PL. ÚS 43/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. augusta 2015 doručený návrh Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“), zastúpeného sudkyňou JUDr. Máriou Špánikovou, na začatie konania o súlade § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) s čl. 20 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

V návrhu sa k nesúladu napadnutého ustanovenia zákona o vlastníctve bytov s navrhovateľom označenými ustanoveniami ústavy uvádza: «Aplikáciou ust. § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov sa hrubo potiera zmysel vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktorým je právo vlastníka pozemku pozemok užívať, požívať z neho plody, ako aj s pozemkom disponovať. Takýto hrubý zásah do vlastníckeho práva vlastníkovi pozemku v prvom rade bráni alebo až znemožňuje pozemok ďalej užívať a brať z neho plody a v druhom rade znemožňuje aj disponovať s pozemkom tak, aby to nebolo za zjavne znevýhodnených finančných podmienok. Takýto hrubý zásah do vlastníckeho práva je z pohľadu vlastníka pozemku ešte horší ako vyvlastnenie, pretože vlastník pozemku za pozemok aj naďalej platí daň z pozemkov a pritom z pozemku vôbec nemá alebo má len veľmi obmedzené úžitky. ... Aplikáciou ust. § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov Správa katastra Pezinok vykonala zápis vecného bremena záznamom, pričom tak urobila v rozpore s verejnou listinou, ktorá bola prílohou k návrhu na záznam vecného bremena do katastra nehnuteľnosti zo dňa 8.12.2000 zo strany navrhovateľa. ... Aplikáciou ust. § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov Správa katastra Pezinok vykonala zápis vecného bremena záznamom napriek tomu, že na predmetnú stavbu bolo zrušené stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie a bolo začaté konanie o dodatočnom povolení stavby, ktoré bolo následne prerušené. ... Ust. § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov žalobcovia považujú za pozostatok minulosti z obdobia neslobody, ktorý v dnešných demokratických podmienkach a pri rešpektovaní medzinárodnoprávneho štandardu vlastníckeho práva nemá žiadne opodstatnenie. V právom poriadku Slovenskej republiky absolútne absentuje moderná právna úprava práva stavby ako samostatného, od vlastníckeho práva oddeleného občianskoprávneho titulu na zriadenie trvalej stavby s charakterom nehnuteľnej veci na cudzom pozemku. V základných občianskoprávnych úpravách členských štátov Európskej únie patriacich ku kontinentálnemu právnemu systému vlastnícky režim nehnuteľnosti spravidla určuje rímskoprávna zásada „superficies solo cedit“, podľa ktorej podstatnou súčasťou pozemku je aj na ňom zriadená stavba. Táto zásada sa uplatňovala aj v česko­ slovenských podmienkach do konca roku 1950. Až Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1951) v § 25 výslovne ustanovil, že stavby nie sú súčasťou pozemku. Takáto úprava zrejme vychádzala zo zámeru režimu neslobody a nedemokracie znížiť význam vlastníckeho práva k pozemkom a následne oddeliť faktickú držbu a užívanie pozemkov od vlastníckeho práva. Napriek zmeneným spoločensko­ ekonomickým podmienkam od novembra 1989 stále nedošlo v podmienkach Slovenskej republiky k návratu právnej úpravy k zásade „superficies sólo cedit“ a z tohto dôvodu žalobcovia majú za to, že zo strany Slovenskej republiky dochádza k porušovaniu medzinárodno­právneho štandardu ochrany vlastníckeho práva. Neustále posúvanie rekodifikácie Občianskeho zákonníka v podmienkach Slovenskej republiky, ktoré so zavedením tejto zásady počíta, spôsobuje pretrvávanie tohto nemoderného a protiprávneho prvku občianskeho práva Slovenskej republiky a odôvodňuje obavu žalobcov z toho, že k náprave v tejto veci tak skoro nedôjde.»

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (PL. ÚS 16/02, PL. ÚS 3/98) vyplýva, že okrem iných procesných náležitostí je procesným predpokladom na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov všeobecným súdom aj prerušenie konania. Tento procesný predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje

výrok

o prerušení konania.

Z dikcie už citovaného čl. 144 ods. 2 ústavy vyplýva, že podaniu návrhu ústavnému súdu predchádza povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie („konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1“), pričom ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát uviedol (PL. ÚS 7/2012, PL. ÚS 16/2013), že za prerušené konanie je podľa jeho názoru potrebné považovať stav právne perfektného prerušenia konania, ktorý nastáva až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Ústavný súd nemá dôvod tento svoj názor meniť ani v súvislosti s predbežným prerokovaním návrhu okresného súdu.