PL. ÚS 2/2022

1. Meritórne s výrokom pléna ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 2/2022 súhlasím, ale k odôvodneniu by som si dovolil napísať krátke „dovysvetlenie“, na ktoré sa zabudlo a ktoré je podľa môjho názoru pre problematiku vyrovnávania sa s minulosťou v slovenských podmienkach osobitne dôležité. Dáva totiž nielen tejto kauze, ale aj prípadnej budúcej obdobnej snahe zákonodarcu kľúčový kontext. 2. V prvom rade by som sa rád pozastavil pri koncepte hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, ktoré patria do tzv. druhej generácie ľudských práv. Dôvodom tohto označenia je na rozdiel od základných ľudských a politických práv ich rozmach po druhej svetovej vojne. Uvedené označenie môže zvádzať k tomu, že by mali mať nižšiu mieru ochrany, resp. citlivosť na ich ochranu by mala byť menej intenzívna. Opak je však pravdou a zaslúžia si ústavnoprávnu ochranu v plnom a neobmedzenom rozsahu. V tejto súvislosti odkazujem napríklad na závery emeritnej sudkyne Ústavného súdu Českej republiky a toho času sudkyne Európskeho súdu pre ľudské práva alebo na závery Spolkového najvyššieho súdu Švajčiarska, ktorý uviedol: „Garancia základných ľudských potrieb, ako je jedlo, oblečenie a prístrešie, je podmienkou pre ľudskú existenciu a vývoj ako taký. Je zároveň nepostrádateľnou súčasťou ústavného demokratického zriadenia“ (k tomu pozri viac BARTOŇ, M. a kol. Základní práva. Praha : Leges, 2016. 608 s., s. 470). 3. Na svete pravdepodobne neexistuje štát, ktorý by sa nemusel vyrovnávať s históriou, či už svojou, alebo iných štátov. Ide o politický výber par excellence (por. aj disent sudcov M. Ľalíka a P. Brňáka k nálezu sp. zn. PL. ÚS 7/2017), ktorý realizujú politici. Vyrovnávanie sa s minulosťou má však právne dôsledky. Mnohé základné kamene ústavného práva a teórie práva vznikli ako reakcia či predvoj historických udalostí, s ktorými si právo muselo poradiť – suverenita ľudu a štátu, teória o ústavodarnej moci, Radbruchova formula a mnohé ďalšie. 4. V tomto konaní bola úloha ústavného súdu našťastie subtílnejšia – posúdiť, či zákonodarca po viac ako 30 rokoch konal v súlade s ústavou, keď znížil vyplácané dôchodky osobám, ktoré vykonávali službu v prospech komunistického režimu. Ústavný súd jednomyseľne prišiel k záveru, že národná rada pri prijímaní posudzovaného zákona nekonala v súlade s ústavou. S výrokom nálezu súhlasím, ale v konkurujúcom stanovisku by som si dovolil dať do pozornosti tri skutočnosti, ktoré sú podľa môjho názoru dôležité v kontexte vyrovnávania sa so socialisticko-komunistickým režimom. 5. Prvou z nich je fenomén Nežnej revolúcie a takmer nenásilné odovzdanie a prevzatie štátnej moci z rúk komunistickej elity do rúk občianskej spoločnosti. V moderných dejinách je takýchto príkladov, kedy by diktatúra bez boja odovzdala svoju moc osobám, ktoré na ňu v tom čase nemali žiadny titul či mandát, veľmi málo. Stačí si situáciu s tranzíciou moci u nás porovnať s Ceaușescovým Rumunskom, občianskou vojnou v Juhoslávii alebo Sovietskym Ruskom. Príklad Česko-Slovenska je v tomto smere ojedinelý a hodný historického ocenenia.

kolektívnej viny možná s odstupom tridsiatich rokov? 7. Čím dlhšie obdobie uplynie od konca režimu, s ktorým sa chce nový režim vysporiadať, tak: (i) tým sú tieto zásahy menej spoločensky dôležité a neúčelné; (ii) ak majú personálny dosah (tak ako preskúmavaný zákon), týkajú sa menšieho počtu osôb, pričom (iii) dosahy sú pre tieto osoby drastickejšie a menej predvídateľné a napokon (iv) spôsobenú krivdu sa podarí nahradiť menej, teda ani osoby, ktoré majú benefitovať z právnej úpravy, tento benefit často ani nezískajú, resp. je pre nich po toľkých rokoch bezvýznamný (natíska sa dogma z prieťahov v súdnom konaní – justice delayed is justice denied).

Po 30 rokoch od historických udalostí by som od zákonodarcu očakával prijatie celkom odlišnej právnej úpravy. Ak zákonodarcovia po takom dlhom čase pristúpia k prijatiu obdobnej právnej úpravy, vo všeobecnosti platí, že sa snažia rehabilitovať, amnestovať alebo odpustiť predstaviteľom či kolaborantom bývalého režimu. Aktuálnym príkladom nech je v procese Trump v. Anderson (možnosť bývalého prezidenta kandidovať v amerických prezidentských voľbách v niektorých štátoch podľa 14. dodatku) spomínaný zákon Kongresu z roku 1872. Ním sa udelila generálna amnestia viac ako 150 000 vojakom amerického juhu po občianskej vojne a väčšina sankcií, ktoré zaviedol 14. dodatok, bola zrušená (s výnimkou vysokých politických a súdnych predstaviteľov juhu).

11. A po tretie, som kritický voči čierno-bielemu videniu sveta vrátane histórie a súčasnosti. Bez snahy bagatelizovať zlo spôsobené v rokoch 1948 ‒ 1989 vieme naisto povedať, že súčasný režim nebude označený za nespravodlivý alebo amorálny? Nebude v budúcnosti

. . Nie sú aj toto hriechy súčasného režimu, ktorý buď niektorým osobám pomôcť nechce alebo nevie, resp. necháva ich napospas osudu? Nie zriedka sa pritom tvári, že je to vlastná vina dotknutých osôb, resp. že sa tieto osoby dostatočne nesnažili a za svoj osud si môžu sami. Aj súčasný režim spôsobuje „straty na životoch, mučenie, utrpenie, bolesť, strach a nespravodlivosť, ktoré si vytrpeli statoční a čestní občania odmietajúci toto porušovanie základných ľudských práv a slobôd a ich blízki“ (preambula k posudzovanému zákonu č. 283/2021 Z. z.) a zanecháva veľké škody v rodinách, spoločenstvách, regiónoch, národoch či ekosystémoch.

Ako odkazuje verejný ochranca práv, chudoba je následkom i príčinou porušovania ľudských práv. Práve pri efektívnejšom riešení týchto problémov by vec slobody vynikla. II. 13. Niekoľkými poznámkami by som sa rád vyjadril aj k argumentačnej výstavbe nálezu. Ak je jednou z podstát vecí, ktorými sa reaguje na minulosť, právna istota, tá je v jej širšom význame očakávaná aj v metodike argumentácie ústavného súdu. To je mimoriadne dôležité pre rozhodovanie ústavného súdu v konaniach o súlade, a preto sa tým treba zaoberať a ustáliť pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť. Ústavné testy sú dobrým vzorcom, ak sú do nich zadané správne premenné. 14.

15. Napriek tomu, že žijeme v dobe vysokých (niekedy prehnaných) nárokov na justifikáciu aktov ďaleko za rámec súdnej moci, tak zvlášť parlament ako volený demokratický orgán nie je povinný pod hrozbou neústavnosti dopredu pripraviť detailné podklady pre prijatie zákona. Viem si predstaviť dôsledky, keď sa objektívne nepreukáže dôvodnosť, avšak nie nepreukázanie odôvodnenia právnej úpravy. Tu podľa môjho názoru už príliš siahame po suverenite parlamentu.