PL. ÚS 2/2012

Napadnutý zákon č. 467/2011 Z. z. bol prijatý 29. novembra 2011 (predkladala ho do parlamentu predchádzajúca vláda) a nadobudol účinnosť 1. januára 2012. Vzhľadom na rozsah zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“) a na rozsah realizovaných zmien (takmer tri desiatky) zákonom č. 467/2011 Z. z. nejde o celkom zanedbateľnú novelu. Túto už 24. januára 2012 napadli navrhovatelia na ústavnom súde v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Od roku 2012 bol zákon novelizovaný štyri razy. Za zásadnú treba považovať novelu zákona o súdnej rade vykonanú zákonom č. 195/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 195/2014 Z. z.“), ktorá nadväzovala na novelu ústavy realizovanú ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 161/2014 Z. z.“), schváleným 4. júna 2014, ktorá nadobudla účinnosť 1. septembra 2014 a ktorá sa „dotkla“, čo sa týka zákona č. 467/2011 Z. z., § 4 ods. 2 a § 6 ods. 8 zákona o súdnej rade, avšak nedotkla sa ustanovení o voľbe členov súdnej rady, hoci zákonodarcovi muselo byť jasné, že aj táto otázka si vyžaduje nové legislatívne riešenie.

Z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona č. 467/2011 Z. z. vyplýva, že do zákona o súdnej rade sa zavádza - ustanovenie zásad výberových konaní a hodnotenia sudcov všeobecne záväzným právnym predpisom (čl. III bod 9) a vypúšťa sa právomoc súdnej rady určovať zásady výberových konaní a hodnotenia sudcov (čl. II bod 1), - v záujme dosiahnutia proporcionálneho zastúpenia členov súdnej rady sudcami regionálny princíp volieb (čl. II body 6 až 25 a 28), - v záujme transparentnosti verejnosť hlasovania súdnej rady a zákaz hlasovania per rollam, forma rozhodovania a inštitút odlišného stanoviska a jeho zverejňovania (čl. II body 2 až 4), zverejňovanie materiálov, o ktorých súdna rada rokuje (čl. II bod 5), - nezlučiteľnosť funkcie predsedu a podpredsedu súdu s členstvom v súdnej rade (čl. III body 2 a 5).

Väčšina pléna ústavného súdu (ďalej aj „plénum“), zohľadniac ústavný zákon č. 161/2014 Z. z., dospela k záveru, že čl. II body 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25 a 28 zákona č. 467/2011 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy (vo zvyšku tejto časti návrhu navrhovateľov nevyhovela). Svoje rozhodnutie odôvodnila tým (bod 11.5 nálezu), že «... ako obiter dictum (zvyčajne používané v tvare plurálu ako „obiter dicta“, mimochodom povedané; pozn.) však možno iba veľmi stručne dodať, že ako doktrína, tak aj súdna prax (porovnaj nález sp. zn. PL. ÚS 14/2014) výnimočne akceptujú primeranú odchýlku od princípu absolútnej rovnosti volebného práva, ak sú preto dané rovnako silné legitímne dôvody verejného záujmu, ktoré by dokázali vyvážiť zásah do rovnosti hlasov sudcov vo voľbách do súdnej rady. Vzhľadom na to, že už uvedený rozpor, resp. nesúlad čl. II bodov 6 až 25 a bodu 28 zákona č. 467/2011 Z. z. s aktuálne účinným čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, by teoreticky kvôli existencii iba ôsmich jednomandátových volebných obvodov znemožňoval kreovanie až deviatich sudcov volených sudcami Slovenskej republiky z ich radov, a teda v konečnom dôsledku by tak znemožňoval kreovanie súdnej rady ako ústavného orgánu súdnej moci v súlade s predstavami ústavodarcu, ústavný súd bez potreby podrobnejšieho skúmania dôvodnosti argumentácie navrhovateľov rozhodol o nesúlade označeného článku a bodov zákona č. 467/2011 Z. z. s v bode 1 výroku tohto rozhodnutia označenými článkami ústavy.».

Argumentácia väčšiny pléna uvedená v bode 11 (presnejšie 11.1 až 11.5, s. 21 až 24 nálezu) odôvodnenia nálezu nie je jednoznačná a presvedčivá. V zásade nereaguje ani na petit návrhu skupiny poslancov. Mám na mysli tieto časti odôvodnenia: „11.1... V súvislosti s posúdením ústavnej konformity napádaných novelizačných ustanovení zákona č. 467/2011 Z. z. ústavný súd podotýka, že realizácia volieb členov súdnej rady je síce predmetom úpravy zákona o súdnej rade, avšak táto je tiež determinovaná ústavnými princípmi, takže zákonná úprava volieb členov súdnej rady by mohla vyvolať ústavne relevantné otázky, len ak by v rozpore s ústavodarcom nastavenými princípmi pre tieto voľby znemožnila alebo zásadne ohrozila kreovanie tohto ústavného orgánu súdnej moci.“ a «11.5 Z uvedeného (prijatie ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2014, pozn.) vyplýva, že síce nedošlo k zmene úmyslu zákonodarcu, pokiaľ ide o celkový počet členov súdnej rady, ktorých počet ostal nezmenený (18 členov), avšak došlo k zmene počtu členov súdnej rady kreovaných voľbou sudcami Slovenskej republiky z ich vlastných radov, a to z počtu ôsmich členov na deväť členov súdnej rady. Podľa ústavného súdu s uvedenou ústavnou koncepciou už prima facie nekorešponduje, resp. je v kolízii zámer zákonodarcu obsiahnutý v čl. II bodoch 6 až 25 a bode 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým bolo zavedených pre voľbu členov súdnej rady volených sudcami Slovenskej republiky z ich radov iba osem jednomandátových volebných obvodov, v ktorých by logicky nebolo možné zvoliť až deväť sudcami... volených členov súdnej rady tak, ako to predpokladá ústava; zákonná úprava sa tak stala obsolentnou... (vhodnejšie: obsolétnou, vychádzajúc z pôvodného latinského slova „obsoletus“  zastaraný, pozn.).». Ústavný súd (väčšina pléna) tak sám produkuje rozhodnutie s nedostatočným odôvodnením, ktoré nereaguje na argumentáciu navrhovateľov a nevyrovnáva sa s ňou, teda rozhodnutie s takým nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením, ktoré je v prípade, ak sa objaví v rozhodnutí všeobecných súdov, zrušované práve ústavným súdom minimálne z dôvodu jeho zmätočnosti.

Čo sa týka časti odôvodnenia v bodoch 12 a 13, považujem formulovanie vzťahu k exekutíve za nekonzistentné. Nazdávam sa, že ani formulácia odôvodnenia v bode 13 nevystihuje podstatu veci, keď sa v nej konštatuje, že «právnou úpravou [§ 92 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), pozn.] zákonodarca delegoval na exekutívu oprávnenie vydať vykonávací právny predpis upravujúci zásady výberového konania...», čo nekorešponduje podľa môjho názoru s čl. 123 ústavy a ani so splnomocňovacím ustanovením § 92 ods. 3 zákona o súdoch.

Nemohla som súhlasiť s časťou odôvodnenia nálezu označenou ako „Vlastný prieskum“ bod 9 „Ústavnoprávne postavenie Súdnej rady...“ (neskôr „postavenie súdnej rady v právnom poriadku“) vyúsťujúcou do podľa mňa veľmi spornej mega-definície súdnej rady (končiacej optimistickým záverom: „a tak by mala byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej“), ktorá pre danú vec z hľadiska ústavnoprávneho posúdenia napadnutých ustanovení zákona o súdnej rade nemá žiadny ústavnoprávny význam. Predovšetkým vzhľadom na to, že novela ústavy realizovaná ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. novelizáciou čl. 145a ústavy jednoznačne bez okázalých definícií „dala najavo“, za aký ústavný orgán treba súdnu radu považovať. Túto časť odôvodnenia rozhodne považujem za zbytočnú nadprácu, za superfluum.

Pretože s väčšinovým právnym názorom pléna ústavného súdu nesúhlasím, pripájam k nemu svoje odlišné stanovisko.

V Košiciach 18. novembra 2015