PL. ÚS 45/2015

Plénum ústavného súdu odmietlo návrh prezidenta už pri jeho predbežnom prerokovaní, a to z dvoch dôvodov: pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, na čo nebol podľa môjho názoru dôvod. Argumenty, ktoré sú uvedené v odôvodnení väčšinového rozhodnutia pléna, sú pre mňa neakceptovateľné.

1. K nesplneniu zákonom predpísaných náležitostí návrhu

Väčšinové stanovisko pléna navonok vychádza z doktríny ústavného súdu v konaní o výklad ústavy a ústavných zákonov z predchádzajúceho obdobia (t. j. pred 1. januárom 2002) a odvoláva sa na vymedzenie existencie sporu v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 61/96. Ústavný súd je v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, viazaný návrhom oprávneného subjektu v rozsahu, v ktorom bolo preukázané, že vec je sporná (I. ÚS 51/96). Nesúhlasím s absolútnosťou záveru citovaného v uznesení o odmietnutí návrhu prezidenta (na základe sp. zn. I. ÚS 61/96), že «uznesenie ústavného súdu o výklade sporného ustanovenia ústavy má účinky „erga omnes“ s trvalou platnosťou (až do obdobia neskoršej zmeny alebo zrušenia tohto ustanovenia ústavného zákona, ktorý bol predmetom výkladu ústavného súdu)». Väčšinový názor ústavného súdu sa môže aj vo vývoji kľúčovej doktríny zmeniť na menšinový a naopak, navyše uznesenie sp. zn. I. ÚS 61/96 bolo prijaté za zásadne inej kvalitatívnej ústavnoprávnej konštrukcie výkladu podľa čl. 128 ústavy.

Vo väčšinovom stanovisku pléna ústavného súdu pri posudzovaní navrhovateľom tvrdenej existencie sporu medzi ním a Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) sa konštatuje, že v okolnostiach danej veci neexistuje právne relevantný spor medzi národnou radou a navrhovateľom (prezidentom republiky), a teda že návrh v tejto časti nespĺňa zásadnú náležitosť predpísanú zákonom na začatie konania o výklad ústavy a ústavných zákonov, ktorou je existencia sporu.

Väčšina pléna poukazuje v odôvodnení uznesenia predovšetkým na to, že otázku, s ktorou sa navrhovateľ na ústavný súd obrátil, ústavný súd už právoplatne vyriešil v rámci konania vedeného pod sp. zn. III. ÚS 571/2014, v ktorom jednoznačne konštatoval, že výklad navrhovateľom označených ustanovení ústavy nie je ústavne konformný, a formuloval názor, že práve naopak, navrhovateľ aplikáciou posudzovaného výkladu porušil práva sťažovateľov (dokonca všetkých nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu). Tento záver vzhľadom na čl. 131 ods. 1 ústavy považujem za neprijateľný, pretože za právoplatné vyriešenie otázky patriacej do právomoci pléna nemožno považovať senátne rozhodnutie, t. j. povýšiť ho takýmto „trikom“ na rozhodnutie pléna jeho včlenením do odôvodnenia uznesenia, na ktoré sa v ďalšej veci plenárneho významu môže plénum „iba“ odvolať. V odôvodnení väčšinového rozhodnutia pléna, ktoré má 24 strán a „vlastné“ odôvodnenie zahŕňa iba päť strán, sa väčšina pléna v rámci týchto piatich strán na toto takmer fetišizované rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 571/2014 odvolala deväťkrát.

Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že z vnútornej štruktúry ústavného súdu (§ 4 a § 5 zákona o ústavnom súde) vyplýva postulát, že rozhodnutia pléna ústavného súdu predstavujú konečné a záväzné precedensy pre rozhodovanie senátov ústavného súdu, pretože opačný záver by viedol k teoreticky absurdnej situácii, keď by aj dvaja sudcovia mohli záväzne určovať smer judikatúry ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu si myslím, že prípadná kolízia medzi meritórnymi právnymi názormi formulovanými plénom ústavného súdu na jednej strane a senátom ústavného súdu na strane druhej musí z hľadiska ich precedentnej záväznosti nutne viesť k preferencii právneho názoru formulovaného plénom ústavného súdu, a nie naopak.

Vzhľadom na uvedené so záverom, že „neexistuje právne relevantný spor medzi národnou radou a navrhovateľom“, ergo že prezident existenciu tohto sporu nepreukázal, t. j. nesplnil „zásadnú náležitosť predpísanú zákonom na začatie konania o výklad ústavy a ústavných zákonov“, a že vec je právoplatne vyriešená spôsobom formulovaným v uznesení o odmietnutí návrhu prezidenta, som nemohla súhlasiť.

2. K zjavnej neopodstatnenosti návrhu

V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy rozhodnutia o odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti zaväzujú účastníkov konania v individuálne určených veciach a stávajú sa súčasťou judikatúry ústavného súdu, na ktorú sa možno pri ďalšom rozhodovaní v totožných alebo porovnateľných veciach v konaniach o sťažnostiach odvolať.

Inak je to vo veciach, ktoré, ak sa o nich meritórne rozhodne (sú obsiahnuté vo výroku rozhodnutia), sú všeobecne záväzné, t. j. stávajú sa súčasťou prameňov práva, v zásade sú „povýšené“ na úroveň právnych predpisov a sú záväzné „erga omnes“ (či sa to niekomu páči, alebo nie). Tak je to v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a v konaní o výklad podľa čl. 128 ústavy.

Opakovane uvádzam, že nemôžem súhlasiť s tým, že problém nastolený v návrhu prezidenta na výklad ústavný súd už právoplatne vyriešil nálezom sp. zn. III. ÚS 571/2014 zo 17. marca 2015. Pokus zakomponovať nález sp. zn. III. ÚS 571/2014 zo 17. marca 2015 do uznesenia o odmietnutí návrhu prezidenta nie je „šťastným“, a už vôbec nie ústavne akceptovateľným riešením. Väčšina pléna si podľa môjho názoru odvolaním sa na tento

nález

uľahčila svoju prácu pri spracúvaní odôvodnenia tým, že ho urobila základom pre svoje rozhodnutie, čím celkom prirodzene vyvolala pochybnosti o dodržaní čl. 131 ods. 1 ústavy. Nazdávam sa, že vzhľadom na dátum vyhlásenia nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 zo 17. marca 2015, resp. jeho písomného vyhotovenia (konfrontovať ich obsah, resp. verifikovať ich vzájomnú koherenciu mi v tomto odlišnom stanovisku neprichodí), a dátum doručenia návrhu prezidenta ústavnému súdu po prijatí tohto nálezu mal nález sp. zn. III. ÚS 571/2014 zo 17. marca 2015 iné ambície a že táto skutočnosť skôr signalizuje, že práve „kvôli“ tomuto nálezu sa prezident obrátil na ústavný súd s návrhom na výklad, pričom väčšina pléna mu však svoj autentický výklad neposkytla. V tejto súvislosti je irelevantné vôbec rozvíjať úvahy o tom, kedy sa mal prezident s návrhom na ústavný súd obrátiť.

Z nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 zo 17. marca 2015 jednoznačne vyplýva, že „na rozhodovanie prezidenta o vymenovaní sudcov ústavného súdu sa nevzťahuje výklad ústavy podaný ústavným súdom v konaní vedenom pod. sp. zn. PL. ÚS 4/2012“, t. j. javí sa, že v ďalšom tretí senát uznal existenciu sporu, keď podal jednoznačný výklad o tom, čo má prezident urobiť (túto existenciu sporu však väčšina pléna ústavného súdu vo vlastnom odôvodnení aj napriek odvolaniu sa na tento nález poprela).

Nález

sp. zn. III. ÚS 571/2014 sa v odôvodnení pritom odvoláva na čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy a väčšina pléna vyvodila z neho aj pre danú vec svoj právny názor o ústavnoprávnej relevancii čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy, čo je podľa môjho názoru nenáležité (čl. 134 ods. 2 ústavy upravuje ústavný mechanizmus vymenúvania sudcov ústavného súdu bez toho, aby riešil otázku „povinnosti“ prezidenta, a čl. 139 ústavy je o vzdaní sa funkcie sudcu ústavného súdu, a teda nie kandidatúry kandidáta na sudcu ústavného súdu, a o mechanizme doplnenia zboru sudcov ústavného súdu korešpondujúcom s mechanizmom upraveným v čl. 134 ods. 2 ústavy). Nemôžem preto akceptovať argumenty väčšiny pléna, že z uvedených článkov „vyplýva povinnosť prezidenta, aby z dvojnásobného počtu kandidátov vymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia ústavný súd zároveň osobitne zdôraznil, že právomoc podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy je prezident povinný uplatniť v súlade s podmienkami vymedzenými ústavou, ktorá mu poskytuje možnosť voľnej úvahy v dimenziách čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy, na rozdiel od menovania (resp. nemenovania jediného) kandidáta na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, teda výber medzi dvomi kandidátmi navrhnutými národnou radou na jedno uvoľnené miesto“.

„Pokyn na riešenie“ a návod pre prezidenta „čo má robiť“ v odôvodnení uznesenia, vychádzajúce z fetišizovaného senátneho rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 571/2014 považujem z ústavnoprávneho hľadiska za nenáležité a za zbytočnú „nadprácu“.

Z výrokovej časti uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 jednoznačne vyplýva, že dôvody, pre ktoré prezident môže nevymenovať kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, okrem iného súvisia s jeho postavením v systéme ústavných orgánov, ktorý „svojím rozhodovaním zabezpečuje [ich] riadny chod...“ (čl. 101 ods. 1 ústavy, pozn.). Z podstaty veci potom vyplýva, že táto kompetencia prezidenta nie je izolovaná len na situáciu súvisiacu s menovaním kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, ale má širší dosah a viaže sa na všetky tie menovacie právomoci prezidenta, v rámci ktorých prezident svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.

Z uvedeného je nepochybné, že aj kreačné právomoci prezidenta vo vzťahu k ústavnému súdu spadajú do kategórie tých jeho rozhodovacích právomocí, ktorými zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. V tejto rovine snáď neexistujú pochybnosti o tom, že situácia, ktorá bola predmetom posudzovania ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012, a táto situácia, prípadne tá, ktorá bola predmetom posudzovania ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 571/2014, sú porovnateľné.

Väčšina pléna ústavného súdu v uznesení o odmietnutí návrhu prezidenta, ako aj tretí senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 dospeli bez akéhokoľvek zmysluplného zdôvodnenia k záveru, že situácia vo veci kreačných kompetencií prezidenta vo vzťahu k ústavnému súdu je odlišná a výklad uskutočnený ústavným súdom vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 sa na danú vec nevzťahuje.

Pokiaľ ide o zjavnú neopodstatnenosť návrhu na začatie konania o výklad ústavy, podľa tvrdenia väčšiny pléna problém nastolený prezidentom nie je súčasťou ústavnej úpravy, pretože je súčasťou „len“ zákonnej úpravy (opäť odvolávanie sa na kontroverzné rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 61/96). Pritom právna úprava kandidatúry na funkciu sudcu ústavného súdu, ako aj generálneho prokurátora je obsahom tej istej zákonnej úpravy, voľby generálneho prokurátora sa spravujú taktiež podzákonnou právnou úpravou – príslušným volebným poriadkom schváleným tým istým orgánom verejnej moci – a na konanie o sťažnostiach platí identická právna úprava, takže argumentovať zo strany väčšiny pléna všeobecne, že ide o zákonné a podzákonné úpravy, asi celkom neobstojí. Navyše, otázky týkajúce sa vymenovania do funkcie generálneho prokurátora a výkonu tejto funkcie sú na ústavnej úrovni upravené oveľa „úspornejšie“ (čl. 150 ústavy), ako to je v prípade sudcov ústavného súdu, čo však nebránilo ústavnému súdu vyplniť túto ústavnú medzeru vlastným výkladom podľa čl. 128 ústavy (PL. ÚS 4/2012).

Vo vzťahu k zastaveniu konania je bizarné s plnou vážnosťou tvrdiť, že otázka účinkov zastavenia konania o sťažnostiach kandidátov na sudcov ústavného súdu podľa čl. 127 ústavy na ďalšie trvanie ich kandidatúry nie je problémom na ústavnej úrovni, ale „len“ na zákonnej úrovni (argumentáciou a silentio čl. 134 ods. 3 ústavy v tom zmysle, že ústava tieto veci neupravuje, mlčí o nich, t. j. je reálne vytvorený priestor pre ústavný súd vyložiť toto ustanovenie svojím výkladom podľa čl. 128 ústavy). Táto skutočnosť ale vôbec neprekážala plénu ústavného súdu, aby pri výklade vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 aspoň vyjadrilo svoj právny názor na porovnateľný problém; naopak, riešenie zákonného problému predpokladov na výkon funkcie generálneho prokurátora a prekážok na jeho nevymenovanie povýšilo bez akejkoľvek diskusie na ústavnú úroveň.