PL. ÚS 39/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 39/2015­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade ustanovenia § 42a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

rozhodol:

3. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol: «Na Okresnom súde Žilina je vedené konanie sp. zn. 18C 54/2006, v ktorom sa navrhovatelia a spol. návrhom na začatie konania domáhali proti odporcom, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi právnou predchodkyňou odporkyne v rade 2/ , ako darkyňou a obdarovaným , , predmetom ktorej bol prevod podielu 1/4 iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe katastra Žilina na kat. územie Žilina, a to pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 m2 a v dome situovanom na pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 m2, je neplatná, eventuálne aby súd určil, že uvedená darovacia zmluva je voči navrhovateľom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ právne neúčinná. Súd uznesením č. k. 18C/54/2006

. . . . Súdu bolo v danej veci doručené podanie odporkyne v rade 2/ , ktorým navrhla Okresnému súdu Žilina podať návrh na postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O. s. p. Odporkyňa v rade 2/ vo svojom podaní uviedla, že navrhovatelia sa žalobou domáhajú určenia, že právny úkon darovacia zmluva je voči nim právne neúčinná podľa § 42a Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že majú voči darujúcej pohľadávku. Už z návrhu žalobcov vyplýva, že táto pohľadávka je predmetom iného konania, ktoré doposiaľ nebolo meritórne skončené, a teda žalobcom nebol všeobecným súdom právoplatne priznaný žiaden nárok. Zároveň v procesných vyjadreniach žalovaný poprel existenciu pohľadávky. Súd v danej veci návrh na prerušenie konania zamietol, pričom v odôvodnení poukazuje na výklad § 42a OZ, konkrétne definície pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, kde uvádza:

Z toho dôvodu súd nepovažuje za dôvodné prerušiť konania a vyčkať, až rozhodne súd o spornej pohľadávke jej existencii. Z odôvodnenia, ako aj z výrokovej časti rozhodnutia vyplýva, že súd nepovažuje za potrebné pri odporovacích žalobách skúmať skutočnú existenciu pohľadávky, ako aj jej skutočnú výšku. Pre úspech žaloby teda stačí, ak žalobca tvrdí pred súdom, že pohľadávku má a môže ju vymáhať v základnom konaní. Tieto tvrdenia a ani prípadná žaloba ale nepreukazujú jej skutočnú existenciu. Odporkyňa v rade 2/ poukázala na znenie ust. § 1 ods. 1, § 42a ods. 1, § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka.

. . nie je dôkazom o skutočnej existencii pohľadávky. Keďže vzhľadom na vyššie uvedené účastník, ktorému na úspech v konaní stačilo, že o svojej pohľadávke tvrdí, že je vymáhateľná, je v konaní o právnu neúčinnosť úspešný, súd mu prizná náhradu trov konania proti žalovanému. Žalovaný tak je povinný znášať trovy konania ako žalobcu, tak aj svojho právneho zástupcu. Tu poukázala na skutočnosť, že pohľadávku, ktorej zabezpečenie vymoženia bolo predmetom konania (podstata odporovacej žaloby), môže neskôr súd konajúci o pohľadávke vyhlásiť za neexistujúcu. Žalovaný tak bezdôvodne znáša trovy konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel zaplatiť žalobcovi, pričom súd poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala.

sféry.»

konania. Keďže súd nepotrebuje (nie je povinný) skúmať skutočnú existenciu pohľadávky a ani neumožní účastníkovi preukázať, že pohľadávka neexistuje (viď. rozhodnutie Krajského súdu Žilina spis. zn. 7Co/151/2011 zo dňa 31. mája 2011), žalovaný ani nemá inú možnosť, ako preukázať nedôvodnosť podanej žaloby. Žalovaný tak v prípade, ak pohľadávka od počiatku neexistovala alebo nebola napokon vymáhateľnou, musí bezdôvodne znášať nemalé trovy konania, ktoré by inak nemusel znášať, ak by súd bol povinný skúmať aj skutočnú existenciu pohľadávky. Ústavný súd Slovenskej republiky vykladá a aplikuje čl. 20 Ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia bola v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovorom zo strany ESĽP (PL. ÚS 17/00). Ústavodarca v Slovenskej republike upravil postup, pri ktorom môže v súlade s Ústavou dôjsť k zbaveniu majetku, teda k trvalému odňatiu majetku.

Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka môže byť v rozpore aj s čl. 1 ods. 1 Ústavy, kedy dochádza k porušovaniu princípu právnej istoty. Princíp právnej istoty je podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu súčasťou princípu právneho štátu, vyjadreného v čl. 1 ods. 1 Ústavy.

Aby bolo takéto opatrenie zlučiteľné s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, musí vyhovovať požiadavke spravodlivej rovnováhy medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca. Z dôvodov obsiahnutých v tomto návrhu súd, ako aj odporcovia dospeli k tomu, že ust. § 42a Občianskeho zákonníka a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy

5. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

7. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

8. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

9. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

15. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti, prípadne v jednotlivom ustanovení, b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým napadnutý predpis nie je v súlade.

16. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

17. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

22. Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka znie: „(1) Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. (2) Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. (3) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a a) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117), b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, c) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. (4) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a a) členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom, b) osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a), c) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b) majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, d) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, e) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c), d) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. (5) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške určenej znaleckým posudkom 2b) alebo odborným odhadom, a ktorý a) spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, 2c) alebo b) bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo c) bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti.“

26. Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného súdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje § 18 ods. 1 písm. a) až g) a § 19 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že návrh v zastúpení okresného súdu podala sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková v spojení so svojou rozhodovacou činnosťou vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 54/2006, návrh teda podala oprávnená osoba, pričom v súlade s § 109 ods. 1 písm. b) druhou vetou Občianskeho súdneho poriadku bolo uvedené konanie prerušené uznesením okresného súdu č. k. 18 C 54/2006­394 z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014. Návrh navrhovateľa spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie konania ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nie je ani neprípustný podľa § 24 zákona o ústavnom súde, keďže o nesúlade ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd ešte nerozhodoval, v tej istej veci v inom konaní nekoná a navrhovateľ sa nedomáha ani preskúmania skoršieho rozhodnutia ústavného súdu vo veci. Napokon doručený návrh nemožno považovať ani za oneskorene podaný, keďže podanie návrhov na začatie konanie o súlade právnych predpisov nie je viazané na žiadnu lehotu.

27. Po preskúmaní splnenia základných procesných podmienok pristúpil ústavný súd v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde osobitne k preskúmaniu toho, či napadnutá právna úprava signalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka, teda ústavný súd pristúpil k preskúmaniu toho, či návrh navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je zjavne neopodstatnený, pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže ústavný súd zaujať názor, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov je potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnený (m. m. PL. ÚS 5/05, PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 10/09, PL. ÚS 28/2015).

31. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd pripomína, že v čl. 152 ods. 4 ústavy sa ustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa o. i. určuje, že zákon sa musí vysvetliť a uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou. V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhý výklad je s ňou v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (m. m. PL. ÚS 15/98). Povedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov, sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 148/06).

33. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ nevyvodzuje záver o ústavnej nekonformite ním napadnutého § 42a Občianskeho zákonníka z jeho zákonného znenia, ale z jedného z možných výkladov toho ustanovenia, a to z výkladu obsiahnutého v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), ktorým interpretoval pojem „vymáhateľná pohľadávka“. Povedané inak, navrhovateľ v skutočnosti nespochybňuje ústavnú konformitu samotného znenia ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka, ale ústavnú konformitu výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ vyplývajúceho z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999).

36. Pokiaľ ide konkrétne o výklad predmetného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že neskoršia judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na tom, ako bol tento pojem interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), napr.: Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 61/2008 z 30. júla 2009 o. i. konštatuje: „Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.“ Obdobne najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 konštatuje: „Vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie tak pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia – exekúciu.“

Podľa citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t. j. pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou naturálnou. Podľa názoru dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči

Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.

uplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane vymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladala pohľadávka „žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím (použitá formulácia „sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná.

pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích ustanovení). Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť žalovateľnú pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív, Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava 2005, str. 101 ­ 102). Neudržateľnosť takéhoto názoru možno podoprieť aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo by tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity. Už uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky, uplynutiu lehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný občiansky zákonník už takúto možnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť (ako už bolo uvedené vyššie) práve využitím procesného inštitútu prerušenia konania. S prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.»

39. Možno teda zhrnúť, že aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako ani občianskoprávna doktrína nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), a teda nezotrváva na výklade, ktorý bol navrhovateľom spochybnený ako ústavne nekonformný, ale práve naopak, aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015