvodovej správe k návrhu na zmenu ústavy, no nestalo sa tak. Ak skutočne jediným reálnym dôvodom vzniku súdnej rady bolo to, že si to želala Európska únia  podmienka prijatia Slovenskej republiky do Európskej únie  potom sa otcovia tejto ústavnej zmeny ocitli v roli ruského kniežaťa Potemkina, ktorý dokázal „potemkinovskými dedinami“ vcelku účelne zakrývať realitu (falošné fasády domov, ktoré odzadu podopierajú koly, vytvorili dojem, že dedina je pekná a nanovo vybudovaná).