PL. ÚS 22/2014

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. júna 2014 doručený návrh Okresného súdu Košice I (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „okresný súd“), zastúpeného sudkyňou JUDr. Jarmilou Centkovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že na okresnom súde je od 5. novembra 2013 vedené pod sp. zn. 38 C 450/2013 konanie o zapretie otcovstva podľa § 93 ods. 1 zákona o rodine, v ktorom sa žalobca , (ďalej len „žalobca“), právne zastúpený spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, proti žalovaným , (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a , (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), domáha určenia, že nie je biologickým otcom žalovaného v 2. rade.

Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že so žalovanou v 1. rade 14. októbra 1994 určili súhlasným vyhlásením rodičov podľa § 52 v tom čase platného zákona č. 94/1963 Zb. Zákon o rodine v znení zmien a doplnkov (v súčasnosti § 90 zákona o rodine) otcovstvo žalobcu k žalovanému v 2. rade, ktorý sa narodil 5. decembra 1992 v Košiciach. Žalobca a žalovaná v 1. rade žili v družobnom vzťahu bez uzavretia manželstva. Následne 24. júna 1995 bolo uzatvorené medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade manželstvo, ktoré bolo právoplatne rozvedené 1. októbra 2010.

Okresný súd ďalej v rámci odôvodnenia svojho návrhu opätovne zdôraznil, že žalobca v zákonnej lehote nevedel, že nie je otcom dieťaťa, t. j. nevedel o skutočnosti, na základe ktorej by sa mohol úspešne domáhať zapretia otcovstva. Žalovaná v 1. rade žalobcovi túto skutočnosť napriek tomu, že si jej bola vedomá, neoznámila, čím ho uviedla do omylu pre účely uskutočnenia jeho vyhlásenia pred príslušným matričným úradom. Žalobca z uvedeného dôvodu zákonnú lehotu v zmysle § 93 zákona o rodine zmeškal nie svojím vlastným zavinením, ale z dôvodu, že ho žalovaná v 1. rade (matka dieťaťa) uviedla do omylu v tvrdení, že je otcom jej dieťaťa (žalovaného v 2. rade), pričom žalobca v tom čase nemal ani najmenšie pochybnosti o tejto skutočnosti. O tom, že nie je biologickým otcom žalovaného v 2. rade, sa dozvedel až dlhú dobu po uplynutí zákonnej zapieracej trojročnej lehoty, a aj to len náhodou od susedy, ktorej sa osobne žalovaná v 1. rade (matka dieťaťa) zdôverila, že žalobca nie je biologickým otcom žalovaného v 2. rade. Túto skutočnosť v máji v roku 2013 následne potvrdila aj samotná matka dieťaťa (žalovaná v 1. rade).

Okresný súd následne poukázal na to, že žalobca ako právny otec, resp. „matrikový otec“ sa dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, avšak platná právna úprava mu neposkytuje žiadny právny prostriedok nápravy na zapretie jeho otcovstva k žalovanému v 2. rade, ktorý nie je jeho biologickým dieťaťom. Uvedený právny stav, v dôsledku ktorého rodičovstvo nezodpovedá faktickému biologickému stavu, je v rozpore so zárukami práva na rešpektovanie súkromného a osobného života, pretože aj podľa judikatúry ESĽP je práve určenie právneho vzťahu medzi otcom a dieťaťom závažným zásahom do súkromného života otca podľa čl. 8 dohovoru, pričom záujem dieťaťa v takýchto prípadoch síce určitú úlohu zohráva, avšak nie prioritnú. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na viaceré rozhodnutia ESĽP (rozhodnutia vo veci Kroon a ostatní c. Holandsko z 27. 10. 1994, Mizzi c. Malta z 12. 1. 2006. Róžanski c. Poľsko z 18. 5. 2006, Emonet a ostatní c. Švajčiarsko z 13. 3. 2008, Phinikaridou c. Cyprus z 20. 3. 2008, Shofman c. Rusko z 24. 11. 2005 či vo veci Paulík c. Slovensko z 10. 10. 2006).

Právny poriadok je podľa okresného súdu potrebné aplikovať, interpretovať a vykladať ako celok, a preto by aj v prípadoch, v ktorých sa fyzická osoba domáha porušenia svojich práv týkajúcich sa otcovstva po uplynutí lehoty na jeho zapretie, mohol všeobecný súd pri svojom rozhodovaní priamo aplikovať čl. 8 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na skutočnosť, že s ohľadom na to, že de iure všeobecný súd nie je viazaný rozhodnutiami ESĽP, jeho rozhodnutie, resp. spôsob aplikácie ustanovenia § 93 zákona o rodine pri dodržaní čl. 144 ods. 1 ústavy sú otázne.

Po prijatí návrhu navrhovateľa na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal stanovisko k návrhu od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a od vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom účastníkov zároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Len pri kladnom posúdení tejto otázky môže súd ex offo aplikovať dané ustanovenie Dohovoru. K otázke konkrétneho obsahu čl. 8 ods. 1 sa vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) viackrát, a to aj ohľadne práva na zapretie otcovstva.

nemal. V takýchto prípadoch ESĽP vyslovil, že došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru (napr. Shofman proti Rusku z 24. 11. 2005, Mizzi proti Malte z 12. 1.2006). Obraz obsahu čl. 8 ods. 1 Dohovoru dotvárajú aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, ktoré sa vyjadrujú k právu na zapretie otcovstva biologického otca voči právnemu otcovi.

V týchto prípadoch bola akceptovaná prednosť fakticky existujúcich rodinných vzťahov medzi dieťaťom a „právnym“ otcom (na základe uznania otcovstva), ktorý každodenne poskytoval dieťaťu rodičovskú starostlivosť s tým, že táto starostlivosť je v najlepšom záujme dieťaťa. Je zjavné, že ESĽP v týchto prípadoch uprednostnil stabilitu rodinných vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi.

založená aj právna úprava obsiahnutá v § 93 ods. 1 zákona o rodine, kde sa zákonodarca stanovením trojročnej lehoty plynúcej od určenia otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov snaží o vyvážené usporiadanie pomerov medzi právom otca a právom dieťaťa na rodinu.

Vzhľadom na vyššie uvedené a v rozhodnutiach ESĽP akceptovanú určitú mieru hodnotenia štátom, ponechávame právne posúdenie predloženého prípadu na rozhodnutie Ústavného súdu.»

Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej ministerstvom spravodlivosti, bolo ústavnému súdu doručené 30. decembra 2014. Vo svojom stanovisku ministerstvo spravodlivosti navrhlo, aby ústavný súd návrhu navrhovateľa nevyhovel, a uviedlo: «Systém troch vyvrátiteľných právnych domnienok otcovstva má svoje historické korene a vychádza z neho väčšina právnych poriadkov. Koncepcia prekluzívnej lehoty na podanie návrhu na zapretie otcovstva čerpá svoj základ v rakúskom Všeobecnom občianskom zákonníku (AGBG). Na tvorbu tohto predpisu mala vplyv prirodzeno­právna škola. Vychádzal z princípu pôvodu dieťaťa a z premisy, že matka je vždy istá a že každé dieťa má právny nárok na určenie svojho otca. Už v rímskom práve platila zásada „páter vero is est, quem nuptiae demostrant“ – otcom dieťaťa je ten, kto uzavrel s matkou sobáš. Lehota má zabezpečiť právnu istotu, ako aj čo najefektívnejšiu stabilizáciu v rodinných vzťahoch a chrániť záujmy dieťaťa. Zároveň v sebe subsumuje požiadavku, aby vzťah otcovstva bol v každom prípade stabilizovaný v rozumnom čase a čo s najmenšími negatívnymi vplyvmi na psychiku dieťaťa. S výnimkou niekoľkých štátov, ktoré nemajú na začatie konania o určenie/zapretie otcovstva ustanovenú žiadnu lehotu, majú ostatné štáty spravidla šesťmesačnú alebo ročnú lehotu, niektoré dvojročnú. Rozdiel medzi jednotlivými právnymi poriadkami je tiež v otázke určenia začiatku plynutia lehoty. Konštrukcia právnych domnienok otcovstva nielen v slovenskom právnom poriadku je praktická, pretože nie je možné v každom konkrétnom prípade skúmať a preukazovať, kto je skutočným (biologickým) otcom dieťaťa. Veci týkajúce sa maloletých detí zahŕňajú špecifickú, rozmanitú agendu, v ktorej je potrebné posudzovať každý prípad osobitne, podľa okolnosti konkrétneho prípadu, pričom prvoradým musí byť vždy záujem dieťaťa v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa. Právna norma obzvlášť v rodinnoprávnej oblasti nemôže explicitne kazuisticky plošným spôsobom vyjadriť všetky rozmanitosti života.

V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že z hľadiska vývoja vedeckého pokroku sú aktuálne bežne dostupné aj viaceré technické prostriedky na overenie rodičovstva (voľno predajné testy). Muž, ktorý súhlasne vyhlásil, že je otcom dieťaťa, má dostatočný časový priestor na to, aby v prípade, že vzniknú pochybnosti o tom, že je otcom (t. j. je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa), využil dostupné technické prostriedky na overenie skutočnosti vylučujúcich, že by mohol byť otcom dieťaťa.) Podľa nášho názoru nemožno porovnávať zapretie otcovstva určeného podľa prvej domnienky otcovstva (otcovstvo svedčiace manželovi matky dieťaťa), keďže v manželstve priamo zákon o rodine výslovne kladie na manželov morálne povinnosti vernosti.

Zákon o rodine umožňuje zaprieť takto určené otcovstvo bez obmedzenia lehoty postupom podľa § 96 zákona o rodine. Aj keď nie vždy je právny vzťah otcovstva zhodný s biologickou realitou, túto domnienku (vrátane trojročnej zapieracej lehoty plynúcej od narodenia dieťaťa) prebral aj návrh Legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka. Legislatívny zámer Občianskeho

Navrhuje sa doplniť nové ustanovenie, ktoré umožní rodičovi domáhať sa neplatnosti takéhoto vyhlásenia pre nedostatok slobody vôle (bezprávna vyhrážka, násilie, omyl, lesť) v zákonom ustanovenej lehote odo dňa súhlasného vyhlásenia.“ Z hľadiska komparácie nadobúda na význame aj nový český občiansky zákonník zákon č. 89/2012 Sb., ktorý ustanovuje v tomto prípade šesťmesačnú lehotu, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy bolo urobené súhlasné vyhlásenie otcovstva. V paternitných veciach je potrebné vnímať dve citlivé otázky, ktoré stoja vo vzájomnej opozícií.

Preto si maloletí vyžadujú osobitný vyšší stupeň ochrany. Dosiahnutie rovnováhy medzi záujmami rodičov resp. záujmami na určení rodičovstva a všeobecným záujmom, ktorý chráni práva dieťaťa, nie je jednoduché a preto neustále vyvoláva odborné

Akékoľvek legislatívne zmeny si vo všeobecnosti v každom právnom štáte vyžadujú (resp. si už vyžiadali) časovo i odborne rozsiahlu diskusiu. Európsky súd pre ľudské práva sa už veľakrát zaoberal otázkou možnosti zaprieť otcovstvo, a to v prípadoch, keď sa jednotlivci na základe biologickej reality domáhali rozviazania existujúcich, právne uznaných rodinných väzieb.

V dôvodovej správe k zákonu o rodine pripojenej k stanovisku predsedu národnej rady bolo súhrnne k § 84 až § 96 uvedené: «V porovnaní s pôvodným právnym stavom zostáva úprava určenia otcovstva vo všeobecnosti zachovaná. Zmena sa týka najmä doterajšej systematiky. Ustanovenia § 85 až 89 zahŕňajú komplexne úpravu určenia a zapretia otcovstva určeného podľa prvej domnienky (otcovstvo manžela matky) rovnako tak § 90 až § 93 ohľadne druhej domnienky (súhlasné vyhlásenie rodičov) a § 94 a 95 v prípade tretej domnienky (určenie otcovstva súdom). V § 91 ods. 2 sa expressis verbis ustanovuje, že maloletý rodič môže urobiť súhlasné vyhlásenie výlučne pred súdom. Súdna prax vychádzala doteraz len z judikatúry. (R 48/1984 – maloletý môže určiť otcovstvo súhlasným vyhlásením, pokiaľ je jeho vyhlásenie primerané rozumovej a mravnej vyspelosti zodpovedajúcej jeho veku v spojitosti s § 9 OZ a § 104 ZR). Doterajšia právna úprava priznáva aktívnu legitimáciu len matke a dieťaťu k podaniu návrhu na určenie otcovstva súdom. Tento stav sa môže javiť ako určitá diskriminácia muža, ktorý sa za otca považoval, ale matka odmietla súhlasné vyhlásenie o jeho otcovstve. Dohovor o právach dieťaťa priznáva v článku 7 dieťaťu právo poznať svoj biologický pôvod, poznať svojich rodičov. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva navrhuje sa predĺžiť šesťmesačnú zapieraciu lehotu na tri roky. Keďže účasť generálneho prokurátora v civilných veciach sa nezhoduje so zásadami, na ktorých je v právnom štáte budované nezávislé súdnictvo v nadväznosti na rekodifikačný zámer OZ sa navrhuje, aby bolo možné rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva určeného podľa prvej a druhej domnienky po uplynutí zákonom stanovenej lehoty len na návrh dieťaťa. Návrh zákona rozlišuje dve štádiá: podanie návrhu o prípustnosti zapretia otcovstva a až následne, ak súd vysloví, že zapretie otcovstva bude v záujme dieťaťa i po uplynutí lehoty, môže dieťa podať na súd návrh na zapretie otcovstva. Podľa predchádzajúcej úpravy sa generálny prokurátor mohol dozvedieť v praxi o „potrebe zapretia otcovstva v záujme spoločnosti“ len na základe podnetu napr. matrikového otca. Podnet bude podľa novej právnej úpravy smerovať k dieťaťu, resp. kolíznemu opatrovníkovi. Základom je riešiť otázky osobného stavu dieťaťa – na prvom mieste je teda jeho záujem a nie záujem spoločnosti. V prípade úspešného zapretia otcovstva, môže dieťa podať návrh podľa § 94 – aby otcovstvo určiť súd.»

Podľa § 93 ods. 1 zákona o rodine muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

3. Predmet konania pred ústavným súdom a podstata argumentácie navrhovateľa

Návrh okresného súdu smeruje k posúdeniu súladu § 93 ods. 1 zákona o rodine s čl. 8 dohovoru. Okresný súd namieta nesúlad uvedeného ustanovenia z dôvodu, že po uplynutí zapieracej lehoty troch rokov odo dňa určenia otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, t. j. podľa druhej domnienky, ktorá neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa, právny alebo „matrikový“ otec, ktorý sa dozvie o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, resp. o skutočnostiach preukazujúcich, že nie je biologickým otcom dieťaťa, nemá k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy na zapretie otcovstva k dieťaťu, resp. na zmenu svojho právneho statusu vo vzťahu k dieťaťu.

Predmetom rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní bolo preto posúdenie súladu § 93 ods. 1 zákona o rodine s čl. 8 dohovoru.

Navrhovateľ vo svojej argumentácii namietal, že napadnuté ustanovenie nie je v súlade s čl. 8 dohovoru, pretože právny otec, ktorý z objektívnych dôvodov bez svojho zavinenia uvedením do omylu zo strany matky dieťaťa zistí, že nie je biologickým otcom dieťaťa a zmeškal zákonnú lehotu podľa ustanovenia § 93 ods. 1 zákona o rodine, nemá žiadnu zákonnú možnosť uplatniť si zrušenie otcovstva a legálne zmeniť svoj právny status vo vzťahu k „biologicky cudziemu“ dieťaťu.

Ústavný súd v tejto súvislosti obdobne ako účastníci tohto konania poukazuje predovšetkým na nález č. k. PL. ÚS 1/2010­57 z 20. apríla 2011, ktorého predmetom posúdenia bol súlad ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o rodine a riešil otázku zapretia otcovstva manželom matky dieťaťa. Podľa uvedeného ustanovenia zapretie otcovstva sa viazalo na splnenie dvoch podmienok, a to že sa manžel dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa, a časové obmedzenie jeho oprávnenia zaprieť otcovstvo do uplynutia trojročnej lehoty od momentu, keď sa dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa. V danom prípade ústavný súd musel v konaní zodpovedať otázku, či vnútroštátna právna úprava zapretia otcovstva, ktorá umožňovala zosúladiť právne otcovstvo s otcovstvom biologickým prostredníctvom súdneho rozhodnutia vydaného na základe žaloby o zapretie, ktorej podanie je časovo obmedzené subjektívnou lehotou plynúcou od momentu, keď sa manžel matky dieťaťa dozvedel o jeho narodení, dostatočne zohľadňovala kolidujúce záujmy, ktoré predstavujú predovšetkým právo dieťaťa na zachovanie stability rodinných vzťahov v záujme jeho ochrany, ale i jemu opozitne stojace právo dieťaťa na poznanie svojich biologických rodičov, ako aj právo právneho otca, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa, príp. právo biologického otca domáhajúceho sa nadobudnutia statusu právneho otca či právo matky dieťaťa. Ústavný súd v súhrne v danej veci konštatoval, že právnou úpravou ustanovená lehota na podanie zapieracej žaloby (zapieracia lehota) nie je v rozpore s označenými článkami dohovoru. Vymedzenie tejto lehoty a podmienok jej plynutia však musí vyváženým spôsobom rešpektovať práva všetkých v týchto právnych vzťahoch zúčastnených osôb. Z hľadiska vyváženia všetkých dotknutých záujmov pri usporiadaní právnych vzťahov súvisiacich s právnym otcovstvom bolo ale podľa ústavného súdu potrebné zobrať do úvahy predovšetkým moment začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorý musí zohľadňovať okamih, v ktorom sa právny otec dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Napadnutou právnou úpravou ustanovené začatie plynutia zapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, totiž neprimerane oslabovalo jeho záujmy. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia neposkytovali dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých subjektov, resp. nezohľadňovali dostatočne právo právneho otca na zosúladenie biologického a právneho otcovstva, právnemu otcovi neposkytovali opravný prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti neprimeranému zásahu do svojich práv, a preto neprimerane zasiahli do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj do práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo znenia zákonných domnienok otcovstva je zrejmé, že každá z nich predpokladá, že status právneho otca nadobudne biologický otec dieťaťa. Túto skutočnosť možno vyvodiť z toho, že podmienky vzniku právneho otcovstva sú viazané buď na časovo ohraničené obdobie možného počatia dieťaťa, alebo na vedomé rozhodnutie rodičov týkajúce sa rodičovstva.

Cieľom druhej domnienky otcovstva je stabilizovať právne pomery dieťaťa žijúceho mimo manželského zväzku v záujme ochrany jeho práv. Zákon o rodine zároveň poskytuje mužovi, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, lehotu na zapretie otcovstva, ktorá je prostriedkom, ktorý by mal zabezpečovať zosúladenie právneho a biologického otcovstva. Na základe uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že cieľom zákonodarcu v prípade určenia otcovstva podľa druhej domnienky nie je len určenie akéhokoľvek právneho otca dieťaťa, ale v súlade so spoločnosťou a morálkou všeobecne akceptovaným princípom zodpovednosti (každý by mal niesť zodpovednosť za svoje konanie) určenie biologického otca, ktorý by mal prijať a niesť plnú zodpovednosť za zabezpečenie výchovy a výživy svojho dieťaťa.

Národná rada, ako aj ministerstvo spravodlivosti poukázali vo svojich vyjadreniach predovšetkým na skutočnosť, že určenie otcovstva podľa druhej domnienky otcovstva predpokladá aktívne konanie muža, ktorý si musí byť vedomý, že biologickým otcom dieťaťa nemusí byť s ohľadom na skutočnosť, že nežije v manželstve, ktorému prináleží osobitný status, v ktorom sa vernosť partnerov prezumuje priamo právnou normou. Z uvedeného následne vyplýva, že podľa ich názoru právny otec, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, by nemal, pokiaľ ide o možnosť zaprieť otcovstvo, disponovať rovnakým rozsahom práv ako právny otec – manžel matky (t. j. otec, ktorého otcovstvo bolo určené na základe prvej domnienky), pretože k určeniu otcovstva došlo aj v dôsledku ním poskytnutej súčinnosti, resp. jeho dobrovoľným, slobodným a aktívnym konaním a v mimo manželského zväzku chráneného zákonom.

V danom prípade dochádza k stretu protichodných záujmov, ktoré na strane jednej predstavujú právna istota a záujem dieťaťa a na strane druhej právo právneho otca zrušiť svoje otcovstvo, t. j. právo na zapretie otcovstva v prípade, že nie je biologickým otcom, pričom právna úprava by mala zabezpečovať spravodlivú rovnováhu týchto protichodných záujmov.

Navrhovateľ vo svojej sťažnosti nerozporoval opodstatnenosť existujúcej právnej úpravy vo vzťahu k časovému obmedzeniu subjektívnej lehoty na podanie zapieracej žaloby právnym otcom ani samotnú dĺžku tejto lehoty, z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa tou časťou argumentácie ministerstva spravodlivosti, ktorá smerovala k odôvodneniu opodstatnenosti právnej úpravy v tomto smere (otázkami opodstatnenosti časového obmedzenia subjektívnej lehoty na podanie zapieracej žaloby, ako aj dĺžkou tejto lehoty sa ústavný súd už zaoberal v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/2010, pozn.).

Ako rozporné s ustanovením čl. 8 dohovoru navrhovateľ označil určenie momentu začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorá je podľa § 93 ods. 1 zákona o rodine viazaná na deň určenia otcovstva, a nie na okamih získania vedomosti právneho otca o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo k dieťaťu.

V prípade určenia otcovstva podľa druhej domnienky muž vstupuje do uvedených práv dobrovoľne v dôsledku vlastného prejavu vôle, pri ktorom vychádza z jemu v tom čase známych skutočností, na základe ktorých prevezme zodpovednosť za svoje konanie, ako aj následky s ním spojené. Argumentácia ministerstva spravodlivosti, podľa ktorej po uplynutí zapieracej lehoty začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami právneho otca, aj v prípadoch, v ktorých sa právny otec dozvie, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po uplynutí zapieracej lehoty, sa ústavnému súdu javí ako nepresvedčivá.

Z už uvedeného vyplýva, že napadnuté ustanovenie § 93 ods. 1 zákona o rodine neposkytuje dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých subjektov, resp. nezohľadňuje dostatočne právo právneho otca na zosúladenie biologického a právneho otcovstva. Právny otec nemá opravný prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti neprimeranému zásahu do svojich práv. Napadnuté ustanovenia preto neprimerane zasahuje do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bol plénu ústavného súdu predložený tento návrh sudkyne spravodajkyne na rozhodnutie: „Ustanovenie § 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

III.

Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

V Košiciach 20. mája 2015