PL. ÚS 2/2026

1. V súlade s § 67 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájame k uzneseniu pléna ústavného súdu č. k. PL. ÚS 2/2026-28 z 11. februára 2026 odlišné stanovisko (concurring opinion), ktoré sa týka jeho výroku a odôvodnenia. 2. Plénum ústavného súdu predmetným uznesením prijalo na ďalšie konanie v celom rozsahu návrh skupiny 51 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade čl. I bodu 4 a 5 a čl. II zákona č. 416/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 416/2025 Z. z.“) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 31, čl. 46 ods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 3 a 4 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 3. Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli, aby pozastavil účinnosť „minimálne“ čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. (novela Trestného poriadku), a preto plénum ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania pristúpilo k posúdeniu dôvodnosti pozastavenia účinnosti čl. II zákona č. 416/2025 Z. z., pričom sa v tejto časti stotožnilo s návrhom uznesenia sudcu Ľuboša Szigetiho z predbežného prerokovania, ktorý plénu ústavného súdu predložil ako sudca spravodajca, a pozastavilo účinnosť čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. a nevyhovelo návrhu navrhovateľov na pozastavenie účinnosti čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z.. 4. Už na úvod uvádzame, že sa v celom rozsahu stotožňujeme tak s prijatými výrokmi ako aj s odôvodnením označeného uznesenia. 5. Sudca spravodajca plénu ústavného súdu zároveň navrhol, aby v záujme dôslednej ochrany ústavnosti v rámci predbežného prerokovania ústavný súd z vlastného podnetu posúdil aj dôvodnosť pozastavenia účinnosti ostatných napadnutých ustanovení, t. j. čl. I bodu 4 (trestný čin marenia volebnej kampane) a čl. I bodu 5 (trestný čin popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne) zákona č. 416/2025 Z. z., pričom poukázal na to, že v zmysle § 78 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia buď na návrh (§ 79) alebo aj z vlastného podnetu, ak sám na základe vlastných poznatkov dospeje k záveru, že ďalšie uplatňovanie napadnutej právnej úpravy môže ohroziť základné práva a slobody, že hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok (viď napr. uznesenie ústavného súdu č. k. PL. ÚS 12/2021-79 z 15. decembra 2021). Navrhoval pritom, aby ústavný súd rozhodol aj o pozastavení účinnosti čl. I bodu 5 zákona č. 416/2025 Z. z. (trestný čin popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne). Tento návrh sudcu spravodajcu však nezískal potrebnú väčšinu. 6. Podľa nášho názoru ústavné požiadavky na pozastavenie účinnosti čl. I bodu 5 zákona č. 416/2025 Z. z. sú naplnené, a to z týchto dôvodov:

Demokratický (právny) štát je založený na úcte k právam a slobodám človeka občana“ (MOLEK, P. Politická práva. Praha: Wolters Kluwer, 2014, 16 str). 8. V období 17. storočia podľa kanonického zoznamu Johna Locka k základným právam občana patrilo právo na život, na slobodu a právo vlastniť (i sám seba). Tieto základné práva neobsahovali politické práva (napr. slobodu slova) preto, že tieto nepatrili každému.

Vznik politických práv a slobôd je výsledkom dlhého historického vývoja, ktorý začal obmedzovaním absolutizmu (Magna charta 1215) a vyvrcholil osvietenskými ideálmi prirodzených práv v 17 a 18 storočí. John Milton anglicky básnik a učenec v knihe Aeropagitica pôvodne zverejnenej 23. novembra 1644 uvádza: „V prvom rade zo všetkých slobôd dajte mi slobodu získavať vedomosti, hovoriť, a slobodne argumentovať podľa diktátu môjho svedomia“.

10. Od osvietenstva až po súčasnosť je sloboda prejavu nevyhnutná pre ľudské spoločenstvo hľadajúce pravdu, pretože kvôli našim inherentne fragmentovaným poznatkom pravda môže byť odhalená iba prostredníctvom slobodného stretu názorov a myšlienok.

. .každý môže v medziach zákona prejaviť svoju vôľu slovom, písmom, tlačou, obrazom a podobne“. Právo na slobodu prejavu chráni názory bez ohľadu na ich hodnotu a pravdivosť, bez ohľadu na to či je vyjadrený názor cenný alebo bezcenný, správny alebo nesprávny, úctyhodný alebo odsúdeniahodný.

11. Navrhovateľmi napadnutým ustanovením čl. I bod 5 zákona č. 416/2025 Z. z. sa do Trestného zákona dopĺňa § 417f zakotvujúci skutkovú podstatu nového trestného činu - trestného činu popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne, podľa ktorého ten, kto verejne popiera alebo spochybňuje mierové usporiadanie pomerov po druhej svetovej vojne, ktoré vzniklo na základe právnych aktov reprezentatívnych orgánov Československej republiky alebo Slovenskej národnej rady, potrestá sa odňatím slobody až na šesť mesiacov. 12. Úvodom možno konštatovať, že špecifikom tohto napadnutého ustanovenia, s ktorým bolo potrebné sa vysporiadať už v rámci posúdenia dôvodnosti pozastavenia jeho účinnosti, je skutočnosť, že zo samotnej skutkovej podstaty trestného činu popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne nie je zrejmé, popieranie alebo spochybňovanie konkrétne ktorých právnych aktov reprezentatívnych orgánov Československej republiky alebo Slovenskej národnej rady napĺňa objektívnu stránku skutkovej podstaty tohto trestného

na Slovensku. Pozmeňujúci návrh nadväzuje na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 533 z 20. septembra 2007 o nedotknuteľnosti povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na Slovensku, ako aj na vyhlásenie vlády Slovenskej republiky o nedotknuteľnosti povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na Slovensku schválené uznesením č. 585 z 26. novembra 2025.

Samotné vyhlásenie vlády Slovenskej republiky o nedotknuteľnosti povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na Slovensku, ktoré vláda Slovenskej republiky schválila uznesením č. 585 z 26. novembra 2025 (ďalej len „vyhlásenie vlády z 26. novembra 2025“), na ktoré poukazuje dôvodová správa k predmetnému pozmeňovaciemu návrhu, sa v tejto súvislosti tiež len odvoláva na uznesenie národnej rady č. 533 z 20. septembra 2007 o nedotknuteľnosti povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na Slovensku a vyhlasuje, že (bližšie neidentifikované, pozn.) „právne akty reprezentatívnych orgánov Československej republiky a Slovenskej národnej rady k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky“. Až predkladacia správa k tomuto vyhláseniu vlády vnáša do tejto otázky (t. j. do otázky vymedzenia okruhu právnych aktov, ktorých popieranie a spochybňovanie kriminalizuje napadnuté ustanovenie) viac svetla, keď uvádza: „Vláda SR vyjadruje znepokojenie nad výzvami podnecujúcimi k otváraniu tzv. Benešových dekrétov, ktoré vyvolávajú zbytočné napätie, nedorozumenie a polarizáciu spoločnosti.

15. Pokiaľ ide o uznesenie národnej rady č. 533 z 20. septembra 2007 o nedotknuteľnosti povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na Slovensku (ďalej len „uznesenie národnej rady č. 533“, parlamentná tlač 394, IV. volebné obdobie národnej rady, pozn.), na ktoré poukazuje dôvodová správa k predmetnému pozmeňovaciemu návrhu, ako aj vyhlásenie vlády z 26. novembra 2025, v tejto súvislosti vyhlasuje, že (bližšie neidentifikované, pozn.) „povojnové rozhodnutia reprezentatívnych orgánov Československej republiky a Slovenskej národnej rady nie sú príčinou diskriminačnej praxe a dnes na ich základe nemôžu vzniknúť nové právne vzťahy“. Až dôvodová správa k uzneseniu národnej rady č. 533 spresňuje okruh právnych aktov, vo vzťahu ku ktorým bolo toto uznesenie národnej rady prijaté, keď uvádza: «V ostatnom čase dochádza od niektorých občanov SR hlásiacich sa k maďarskej národnosti, od predstaviteľov Strany maďarskej koalície, ale aj od subjektov či predstaviteľov Maďarskej republiky k spochybňovaniu denacifikačných noriem upravujúcich povojnové pomery na Slovensku, známych ako „Benešove dekréty“.

Dekréty prezidenta republiky (nazývané tiež „Benešove dekréty”) sú všeobecne záväzné právne predpisy vydávané v exile pôsobiacim prezidentom ČSR najmä v záverečnej fáze 2. svetovej vojny a v povojnovom období do ustanovenia Dočasného národného zhromaždenia ČSR.

Podľa uvedeného sú dekréty súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako nástupníckeho štátu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky.». 16. Vychádzajúc zo znenia napadnutej skutkovej podstaty trestného činu popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne v spojení (i) s dôvodovou správou k predmetnému pozmeňovaciemu návrhu; (ii) s vyhlásením vlády z 26. novembra 2025; (iii) s predkladacou správou k vyhláseniu vlády z 26. novembra 2025; (iv) s uznesením národnej rady č. 533 a (v) s dôvodovou správou k uzneseniu národnej rady č. 533 tak možno dospieť k záveru, že do okruhu právnych aktov, ktorých popieranie a spochybňovanie kriminalizuje napadnuté ustanovenie, spadajú tzv. Benešove dekréty.

Celkem bylo vydáno 143 dekretů prezidenta republiky, z toho až do března 1945 bylo 44 dekretů vydáno v zahraničí. Po jejich vydání byla řada dekretů prezidenta republiky měněna nebo rušena, takže v současné době je součástí právního řádu České republiky a Slovenské republiky pouze 9 dekretů prezidenta republiky vydaných v zahraničí a 48 dekretů prezidenta republiky vydaných na území Československa.“(https://vlada.gov.cz/cz/clenove-vlady/historie- minulych-vlad/dekrety-prezidenta-republiky-z-hlediska-soucasnosti-2039/#).

. .jej obsah nie je v súlade s obsahom a princípu právneho štátu vyjadrenom v čl. 1 Ústavy SR“ (PL ÚS 19/98). Aj ESĽP poukazuje na to vo svojich rozhodnutiach, že právna norma musí byť jasná zrozumiteľná a predvídateľná. Predvídateľnosť je zabezpečená vtedy, keď norma ponúka určitú garanciu proti svojvoľným zásahom verejnej moci a proti extenzívnej aplikácii určitého obmedzenia na ujmu účastníka konania [Tourencheau a July c. Francúzsko (24.11.2005)].

Uvedené v plnom rozsahu platí aj vo vzťahu k otázke určenia štátnych hraníc medzi Slovenskou republikou a Maďarskom - štátna hranica medzi územím Československej republiky a územím Maďarska bola po prvej svetovej vojne určená Trianonskou mierovou zmluvou zo 4. júna 1920 a následne po druhej svetovej vojne bola 10. februára 1947 v Paríži podpísaná mierová zmluva medzi dvanástimi Mocnosťami spojenými a združenými (vrátane USA, ZSSR, Veľkej Británie a Československej republiky) a Maďarskom, ktorej čl. I ods. 4 sa týka určenia hranice medzi Maďarskom a Československom (k otázke určenia československých hraníc bližšie pozri napr. Sovinský, J. Státní hranice Československa a České republiky. Praha:

19. Vo vzťahu k právnej úprave trestu ako právnemu následku trestného činu pritom platí, že nepostačuje len dodržiavanie požiadavky nulla poena sine lege (žiadny trest bez zákona), ale je nevyhnutné, aby zákonom ustanovená právna úprava druhov trestov, podmienok ich ukladania, ako aj podmienok ich výkonu plne rešpektovala predovšetkým základné ľudské práva. K tomu je potrebné dodať, že zákonodarca má právo formovať trestnú politiku štátu, toto jeho právo však nie je absolútne. Zákonodarca je totiž v rámci svojej normotvornej činnosti významne legitimovaný, a to povinnosťou zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami, tak ako sú vymedzené v záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch

20. Možno konštatovať, že ústavný súd v minulosti už rozhodoval o pozastavení účinnosti noriem v konaniach o súlade zákonov so slobodou prejavu. Uznesením PL. ÚS 1/02 z 10. januára 2002 (uverejnené pod č. 38/2002 Z. z.) pozastavil účinnosť § 102 bývalého Trestného zákona, zákona č. 140/1961 Zb. (Kto verejne hanobí republiku, Národnú radu Slovenskej republiky, vládu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky, potresce sa odňatím slobody až na dva roky.) a § 103 bývalého Trestného zákona (Kto verejne hanobí prezidenta republiky pre výkon jeho právomoci alebo vôbec pre jeho činnosť v politickom živote, potresce sa odňatím slobody až na dva roky.). Zákonodarca sám v reakcii na dané pozastavenie zrušil napadnuté ustanovenia zákonom č. 421/2002 Z. z. Ústavný súd ďalej uznesením č. k. PL. ÚS 5/2017-20 procesne zamietol návrh na pozastavenie časti skutkových podstát nenávistných trestných činov, avšak napokon návrhu na nesúlad vyhovel. 21. Ústavný súd vyjadril vo svojej judikatúre (PL. ÚS 5/2017, II. ÚS 356/2016, uznesenie

záujmu. Ich cieľom bolo iba podrobiť žiadosť o revíziu procesu s Pétainom. Nepopierali ani nacistickú hrôzu a barbarstvo ani holokaust. Obmedzili sa na vyslovenie toho, že sa možno stalo niečo iné ako sa verí, totiž, že ten, kto bol hlavnou hlavou francúzskeho štátu si želal víťazstvo spojencov. ESĽP sa domnieval, že nemôže byť jeho úlohou rozhodnúť otázku úlohy Pétaina, ktorá je predmetom stále prebiehajúcej diskusie medzi historikmi.

ESĽP pripomenul, že okrem podstaty vyjadrených myšlienok a informácií článok 10 európskeho dohovoru chráni aj spôsob ich vyjadrenia. Súd konštatoval, že udalosti uvádzané v inkriminovanom texte sa odohrali viac ako 40 rokov pred jeho uverejnení.

Nakoniec súd poukázal na závažnosť trestného odsúdenia za apológiu zločinu alebo trestný čin kolaborácie vzhľadom na existenciu iných prostriedkov zásahu alebo odmietnutí, najmä občianskoprávnu cestu. 22. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že napadnutá právna norma patrí pod rozsah ústavou garantovanej slobody prejavu (čl. 26 ústavy) a slobodu prejavu zužuje.

Hrozí pritom, že odstrašujúci účinok skutkovej podstaty verbálneho trestného činu nezabráni len prejavu, ktorého realizácii mala zabrániť skutková podstata verbálneho trestného činu, ale že tento odstrašujúci účinok zároveň jednotlivcov zneistí v tom, čo ešte môžu povedať, čo v konečnom dôsledku môže viesť k autocenzúre aj takého prejavu, ktorý pod skutkovú podstatu verbálneho trestného činu ani nespadá, pričom táto hrozba je obzvlášť prítomná v situácii, keď je skutková podstata verbálneho trestného činu tak neurčitá, že vyvoláva pochybnosti o tom, aký konkrétny prejav je ňou vôbec trestne postihnuteľný.

25. Z hľadiska hrozby ústavne garantovanej slobode prejavu pritom považujeme za nie nevýznamnú skutočnosť, že na spáchanie napadnutého trestného činu popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne postačuje len samotné verejné vyjadrenie obyčajného nesúhlasu s výsledkom dejinného vývoja, resp. so štátom uznanou interpretáciou dejín, keďže pre naplnenie znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu sa nevyžaduje, aby tento nesúhlas bol spojený napr. s násilím, výzvou na násilie, vyhrážaním, vyvolávaním nenávisti, vyvolávaním xenofóbie a pod.

Hlavne policajné autority, ale aj ostatné orgány činné v trestnom konaní potrebujú mať pri tomto type trestnej činnosti zreteľné kontúry pravidiel (nález PL. ÚS 5/2017, bod 102). Uvedené závery ústavného súdu pritom platia o to viac v situácii, ak je skutková podstata verbálneho trestného činu neurčitá, ako je tomu (ako vyplýva z predchádzajúcich bodov tohto stanoviska) aj v prípade napadnutého ustanovenia.

stíhaním a následným potrestaním za trestný čin, vo vzťahu ku ktorému by ústavný súd následne dospel k záveru o jeho ústavnej nekonformite) nebude vôbec prichádzať do úvahy. Napokon aj ESĽP vo veci Združenie Ekin c. Francúsko (17. júla 2001), ktorého predmetom bola sťažnosť na dekrét ministra vnútra, ktorým bol zakázaný na celom území Francúzska obeh, distribúcia a predaj štvorjazyčnej knihy „Baskicko vo vojne“, a vláda sa bránila tým, že predmetné rozhodnutie ministra vnútra bolo súdne kontrolovateľné, ESĽP konštatoval, že k tejto kontrole dochádza „a posteriori“, čo pre účely ochrany základného práva uvedeného v čl. 10 dohovoru v demokratickej spoločnosti je neprípustné.

29. Dôsledky nepozastavenia účinnosti napadnutého ustanovenia založené na bezprostrednej hrozbe jeho aplikácie už boli vysvetlené v predchádzajúcich bodoch tohto stanoviska. Dôsledky pozastavenia účinnosti novej skutkovej podstaty trestného činu zas súvisia s účinnosťou presadenia cieľa napadnutého ustanovenia. Jeho navrhovatelia dôvodili potrebou zachovania nedotknuteľnosti povojnových dokumentov o usporiadaní pomerov po druhej svetovej vojne na Slovensku, ako aj potrebou eliminácie hrozby pre mierovú koexistenciu. V tejto súvislosti (zatiaľ bez prejudikcie o legitimite daného cieľa a primeranosti na jeho dosiahnutie prijatého napadnutého ustanovenia) možno uviesť, že Trestný zákon už v znení účinnom pred novelou č. 416/2025 Z. z. prostredníctvom siedmej hlavy druhej časti (Trestné činy proti republike) chráni základy a bezpečnosť Slovenskej republiky a v dvanástej hlave druhej časti (Trestné činy proti mieru a ľudskosti, trestné činy terorizmu a extrémizmu a trestné činy vojnové) zas okrem iného chráni mier samotný, keď kriminalizuje už len jeho ohrozenie akýmkoľvek (§ 417 ods. 1) podnecovaním vojny jej propagáciou alebo inou

30. Máme teda za to, že tu boli dôvody na prijatie rozhodnutia, ktorým by ústavný súd pozastavil účinnosť čl. I bodu 5 zákona č. 416/2025 Z. z. (trestný čin popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne). V Košiciach 11. februára 2026

Ivan Fiačan sudca