PL. ÚS 3/2022

demokracia 5. V bode 15 uznesenia sa píše o pomoci ústavného súdu predkladajúcemu všeobecnému súdu („rozhodnutie by nedokázalo naplniť funkčnú podstatu návrhového oprávnenia všeobecného súdu, ktorou je účinná pomoc ústavného súdu všeobecnému súdu prostredníctvom vyriešenia prejudícia ústavno-právnej povahy“) a v záverečnom odseku 29 sa nachádza v podstate

poučenie

všeobecným súdom, aby predkladali ústavnému súdu dokonalé podania. Myslím, že takéto uvažovanie nie je správne. V jeho pozadí je pravdepodobne skutočnosť, že ústavný súd rozhoduje o objektívnom práve – o tom jednom všeobecne platnom práve, zatiaľ čo všeobecné súdy rozhodujú o subjektívnych právach, teda len o aplikácii toho hlavného objektívneho práva. Podľa môjho názoru však v tejto situácii ústavný súd nepomáha okresnému súdu, ale ústavný súd spolu s okresným súdom pomáhajú, teda slúžia ústavnosti, občanom, riadnemu chodu práva. 6. Na uvažovaní väčšiny ma, samozrejme, zarmucuje skutočnosť, že ústavný súd na základe impulzov z justičnej, a teda občianskej reality neodstraňuje právne normy, ktoré môžu byť protiústavné. Ešte o čosi viac ma zarmucuje, že takýto štýl myslenia môže byť výrazom nedôvery k istej podobe demokracie. Nemyslím tým demokraciu ako spôsob obnovovania moci voľbami (PL. ÚS 18/1999), ale demokraciu ako dôveru v schopnosti spoločnosti a jej inštitúcií, presnejšie rozmanitej spoločnosti, si na základe komunitnej skúsenosti a iniciatívy upravovať svoje pravidlá. Demokracia v tomto zmysle znamená, že chceme spoznať aplikačné právne problémy a chceme ich riešiť. Vo všeobecnosti, podstatou demokracie nie je bezchybnosť, ale bezchybnosť demokracie spočíva v schopnosti chyby poznávať a naprávať ich. 7. Na konanie o súlade sa možno pozrieť z dvoch previazaných hľadísk, a to z hľadiska (i) typu navrhovateľa a (ii) aplikácie preskúmavanej normy. Ak na ústavnom súde podá návrh skupina poslancov, generálny prokurátor či iná ne-justičná autorita, tak ústavný súd preskúmava objektívne právo. Mocenská autorita žiada ústavný súd, aby preskúmal objektívne právo, pričom takýto návrh nemusí mať nutne súvis s autentickými právnymi problémami a pri posudzovaní normy ústavný súd nemusí mať nutne vedomosť, ako sa posudzovaná (napríklad nová) norma skutočne aplikuje. Oproti tomu návrh od všeobecného súdu vychádza z tisícok rôznych súdnych prípadov, ktoré reflektujú problémy slobody jednotlivcov, a netýka sa normy, ktorá sa možno aplikuje, ale normy, ktorá sa aplikuje určite. (Tým nijak nezmenšujem význam abstraktnej kontroly.) 8. Ústavný súd svojím výkladom obmedzuje tú, v naznačenom zmysle, najdemokratickejšiu, najkonkrétnejšiu podobu súdnej ochrany ústavnosti.

12. Bez nutnosti nanovo vyvažovať ústavu je už ústavne vyváženým taký postup, v ktorom by sa ústavný súd vecou zaoberal a prípadné zložitejšie temporálne otázky riešil po vydaní meritórneho nálezu, a tak iniciatívne zladil v súlade s demokratickým právnym štátom prospech celku na strane jednej a prípadnú záťaž na jednotlivcov na strane druhej [„Irrespective of the starting point (ex nunc, ex tunc), the courts´ practice reveals an undeniable need for flexibility. Apparently, specific cases call for tailored inter-temporal effects“ In: Popelier et al (2014), s. 3]. Ústavný súd vie moderovať priamo výrok (PL. ÚS 6/94) a už taktiež nastavoval aj temporálne účinky (PL. ÚS 17/08). 13. Súdny dvor taktiež modifikuje temporálne účinky [Dominik Düsterhaus, Eppur Si Muove! The Past, Present, and (possible) Future of Temporal Limitations in the Preliminary Ruling Procedure, Yearbook of European Law, Volume 36, 2017, Pages 237–274, https://doi.org/10.1093/yel/yew026]. Pestrosť demokracie však môže pri mnohých súkromnoprávnych veciach viac či menej harmonizovaných právom EÚ znamenať, že aktívne všeobecné súdy budú hľadať odpovede v Luxemburgu, a nie v Košiciach na úkor kultivácie našej ústavnosti.

demokracia

Wolters Kluwer, 2021. xiv, 256 stran. Právní monografie. ISBN 978-80-7598-749-5). Už dnes vzbudzuje naša judikatúra ku konkrétnej kontrole rozpaky (porov. diskusiu na vlákne Gyarfas, J. Cesta zarúbaná: Má ešte zmysel napádať v súdnom konaní súlad predpisu s ústavou? In: https://www.lexforum.sk/731). O to väčšie rozpaky môže vzbudzovať z časového odstupu. Predbežná otázka má DNA v talianskom ústavnom práve a odtiaľ plynie aj inšpirácia pre predbežnú otázku pred Súdnym dvorom. Z praxe Súdneho dvora plynie prezumpcia aplikovateľnosti predbežnej otázky, Súdny dvor prezumuje, že otázka je podávaná z rozumných dôvodov a kolegiálne na ňu svojim predkladajúcim súdom odpovedá. Pre našu aktuálnu judikatúru niet žiadnej komparatívnej paralely. Aj federálny československý ústavný súd návrh súdu týkajúci sa súkromnoprávnych vzťahov riadne prerokoval a príslušné zákonné ustanovenie napokon vyhlásil za nesúladné (pracovnoprávny vzťah ‒ Pl. ÚS 72/92; https://www.usoud.cz/fileadmin/user_upload/ustavni_soud_www/prilohy/sbirka_usneseni_a_ nalezu.pdf).

Z toho vyplýva, že pre otázky týkajúce sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor teda môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 25, ako aj zo 7. februára 2018, American Express, C‑304/16, EU:C:2018:66, bod 32).“.

2. Auflage. Mohr Siebeck: Tübingen, 2019, s. 44; cit. podľa Gyarfas, J. Cesta zarúbaná: Má ešte zmysel napádať v súdnom konaní súlad predpisu s ústavou? https://www.lexforum.sk/731). 17. Ústavný súd pristúpil k radikálnej zmene svojej judikatúry bez nejakého (avizovaného)

demokracia

18. Demokracia stále funguje. Demokracia stále funguje, pretože „vďaka“ odmietaniu konkrétnej kontroly sme sa o nej dozvedeli prakticky všetko. O jej temporálnych účinkoch, o rozdieloch, či podá návrh prvostupňový alebo odvolací súd (porov. odlišné stanoviská k PL. ÚS 24/2020), o tom, že všeobecný súd nie je oprávnený, ale povinný podať návrh (porov. odlišné stanovisko k PL. ÚS 29/2020), ak sú naň splnené podmienky. O konkrétnej kontrole vieme všetko, len to nevyužívame. Tým, že ju strácame, o to viac si ju vážime. Aktuálnou judikatúrou vzďaľujeme občanov od ich ústavného súdu, čo nie je priateľské k demokracii. 19. Nemožno si ešte opäť nepripomenúť základné právne argumenty vyplývajúce z textu ústavy. Právomoc všeobecného súdu podať návrh na ústavný súd je daná v čl. 144 ods. 2 a čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a koncentrovaná ochrana ústavnosti je daná tiež čl. 124 a čl. 127 ods. 5 ústavy. Natoľko konkrétne kompetenčné ustanovenia nemôžu byť vyvažované ako také a nemôžu byť vyvažované ani podstatne abstraktnejším a mnohoobsažným princípom právnej istoty. Doplnil by som ešte jednu výkladovú poznámku: Článok 144 ods. 2 ústavy je jasná norma. Ide o priamo aplikovateľné uzavreté pravidlo, nie o otvorený vyvažovateľný princíp. Výklad väčšiny sa javí veľmi komplikovaný: Najprv sa vytvorí výnimka z prípustnosti konkrétnej kontroly ústavnosti – súkromnoprávne normy. A z tejto výnimky sa vytvoria podvýnimky, kde predsa len konkrétna kontrola je možná (konštitutívne rozhodovanie ‒ bod 15.1 uznesenia). Komplikovanosť výkladu v kontraste so znením normy naznačuje, že presvedčivejší je jednoduchý nelimitujúci výklad prípustnosti konkrétnej kontroly ústavnosti. Výklad pléna nie je tiež v súlade so štandardmi procesného práva: Prípustnosť vecí, procesné podmienky sa posudzujú podľa kritérií zreteľných na začiatku konania samotného, resp. v jeho priebehu. Prípustnosť sa nikdy neposudzuje podľa eventuálneho výsledku konania, tak ako to vyplýva z uznesenia pléna.