PL. ÚS 42/2015

PL. ÚS 42/2015

Odlišné stanovisko sudkyne Marianny Mochnáčovej

V súlade s § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)

pripájam odlišné stanovisko

k nálezu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. PL. ÚS 42/2015-105 z 12. októbra 2016, a to k bodu 2 výroku, ktorým ústavný súd nevyhovel návrhu skupiny 48 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov národnej rady“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v časti o súlade § 12 ods. 10 v spojení s § 12 ods. 9 a § 20 ods. 3 a 4 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“) s čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy,

ktoré odôvodňujem takto:

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Toto právo má aj odberateľ, ak sa rozhodne ukončiť svoj zmluvný vzťah s doterajším dodávateľom tepla a postaviť si vlastnú sústavu tepelných zariadení (napr. domovú kotolňu), ktorá sa stáva jeho vlastníctvom... V zmysle čl. 20 ods. 2 Ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok, okrem majetku uvedeného v čl. 4 Ústavy, môže byť vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon o tepelnej energetike ani žiadny iný zákon však neustanovuje, že sústava tepelných zariadení, napr. v podobe domových kotolní, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určenej právnickej osoby, naopak v druhej časti zákona upravuje podmienky podnikania v oblasti tepelnej energetiky. Táto skutočnosť zvýrazňuje predchádzajúci záver o tom, že odberateľovi tepla by mala, resp. musí byť garantovaná možnosť vzniku vlastníckeho práva k tepelnému zariadeniu... V zmysle čl. 20 ods. 3 Ústavy vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných. Novelou zákona o tepelnej energetike z roku 2014 bolo prijaté také znenie § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike, ktoré v spojení s § 20 ods. 3 a 4 zákona o tepelnej energetike predstavuje ukážkový príklad vytvorenia možnosti na zneužívanie vlastníckeho práva zo strany doterajších dodávateľov tepla. Pritom nejde len o domnelý príklad, pretože aktuálna prax dokazuje, že sa to aj deje, a to bez regulačného rámca zabezpečujúceho rovnaké zaobchádzanie (posudzovanie). Napadnutá zákonná úprava vytvára právny stav, na základe ktorého má doterajší dodávateľ tepla neprimerane výhodnejšie postavenie v zmluvnom vzťahu s odberateľom ako samotný odberateľ, čo spôsobuje, že odpojenie sa od doterajšieho dodávateľa tepla je aj po splnení zákonných podmienok (§ 20 zákona o tepelnej energetike) takmer nemožné, pretože závisí výlučne na pozitívnom záväznom stanovisku doterajšieho dodávateľa v stavebnom konaní v zmysle § 12 ods. 10 zákona o tepelnej energetike v spojení so stavebným zákonom, pričom dôvodom negatívneho stanoviska doterajšieho dodávateľa môže byť rozličná motivácia dodávateľa a odberateľa, napr. negatívny ekonomický dopad na neho samotného – čo je prirodzený dôsledok každého procesu odpojenia sa, pretože doterajší dodávateľ odpojením sa od jeho sústavy tepelných zariadení prichádza o svojich doterajších klientov – odberateľov tepla. Napadnutá právna úprava teda umožňuje doterajším dodávateľom tepla neprimerane, svojvoľne a bez toho, aby boli dodržané „odberateľove“ garancie dané mu Ústavou, zneužívať vlastnícke právo v neprospech a na úkor odoberateľov tepla.»

Za stavu, keď samotná úprava právomoci ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov v ústave nevymedzuje absolútnu viazanosť petitom návrhu, zákon o ústavnom súde v § 37 ods. 3 kladie osobitné požiadavky na náležitosti návrhu pri tomto type konania, a to a) označením namietaného predpisu s uvedením, v akom rozsahu sa namieta, a b) označením predpisu vyššej právnej sily s uvedením jeho časti či jednotlivého ustanovenia, s ktorým sa namieta nesúlad, a zároveň v § 40 zákona o ústavnom súde sa výslovne uvádza možnosť vyslovenia nesúladu aj iných predpisov nižšej právnej sily, než ktoré boli označené v návrhu (síce za predpokladu, že zistil nesúlad u namietaného predpisu), je daný priestor pre taký výklad ustanovení zákona o ústavnom súde, ktorý sledujúc naplnenie účelu tohto typu konania umožňuje opomenúť striktnú a absolútnu viazanosť petitom návrhu, čo sa týka skúmania súladu namietaného predpisu len v rozsahu označených ustanovení predpisu vyššej právnej sily.

Ústavný súd sa už v iných svojich rozhodnutiach v konaní o súlade zákonov s ústavou nebránil takému vymedzeniu svojej prieskumnej právomoci, ktorá nie je striktne limitovaná článkami ústavy označenými v petite návrhu, a skúmal súladnosť zákona aj vo vzťahu k ostatným článkom ústavy neoznačeným navrhovateľmi v petite ich návrhu (pozri napr. PL. ÚS 27/2014) a vyslovil nesúlad zákona aj s týmito ostatnými ustanoveniami ústavy.

Opustenie doktríny striktnej viazanosti návrhom v konaní o súlade právnych predpisov považujem za osobitne dôvodné v prípadoch, keď samotné označené základné právo hmotnoprávnej povahy, konkrétne v danom prípade čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, pričom k odmietnutiu prieskumu súladnosti označených ustanovení zákona o tepelnej energetike došlo s nepresvedčivou argumentáciou týkajúcou sa skutočného obsahu garancií procesnej povahy implikovaných priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. procesnoprávnych záruk ochrany vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy vo vzťahu k procesnoprávnej ochrane, akú ústava zaručuje v rámci siedmeho oddielu druhej hlavy, resp. procesnoprávnym zárukám ochrany vlastníctva implikovaným v základných procesných právach chránených siedmym oddielom druhej hlavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

V Košiciach 12. októbra 2016