PL. ÚS 30/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 30/2015-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2016 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta (sudca spravodajca), Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 141a v spojení s § 372u zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a o návrhu Okresného súdu Košice II na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade poslednej vety ustanovenia § 141a ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto

rozhodol:

II. Priebeh konania

1. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora na neverejnom zasadnutí pléna 8. apríla 2015 a uznesením č. k. PL. ÚS 30/2015-13 ho prijal na ďalšie konanie.

2. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh okresného súdu na neverejnom zasadnutí pléna 28. októbra 2015 a uznesením č. k. PL. ÚS 48/2015-9 ho prijal na ďalšie konanie. Z dôvodu, že návrhom sa napáda totožné ustanovenie právneho predpisu ako návrhom generálneho prokurátora, a so zreteľom na ich právnu súvislosť ho ústavný súd spojil podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku s návrhom generálneho prokurátora na spoločné konanie s tým, že spojená vec bude ďalej vedená pod sp. zn. PL. ÚS 30/2015.

3. V súlade s ustanovením § 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde predložili na výzvu ústavného súdu k návrhu generálneho prokurátora písomné stanoviská: - generálny prokurátor podaním č. k. 1 GÚp 8/13/1000-10 doručeným ústavnému súdu 19. mája 2015, - Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podaním č. k. KP 3/2015-24, Cpj 14/2015 doručeným ústavnému súdu 5. júna 2015, - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) podaním č. 41097/2015/21 doručeným ústavnému súdu 26. júna 2015, - Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) podaním č. PREDS-297/2015 spolu s návrhom napadnutého zákona s dôvodovou správou (tlač 455), spoločnou správou (tlač 455a) a prepisom rozpravy z 24. schôdze národnej rady z 19. októbra 2011 doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2015.

Podľa vyjadrenia generálneho prokurátora sa národná rada pri schvaľovaní namietanej právnej úpravy neriadila citovanými článkami ústavy a svoj záver odôvodnil takto: «Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa vo svojej rozsiahlej judikatúre zaoberá materiálnou definíciou a jednotlivými princípmi právneho štátu. „V právnom štáte ústava má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy.“ (PL. ÚS 32/95). Základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 ústavy vo vzťahu k právnemu štátu a jeho princípom je presadzovanie koncepcie materiálneho právneho štátu. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 1 ods. 1 ústavy opakovane zdôraznil, že predmetom ochrany poskytovanej týmto ustanovením ústavy sú ústavné princípy a demokratické hodnoty,

Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v čl. 1 ústavy. „Národná rada Slovenskej republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Jednou z najvýznamnejších a neopomenuteľných požiadaviek v rámci procesu tvorby práva v právnom štáte je požiadavka ochrany oprávnenej dôvery občana v právnu istotu zaručenú právnou úpravou. „Z princípu právneho štátu vyplýva aj ochrana oprávnenej dôvery občanov v právny

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti; cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený.“ (PL. ÚS 3/00). Princíp právnej istoty ako dôležitý pilier ochrany práva v právnom štáte v sebe zahŕňa aj ochranu legálne nadobudnutých práv (napr. I. ÚS 30/99), čo vo všeobecnom vyjadrení znamená, že „nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu.“ (PL. ÚS 16/95). „Všeobecný princíp právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je

Podľa už citovaného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95 „K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty.“.»

V nadväznosti na uvedené poukázal generálny prokurátor na nález ústavného súdu, podľa ktorého «„prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy. Ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že sa má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Malo by však ísť o také riešenia, ktoré by sa napriek „stretnutiu sa s časom“ vyhli priamemu retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia prechodných ustanovení ako intertemporálnych vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti nemožno celkom vylúčiť. Retroaktivita právnych následkov vo všeobecnosti nastoľuje otázku ochrany dôvery v oblasti pôvodne platného právneho stavu právnych následkov, ktorý sa následne mení. Časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by nenarušilo princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom vyvažovalo.“ (napr. PL. ÚS 25/05).».

Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti legislatívnej zmeny, ktorá má charakter nepravej retroaktivity, treba zároveň brať do úvahy, či v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu dôjde prijatím novej právnej úpravy zároveň aj k výraznému zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb (či už fyzických alebo právnických), pretože v takomto prípade je nová právna úprava minimálne v napätí s princípom ochrany legitímnych očakávaní.

povinnosť neexistovala. Som presvedčený, že povinnosť zloženia preddavku na trovy konania by mala byť ukladaná iba v konaniach, ktoré boli začaté až po nadobudnutí účinnosti zákona č. 388/2011 Z. z., t. j. po 1. januári 2012. Žalobca, ktorý podal žalobu o zaplatenie peňažnej sumy pred 1. januárom 2012 totiž v čase podania žaloby nemal a ani nemohol mať vedomosť o tom, že na základe neskoršej zmeny zákona mu bude uložená

podá alebo nepodá. Znenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku nedáva konajúcemu súdu priestor na úvahu, či návrh žalovaného na uloženie preddavku na trovy konania žalobcovi schváli alebo zamietne. Súd na tento účel nie je oprávnený skúmať majetkové pomery žalobcu a zvážiť, či povinnosť zložiť preddavok uloží alebo nie; rovnako nie je oprávnený rozhodnúť o výške preddavku, nakoľko táto je presne daná zákonom (5 % z uplatňovanej peňažnej

Na základe § 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho súdneho poriadku proti takémuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie, a teda žalobca nemá žiadnu zákonnú možnosť brániť sa proti tomuto uzneseniu. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania môže byť uložená aj v tých konaniach, ktoré sa nachádzajú v štádiu odvolania, resp. aj dovolania.

Nie je vylúčené, že práve majetnejší žalovaní (rôzne korporácie, poisťovne, banky a pod.), ale napr. aj štát či obec, ktorí povinnosť zloženia preddavku nemajú (nakoľko sú z aplikácie § 141a vyňatí, keďže ich majetkové pomery nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní), budú § 141a využívať na to, aby sa zbavili „nepohodlných“ žalôb, nakoľko sú si vedomí, že bežný žalobca nebude mať dostatok prostriedkov na zloženie preddavku na trovy konania a konanie tak bude musieť byť zastavené. So zastavením konania z dôvodu nezaplatenia preddavku na trovy konania žalobcom následne súvisí povinnosť žalobcu nahradiť žalovanému dovtedy vzniknuté trovy konania, nakoľko konanie bolo zastavené z dôvodu, ktorý zavinil práve žalobca neuhradením uloženej povinnosti zložiť preddavok na trovy

späťvzatie žaloby žalobcom a následné zastavenie konania súdom viazané na súhlas žalovaného. Bolo by nelogické, aby žalovaný, ktorý podá návrh na uloženie povinnosti na zloženie preddavku na trovy konania, vedomý si pravdepodobnej nemožnosti splnenia tejto povinnosti, následne súhlasil so zastavením konania z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom. Naopak, v takomto prípade si žalovaný s najväčšou pravdepodobnosťou počká na zastavenie konania z dôvodu nesplnenia preddavkovej povinnosti, pričom následne mu budú žalobcom nahradené trovy konania.».

Podľa právneho názoru okresného súdu „zásadný rozpor je daný skutočnosťou, že žalobcovi v občianskom súdnom konaní (pokiaľ nie je v plnom rozsahu oslobodený od povinnosti platiť súdne poplatky), ktorý nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou na zloženie trov preddavku (5 % z hodnoty predmetu sporu) a teda nemôže a neuhradí preddavok na trovy konania žalovaného, pri následnej aplikácii spornej poslednej vety § 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. zastavenie konania, je odopreté jeho ústavné právo na súdnu ochranu dané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

S ohľadom na uvedené okresný súd navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Ustanovenia § 141a ods. 1 posledná veta Zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok) nie sú v súlade s ustanovením čl. 46 ods. 1 Zákona č. 460/1992 Zb. (Ústava Slovenskej republiky).“

Ústavný súd následne vyzval príslušné orgány na základe ustanovenia § 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde na vyjadrenie a zaujatie písomného stanoviska k návrhu generálneho prokurátora.

3. Generálny prokurátor podaním č. k. 1 GÚp 8/13/1000-10 oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

4. Najvyšší súd sa vyjadrením č. k. KP 3/2015-24, Cpj 14/2015 pripojil k vyjadreniu generálneho prokurátora vzťahujúcemu sa na problematickú aplikáciu § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho poriadku a na s ňou spojený zásah do práv účastníkov konania na strane žalobcu v konaniach, ktoré boli začaté podľa znenia Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného pred 1. januárom 2012. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom generálneho prokurátora, že povinnosť zloženia preddavku na trovy konania by mala byť ukladaná iba v konaniach, ktoré boli začaté pred 1. januárom 2012, ako aj so záverom generálneho prokurátora o povinnosti súdu konať na návrh, ako to vyplýva zo znenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku a neexistencie zákonnej možnosti žalobcu brániť sa proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania.

... nedôvodný vo vzťahu k § 141a OSP, keďže uvedené ustanovenie ako také nezakladá ústavný nesúlad s vymenovanými článkami Ústavy SR a návrhu nemožno vyhovieť za stavu, že sa navrhuje vyslovenie nesúladu oboch ustanovení, pričom čo i len jedno z nich nespĺňa atribúty ústavnej súladnosti“, čo ministerstvo spravodlivosti odôvodnilo takto: «Vo vzťahu k ust. § 372u OSP je potrebné predovšetkým uviesť, že ide o štandardné prechodné ustanovenie procesnoprávneho charakteru, ktoré zákonodarca spravidla používa pri novelizácii noriem kódexu civilného procesného práva. Vlastná konštrukcia prechodného ustanovenia je daná povahou procesnoprávnych noriem, pričom je potrebné zvýrazniť, že podľa základných aplikačných zásad procesného práva by súd procesnoprávne normy účinné v čase, kedy súdne konanie prebieha, aplikoval aj v prípade, ak by prechodné ustanovenie § 372u OSP nebolo do predmetného právneho predpisu vôbec inkorporované. Aj v tomto zmysle je otázny zmysel a význam ústavnoprávneho spochybňovania prechodného ustanovenia zákona. Ak by aj Ústavný súd SR potenciálnemu návrhu na vyslovenie protiústavnosti § 372u OSP vyhovel, nevznikla by ani potreba, aby zákonodarca v lehote 6 mesiacov vykonal legislatívnu úpravu cit. prechodného ustanovenia. Aj z uvedeného možno ustáliť iba marginálnu spornosť ust. § 372u OSP vo vzťahu k namietaniu jeho údajnej protiústavnosti. Na strane druhej platí aj opačný výklad samotná existencia § 372u OSP a jeho účinky, ktoré by nastali aj v prípade jeho absencie, nie je dôvodom na vyhlásenie protiústavnosti § 141a OSP per se, keďže návrhom na ústavný súd sa nespochybňuje ústavnosť štandardného pôsobenia ustanovenia § 141a... ... ÚS však nie je „pozitívnym zákonodarcom“, a preto nemá oprávnenie zavádzať do právnej úpravy nové prechodné ustanovenia, ktoré by špecificky riešili uplatňovanie tohto „nového“ procesného inštitútu v prebiehajúcich konaniach. Okrem toho je potrebné poukázať na to, že návrh GP v tejto veci týkajúcej sa údajných nedostatkov prechodných ustanovení právnej úpravy je podaný po viac ako troch rokoch od jej účinnosti.»

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov.

Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 4Cdo 98/2010: „Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). .

Ministerstvo spravodlivosti vyslovilo názor, že zákonodarca v danom prípade nevstúpil do subjektívnych práv nadobudnutých niektorým z účastníkov občianskeho súdneho konania, a to, čo mohol zasiahnuť, sú zrejme len očakávania účastníkov konania. Podľa názoru ministerstva spravodlivosti však v danom prípade nejde ani o legitímne očakávania účastníkov konania, keďže nemožno očakávať, že právna úprava týkajúca sa procesu uplatňovania subjektívnych práv nemôže byť zmenená. Ako k tomu ministerstvo spravodlivosti uviedlo, «„legitímne“ očakávania účastníkov konania, pokiaľ ide o inštitút preddavku na trovy konania, pritom oslabujú aj ďalšie okolnosti a síce, že ide o inštitút formálne nový, avšak jeho výsledok bol dosiahnuteľný aj za predchádzajúcej právnej úpravy. Žalobca aj bez právnej úpravy v § 141a OSP mohol rovnaký výsledok dosiahnuť použitím ustanovenia § 74 OSP (predbežné opatrenie) a v sporoch s cudzím prvkom prostredníctvom ustanovenia § 51 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ktorý je súčasťou tohto predpisu s veľmi podobnou dikciou ako ustanovenie § 141a OSP („súd uloží“) od jeho prijatia v roku 1963.».

V súvislosti so zavedením samotného § 141a do Občianskeho súdneho poriadku ministerstvo spravodlivosti poukázalo na dôvodovú správu zákona, ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok. Podľa názoru ministerstva spravodlivosti «ako možno vyvodiť z odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky normatívnou motiváciou zákonodarcu bolo poskytnúť ochranu účastníkom súdneho konania pred šikanóznymi návrhmi na začatie súdneho konania, ktoré v niektorých prípadoch plnia dokonca funkciu prostriedku procesného nátlaku a metód vymáhania pohľadávky s vedomím, že prípadné trovy konania nebudú od „iniciátora“ súdneho procesu reálne vymožiteľné. Nie je tak zriedkavé, že neraz účelovo vyvolané súdne konanie iniciuje zahraničná právnická osoba, v prípade ktorej existuje iba minimálna šanca na vymoženie trov konania, ak bude úspešná obrana odporcu. Pritom pri náhrade trov konania v prospech odporcu môže ísť – s ohľadom na hodnotu predmetu sporu – o povinnosť náhrady trov v značnej výške. V predmetnom legislatívnom opatrení preto možno pozorovať reflexiu základných zásad občianskeho súdneho konania (§ 1 OSP) s dôrazom na poskytnutie ochrany účastníkovi konania pred účelovo vyvolaným súdnym konaním, a to formou štandardného procesného inštitútu preddavkovej povinnosti pri sporoch, predmetom ktorých je uplatnenie práva na zaplatenie značnej peňažnej sumy. Preddavková povinnosť účastníka konania nie je v súdnom konaní pritom ničím neobvyklým, do pozornosti dávame napríklad ust. § 141 ods. 1 OSP.».

V závere svojho stanoviska ministerstvo spravodlivosti stručne poukázalo na otázku odvolania sa proti rozhodnutiu o zložení preddavku, na otázku hľadiska oslobodenia od súdnych poplatkov a zastavenia odvolacieho konania podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku.

6. Národná rada vo vyjadrení č. PREDS-297/2015 uviedla: «Odôvodnenie návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky je založené na porušení princípu zákazu retroaktivity právnych predpisov. Právna teória rovnako ako aj ústavný súd rozlišuje medzi pravou retroaktivitou a nepravou retroaktivitou. K otázke pravej retroaktivity sa ústavný súd vyjadril vo viacerých svojich nálezoch, okrem iného aj nasledovne: „Problém retroaktivity sa prekrýva s teóriou nadobudnutých práv (iura quaesita) alebo s ňou celkom splýva. Teória nadobudnutých práv spočíva v zdôvodnení neprípustnosti takej situácie, aby práva, ktoré niekto nadobudol podľa zákona, mu boli dodatočne a so spätnou účinnosťou odňaté neskorším zákonom, t. j. aby so spätnou účinnosťou bol dodatočne v neprospech niekoho zmenený uzavretý právny stav, resp. dôvod vychádzajúci z tohto právneho stavu.“ (PL. ÚS 3/00).

právnej normy. Z tohto pohľadu je potrebné postupovať aj pri analýze namietaného ustanovenia § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho poriadku. Je potrebné najmä identifikovať, ktoré „právo alebo právny vzťah“ by potencionálne mohlo byť dotknuté retroaktívnou právnou normou. Na základe takejto analýzy možno konštatovať, že jediným

Na základe uvedeného je preto možné jednoznačne konštatovať, že v tomto prípade ustanovenie § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho poriadku nevykazuje znaky pravej retroaktivity. Ďalej je potrebné posúdiť otázku nepravej retroaktivity napadnutých ustanovení. K otázke nepravej retroaktivity sa ústavný súd takisto vyjadril viackrát: „Za nepravú retroaktivitu považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali“ (PL. ÚS 3/00).

nechráni občana pred každou subjektívne chápanou stratou dôvery alebo pred každým sklamaním.“ (PL. ÚS 6/04). K problematike opodstatnenosti verejného záujmu na spätné pôsobenie právnej normy, avšak výlučne vo forme nepravej retroaktivity, je preto potrebné pristupovať individuálne v každom jednom prípade. K ustanoveniu § 141a Občianskeho súdneho poriadku uvádzame, že obdobné ustanovenie už nie je súčasťou nových kódexov schválených 21. mája 2015, ktoré od 1. júla 2016 nahradia zákon č. 99/1963 Zb. K otázke zákazu nepravej retroaktivity je potrebné pristupovať citlivo aj z toho dôvodu, že pri generálnej aplikácii takéhoto zákazu by bola podstatne sťažená, ak nie znemožnená normotvorná činnosť v prípade objektívnej potreby upraviť existujúce právne vzťahy novým spôsobom, čím by došlo k nemožnosti zmeny exitujúceho stavu v záujme

Národná rada zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

IV. Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých článkov ústavy

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 141a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku ak je na jednej strane sporu účastníkov viac a každý z nich koná samostatne, uloží súd zložiť preddavok na trovy konania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.

Podľa § 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a.

Podľa § 372u Občianskeho súdneho poriadku na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.

V. Východiská a právne závery rozhodnutia

1. Národná rada 19. októbra 2011 prijala zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 388/2011 Z. z.“).

Článkom I novelizačným bodom 26 zákona č. 388/2011 Z. z. bol do Občianskeho súdneho poriadku za § 141 vložený nový § 141a, ktorý znel:

Článkom I novelizačným bodom 65 zákona č. 388/2011 Z. z. bol do Občianskeho súdneho poriadku za § 372t vložený nový § 372u, ktorý znie: „Na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.“

Ustanovenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku bolo následne novelizované zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a tak v súčasnosti platná a účinná úprava ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku znie: „(1) Navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť preddavok zložiť, ho zložil, alebo odporcom je účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví. (2) Výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. (3) O zloženom preddavku na trovy konania rozhodne súd v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie; preddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov podľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť podľa § 141. (4) Ak je na jednej strane sporu účastníkov viac a každý z nich koná samostatne, uloží súd zložiť preddavok na trovy konania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.“

V rámci zisťovania historicko-právnych súvislostí uplatnenia napadnutého ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd poukazuje na fakt, že procesné právo poznalo inštitút preddavku na trovy konania ešte pred rokom 1950. Preddavok na trovy konania bol vnímaný ako zabezpečovací inštitút, poskytujúci istý druh ochrany strane sporu pred možnou ujmou (spočívajúcou na strane žalovaného už samotnou skutočnosťou, že bola proti nemu podaná na súde žaloba). Poskytnutie zabezpečenia zo strany žalobcu formou zloženia preddavku na trovy konania však nemohlo čiastočne alebo úplne znemožniť, aby sa žalobca domáhal svojho práva na súde, preto táto požiadavka mohla byť uplatnená iba výnimočne, tam, kde procesné právo uzná, že záujem žalovaného na zabezpečení trov konania, ktoré mu žalobou a účasťou v konaní vzniknú, si zaslúži prednosť pred záujmom žalobcu na uplatnení práva (porov. Hora, V.: Československé civilní právo procesní. I. – III. díl. Praha : Wolters Kluwer ČR, a. s., 2010, s. 83 – 85). V spojitosti s podaným návrhom generálneho prokurátora a podaným návrhom okresného súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou považuje ústavný súd za potrebné skúmať tieto maximálne hranice uplatniteľnosti napadnutého ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aj v súčasnosti, a to predovšetkým v kontexte práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ústavy.

Je zrejmé, že nemožno považovať za nesúladnú s ústavou a za základné práva porušujúcu takú právnu úpravu, ktorá podmieňuje súdnu alebo inú právnu ochranu uhradením súdneho alebo iného poplatku a následnú nemožnosť domáhať sa ochrany svojho práva v prípade neuhradenia takéhoto súdneho alebo iného poplatku. Ústava totiž ani vo svojom čl. 46 ods. 1 a ani v žiadnom ďalšom ustanovení právo na bezplatnú súdnu a ani inú právnu ochranu negarantuje. V prípade opaku by za nesúladný s ústavou bolo možné vyhlásiť napr. celý zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, resp. zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna 1999). Obdobne aj Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemôže byť považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samo osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Kreuz v. Poľsko, sťažnosť z 19. 6. 2001), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie a že potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie peňažného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (porov. Tolstoy-Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť z 13. 7. 1995 a Brualla Goméz de la Torre v. Španielsko, sťažnosť z 19. 12. 1997).

Obmedzovanie prístupu k súdu však prichádza do úvahy nielen v úvodnej fáze konania, pri samotnom spoplatňovaní návrhu na začatie konania. Účastník konania môže mať základné právo na prístup k súdu ohrozené aj v ďalších fázach konania pred súdom, a to existenciou povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, zakotvené práve v napadnutom ustanovení § 141a Občianskeho súdneho poriadku.

V rámci hodnotenia uvedených predpokladov aplikácie ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku vychádzal ústavný súd aj zo spoločnej správy výborov národnej rady o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok a ktorým sa menili a dopĺňali niektoré zákony (tlač 455) v druhom čítaní (neskôr prijatý zákon č. 388/2011 Z. z.) z 10. októbra 2011 (ďalej len „spoločná správa výborov“), v ktorej sa v odôvodnení zmeny navrhovaného znenia ustanovenia § 141a uvádza, že „v sporoch, v ktorých je uplatňovaná vyššia peňažná suma, je strana vystupujúca ako odporca často v situácii, že je voči nej uplatňovaný návrh, ktorý sa javí ako šikanózny. Odporca platí trovy konania (napr. odmena advokáta) zo sumy, ktorá je voči nemu uplatňovaná s rizikom, že ak bude v bránení práva úspešný, navrhovateľ jej trovy nenahradí, keďže ešte počas konania podľa vývoja konania napr. postúpi pohľadávku na inú osobu, u ktorej nie je zabezpečená vymožiteľnosť tejto pohľadávky. Navrhovaný inštitút preddavkov na trovy konania má za cieľ eliminovať tieto šikanózne návrhy v čo najväčšej miere.“. Z uvedeného tak možno vyvodiť ratio legis prijatej zmeny.

Následne, za predpokladu, ak v konaní na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podá odporca návrh na uloženie povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania, z formulácie zákonnej dikcie ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že súd nemá pri aplikácii tohto inštitútu žiadny priestor na úvahu a po preskúmaní stanovených podmienok a kladnom zistení ich naplnenia je súd povinný účastníkom uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Ústavný súd na tomto mieste tiež poukazuje na skutočnosť, že kým pri povinnosti zložiť preddavok adresovanej navrhovateľovi používa zákonodarca slovné spojenie uloží, pri adresovaní tej istej povinnosti odporcovi používa zákon slovné spojenie vyzve. Nabáda to k výkladu, že povinnosť zložiť preddavok na trovy konania ukladá súd navrhovateľovi rozhodnutím, ktoré by malo byť vydané vo forme uznesenia, a odporcovi zasiela len výzvu na zaplatenie preddavku, bez nutnosti vydať rozhodnutie, ktorým by mu takúto povinnosť uložil. Ústavný súd je toho názoru, že takýto rozdielny postup pri sledovaní porovnateľných cieľov nie je opodstatnený, a to najmä z dôvodu, že uznesenie s povinnosťou zložiť preddavok na trovy konania adresované navrhovateľovi je exekučným titulom, kým výzva na zloženie preddavku na trovy konania adresovaná odporcovi takýmto exekučným titulom nie je. Takýto exekučný titul a jeho následné vykonávanie v prípade nezaplatenia preddavku na trovy konania sa môže dobrovoľne stať pre navrhovateľa až likvidačným, čím je dotknuté právo na spravodlivý súdny proces. Naproti tomu majetková sféra odporcu, keďže na vymáhanie preddavku od neho neexistuje exekučný titul, zostáva nedotknutá.

Ústavný súd taktiež posudzoval dôvodnosť výšky preddavku na trovy konania stanovenú v súlade s ustanovením § 141a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vo výške 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Rovnako, ako pri hodnotení kritéria predmetu konania, aj vo vzťahu k výške preddavku na trovy konania absentuje ústavnému súdu jej relevantné zdôvodnenie zo strany zákonodarcu. V súlade s už citovanou spoločnou správou výborov národnej rady pod trovami konania, ktoré má odporca v konaní platiť zo sumy, ktorá sa voči nemu uplatňuje, prezumuje predovšetkým odmenu advokáta. Tá sa vo väčšine prípadov odvíja od ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena advokáta podľa tejto vyhlášky je konštruovaná ako degresívne kĺzavá, t. j. čím vyššia je tarifná hodnota predmetu veci, tým nižšia je tarifná odmena za jeden úkon právnej služby. Pri pohľadávke vo výške

stanovenou výškou preddavku na trovy konania a položkou odmeny advokáta reprezentujúcou trovy konania je znateľná a v mnohých prípadoch arbitrárna. Ústavný súd k tejto problematike už uviedol, že «zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie výslovne považuje aj primeranosť výšky súdneho poplatku, keďže výška poplatku vo svetle okolností konkrétneho prípadu vrátane sťažovateľovej spôsobilosti zaplatiť poplatok a fáza konania, v ktorej došlo k obmedzeniu, predstavujú faktory, ktoré

Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov je poplatok z hodnoty predmetu sporu (ktorý je určujúci aj pre výpočet preddavku na trovy konania) 6 %, najmenej 16,50 € a najviac 16 596,50 €, v obchodných veciach najviac 33 193,50 €.

Už len táto samotná skutočnosť je aj podľa názoru ústavného súdu výrazne za hranicou ústavnosti.

Už uvedené evokuje, že preddavok na trovy konania neoprávnene bráni vybraným subjektom v prístupe k súdu. Súd pri ukladaní povinnosti zložiť preddavok na trovy konania navrhovateľovi v súlade s ustanovením § 141a Občianskeho súdneho poriadku nemá priestor posudzovať konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu vo vzťahu k podmienkam aplikácie právnej normy, tak ako ani vo vzťahu k výške preddavku. Už tu je vidieť značný odklon od základných kontúr tohto inštitútu v porovnaní s minulosťou. Ako totiž už ústavný súd uviedol, primárna a rozhodujúca má byť fakultatívnosť a výnimočnosť jeho uplatnenia. Ústavný súd na tomto mieste opätovne zdôrazňuje, že nepovažuje za nesúladnú s ústavou takú právnu úpravu, ktorá podmieňuje súdnu alebo inú právnu ochranu uhradením súdneho alebo iného poplatku, akúkoľvek neprimeranosť výšky súdneho alebo iného poplatku však nemožno zamieňať s požiadavkou úhrady akéhokoľvek súdneho alebo iného poplatku. Ústavný súd v súvislosti s inštitútom preddavku na trovy konania v zmysle ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku zdôrazňuje „potrebu rešpektovania princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do majetkových práv účastníka konania boli minimalizované na najnižšiu možnú rozumnú mieru, ktorou by vždy mala byť odhadnutá výška budúceho priznaného nároku v rámci náhrady trov konania; nesmie ísť teda iba o mechanické určenie zálohy na trovy konania vo výške 5 % z predmetu konania... . Uvedený princíp vyžaduje zohľadniť tiež osobitosti danej veci“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 207/2012 z 28. novembra 2012; k všetkým uvedeným záverom ústavného súdu porov. aj závery uvedené v Kotrecová, A. – Grausová, K.: Renesancia preddavku na trovy konania. In: Justičná revue, 65, 2013, č. 4, s. 464 – 476 a Berezňaninová, Ľ.: Štát ako účastník civilného konania. In: Základné zásady v rozhodovacej činnosti súdnej moci. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, 2014, s. 209 – 223, s ktorými sa ústavný súd stotožnil).

Platilo by totiž to, že odvolanie môže podať len neúspešný odporca navrhujúci autoritatívne uloženie povinnosti navrhovateľovi, ktorý sa voči nemu domáha svojho majetkového práva. Navrhovateľ by takéto právo podať odvolanie nikdy nemal, lebo buď by bol zaviazaný zaplatiť preddavok, a vtedy by sa na neho vzťahovala úprava ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho súdneho poriadku, alebo by bol návrh voči nemu zamietnutý, a vtedy by, samozrejme, ako úspešný účastník odvolanie tiež nemohol podať.

V závere k tejto časti je potrebné podotknúť, že uvedená právna úprava § 141a Občianskeho súdneho poriadku stráca platnosť a účinnosť 1. júla 2016, kedy nadobúda účinnosť Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSR“), ktorý ruší Občiansky súdny poriadok a ktorý neupravuje povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ale zavádza „len“ preddavok na trovy dôkazu (podľa § 253 CSR ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým sú spojené výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok. Ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania. Ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná).

V kontexte už skôr vykonanej analýzy predpokladov na uplatnenie ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku však podľa názoru ústavného súdu nemožnosť navrhovateľa odvolať sa voči rozhodnutiu o jemu uloženej povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, a to z hľadiska skutočného naplnenia všetkých podmienok na uloženie tejto povinnosti v zmysle ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku, dáva evidentne priestor na arbitrárne a svojvoľné rozhodnutia súdov prvého stupňa o návrhu odporcu na uloženie takejto povinnosti.

Pravú retroaktivitu vymedzil ústavný súd ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. mája 1999), alebo ako stav, kedy zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností; porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001). Ústavný súd sa k tejto problematike ďalej vyjadril aj vo svojom náleze (sp. zn. PL. ÚS 10/06 z 24. júna 2009), a to takto: „Právna norma môže byť charakterizovaná ako pravo retroaktívna, ak dnes stanoví právne následky pre skutkové podmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti tejto normy tak, akoby tieto právne následky platili už včera (porov. zmienku v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/04). Inými slovami, ak v minulom okamžiku niekto mal nejaké právo (alebo povinnosť) a zákon k tomuto minulému okamžiku toto právo (alebo povinnosť) zruší alebo zmení, ide o pravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita je fikciou, pretože hoci sa vie, že v minulom okamžiku niekto mal nejaké právo, zákon finguje, že uvedený subjekt dané právo nemal, alebo ho mal iné. Z hľadiska predmetnej veci je nutné rozlišovať medzi zmenou pravidiel, ktoré pochádzajú z minulosti, a zmenou pravidiel do minulosti.“

Za nepravú retroaktivitu považuje ústavný súd stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna 1999). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001).

Ústavný súd pri hodnotení napadnutého ustanovenia z hľadiska jeho súladu s ústavou posudzoval, či sa pri riešení účinnosti zákona č. 388/2011 Z. z. muselo vychádzať z retroaktivity právnej úpravy s následkami zásahu do práv účastníkov konania na strane žalobcu v konaniach začatých podľa skôr platného a účinného znenia Občianskeho súdneho poriadku alebo sa bolo potrebné pri prijímaní novely Občianskeho súdneho poriadku vyhnúť v tejto časti retroaktivite právnej normy a prijatou novou právnou úpravou zasiahnuť iba konania iniciované po účinnosti zákona č. 388/2011 Z. z., t. j. po 1. januári 2012. Zrušenie starej a prijatie novej právnej úpravy je totiž nutne spojené so zásahom do princípu rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Dochádza k tomu v dôsledku ochrany iného verejného záujmu alebo základného práva a slobody, pričom vyšší stupeň intenzity verejného záujmu, resp. ochrany základných práv a slobôd odôvodňuje vyššiu mieru zásahu do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo novou právnou úpravou (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 28/00 zo 17. januára 2002). Pri tomto hodnotení vychádzal ústavný súd aj z už citovanej spoločnej správy výborov.

Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade verejný záujem (na eliminovaní nedôvodných a šikanóznych žalôb) neprevyšuje záujem jednotlivcov (účastníkov konania) na ochrane ich dôvery v právo platné a účinné v čase podania návrhu na začatie konania. V danom prípade nemožno indikovať žiaden taký ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého zákonodarca môže zasiahnuť do už nadobudnutých práv (iura quesita) účastníkov konania. Dôvod v zmysle už citovanej spoločnej správy výborov národnej rady o prerokovaní novely Občianskeho súdneho poriadku nesmeruje k zachovaniu základných ústavných princípov, prípadne vyšších princípov spravodlivosti, morálky a slušnosti, čo by takýto zásah podľa názoru ústavného súdu výnimočne mohlo ospravedlniť. Ako totiž už ústavný súd vo svojom náleze uviedol, „ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní, a tiež trvácnosť a stabilita právnych noriem, a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho nevynímajúc“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/06 z 30. apríla 2008). Podľa ústavného súdu teda „nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu“ (porov.

nález

ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995). Ak mal žalobca pri podaní návrhu na začatie konania v čase pred účinnosťou zákona č. 388/2011 Z. z. právo súdne konanie iniciovať a v ňom ďalej pokračovať až do jeho právoplatného skončenia bez povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, ústavný súd zastáva názor, že toto právo mu neskoršie vydaným právnym predpisom (zákonom č. 388/2011 Z. z.) nemôže byť odňaté a zásah do tohto práva žalobcu ako účastníka konania považuje ústavný súd za zásah do princípu právnej istoty.

4. Doplňujúc už predostreté závery ústavný súd k namietanému nesúladu napadnutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s čl. 2 ods. 2 ústavy poukazuje aj na podstatu tohto článku ústavy vyjadrujúceho ústavný princíp legality štátnej moci. V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž bez ústavou určeného zákonného základu, v jeho rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom žiadny štátny orgán Slovenskej republiky nemôže a nesmie konať, a ako už ústavný súd potvrdil, tento záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na Národnú radu Slovenskej republiky a na proces prijímania zákonov (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996).

Z vyžiadaných podkladov ústavný súd zistil, že národná rada schválením napadnutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku neprekročila medze svojej ústavne zakotvenej právomoci, nenarušila systém deľby moci v štáte a konala v súlade s pravidlami zákonodarného procesu. V časti namietajúcej rozpor ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku s čl. 2 ods. 2 ústavy preto ústavný súd návrhu nevyhovel.

VI.

Z dôvodov uvedených v časti V tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca § 141a Občianskeho súdneho poriadku účinnosť. Ak národná rada neuvedie tento zákon do súladu s ústavou, stráca § 141a Občianskeho súdneho poriadku po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2016