PL. ÚS 2/2012

- článku II bodov 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25 a 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, čl. 25 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, - článku III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, čl. 25 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- článku III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)] Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

- článku II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 467/2011 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)] a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), [V dôsledku legislatívno-technickej zmeny ústavy uskutočnenej ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 161/2014 Z. z.“), došlo s účinnosťou od 1. septembra 2014 k technickej zmene (t. j. bez obsahovej zmeny) označenia pôvodne navrhovateľmi označeného ustanovenia čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy na čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) ústavy, pozn.],

- článku II bodov 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25 a 28 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, čl. 25 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru,

- článku III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, čl. 25 písm. b) medzinárodného paktu a čl. 6 ods. 1 dohovoru, - článku III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)] ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4.1 Namietaný nesúlad čl. II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“), s označenými článkami ústavy a dohovoru navrhovatelia odôvodnili tým, že prijatím napádaného ustanovenia zákonodarca prekročil ústavou dané hranice trojdelenia štátnej moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu, keď podľa ich názoru celkom neoprávnene odňal Súdnej rade Slovenskej republiky (ďalej aj „súdna rada“) ústavou jej garantované a zverené kompetencie (i) schvaľovať zásady výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu, funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyššej sudcovskej funkcie, (ii) schvaľovať zásady hodnotenia sudcov a (iii) schvaľovať zásady výberových konaní na funkcie predsedov a podpredsedov všeobecných súdov, čím podľa navrhovateľov zákonodarca v konečnom dôsledku zasiahol do nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, ktorej strážcom a garantom by mala byť práve súdna rada.

Z dôvodovej správy ústavodarcu (vyššie uvedenej), ako aj z obsahu medzinárodných štandardov týkajúcich sa nezávislosti súdnictva (vyššie uvedených) jednoznačne vyplýva, že v celom procese prístupu k sudcovskej funkcii a jeho kariérneho rastu (oblasť legitimity sudcovskej moci) musí mať rozhodujúci vplyv Súdna rada alebo iný obdobný nezávislý orgán na moci výkonnej a zákonodarnej. Pri úprave výlučného oprávnenia exekutívy (ministra spravodlivosti) samostatne upraviť všetky pravidlá procesu prístupu k ústavnej funkcii predstaviteľa súdnej moci (sudcu), vylúčením akejkoľvek možnosti súdnej rady do toho zasiahnuť, v rámci plnenia postavenia súdnej rady pôsobiť ako nevyhnutná protiváha ministerstvu spravodlivosti (ministrovi) je iluzórny rozhodujúci vplyv súdnej rady v tejto oblasti, ktorá podstatným (rozhodujúcim) spôsobom má dopad na obligatórne bezprostredne nasledujúcu etapu procesu rozhodovania už len o úspešných uchádzačoch súdnou radou (o neúspešných nie je dovolené rozhodovať)...»

4.2 V súvislosti s uvedeným bodom návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012 uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.

4.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmto bodom návrhu okrem iného uviedol: „Schvaľovanie vyššie uvedených zásad výberových konaní a hodnotenia sudcov je podľa Ústavy SR prípustné len rozhodnutím Súdnej rady SR, t. j. uznesením, ktoré je výsledkom hlasovania orgánu verejnej moci v zmysle čl. 141a ods. 5 Ústavy SR. Z uvedeného je zrejmé, že schvaľovanie vyššie uvedených zásad je činnosťou, ktorá je vo výlučnej ústavnej kompetencii Súdnej rady SR.“

5.2 K uvedenému bodu návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012 uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.

5.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmto bodom návrhu citujúc pasáže zo samotného návrhu uviedol: „Schválená právna úprava negatívne zasahuje do aktívneho ako aj pasívneho volebného práva každého jedného sudcu Slovenskej republiky, lebo právo každého sudcu Slovenskej republiky voliť ôsmich sudcov Slovenskej republiky za členov Súdnej rady SR zužuje na právo sudcu určitého volebného obvodu voliť len jedného sudcu z tohto volebného obvodu za člena Súdnej rady SR a právo každého sudcu Slovenskej republiky byť volený všetkými sudcami Slovenskej republiky za člena Súdnej rady SR zužuje na právo sudcu určitého volebného obvodu byť volený len sudcami tohto obvodu za člena Súdnej rady SR.“

6.2 K uvedenému bodu návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012 uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.

6.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmto bodom návrhu uviedol: „Z čl. 141a ods. 1 písm. a) Ústavy SR je zrejmé, že ktorýkoľvek sudca má právo byť podľa ústavného oprávnenia zvolený za člena Súdnej rady SR. Zákonodarca nemá oprávnenie akýmkoľvek zákonom uvedené ústavné oprávnenie odňať predsedom a podpredsedom súdov.“

8. Vzhľadom na uvedené argumenty navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Ustanovenie článku II bod 1 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a doplna zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 4 písm. a/ a b/ a či. 144 ods. 1 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ustanovenia článku II bod 6, bod 7, bod 8, bod 9, bod 10, bod 11, bod 12, bod 13, bod 14, bod 15, bod 16, bod 17, bod 18, bod 19, bod 20, bod 21, bod 22, bod 23, bod 24, bod 25, bod 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, s čl. 25 Medzinárodného paktu občianskych a politických práv a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ustanovenia článku III bod 2, bod 5 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1,3 a 4, čl. 30 ods. 1,3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, s čl. 25 písm. b/ Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ustanovenie článku III bod 9 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 4 písm. a/, b/ Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

9.2 K zriadeniu Súdnej rady Slovenskej republiky došlo v období pred pristúpením k Európskej únii, pretože táto požiadavka bola zahrnutá medzi predvstupové požiadavky pre prijatie Slovenskej republiky do Európskej únie. Súdna rada tak bola zriadená s účinnosťou od 1. júla 2001 ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Podľa dôvodovej správy k návrhu ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač 1271): „Vplyv vládnej moci na moc súdnu je neopodstatnene veľký, najmä ak Ústava Slovenskej republiky predpokladá kompetenciu vlády navrhovať kandidátov na sudcov a rozhodovanie o služobnom postupe sudcov zákonná úprava ponecháva, s výnimkou sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prakticky vo výlučnej kompetencii ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj ,,minister spravodlivosti“) ako reprezentanta exekutívy. Vychádza sa pritom z tézy politickej zodpovednosti ministra spravodlivosti za chod súdnictva a jeho správu vo všeobecnosti... Absolútna právomoc ministra spravodlivosti menovať a odvolávať predsedov a podpredsedov krajských a okresných súdov spolu s oprávnením týchto súdnych funkcionárov v oblastiach rozhodovania o prideľovaní vecí rozvrhom práce, hodnotenia sudcov, rozhodovania o zložení disciplinárnych senátov, uvoľňovaní sudcu na vzdelávacie semináre a pod. dáva výkonnej moci príležitosť sledovať svoje záujmy práve cez predsedov súdov.“

Prispeje to k zabezpečeniu všestrannosti pohľadu na riešené problémy a zamedzeniu prípadnej jednostrannosti náhľadu na ich riešenie. Spôsob kreovania Súdnej rady, jej pôsobnosť, organizácia a vzťah k orgánom správy súdnictva a či orgánom sudcovskej samosprávy, boli zakotvené v samostatnom zákone č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade, ktorý nadobudol účinnosť od 16. apríla 2002.“

9.3 Pri zohľadnení všetkých uvedených skutočností možno pristúpiť aj k vymedzeniu postavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom jej základné charakteristiky nasvedčujú tomu, že ide o súdnu radu hybridného typu. Vyplýva to už zo samotného ústavného zakotvenia jej postavenia (siedma hlava II. oddiel čl. 141a a nasledujúce ústavy) a tiež aj z rozdelenia právomoci orgánov verejnej moci pri ustanovení jej členov, keď deviatich členov volia a odvolávajú sudcovia, troch členov volí a odvoláva národná rada, troch členov menuje a odvoláva prezident republiky a troch členov vláda (čl. 141a ods. 1 ústavy). Súdna rada v pomeroch Slovenskej republiky však priamo v texte ústavy nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov súdnej rady z hľadiska pomeru sudcov a zástupcov iných profesií, pričom podmienkami pre členstvo v súdnej rade (okrem sudcov) je bezúhonnosť, vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe (čl. 141a ods. 2 ústavy). Uvedená skutočnosť (vyváženosť členstva v súdnej rade) môže byť za určitých okolností problematická, a to v prípade, ak okrem sudcov aj ostatné štátne orgány do súdnej rady menujú či volia sudcov. Pri prevahe sudcov v súdnej rade totiž súdna rada môže (ale nemusí) podliehať nebezpečenstvu „súdneho korporativizmu“ (corporatism within the judiciary, Benátska komisia, stanovisko, bod 27). Na tomto mieste sa však vytvára priestor pre všetky dotknuté orgány na zavedenie takej vhodnej ústavnej praxe pri ustanovovaní členov súdnej rady, ktorá zabráni justičnému korporativizmu a izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci a zodpovednosti.

9.4 Doterajšia judikatúra ústavného súdu Súdnu radu Slovenskej republiky ústavnoprávne charakterizovala ako osobitný sui generis samosprávny ústavný orgán (I. ÚS 62/06, s. 8; I. ÚS 162/09, s. 14; II. ÚS 29/2011, s.11; PL. ÚS 102/2011, s.121) súdnej moci (PL. ÚS 10/05, s. 86), ktorý je najvyšším orgánom súdnej moci (PL. ÚS 102/2001, s. 134; m. m. IV. ÚS 46/2011, s. 12; m. m. I. ÚS 454/2012, s. 18), pričom jedným z jeho základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť (IV. ÚS 46/2011, s. 12), predovšetkým: - zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu (III. ÚS 79/04, s. 8; III. ÚS 238/05, s. 9; III. ÚS 128/09, s. 13), resp. jej pôsobnosť slúži na vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej (PL. ÚS 17/08, s. 100), resp. je „garantom“ nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od ostatných orgánov štátu (PL. ÚS 10/05, s. 89), - zodpovedá za chod súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 121), - zabezpečuje sudcovskú legitimitu (PL. ÚS 102/2011, s. 134), - vykonáva správu súdnej moci, t. j. rozhoduje alebo spolurozhoduje alebo sa vyjadruje k otázkam ekonomického, finančného, organizačného a personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci a sčasti aj jeho kontroly (PL. ÚS 10/05, s. 56; PL. ÚS 102/2011, s. 145), - pôsobí pri správe súdnictva v súčinnosti s ministerstvom spravodlivosti alebo ministrom spravodlivosti (PL. ÚS 10/05, s. 56), - zodpovedá za transparentnosť súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 134).

Súdna rada Slovenskej republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci garantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu, zodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť súdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej.

Podľa čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) ústavy [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy] „Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí c) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhy na odvolanie sudcov, d) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.“.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...“ .

10.2 Argumentácia navrhovateľov k nimi namietanej neústavnosti čl. II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z. je založená na tvrdení o neústavnom zásahu zákonodarcu do kompetencií súdnej rady ako vrcholného ústavného garanta nezávislosti a nestrannosti súdnej moci. Podľa navrhovateľov odňatím kompetencií súdnej rade schvaľovať zásady výberových konaní na obsadenie miest sudcov všeobecných súdov a miest predsedov a podpredsedov všeobecných súdov, ako aj schvaľovanie zásad pre funkčný postup sudcov na všeobecné súdy vyšších stupňov a zásad ich hodnotenia a priznaním týchto kompetencií výkonnej moci (ministrovi spravodlivosti) bol narušený ústavou nastavený systém bŕzd a protiváh medzi mocou súdnou a výkonnou, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k zásahu do nezávislosti s nestrannosti súdov.

10.4 Súdnej rade boli zverené legitimizačné oprávnenia, ktoré do tej doby vykonávala exekutíva, na úseku personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci (predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie a na odvolanie sudcov, ako aj návrhy na vymenovanie a odvolanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozhodovať o pridelení a preložení sudcov a pod.), a to na úrovni aplikačnej praxe, t. j. na úrovni aplikácie zákonom objektívne ustanovených kritérií. Inými slovami, ústavou bola síce súdnej rade zverená kompetencia rozhodovať o personálnych otázkach fungovania súdnej moci (čo bolo do tej doby v kompetencii exekutívy), avšak ústavodarca súčasne v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z. (pre objasnenia ratio legis je podstatný úmysel zákonodarcu, v danom prípade ústavodarcu, prezentovaný v dôvodovej správe, pozn.), ktorým bola súdna rada zriadená, vyjadril aj svoj zámer, aby sa táto jej rozhodovacia kompetencia realizovala „... zo zákonom predvídaných dôvodov...“. Zámerom ústavodarcu bolo, aby súdna rada síce realizovala svoju spolurozhodovaciu kompetenciu personálneho riadenia súdov, avšak iba ak „... zákon určí podmienky a spôsob vykonania výberového konania“.

10.5 Z uvedeného vyplýva zámer ústavodarcu, aby zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov boli determinované vo forme zákona, t. j. vo forme zákonnej normy, a nie vo forme interného predpisu (uznesenia) prijímaného súdnou radou.

Uvedená požiadavka je plne legitímna nielen z hľadiska väčšej transparentnosti všeobecne záväzného právneho predpisu prijatého vo forme zákona (zákon je na rozdiel od uznesení súdnej rady zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pozn.), vďaka čomu je zabezpečená aj vyššia miera verejnej kontroly výkonu súdnej moci (pro foro externo), ale najmä vzhľadom na možnosť prípadného ďalšieho prieskumu takto zákonom, resp. vo forme zákona deklarovaných zásad výberových konaní a zásad kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov, pretože ústavnosť zákona je preskúmateľná ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy na rozdiel od interného predpisu súdnej rady prijatého vo forme uznesenia, kde takáto možnosť jeho následného podrobenia sa testu ústavnosti nie je daná.

10.7 Súčasne je nevyhnutné podotknúť, že v uvedenom smere neobstojí ani argumentácia navrhovateľov, podľa ktorej odňatím kompetencií súdnej rade prijímať svojím interným uznesením zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov a priznanie tejto kompetencie exekutíve (výkonnej moci) reprezentovanej ministrom spravodlivosti bol daný priestor, aby sa pri prijímaní týchto zásad odzrkadlil politický vplyv vládnucej moci. Keďže ústavodarca mienil zveriť kompetenciu na prijímanie zásad výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov vo forme zákona zákonodarnému zboru (nie ministrovi spravodlivosti), nedá sa síce vylúčiť vládnuci mocenský politický vplyv na prijímanie takéhoto zákona, avšak dostatočnou ústavnou brzdou negovania týchto prípadných negatívnych, resp. jednostranných vplyvov a snáh „ovládnuť súdnictvo“ skrze jeho personálne obsadenie, ako to naznačujú navrhovatelia, je jednak ústavný súd, ktorý má možnosť preskúmať ústavnosť takejto zákonnej normy, ale najmä samotná súdna rada, ktorá jediná spolu s prezidentom republiky legitimuje sudcov pre výkon ich funkcie na konkrétnom všeobecnom súde.

Napokon aj z dôvodovej správy k napádanému zákonu č. 467/2011 Z. z. vyplýva, že v dôsledku toho, že súdnej rade bola do tej doby zverená nielen kompetencia rozhodovať o personálnych otázkach v súdnictve, ale aj kompetencia vo všeobecnej rovine kreovať zásady realizácie tejto personálnej právomoci na jej internej úrovni bez existencie dostatočných ústavných kontrolných mechanizmov, súdna rada v podstate „... de facto nahrádzala činnosť, ktorá môže byť v právnom štátne zverená jedine zákonodarnému orgánu“. S týmto záverom korešponduje aj už uvedená potreba nasledovať pôvodný zámer ústavodarcu zostaviť katalóg rozhodovacích kompetencií súdnej rady v oblasti personálneho riadenia súdov stojacich na všeobecne ústavne preskúmateľných zákonných pilieroch.

Z uvedeného vyplýva, že prijatie čl. II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z. nesignalizuje, že by jeho prijatím dochádzalo k zásahu výkonnej moci do nezávislého a nestranného postavenia súdnej rady ako vrcholného ústavného orgánu ochrany nezávislosti a kontroly činnosti súdov, tak ako to tvrdia navrhovatelia.

10.10 Pokiaľ ide o namietaný čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd podotýka, že uvedené ustanovenie pojednáva o práve dotknutej osoby na prístup k súdu v prípadoch, ak táto disponuje obhájiteľným tvrdením, že jej patrí subjektívne právo, o ochranu ktorého sa mieni uchádzať. Vzhľadom na už uvedený záver o špecifickom postavení súdnej rady ako orgánu sui generis bez reálneho vplyvu na rozhodovanie, t. j. na súdnu moc a jej výkon v pravom slova zmysle, tak ústavný súd pre nezistenie príčinnej súvislosti medzi namietaným nesúladom čl. II bodu 1, bodov 6 ̶ 25 a 28, ako aj čl. III bodov 2, 5 a 9 zákona č. 467/2011 Z. z. s označeným článkom dohovoru návrhu skupiny poslancov v tejto časti nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavodarca takýmto spôsobom ustanovil nielen ústavné mantinely zloženia súdnej rady, pokiaľ ide o celkový počet jej členov (18 členov), ale aj spôsob ich ustanovovania do funkcie členov súdnej rady. Podľa takto vymedzeného ústavného rámca mali byť ôsmi členovia súdnej rady volení sudcami Slovenskej republiky z ich vlastných radov, pričom s týmto úmyslom ústavodarcu korešpondovala aj úprava ich volieb inkorporovaná v zákone o súdnej rade, podľa ktorej (§ 10 ̶ § 23 zákona o súdnej rade v znení účinnom do 31. decembra 2011, t. j. do prijatia preskúmavanej zákonnej novely č. 467/2011 Z. z.) ôsmi členovia súdnej rady mali byť volení všetkými v čase volieb činnými sudcami Slovenskej republiky, pričom každý sudca mal právo zvoliť taký počet kandidátov, koľko členov súdnej rady bolo potrebné zvoliť (§ 18 ods. 2 zákona o súdnej rade). Prijatím preskúmavaných ustanovení zákonnej novely č. 467/2011 Z. z. k zákonu o súdnej rade, t. j. s účinnosťou od 1. januára 2012, zákonodarca zmenil svoj zámer pri úprave procesu uvedených volieb ôsmich členov súdnej rady sudcami Slovenskej republiky z ich vlastných radov tak, že namiesto jedného volebného obvodu pre celé územie Slovenskej republiky zákonodarca kreoval osem jednomandátových volebných obvodov kopírujúcich územné obvody jednotlivých krajských súdov, pričom do volebného obvodu Krajského súdu v Bratislave bolí začlenené aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný súd.

11.5 Z uvedeného vyplýva, že síce nedošlo k zmene úmyslu ústavodarcu, pokiaľ ide o celkový počet členov súdnej rady, ktorých počet ostal nezmenený (18 členov), avšak došlo k zmene počtu členov súdnej rady kreovaných voľbou sudcami Slovenskej republiky z ich vlastných radov, a to z počtu ôsmich členov na deväť členov súdnej rady. Podľa ústavného súdu s uvedenou ústavnou koncepciou už prima facie nekorešponduje, resp. je v kolízii zámer zákonodarcu obsiahnutý v čl. II bodoch 6 až 25 a bode 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým bolo zavedených pre voľbu členov súdnej rady volených sudcami Slovenskej republiky z ich radov iba osem jednomandátových volebných obvodov, v ktorých by logicky nebolo možné zvoliť až deväť sudcami Slovenskej republiky volených členov súdnej rady tak, ako to predpokladá ústava; zákonná úprava sa tak stala obsolentnou. Ako obiter dictum však možno iba veľmi stručne dodať, že ako doktrína, tak aj súdna prax (porovnaj nález sp. zn. PL. ÚS 14/2014) výnimočne akceptujú primeranú odchýlku od princípu absolútnej rovnosti volebného práva, ak sú preto dané rovnako silné legitímne dôvody verejného záujmu, ktoré by dokázali vyvážiť zásah do rovnosti hlasov sudcov vo voľbách do súdnej rady.

Vzhľadom na to, že už uvedený rozpor, resp. nesúlad čl. II bodov 6 až 25 a bodu 28 zákona č. 467/2011 Z. z. s aktuálne účinným čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, by teoreticky kvôli existencii iba ôsmich jednomandátových volebných obvodov znemožňoval kreovanie až deviatich sudcov volených sudcami Slovenskej republiky z ich radov, a teda v konečnom dôsledku by tak znemožňoval kreovanie súdnej rady ako ústavného orgánu súdnej moci v súlade s predstavami ústavodarcu, ústavný súd bez potreby podrobnejšieho skúmania dôvodnosti argumentácie navrhovateľov rozhodol o nesúlade označeného článku a bodov zákona č. 467/2011 Z. z. s v bode 1 výroku tohto rozhodnutia označenými článkami ústavy.

V argumentácii navrhovatelia v tomto bode namietaného nesúladu čl. III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z. s označenými článkami ústavy, medzinárodného paktu a dohovoru konštatujú, že ústavodarca v čl. 141a ods. 1 písm. a) deklaroval, že členom súdnej rady môžu byť „sudcovia“ bez bližšieho obmedzenia tohto predpokladu, a poukazujú na skutočnosť, že aj predsedovia a podpredsedovia súdov okrem úloh na úseku správy súdov naďalej ako sudcovia vykonávajú aj súdnu moc v pravom slova zmysle, takže by im nemalo byť znemožnené stať sa členmi súdnej rady. 12.2 V súvislosti s posúdením ústavnosti namietaných ustanovení zákona č. 467/2011 Z. z. je podľa ústavného súdu nevyhnutné prihliadnuť aj na zmocňovacie ustanovenie čl. 141a ods. 6 ústavy (v znení do 1. septembra 2014, kedy nadobudol účinnosť ústavný zákon č. 161/2014 Z. z., od kedy je toto zmocňovacie ustanovenie v čl. 141a ods. 11, pozn.), ktorým bolo z vôle ústavodarcu zverené zákonodarcovi oprávnenie zákonom upraviť aj podrobnosti o vzťahoch súdnej rady k orgánom správy súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy, takže týmto zmocňovacím ustanovením ústavodarca vymedzil rozhodný priestor pre bližšie zákonné vymedzenie týchto vzťahov riadenia súdov na úrovni ich správy a samosprávy na jednej strane a súdnou radou ako vrcholným ústavným orgánom správy súdov na strane druhej.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o súdoch „Úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom.“.

Podľa § 33 ods. 2 zákona o súdoch v znení účinnom pred prijatím zákonnej novely č. 467/2011 Z. z. „Orgánmi riadenia a správy súdu sú predseda súdu a podpredseda súdu. Predsedovia súdov a podpredsedovia súdov sú sudcovia, ktorí sú počas funkčného obdobia na jednotlivých súdoch orgánmi správy súdu, ktorej výkon zabezpečujú a za výkon ktorej zodpovedajú. Predsedovia súdov a podpredsedovia súdov sú povinní pri riadení a správe súdov dodržiavať právny poriadok Slovenskej republiky.“.

Podľa § 33 ods. 3 zákona o súdoch „V rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadení a správe súdov podieľajú aj súdna rada a orgány sudcovskej samosprávy podľa tohto zákona.“.

12.3 Objektívny prístup pri riešení nastolenej otázky spočíva v tom, či existujú verifikovateľné skutočnosti vzbudzujúce legitímnu pochybnosť o možnom konflikte záujmov medzi dvoma orgánmi angažujúcimi sa na správe a riadení súdov, pričom v tomto smere môže byť dôležité aj zdanie takéhoto konfliktu. Pôsobenie predsedu (podpredsedu, pozn.) všeobecného súdu v súdnej rade robí z tohto orgánu spochybniteľnú inštitúciu, pretože sa zvyšuje pravdepodobnosť možného stretu ich záujmov. Preto nie je prípustné, aby sa v rámci zákonnej úpravy voľby predsedov (podpredsedov, pozn.) všeobecného súdu do súdnej rady vytváral priestor pre zásah do jej kompetencií zo strany výkonnej moci (minister spravodlivosti). Zákonná úprava totiž nesmie vytvárať podmienky pre možné ohrozenie ústavou prikázanej nezávislosti súdnej rady a možné protiústavné stavy treba v takej vážnej oblasti vopred eliminovať.

Uvedenou právnou úpravou zákonodarca delegoval na exekutívu oprávnenie vydať vykonávací právny predpis upravujúci zásady výberového konania, nadväzujúc tak na oprávnenie zverené mu (rozumej zákonodarcovi) v súlade so zámerom ústavodarcu vyjadreným už v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z. určovať zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov z dôvodov, ktoré ústavný súd už rozoberal v súvislosti s námietkami navrhovateľov uvedenými v bode 1 tohto rozhodnutia. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o súlade udelenia tohto poverenia zákonodarcovi s úmyslom ústavodarcu, tak ani ním delegovanú právomoc na výkonnú moc prijať vykonávací právny predpis [aj všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev, na rozdiel od interných rozhodnutí súdnej rady sú preskúmateľné ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy] k ním prijatému zákonu určujúcemu zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov nie je možné kvalifikovať ako neústavný zásah do právomocí súdnej rady, tak ako to konštatujú navrhovatelia, ktorých argumenty sú v tomto smere identické s tými, ktoré uviedli aj k bodu 1 svojho návrhu.

13.2 Z uvedených dôvodov ústavný súd o tomto bode návrhu rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

III. Záver

14. Z dôvodov uvedených v časti II tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

15. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca čl. II body 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25 a bod 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, ktorého účinnosť bola dočasne pozastavená uznesením č. k. PL. US 2/2012-40 zo 7. marca 2012 uverejneným v Zbierke zákon Slovenskej republiky pod č. 110/2012, účinnosť.